„V každom vývojovom období má dieťa svoju úlohu, ktorú by malo zvládnuť. Ak sa to nepodarí, posúva si ju ďalej,“ hovorí pre .týždeň psychoterapeutka a liečebná pedagogička Katarína Skowron zo súkromného liečebno-výchovného sanatória v Senci, ktorá sa venuje deťom s poruchami správania, a dodáva: „U dieťaťa aj dospelého človeka, ktorí prídu do ambulancie, môžeme badať, ktoré obdobie bolo ťažšie naplnené.“ Pomôcť dieťaťu úspešne zvládnuť vývojové úlohy je zasa poslanie rodiča. Čo všetko pre to môžeme v ranom detstve spraviť a čím prispievame k nepohode?
.dôvera voči svetu
Predstavu o svete ako bezpečnom mieste pre život si vytvárame už ako batoľatá v prvom roku svojho života cez hlavnú osobu, ku ktorej sa máme potrebu pripútať. Najčastejšie je ňou matka, ale môže to byť aj iná náhradná materská postava, napríklad babka alebo otec. Psychoterapeutka Katarína Skowron vysvetľuje, že pripútavanie sa deje cez primerané napĺňanie fyzických, a zdôrazňuje, že aj emočných potrieb dieťaťa matkou. Bábätko dostane najesť, je prebalené, nie je mu zima ani horúco, má kontakt s mamou, ktorá sa s ním rozpráva, mazná a zrkadlí jeho pocity. Zrkadlenie robí každá mama prirodzene. Pri pohľade na bábätko opakuje, čo vidí v jeho tvári – úsmev, mrzutosť, zvuky. Jednoducho s ním komunikuje. Dáva mu tak najavo, že mu rozumie a dieťatko sa postupne učí vnímať samo seba. Naučí sa aj, že má vplyv na to, čo sa stane, a tak získava základ dôvery vo svoje vlastné schopnosti.
Ak matka na potreby dieťaťa dostatočne nereaguje, bábätko je neprimerane dlho osamelé, zúzkostnené, môže to mať vplyv na jeho základný pocit nedostatku bezpečia a dôvery k svetu. Nenaučí sa spoliehať na to, že ak potrebuje pomoc, tak ju aj dostane. Niektoré deti to vzdajú. Prestanú plakať, aj keď sú nespokojné, pretože neveria, že ich plač má zmysel. Stanú sa z nich pasívne, rezignované bábätká a neskôr dospelé osoby s pasívnym depresívnym prežívaním.
Sú tiež situácie, keď je bábätko ponechané bez blízkosti vzťahovej osoby, napríklad pri hospitalizácii alebo striedaní opatrovateliek. Dôležité je, aby potom vzťahová osoba dieťa dosýtila blízkosťou cez príjemné pocity a fyzický kontakt.
Potreba citovej väzby je jednou zo základných potrieb dieťaťa. Zmierňuje strach z neznámeho, a tým umožňuje dieťaťu prejaviť záujem o nové skúsenosti. Na jej dôležitosť upozornil psychoanalytik John Bowlby v druhej polovici 20. storočia. Pretavuje sa do postupov výchovného prúdu nazývaného attachment parenting (v preklade vzťahové rodičovstvo, v .týždni o ňom kriticky písala Marína Gálisová v článku Dokonalí rodičia? v čísle 28/2012). Môžeme namietať, že my sami sme z generácie, keď sa nedbalo na vytvorenie vzťahovej väzby v prvom roku života. Presadzoval sa pravidelný režim, samostatné spanie, deti sa nechávali vyplakať, propagovali sa výhody umelého mlieka. Keď sa pýtam Kataríny Skowron, či to malo na nás vplyv, usmeje sa: „Prežili sme...“ Dodáva však: „Možno nie je náhoda, že je v súčasnosti vyšší výskyt depresií a úzkostných stavov, ale určite sa to nedá generalizovať. Rozhodujúce sú aj iné faktory – genetické, kvalita stráveného času s primárnymi a náhradnými osobami, zvládnutie ďalších vývojových období a iné.“
To, či bola vzťahová väzba v prvom roku zvládnutá, môžeme vyhodnotiť podľa testu psychologičky Mary Ainsworth, ktorý dostal názov Strange Situation. Jeho jednoduchý popis nájdete na stránke simplypsychology.org. V miestnosti s dieťaťom je matka a neznáma osoba, ktoré odchádzajú a prichádzajú. Dieťa s bezpečnou vzťahovou väzbou je smutné, keď matka odíde a teší sa, keď sa vráti, k neznámej osobe je priateľské, keď je matka prítomná. Takto sa správa 70 percent detí. Pri ambivalentnej väzbe je dieťa úzkostnejšie a viac plačlivé, kontakt s mamou po návrate môže odmietať. Dieťa s odmietavou väzbou rovnako ako mama upokojí aj neznáma osoba. Nevadí mu, keď mama odíde, neveľmi sa tiež zaujíma o to, keď príde.
