Tak od detstva chodím a oňuchávam všetko, čo mi príde pod nos. Vo vôňach mám spomienky, situácie, príbehy. Uchovávam si v nich ľudí, ktorí žijú i tých, ktorí odišli. Vo vôňach sú zakódované lásky, ktoré vyprchali, aj tie, ktoré trvajú. Vône mi pripomínajú straty, s ktorými som sa zmieril, i tie, ktoré nikdy neprijmem. Podľa vône identifikujem priateľov i nepriateľov. Nenávidím nádchu, ktorá ma vždy oberie o pár voňavých dní. Tie mi nikto nevráti. Ak by som mal zostaviť stupnicu vôní, tak na popredných miestach bude určite ruža z babkinej záhrady. Hneď za ňou druhá ruža, ktorú som oňuchával pred zrušeným piaristickým kláštorom u nás v Jure. Potom nasleduje nedeľná slížiková polievka a cesnakový langoš z roku 1992 v búde pred Priorom. Ďalší v poradí je cigaretami, kávou a voňavými stromčekmi presiaknutý dedov taxík Volga. Potom šteniatka. Najviac ma však opája vôňa olejových farieb. Idem k tete Jane. Som fafrnok. Vykračujem si za humnami v nohaviciach na traky. Pri jarku praskajú prezreté modré slivy. Vojdem do manzardky a tam sedí ona, vznešená a majestátna, moja teta. V ruke má štetec a ladnými pohybmi dáva život bielemu plátnu. Je tam paleta, aj tuby s farbami. Stojím tam ako mechom ovalený a čuchám, ňuchám, škerím sa. Teta Jana sa usmeje a ja sa cítim bezpečne ako prví ľudia v rajskej záhrade. Milí priatelia, nechajme vedcov, nech naďalej spriadajú teórie o podstate sveta. Nám stačí vedieť, že vesmír je utkaný z farieb, vôní, básní a lásky.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.