Som zo starej prešpuráckej rodiny.
Keď som mal šesť, ročia sa odsťahovali do Kostolišťa. Chodil som do dvojtriedky, učil nás manželský „partizánsky" pár, raz som domov došiel s natrhnutým. Na ďalšej škole v Gajaroch nás znova učili ortodoxní komunisti. Nechcel som ísť ani na výšku, nenašiel som jediného učiteľa, ktorý by mi bol vzorom, mal môj rešpekt. Vôbec som netušil, že by to mohlo byť iné. Stavebná firma bola veľká škola, bavilo ma to a keď som videl, čo robili niektorí architekti, povedal som si, to môžem robiť aj ja. Skutočnou motiváciou však bolo poznanie kvality v architektúre a jej vzťahy.
Ako dieťa som mal rád dinosaury.
Mali sme staré encyklopédie viazané v koži, krásne ilustrácie, minerály, chcel som byť archeológ alebo geológ. Ale potom na dedine, tam som sa hanbil aj za krstné meno, chcel som byť Jano, Fero, Jožo a traktorista. Stále mám rád väčšie a zložitejšie výzvy – to asi tie dinosaury – keď sa ide do hĺbky alebo sa tvorí zložitý projekt a treba ustrážiť veľa faktorov. Ako v šachu.
Som šachový amatér.
Neviem pomenovať všetky tie obrany, otvorenia, hrám pocitovo. Ako nerád cestujem podľa bedekrov, tak aj šach najradšej objavujem sám. Ak by mi niekto dal návod, ako vylúštiť hlavolam, už by to nebol hlavolam. Hrám aj s počítačom, to má výhodu funkcie un-do, môžem ísť x krokov dozadu a zistiť, kde som spravil chybu.
Mám motorku, páči sa mi plachtenie, rád cestujem.
Len keby bolo na všetko viac času. Mal som v pláne ísť do Kambodže pomôcť Martinovi Bandžákovi z Magny Deti v núdzi, ale problémy okolo Šafka to posunuli. Robil by som, čo treba, viem pomôcť konceptuálne aj ručne, ovládam takmer všetky nástroje a technológie spracovania materiálov.
Nemám rád rebríky.
Aj sa mi sníva, že z nich spadnem. Hocikde vyleziem, po stromoch, po strechách, ale po rebríku, to naozaj len keď musím. Teraz nedávno padol starší kolega, zle stúpil na rebrík, ten sa mu skĺzol. Skoro ma porazilo, zase rebrík! Hocičo, len nie rebríky!
Manželka sa so mnou zoznámila cez internet.
Ona ho mala prvý deň a ja prvý týždeň. Vraj sa dobre bavila na mojich hrúbkach! Ale kvitovala obsah. Vždy som mal zo slohových prác 1/5. Danku som dostal na 4-pixlovú ikonku psa. V Prahe som začal študovať, keď sa nám narodila dcéra, bol to iný svet oproti stavebnej firme. Na stáži v Paríži nám ako prvú úlohu dali fotiť akty. Poslal som ich Danke na korektúru, jej prvá reakcia bola: domov! Ale vydržal som.
Stále zvažujeme, zostať tu, nezostať?
Mám pocit, že sa to tu stále opakuje. Už to nie je taký humus, ako 90. roky, to sme zažili aj vydieranie, zbrane na stole, výpalné. Ale aj dnes, čokoľvek začneme robiť, príde politika alebo niekto, kto zmení smerovanie, náladu a ďalšie štyri roky sú v keli. Na Slovensku je obrovské množstvo príležitostí, chýba však kontinuita, prajnosť, zdravé sebavedomie a profesionalita. Kultúra a tolerancia k tomu, čomu nerozumieme, je v plienkach. Mnohí nevedia, čo je to dobrý život, uspokoja sa so štyrmi stenami, len nech je ticho, nemajú ambície, netušia, že sa dá inak žiť, zdravšie jesť. Drží nás tu mladá generácia, šikovní a zaujímaví ľudia a priatelia, kvôli nim sa to tu oplatí vydržať. Ale potom nás sekne niečo ďalšie a ja si hovorím, do prdele, že som neostal vonku.