.kontajner na emócie
Známy český psychiater a psychoterapeut Peter Pöthe v knihe Emočné poruchy v dětství a dospívání (Grada Publishing, 2008) ako jednu z najdôležitejších úloh matky uvádza tzv. kontejnovanie. Píše: „Predstavy, myšlienky a pocity, ktoré dieťatko prostredníctvom revu, plaču, telesného nepokoja a ďalších prejavov vysiela k matke, sú príliš intenzívne a ohrozujúce na to, aby ich v sebe mohlo držať a myšlienkovo spracovať.“ Mama tieto pocity rozpoznáva a ukladá v psychickom priestore, označovanom ako kontajner a zároveň ich premieňa na pocity, ktoré k dieťaťu vysiela v zrozumiteľnej forme. Dieťa sa tak učí rozumieť svojim duševným stavom, je pokojnejšie a zvedavejšie.
To je však náročné pre matky, ktoré samy nevedia pracovať s negatívnymi emóciami. Môžu prejavy dieťaťa ignorovať, jeho úzkosť popierať a pokladať napríklad za hlad, čo vedie k prekrmovaniu. V jednom z príbehov, ktorými kniha pútavým spôsobom predkladá čitateľom inšpiratívne psychoanalytické objavy, uvádza prípad, keď matka tieto negatívne emócie zobrala za svoje, jej psychický priestor sa naplnil a zostala apatická. Nielen tento príbeh, ale aj ďalšie odkrývajú nechcenú pravdu – za psychickými problémami detí často stoja potlačené emócie ich rodičov.
.samostatnosť a hranice
Úloha úspešne zvládnuť ďalšie vývojové obdobie dieťaťa od 1 do 3 rokov nie je vôbec jednoduchá. Vzdorovitosť, záchvaty hnevu a hysterického plaču patria do obdobia vzdoru a pre rodiča sú tvrdým orieškom. Kedysi som naivne dúfala, že môjho syna a mňa to obíde. To by však tiež nebolo dobré. Psychoterapeutka Katarína Skowron vysvetľuje, že táto vývojová fáza je zameraná na dosiahnutie základnej dôvery v seba samého. V období vzdoru prežíva dieťa prvé skúsenosti so sebapresadzovaním a uvedomuje si hranice svojich možností. Prejavuje svoj temperament, skúša svoju moc, vlastnú vôľu, ktorá naráža na hranice – zákazy od rodičov. Dieťa sa učí pravidlám správania, ktoré je treba dodržiavať, ale normy ešte nefungujú bez vonkajšej kontroly. Podľa psychoterapeutky správny rodič rozumie, že dieťa kolíše medzi prejavmi nezávislosti a závislosti. Má zvýšenú potrebu vzdorovať a vzápätí túži po blízkosti, túlení a maznaní.
Úloha rodičov je pomôcť dieťaťu získať rovnováhu medzi vyjadrovaním seba samého, slobodnou vôľou na jednej strane a sebaovládaním a rešpektovaním hraníc na strane druhej. Skowron uvádza ako príklad vetu: „Rozumiem, že sa hneváš, ale nemôžeš pri tom kopať druhých." Príliš slabé hranice môžu viesť k nízkej schopnosti sebaovládania a k nerešpektovaniu druhých. Priveľmi autoritatívnou výchovou, naopak, riskujeme, že dieťaťu jeho krehké JA zraníme, prestane si veriť, alebo na záchranu svojho JA začne využívať iné obranné mechanizmy, napríklad falošný sebaobraz.
.robíme, čo môžeme
Každá generácia je formovaná vplyvom doby a trendmi vo výchove a každá generácia je niečím poznačená. Po rozhovore s psychoterapeutkou a prečítaní knihy od Pötheho som si vzdychla, aké psychické dedičstvo zanechali vo mne moji rodičia. Ako mama ich však chápem. Robili, čo mohli a vedeli. Ich tiež ovplyvnili vlastní rodičia, okolie, situácia, v ktorej boli. Za mnou možno príde o niekoľko rokov s výčitkou k výchove môj syn. Kde je teda ten odskúšaný model, ku ktorému by sme mali vzhliadať? „Dosť dobrá mama je tá, ktorá robí aj chyby, ale dieťa sa na ňu môže spoľahnúť, je relatívne stabilná, bezpečná, láskavá a prísna zároveň," cituje pediatra a psychoanalytika Donalda Winnicotta na záver nášho stretnutia Katarína Skowron. „Zlatá stredná cesta je aj v tomto prípade dobrou voľbou.“
.autorka je spolupracovníčka .týždňa.
