Prvé tóny Mariánovej hudby som započul z platní môjho brata. Mal som štyri alebo päť rokov, a tak Collegium Musicum, Zelená pošta, Na druhom programe sna, Konvergencie, neskôr Continuo či Divergencie boli súčasťou môjho detstva podobne ako Bach, Haydn, Čajkovskij, Dvořák, Šostakovič alebo Genesis, Pink Floyd či Yes.
.hudba čistá, priezračná
V tom čase prudkej normalizácie to bol u nás jeden z mála svetov slobody, radosti a skvelej hudby, ktorý bol nielen dostupný (aj keď často boli platne len na čakačku, prípadne len ako kópie na kazete od kamaráta), ale aj hudobne a najmä obsahovo hodnotný. Všetky platne, ktoré sme mali doma, som poznal naspamäť a napriek tomu som si ich znovu a znovu púšťal. Špeciálne Zelená pošta bola poriadne obohratá.
Áno, počúval som aj Emersona, a jeho Obrázky z výstavy patria k mojim najobľúbenejším. Ale Mariánov pohľad na hudbu, jeho melodika a harmónia mi boli bližšie. Jeho spojenia a inšpirácie klasikou, či už Bachom, Bartókom, Haydnom, Stravinským, Šostakovičom, alebo ďalšími sú jednoznačnou ukážkou vycibreného hudobného vkusu a estetiky. Koľké podobné pokusy o použitie klasiky v rockovej hudbe alebo nebodaj v džeze, či dokonca pope skončili v totálnom gýči. Marián to však vie tak, aby to gýč nebol.
Mariánova hudba je priezračná a čistá, ale nie zjednodušená. Aj keď je Marián stále obľúbený či až populárny, nie je popíkovský. Keď napíše pieseň, cítiť nielen to, že komponovať vie, ale aj to, že sa učil u Jána Cikkera (ale aj Romana Bergera či Andreja Očenáša), pozná funkcie harmónie a najmä má cit pre hudobnú štruktúru. Jeho harmónia spolu s melódiou nie je tupé kladenie akordov vedľa seba, ako to poznáme z nevábnych piesní kolujúcich vo vysielaniach väčšiny slovenských rádií. A nie je to ani čisto intuitívne kladenie pocitov do ambientných zvukov, ktoré niekedy počúvame len preto „aby nebolo ticho” a nejako nás to naladilo. Marián stále hudbu počúva, kupuje si nahrávky od Bacha až po Pendereckého, a vlastne sa nikdy nezastavil v jej študovaní. Aj preto necítiť v jeho hudbe to, že z Konzervatória odišiel, alebo presnejšie „bol po troch rokoch odídený”, keďže sa nevedel vpasovať do vzdelávacích a sociálnych štruktúr. Hudbu však študuje dodnes.
V čase, keď Collegium Musicum malo svoju zlatú éru, som bol malým chlapcom, a tak som sa, žiaľ, nedostal na ich živý koncert. Prvýkrát som Mariána videl a počul naživo na jeho sólovom koncerte v Redute. Dramatické kontrasty, farby, niekedy šialené hudobné plochy striedali jeho typické melodické a harmonické línie. Bol to pre mňa zážitok, úple nový, iný, jedinečný. V tom čase mi ani vo sne nenapadlo, že sa s ním nielen skamarátim, že si s ním z času na čas zahrám, že svoj festival komornej hudby pomenujem podľa jeho najúspešnejšej platne.
.hudba, ktorá je mostom
Myslím, že sme sa osobne spoznali po jednom z mojich koncertov, kde som hral hudbu Petra Zagara alebo Vlada Godára. Vznikal vtedy Festival Konvergencie a ja som pozval Mariána nielen zahrať pár pesničiek so znovuzrodeným Collegiom (v tom čase stále s bubeníkom Dušanom Hájekom, a samozrejme, s basgitaristom Fedorom Frešom), ale nahovoril som ho, aby sme si spolu zahrali Fratres od Arva Pärta a následne spolu improvizovali.
Hranie s Mariánom je hudobná cesta neočakávaného. Najmä, keď hráme hudbu z nôt. Improvizovať s ním je zážitok hlavne preto, že aj keď sa to na prvé počutie nezdá, aj pri voľnej improvizácii má tá jeho kompozícia vnútorné aj vonkajšie štruktúry. Je to vlastne komponovanie v priamom prenose, komorná hra, reakcia na vonkajšie aj vnútorné podnety, ale s hudobným ráciom, ktoré vie, čo robí a zároveň je slobodné. V ten istý večer, ako sme hrali s Mariánom v Klariskách na Konvergenciách, ho počúval aj Beni Schmid, fenomenálny huslista z Rakúska, ktorý hral hneď po ňom. Povedal, že „Marián Varga má charizmu Paganiniho a Micka Jaggera v jednom”. Jeho vystúpenie ho silne oslovilo.
