Horšie ako my

Za fiasko obidvoch krajín môžu naši neschopní a zlomyseľní politici.  Fidel Castro sa pokúsil pretvoriť Kubu na svoj obraz, ukázal pritom svoj vzťah k autoritárstvu, netolerancii, posadnutnosť mocou a neschopnosť vyrovnať sa s úspechom iných. A k tomu treba pripočítať ešte paranoju, takú zúrivú, že neveril ani vlastnému tieňu. Zdá sa, že sa to prenieslo na jeho žiaka Nicolasa Madura.
Keď som počula o zatknutí opozičného starostu Antonia Ledezma, ktorý bol obvinený z údajného pokusu o násilný prevrat, okamžite som si spomenula na všetky obavy nášho najvyššieho vodcu, ktoré ukončili mnohým Kubáncom nielen ich profesijné a politické, ale aj fyzické životy. Koľkokrát vysvetľovali svoj zásah proti iným práve údajným ohrozením nášho vodcu? A koľko z týchto údajných útokov vlastne vymyslela iba štátna propaganda?
Maduro hrá rolu obete teatrálne a pred kamerami, pričom odhaľuje medzinárodné sprisahanie proti nemu. Je to jasná fraška, ale to neznamená, že nie je nebezpečná. Uveril, že stelesňuje národ, verejne odhaľuje cudzie plány a vyvoláva nacionalizmus. Chavezov nástupca nevie, ako sa správať normálne, vyrovnane, ako ponúknuť Venezuelčanom budúcnosť, ktorej budú súčasťou. Preto sa uchyľuje iba k strachu. Jeho pôsobenie v úrade prezidenta je len rad pokusov o prevrat a ohrozenie nepriateľmi.  Nevie, ako má viesť krajinu, preto to večné napätie. Ledezma je poslednou obeťou politickej paranoje. Bude to už rok, čo je Leopoldo Lopez  vo väzení a v najbližších mesiacoch sa k nemu pridajú ďalší. Pri poslednom pokuse o prevrat Nicolas Maduro ukázal na vinníkov a v pozadí objavil prsty Bieleho domu.  To všetko len preto, že nevie, ako má vládnuť. Výsledkom je zlá replika kubánskeho modelu, kde je všetko presiaknuté ideológiou a besnením človeka.