Výtvarník Peter Kalmus sa zdvihol, išiel do obchodu a dobre si poprezeral police s farbami. Očkom hodil aj po sprejoch, ale potom zvážil, že sprejovanie je trestný čin – na rozdiel od oblievania farbou.
Dobre si poprečitoval etikety, aby našiel farbu, ktorá drží čo najsilnejšie.
Zavolal svojmu priateľovi výtvaríkovi Ľubošovi Lorenzovi a pobrali sa na spanilú nočnú jazdu do Krajnej Bystrej. Pomník pooblievali červenou farbou, pridali nápis SVIŇA, urobili pár záberov a pobrali sa domov. Na sociálnej sieti sa k svojmu činu prihlásili.
.starý známy
Ak by sa náhodou Peter Kalmus k tomuto činu nepriznal, nebolo by až také ťažké pátrať na východe Slovenska po človeku, ktorému mohla táto vec napadnúť. Peter Kalmus je v tomto smere stará známa firma a nemá žiadne zábrany spustiť akciu, keď to považuje za nutné. Zahádže bustu Jánosa Esterházyho toaletným papierom, oblečie sa za šaša pri odhaľovaní Kulichovej sochy na Bratislavskom hrade. Nemá žiadny problém zosmiešniť sa extravagantným kostýmom, výstredne sa najstajlovať, lebo politický či občiansky protest je v jeho prípade vždy aj umeleckou performanciou. Nielen protest, ale aj kreativita tu má svoje výsostné miesto.
„Môj základný pricíp ako umelca, ktorý sa venuje aj politicky angažovanému občianskému aktivizmu, je, že tvorba a život musia byť v symbióze,” vysvetľuje štyri dni po nočnom nájazde do Krajnej Bystrej zo svojho bytu, kde zaľahol s chrípkou. Jej vinou sa ani nemohol dostaviť na políciu, ktorá si ho hneď pozvala. V biľakovskej kauze sa bude vyšetrovať nielen poškodenie pamätníka a výška škody, ktorú výtvarníci spôsobili, ale aj „dôvody vytvorenia a umiestnenia pamätníka“, pripustila prokuratúra. Peter Kalmus môže byť teda spokojný. Nebyť nočného nájazdu, pamätník by dodnes skrášľoval Biľakovu rodnú dedinu a pár ľudí by iba nadávalo nad pivom.
.košický exot
Peter Kalmus je pozoruhodný úkaz na našej umeleckej scéne. Výstredný, excentrický, pozérsky, ale zároveň hypersenzitívny, meditatívny a nekompromisný. Taká zvláštna zmes povahových čŕt, ktorá veľmi sedí do košických reálií. Ale v skutočnosti to nie je rodený Košičan. Jeho pôvod nie je jednoduchý. Otec bol Žid z bohatej nemeckej rodiny. Spolu s rodičmi ušli pred Hitlerom najprv do Rakúska, a potom do Československa. Rodina sa usadila v Piešťanoch, kde sa jej podarilo prežiť vojnu. Po vojne sa nevrátili do Nemecka, Petrov otec si tu našiel aj dievča z chudobnej luteránskej rodiny. Tento zväzok však netrval dlho, rozdielov vraj bolo medzi manželmi priveľa. Obaja rodičia si našli nových partnerov a Peter sa najviac upäl na piešťanskú babku. Ale mama s novým partnerom si ho napokon odviezli do Košíc. Tie najprv úprimne nenávidel a udomácňovať sa mu darilo ťažko, vlastne až s pomocou psychológa.
Dospieval v šesťdesiatych rokoch, poznačila ho éra hippies a svoje vzory našiel v Arthurovi Rimbaudovi či Jackovi Londonovi. Aj preňho bola typická potreba neustálej zmeny a totálnej slobody. Tá však v sivých normalizačných rokoch bola nedostatkovým tovarom. Kalmus sa rozhodol, že sa neprispôsobí, nedá si zobrať slobodu prejavu, ale cena bola vysoká. „Opíjal som sa vedome,“ hovorí o tom, ako sa pokúšal vyčleniť z ustráchaného, zdeptaného a šedivého davu. Ak by žil v Prahe, prirodzene by splynul s českým undergroundom, ktorého guru bol podobne výstredný a hypercitlivý Ivan Martin Jirous. Lenže v Košiciach bol príliš na očiach a sám. Riešil to nielen alkoholom, flámami, ale aj pokusom o samovraždu v roku 1980 či niekoľkoročným priľnutím ku kresťanstvu. No najlepším východiskom bola umelecká tvorba, ktorej sa vášnivo venoval, hoci nemal žiadne výtvarné vzdelanie a ani šancu preniknúť z udergroundu do oficiálnych štruktúr.