Jedným z najsilnejších momentov, ktorý som zažil s Mariánom, bolo pri vítaní slnka na Pohode niekedy v roku 2006, keď presne počas vrcholu skladby Fratres vyšlo slnko spoza Trenčianskeho hradu, a jeho lúče mierili rovno na veľké pódium, kde sme hrali. To slnečné svetlo akoby sa rozlialo na všetkých nás, čo sme tam boli, a osvietilo na chvíľu naše unavené existencie (predsa len to bolo o piatej ráno) a otvorilo nám kúsok okna do samotnej Radosti. Jedným z prvých, ktorí za mnou s nadšením a užasnutím prišli po tomto vystúpení (a tak sme sa aj spolu zoznámili) bol aj Eddie Stevens, ktorý to prežíval podobne ako my na pódiu.
Keď som prvýkrát Mariánovi navrhol, či by nespravil koncertnú premiéru Zelenej pošty, tak jemu typickým a nekompromisným spôsobom odpovedal, že „ale nieee”. Po štyroch-piatich rokoch však už nepovedal nie ale niečo v zmysle „veď dobre, môžeme to skúsiť”. Strašne som sa tešil, že naživo mohlo zaznieť „aj moja pieseň chce byť takou poštou, ktorou vietor k uchu doletí, / chce byť medzi mnou a tebou mostom, mostom, ktorý o mne všetko povie ti”. Jeho hudba nie je mostom plánovaným. Marián by to asi ani nevedel naplánovať. Veď vieme, že na plánovanie a starostlivosť má pri sebe anjela menom Janka. Ale stále je a zostal sám sebou, autentický v tom, čo robí a tvorí. Bez toho, aby niekoho iného obmedzoval, alebo sa škriabal po chrbtoch iných. Vydal sa na cestu, kde pri všetkých svojich prednostiach aj chybách prináša len to, čo má a čím naozaj je. A tým sa chtiac-nechtiac jeho hudba stáva mostom medzi nami. Aj preto sa teším, že dostal nielen Cenu prezidenta, ale aj Radio_Head Award. Zaslúži si ju právom a oveľa viac, ako ktorýkoľvek iný hudobný Marián.
.autor je violončelista a organizátor Festivalu Konvergencie.
.hudba čistá, priezračná
V tom čase prudkej normalizácie to bol u nás jeden z mála svetov slobody, radosti a skvelej hudby, ktorý bol nielen dostupný (aj keď často boli platne len na čakačku, prípadne len ako kópie na kazete od kamaráta), ale aj hudobne a najmä obsahovo hodnotný. Všetky platne, ktoré sme mali doma, som poznal naspamäť a napriek tomu som si ich znovu a znovu púšťal. Špeciálne Zelená pošta bola poriadne obohratá.
Áno, počúval som aj Emersona, a jeho Obrázky z výstavy patria k mojim najobľúbenejším. Ale Mariánov pohľad na hudbu, jeho melodika a harmónia mi boli bližšie. Jeho spojenia a inšpirácie klasikou, či už Bachom, Bartókom, Haydnom, Stravinským, Šostakovičom, alebo ďalšími sú jednoznačnou ukážkou vycibreného hudobného vkusu a estetiky. Koľké podobné pokusy o použitie klasiky v rockovej hudbe alebo nebodaj v džeze, či dokonca pope skončili v totálnom gýči. Marián to však vie tak, aby to gýč nebol.
Mariánova hudba je priezračná a čistá, ale nie zjednodušená. Aj keď je Marián stále obľúbený či až populárny, nie je popíkovský. Keď napíše pieseň, cítiť nielen to, že komponovať vie, ale aj to, že sa učil u Jána Cikkera (ale aj Romana Bergera či Andreja Očenáša), pozná funkcie harmónie a najmä má cit pre hudobnú štruktúru. Jeho harmónia spolu s melódiou nie je tupé kladenie akordov vedľa seba, ako to poznáme z nevábnych piesní kolujúcich vo vysielaniach väčšiny slovenských rádií. A nie je to ani čisto intuitívne kladenie pocitov do ambientných zvukov, ktoré niekedy počúvame len preto „aby nebolo ticho” a nejako nás to naladilo. Marián stále hudbu počúva, kupuje si nahrávky od Bacha až po Pendereckého, a vlastne sa nikdy nezastavil v jej študovaní. Aj preto necítiť v jeho hudbe to, že z Konzervatória odišiel, alebo presnejšie „bol po troch rokoch odídený”, keďže sa nevedel vpasovať do vzdelávacích a sociálnych štruktúr. Hudbu však študuje dodnes.