Keď som mal šesť, ročia sa odsťahovali do Kostolišťa. Chodil som do dvojtriedky, učil nás manželský „partizánsky" pár, raz som domov došiel s natrhnutým. Na ďalšej škole v Gajaroch nás znova učili ortodoxní komunisti. Nechcel som ísť ani na výšku, nenašiel som jediného učiteľa, ktorý by mi bol vzorom, mal môj rešpekt. Vôbec som netušil, že by to mohlo byť iné. Stavebná firma bola veľká škola, bavilo ma to a keď som videl, čo robili niektorí architekti, povedal som si, to môžem robiť aj ja. Skutočnou motiváciou však bolo poznanie kvality v architektúre a jej vzťahy.
Ako dieťa som mal rád dinosaury.
Mali sme staré encyklopédie viazané v koži, krásne ilustrácie, minerály, chcel som byť archeológ alebo geológ. Ale potom na dedine, tam som sa hanbil aj za krstné meno, chcel som byť Jano, Fero, Jožo a traktorista. Stále mám rád väčšie a zložitejšie výzvy – to asi tie dinosaury – keď sa ide do hĺbky alebo sa tvorí zložitý projekt a treba ustrážiť veľa faktorov. Ako v šachu.
Som šachový amatér.
Neviem pomenovať všetky tie obrany, otvorenia, hrám pocitovo. Ako nerád cestujem podľa bedekrov, tak aj šach najradšej objavujem sám. Ak by mi niekto dal návod, ako vylúštiť hlavolam, už by to nebol hlavolam. Hrám aj s počítačom, to má výhodu funkcie un-do, môžem ísť x krokov dozadu a zistiť, kde som spravil chybu.
Mám motorku, páči sa mi plachtenie, rád cestujem.
Len keby bolo na všetko viac času. Mal som v pláne ísť do Kambodže pomôcť Martinovi Bandžákovi z Magny Deti v núdzi, ale problémy okolo Šafka to posunuli. Robil by som, čo treba, viem pomôcť konceptuálne aj ručne, ovládam takmer všetky nástroje a technológie spracovania materiálov.
Nemám rád rebríky.
Aj sa mi sníva, že z nich spadnem. Hocikde vyleziem, po stromoch, po strechách, ale po rebríku, to naozaj len keď musím. Teraz nedávno padol starší kolega, zle stúpil na rebrík, ten sa mu skĺzol. Skoro ma porazilo, zase rebrík! Hocičo, len nie rebríky!
Manželka sa so mnou zoznámila cez internet.
Ona ho mala prvý deň a ja prvý týždeň. Vraj sa dobre bavila na mojich hrúbkach! Ale kvitovala obsah. Vždy som mal zo slohových prác 1/5. Danku som dostal na 4-pixlovú ikonku psa. V Prahe som začal študovať, keď sa nám narodila dcéra, bol to iný svet oproti stavebnej firme. Na stáži v Paríži nám ako prvú úlohu dali fotiť akty. Poslal som ich Danke na korektúru, jej prvá reakcia bola: domov! Ale vydržal som.
Stále zvažujeme, zostať tu, nezostať?
Mám pocit, že sa to tu stále opakuje. Už to nie je taký humus, ako 90. roky, to sme zažili aj vydieranie, zbrane na stole, výpalné. Ale aj dnes, čokoľvek začneme robiť, príde politika alebo niekto, kto zmení smerovanie, náladu a ďalšie štyri roky sú v keli. Na Slovensku je obrovské množstvo príležitostí, chýba však kontinuita, prajnosť, zdravé sebavedomie a profesionalita. Kultúra a tolerancia k tomu, čomu nerozumieme, je v plienkach. Mnohí nevedia, čo je to dobrý život, uspokoja sa so štyrmi stenami, len nech je ticho, nemajú ambície, netušia, že sa dá inak žiť, zdravšie jesť. Drží nás tu mladá generácia, šikovní a zaujímaví ľudia a priatelia, kvôli nim sa to tu oplatí vydržať. Ale potom nás sekne niečo ďalšie a ja si hovorím, do prdele, že som neostal vonku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.