Lenže potom sa ten komunistický pancier začal roztápať. Kalmus podpísal Několik vět a bol medzi prvými, kto v Košiciach organizovali Nežnú revolúciu. Zážitok z príchodu slobody bol fascinujúci – a Kalmus dodnes nezabudol na to, aké to bolo predtým, pričom fašizmus a komunizmus mu splývajú. „Ten systém potláčal nielen náboženstvo, on potláčal sexualitu, slobodu, vedu, tvorenie, každý slobodný prejav ľudskej činnosti.“
No Kalmus neuznáva žiadnu hrubú čiaru za minulosťou. Na komunistov, fašistov či eštébákov je alergický dodnes. „Ak som ako umelec, ale predovšetkým aj ako občan, ktorý si ctí slobodu a demokraciu, presvedčený, že niekto sa snaží vedome a verejne propagovať zločinecké a neľudské ideológie, či už komunizmus, alebo fašizmus, ale aj terorizmus a iné, cítim potrebu reagovať, pre niekoho možno až príliš radikálne,“ priznáva.
.umelec?
Jeho umenie nie je pre každého. Kalmus nie je len vyznávačom silných gest, hapeningov či akcií. Je aj milovníkom antikvariátov, smetísk, bazárov, kovošrotov, dennodenne navštevuje tieto miesta a hľadá všetko, čo by sa hodilo do kontextu jeho tvorby. Je to aj človek veľkých paradoxov – excentrik, ktorý beží košický maratón zarastený ako pračlovek, ale na druhej strane pokorne 20 rokov zbiera a mosadzným drôtikom obaľuje kamene, aby takto uctil pamiatku všetkých Židov zo Slovenska, ktorí zahynuli počas vojny. A aby sa náhodou na niekoho nezabudlo, urobí ich 80 000 (časť z nich je pri zvolenskom pamätníku vo Zvolene). „Išlo o rituálnu dvadsaťročnú dennodennú hodinovú prácu, v ktorej som sa snažil výtvarne vyrovnať so židovskými obeťami slovenského fašistického štátu,“ hovorí o svojom Memente.
Kalmus nie je typom umelca, ktorý tvorí krásne artefakty, ktoré treba pietne obdivovať v galérii. Jeho umelecká hodnota či význam je v niečo inom. „On nekladie hranicu medzi umenie a život,” hovorí kurátorka a galeristka Gabriela Kisová, ktorá si cení okrem jeho výtvarného diela aj jeho schopnosť promptne a aktívne reagovať na háklivé spoločenské otázky. „V protestoch je odvážny a vytrvalý, nebojí sa vystúpiť z davu. Umelec by mal byť schopný iniciovať verejnú diskusiu a Peter Kalmus patrí k tým nemnohým umelcom na Slovensku, ktorí to aj robia,“ pripomína Gabriela Kisová.
Dobre si poprečitoval etikety, aby našiel farbu, ktorá drží čo najsilnejšie.
Zavolal svojmu priateľovi výtvaríkovi Ľubošovi Lorenzovi a pobrali sa na spanilú nočnú jazdu do Krajnej Bystrej. Pomník pooblievali červenou farbou, pridali nápis SVIŇA, urobili pár záberov a pobrali sa domov. Na sociálnej sieti sa k svojmu činu prihlásili.
.starý známy
Ak by sa náhodou Peter Kalmus k tomuto činu nepriznal, nebolo by až také ťažké pátrať na východe Slovenska po človeku, ktorému mohla táto vec napadnúť. Peter Kalmus je v tomto smere stará známa firma a nemá žiadne zábrany spustiť akciu, keď to považuje za nutné. Zahádže bustu Jánosa Esterházyho toaletným papierom, oblečie sa za šaša pri odhaľovaní Kulichovej sochy na Bratislavskom hrade. Nemá žiadny problém zosmiešniť sa extravagantným kostýmom, výstredne sa najstajlovať, lebo politický či občiansky protest je v jeho prípade vždy aj umeleckou performanciou. Nielen protest, ale aj kreativita tu má svoje výsostné miesto.
„Môj základný pricíp ako umelca, ktorý sa venuje aj politicky angažovanému občianskému aktivizmu, je, že tvorba a život musia byť v symbióze,” vysvetľuje štyri dni po nočnom nájazde do Krajnej Bystrej zo svojho bytu, kde zaľahol s chrípkou. Jej vinou sa ani nemohol dostaviť na políciu, ktorá si ho hneď pozvala. V biľakovskej kauze sa bude vyšetrovať nielen poškodenie pamätníka a výška škody, ktorú výtvarníci spôsobili, ale aj „dôvody vytvorenia a umiestnenia pamätníka“, pripustila prokuratúra. Peter Kalmus môže byť teda spokojný. Nebyť nočného nájazdu, pamätník by dodnes skrášľoval Biľakovu rodnú dedinu a pár ľudí by iba nadávalo nad pivom.