V čase, keď Collegium Musicum malo svoju zlatú éru, som bol malým chlapcom, a tak som sa, žiaľ, nedostal na ich živý koncert. Prvýkrát som Mariána videl a počul naživo na jeho sólovom koncerte v Redute. Dramatické kontrasty, farby, niekedy šialené hudobné plochy striedali jeho typické melodické a harmonické línie. Bol to pre mňa zážitok, úple nový, iný, jedinečný. V tom čase mi ani vo sne nenapadlo, že sa s ním nielen skamarátim, že si s ním z času na čas zahrám, že svoj festival komornej hudby pomenujem podľa jeho najúspešnejšej platne.
.hudba, ktorá je mostom
Myslím, že sme sa osobne spoznali po jednom z mojich koncertov, kde som hral hudbu Petra Zagara alebo Vlada Godára. Vznikal vtedy Festival Konvergencie a ja som pozval Mariána nielen zahrať pár pesničiek so znovuzrodeným Collegiom (v tom čase stále s bubeníkom Dušanom Hájekom, a samozrejme, s basgitaristom Fedorom Frešom), ale nahovoril som ho, aby sme si spolu zahrali Fratres od Arva Pärta a následne spolu improvizovali.
Hranie s Mariánom je hudobná cesta neočakávaného. Najmä, keď hráme hudbu z nôt. Improvizovať s ním je zážitok hlavne preto, že aj keď sa to na prvé počutie nezdá, aj pri voľnej improvizácii má tá jeho kompozícia vnútorné aj vonkajšie štruktúry. Je to vlastne komponovanie v priamom prenose, komorná hra, reakcia na vonkajšie aj vnútorné podnety, ale s hudobným ráciom, ktoré vie, čo robí a zároveň je slobodné. V ten istý večer, ako sme hrali s Mariánom v Klariskách na Konvergenciách, ho počúval aj Beni Schmid, fenomenálny huslista z Rakúska, ktorý hral hneď po ňom. Povedal, že „Marián Varga má charizmu Paganiniho a Micka Jaggera v jednom”. Jeho vystúpenie ho silne oslovilo.
Jedným z najsilnejších momentov, ktorý som zažil s Mariánom, bolo pri vítaní slnka na Pohode niekedy v roku 2006, keď presne počas vrcholu skladby Fratres vyšlo slnko spoza Trenčianskeho hradu, a jeho lúče mierili rovno na veľké pódium, kde sme hrali. To slnečné svetlo akoby sa rozlialo na všetkých nás, čo sme tam boli, a osvietilo na chvíľu naše unavené existencie (predsa len to bolo o piatej ráno) a otvorilo nám kúsok okna do samotnej Radosti. Jedným z prvých, ktorí za mnou s nadšením a užasnutím prišli po tomto vystúpení (a tak sme sa aj spolu zoznámili) bol aj Eddie Stevens, ktorý to prežíval podobne ako my na pódiu.
Keď som prvýkrát Mariánovi navrhol, či by nespravil koncertnú premiéru Zelenej pošty, tak jemu typickým a nekompromisným spôsobom odpovedal, že „ale nieee”. Po štyroch-piatich rokoch však už nepovedal nie ale niečo v zmysle „veď dobre, môžeme to skúsiť”. Strašne som sa tešil, že naživo mohlo zaznieť „aj moja pieseň chce byť takou poštou, ktorou vietor k uchu doletí, / chce byť medzi mnou a tebou mostom, mostom, ktorý o mne všetko povie ti”. Jeho hudba nie je mostom plánovaným. Marián by to asi ani nevedel naplánovať. Veď vieme, že na plánovanie a starostlivosť má pri sebe anjela menom Janka. Ale stále je a zostal sám sebou, autentický v tom, čo robí a tvorí. Bez toho, aby niekoho iného obmedzoval, alebo sa škriabal po chrbtoch iných. Vydal sa na cestu, kde pri všetkých svojich prednostiach aj chybách prináša len to, čo má a čím naozaj je. A tým sa chtiac-nechtiac jeho hudba stáva mostom medzi nami. Aj preto sa teším, že dostal nielen Cenu prezidenta, ale aj Radio_Head Award. Zaslúži si ju právom a oveľa viac, ako ktorýkoľvek iný hudobný Marián.
.autor je violončelista a organizátor Festivalu Konvergencie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.