.dôvera voči svetu
Predstavu o svete ako bezpečnom mieste pre život si vytvárame už ako batoľatá v prvom roku svojho života cez hlavnú osobu, ku ktorej sa máme potrebu pripútať. Najčastejšie je ňou matka, ale môže to byť aj iná náhradná materská postava, napríklad babka alebo otec. Psychoterapeutka Katarína Skowron vysvetľuje, že pripútavanie sa deje cez primerané napĺňanie fyzických, a zdôrazňuje, že aj emočných potrieb dieťaťa matkou. Bábätko dostane najesť, je prebalené, nie je mu zima ani horúco, má kontakt s mamou, ktorá sa s ním rozpráva, mazná a zrkadlí jeho pocity. Zrkadlenie robí každá mama prirodzene. Pri pohľade na bábätko opakuje, čo vidí v jeho tvári – úsmev, mrzutosť, zvuky. Jednoducho s ním komunikuje. Dáva mu tak najavo, že mu rozumie a dieťatko sa postupne učí vnímať samo seba. Naučí sa aj, že má vplyv na to, čo sa stane, a tak získava základ dôvery vo svoje vlastné schopnosti.
Ak matka na potreby dieťaťa dostatočne nereaguje, bábätko je neprimerane dlho osamelé, zúzkostnené, môže to mať vplyv na jeho základný pocit nedostatku bezpečia a dôvery k svetu. Nenaučí sa spoliehať na to, že ak potrebuje pomoc, tak ju aj dostane. Niektoré deti to vzdajú. Prestanú plakať, aj keď sú nespokojné, pretože neveria, že ich plač má zmysel. Stanú sa z nich pasívne, rezignované bábätká a neskôr dospelé osoby s pasívnym depresívnym prežívaním.
Sú tiež situácie, keď je bábätko ponechané bez blízkosti vzťahovej osoby, napríklad pri hospitalizácii alebo striedaní opatrovateliek. Dôležité je, aby potom vzťahová osoba dieťa dosýtila blízkosťou cez príjemné pocity a fyzický kontakt.
Potreba citovej väzby je jednou zo základných potrieb dieťaťa. Zmierňuje strach z neznámeho, a tým umožňuje dieťaťu prejaviť záujem o nové skúsenosti. Na jej dôležitosť upozornil psychoanalytik John Bowlby v druhej polovici 20. storočia. Pretavuje sa do postupov výchovného prúdu nazývaného attachment parenting (v preklade vzťahové rodičovstvo, v .týždni o ňom kriticky písala Marína Gálisová v článku Dokonalí rodičia? v čísle 28/2012). Môžeme namietať, že my sami sme z generácie, keď sa nedbalo na vytvorenie vzťahovej väzby v prvom roku života. Presadzoval sa pravidelný režim, samostatné spanie, deti sa nechávali vyplakať, propagovali sa výhody umelého mlieka. Keď sa pýtam Kataríny Skowron, či to malo na nás vplyv, usmeje sa: „Prežili sme...“ Dodáva však: „Možno nie je náhoda, že je v súčasnosti vyšší výskyt depresií a úzkostných stavov, ale určite sa to nedá generalizovať. Rozhodujúce sú aj iné faktory – genetické, kvalita stráveného času s primárnymi a náhradnými osobami, zvládnutie ďalších vývojových období a iné.“
To, či bola vzťahová väzba v prvom roku zvládnutá, môžeme vyhodnotiť podľa testu psychologičky Mary Ainsworth, ktorý dostal názov Strange Situation. Jeho jednoduchý popis nájdete na stránke simplypsychology.org. V miestnosti s dieťaťom je matka a neznáma osoba, ktoré odchádzajú a prichádzajú. Dieťa s bezpečnou vzťahovou väzbou je smutné, keď matka odíde a teší sa, keď sa vráti, k neznámej osobe je priateľské, keď je matka prítomná. Takto sa správa 70 percent detí. Pri ambivalentnej väzbe je dieťa úzkostnejšie a viac plačlivé, kontakt s mamou po návrate môže odmietať. Dieťa s odmietavou väzbou rovnako ako mama upokojí aj neznáma osoba. Nevadí mu, keď mama odíde, neveľmi sa tiež zaujíma o to, keď príde.