.košický exot
Peter Kalmus je pozoruhodný úkaz na našej umeleckej scéne. Výstredný, excentrický, pozérsky, ale zároveň hypersenzitívny, meditatívny a nekompromisný. Taká zvláštna zmes povahových čŕt, ktorá veľmi sedí do košických reálií. Ale v skutočnosti to nie je rodený Košičan. Jeho pôvod nie je jednoduchý. Otec bol Žid z bohatej nemeckej rodiny. Spolu s rodičmi ušli pred Hitlerom najprv do Rakúska, a potom do Československa. Rodina sa usadila v Piešťanoch, kde sa jej podarilo prežiť vojnu. Po vojne sa nevrátili do Nemecka, Petrov otec si tu našiel aj dievča z chudobnej luteránskej rodiny. Tento zväzok však netrval dlho, rozdielov vraj bolo medzi manželmi priveľa. Obaja rodičia si našli nových partnerov a Peter sa najviac upäl na piešťanskú babku. Ale mama s novým partnerom si ho napokon odviezli do Košíc. Tie najprv úprimne nenávidel a udomácňovať sa mu darilo ťažko, vlastne až s pomocou psychológa.
Dospieval v šesťdesiatych rokoch, poznačila ho éra hippies a svoje vzory našiel v Arthurovi Rimbaudovi či Jackovi Londonovi. Aj preňho bola typická potreba neustálej zmeny a totálnej slobody. Tá však v sivých normalizačných rokoch bola nedostatkovým tovarom. Kalmus sa rozhodol, že sa neprispôsobí, nedá si zobrať slobodu prejavu, ale cena bola vysoká. „Opíjal som sa vedome,“ hovorí o tom, ako sa pokúšal vyčleniť z ustráchaného, zdeptaného a šedivého davu. Ak by žil v Prahe, prirodzene by splynul s českým undergroundom, ktorého guru bol podobne výstredný a hypercitlivý Ivan Martin Jirous. Lenže v Košiciach bol príliš na očiach a sám. Riešil to nielen alkoholom, flámami, ale aj pokusom o samovraždu v roku 1980 či niekoľkoročným priľnutím ku kresťanstvu. No najlepším východiskom bola umelecká tvorba, ktorej sa vášnivo venoval, hoci nemal žiadne výtvarné vzdelanie a ani šancu preniknúť z udergroundu do oficiálnych štruktúr.
Lenže potom sa ten komunistický pancier začal roztápať. Kalmus podpísal Několik vět a bol medzi prvými, kto v Košiciach organizovali Nežnú revolúciu. Zážitok z príchodu slobody bol fascinujúci – a Kalmus dodnes nezabudol na to, aké to bolo predtým, pričom fašizmus a komunizmus mu splývajú. „Ten systém potláčal nielen náboženstvo, on potláčal sexualitu, slobodu, vedu, tvorenie, každý slobodný prejav ľudskej činnosti.“
No Kalmus neuznáva žiadnu hrubú čiaru za minulosťou. Na komunistov, fašistov či eštébákov je alergický dodnes. „Ak som ako umelec, ale predovšetkým aj ako občan, ktorý si ctí slobodu a demokraciu, presvedčený, že niekto sa snaží vedome a verejne propagovať zločinecké a neľudské ideológie, či už komunizmus, alebo fašizmus, ale aj terorizmus a iné, cítim potrebu reagovať, pre niekoho možno až príliš radikálne,“ priznáva.
.umelec?
Jeho umenie nie je pre každého. Kalmus nie je len vyznávačom silných gest, hapeningov či akcií. Je aj milovníkom antikvariátov, smetísk, bazárov, kovošrotov, dennodenne navštevuje tieto miesta a hľadá všetko, čo by sa hodilo do kontextu jeho tvorby. Je to aj človek veľkých paradoxov – excentrik, ktorý beží košický maratón zarastený ako pračlovek, ale na druhej strane pokorne 20 rokov zbiera a mosadzným drôtikom obaľuje kamene, aby takto uctil pamiatku všetkých Židov zo Slovenska, ktorí zahynuli počas vojny. A aby sa náhodou na niekoho nezabudlo, urobí ich 80 000 (časť z nich je pri zvolenskom pamätníku vo Zvolene). „Išlo o rituálnu dvadsaťročnú dennodennú hodinovú prácu, v ktorej som sa snažil výtvarne vyrovnať so židovskými obeťami slovenského fašistického štátu,“ hovorí o svojom Memente.
Kalmus nie je typom umelca, ktorý tvorí krásne artefakty, ktoré treba pietne obdivovať v galérii. Jeho umelecká hodnota či význam je v niečo inom. „On nekladie hranicu medzi umenie a život,” hovorí kurátorka a galeristka Gabriela Kisová, ktorá si cení okrem jeho výtvarného diela aj jeho schopnosť promptne a aktívne reagovať na háklivé spoločenské otázky. „V protestoch je odvážny a vytrvalý, nebojí sa vystúpiť z davu. Umelec by mal byť schopný iniciovať verejnú diskusiu a Peter Kalmus patrí k tým nemnohým umelcom na Slovensku, ktorí to aj robia,“ pripomína Gabriela Kisová.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.