.kontajner na emócie
Známy český psychiater a psychoterapeut Peter Pöthe v knihe Emočné poruchy v dětství a dospívání (Grada Publishing, 2008) ako jednu z najdôležitejších úloh matky uvádza tzv. kontejnovanie. Píše: „Predstavy, myšlienky a pocity, ktoré dieťatko prostredníctvom revu, plaču, telesného nepokoja a ďalších prejavov vysiela k matke, sú príliš intenzívne a ohrozujúce na to, aby ich v sebe mohlo držať a myšlienkovo spracovať.“ Mama tieto pocity rozpoznáva a ukladá v psychickom priestore, označovanom ako kontajner a zároveň ich premieňa na pocity, ktoré k dieťaťu vysiela v zrozumiteľnej forme. Dieťa sa tak učí rozumieť svojim duševným stavom, je pokojnejšie a zvedavejšie.
To je však náročné pre matky, ktoré samy nevedia pracovať s negatívnymi emóciami. Môžu prejavy dieťaťa ignorovať, jeho úzkosť popierať a pokladať napríklad za hlad, čo vedie k prekrmovaniu. V jednom z príbehov, ktorými kniha pútavým spôsobom predkladá čitateľom inšpiratívne psychoanalytické objavy, uvádza prípad, keď matka tieto negatívne emócie zobrala za svoje, jej psychický priestor sa naplnil a zostala apatická. Nielen tento príbeh, ale aj ďalšie odkrývajú nechcenú pravdu – za psychickými problémami detí často stoja potlačené emócie ich rodičov.
.samostatnosť a hranice
Úloha úspešne zvládnuť ďalšie vývojové obdobie dieťaťa od 1 do 3 rokov nie je vôbec jednoduchá. Vzdorovitosť, záchvaty hnevu a hysterického plaču patria do obdobia vzdoru a pre rodiča sú tvrdým orieškom. Kedysi som naivne dúfala, že môjho syna a mňa to obíde. To by však tiež nebolo dobré. Psychoterapeutka Katarína Skowron vysvetľuje, že táto vývojová fáza je zameraná na dosiahnutie základnej dôvery v seba samého. V období vzdoru prežíva dieťa prvé skúsenosti so sebapresadzovaním a uvedomuje si hranice svojich možností. Prejavuje svoj temperament, skúša svoju moc, vlastnú vôľu, ktorá naráža na hranice – zákazy od rodičov. Dieťa sa učí pravidlám správania, ktoré je treba dodržiavať, ale normy ešte nefungujú bez vonkajšej kontroly. Podľa psychoterapeutky správny rodič rozumie, že dieťa kolíše medzi prejavmi nezávislosti a závislosti. Má zvýšenú potrebu vzdorovať a vzápätí túži po blízkosti, túlení a maznaní.
Úloha rodičov je pomôcť dieťaťu získať rovnováhu medzi vyjadrovaním seba samého, slobodnou vôľou na jednej strane a sebaovládaním a rešpektovaním hraníc na strane druhej. Skowron uvádza ako príklad vetu: „Rozumiem, že sa hneváš, ale nemôžeš pri tom kopať druhých." Príliš slabé hranice môžu viesť k nízkej schopnosti sebaovládania a k nerešpektovaniu druhých. Priveľmi autoritatívnou výchovou, naopak, riskujeme, že dieťaťu jeho krehké JA zraníme, prestane si veriť, alebo na záchranu svojho JA začne využívať iné obranné mechanizmy, napríklad falošný sebaobraz.
.robíme, čo môžeme
Každá generácia je formovaná vplyvom doby a trendmi vo výchove a každá generácia je niečím poznačená. Po rozhovore s psychoterapeutkou a prečítaní knihy od Pötheho som si vzdychla, aké psychické dedičstvo zanechali vo mne moji rodičia. Ako mama ich však chápem. Robili, čo mohli a vedeli. Ich tiež ovplyvnili vlastní rodičia, okolie, situácia, v ktorej boli. Za mnou možno príde o niekoľko rokov s výčitkou k výchove môj syn. Kde je teda ten odskúšaný model, ku ktorému by sme mali vzhliadať? „Dosť dobrá mama je tá, ktorá robí aj chyby, ale dieťa sa na ňu môže spoľahnúť, je relatívne stabilná, bezpečná, láskavá a prísna zároveň," cituje pediatra a psychoanalytika Donalda Winnicotta na záver nášho stretnutia Katarína Skowron. „Zlatá stredná cesta je aj v tomto prípade dobrou voľbou.“
.autorka je spolupracovníčka .týždňa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.