Mnohí nadšenci histórie, najmä tí, ktorí sa radi prplú v detailoch všedného života staroveku či stredoveku, možno teraz spontánne zakričia – tak to teda pŕŕ! Hamujme, priatelia, veď podávanie jedla za úplatu či výmenu sa datuje už pekne dlho. Dalo by sa povedať, že dokonca odvtedy, čo sa podarilo človeku opiecť kus mäsa na rozpálenom kameni vďaka tomu, že mu naň pľaslo nešťastnou náhodou. Nehovoriac o tom, že existuje nespočetne veľa dôkazov, že sa ľudia v staroveku veľmi často nestravovali doma, ale na ulici.
.termopólia čiže bufet
Napríklad v antickom Ríme malo len veľmi málo ľudí vo svojich príbytkoch niečo ako kuchyňu. Radšej sa vybrali do mesta a tam, popri klebetení, čo im to zas ten Caligula v senáte povyvádzal, sa častovali jedlom v takzaných termopóliách. Dnes by sme to nazvali bufety alebo malé krčmy. Bol v nich jednoduchý pult v tvare L, za ktorým stál bufetár a okoloidúcim ponúkal zo svojich veľkých nádob teplú aj studenú stravu. Termopóliá boli také populárne a stali sa takou mestskou módou, že dokonca úplne vytlačili akékoľvek pripravovanie stravy doma.
Nakúpiť si niečo malé na jedenie bolo finančne a časovo omnoho výhodnejšie, ako sa najprv ráno ponevierať po trhu pomedzi cezpoľných plebejcov so smiešnymi prízvukmi, nakupovať suroviny, potom ich doniesť na chrbtoch otrokov domov a v príbytku bez kuchyne niečo spolu vymyslieť, aby sa to dalo jesť. Jednoducho, ukázať sa v meste, prezentovať svoj názor na politiku, kultúru a celkové zhnusenie nad očividným úpadkom civilizácie patrilo k bontónu rovnako, ako sa pri tom rovno najesť – hodiť do seba niečo malé a výžiné. O významnom postavení termopólií v mestách hovorí aj ich počet v popolom zasypaných Pompejách. Nadšencov, ktorí sú schopní už tu hovoriť o niečom takom, ako je reštaurácia, však musím sklamať. Môžeme tu hovoriť o bufete, stánku, či nebodaj hostinci, no rozhodne nie o reštaurácii.
.marketing pána Boulangera
Samozrejme, kto iný, ako Francúzi môžu byť prví v niečom takom, ako je reštaurácia. Vo Francúzsku ide predsa o niečo výsostne posvätné a nedotknuteľné, dá sa povedať, že reštaurácie dokážu v tejto krajine, čo sa týka uctievania, konkurovať aj chrámom. Preto nečudo, keď príde na ne reč, začnú zbesilo gestikulovať a bojovne vytŕčať brady. Dušujú sa, že oni poznajú nielen presný rok, ale dokonca aj ulicu, kde prvá reštaurácia na svete vznikla. A čuduj sa svete, bolo to v Paríži.
Teda presnejšie v roku 1765 na dnešnej Rue du Louvre a založil ju istý pán Boulanger. Zatiaľ čo iné hostince v tomto meste ponúkali možno dve jedlá – hotovky a podávali ich na dlhých stoloch, kam si mohol hocikto prisadnúť, Boulanger sa rozhodol ponúknuť Parížanom novú módu – konzumovať luxusne, za jedným oddeleným stolíkom a jedlá, ktoré si mohli vybrať z ponúknutého menu. Okamžite vraj zožal nebývalý úspech.
Mnohí neprajníci však tvrdia, že pán Boulanger bol len majstrom dobrého marketingu, keďže svojich návštevníkov nadháňal do reštiky v aristokratickom odeve a ako obsluhu používal svoju neodolateľne krásnu ženu. Čo teda voči ostatným prevádzkovateľom bufetov vôbec nebolo fér. Dokonca aj taký racionálny typ, ako bol filozof Denis Diderot, absolútne prepadol jej kráse a v Boulangerovej reštaurácii nazvanej Bouillon bol pečený-varený.
Proti novej móde sa vraj okamžite ozval cech krčmárov, no mal to márne. Boulanger so svojím konceptom, v ktorom predával svoje bujóny a vraj fantastické jahňacie nožičky na bielej omáčke, vyhral na celej čiare. Stačilo desať rokov a v Paríži začali rásť nové reštaurácie ako huby po daždi. S pestrejšou ponukou jedál a ešte väčším výberom vín. Už vtedy mával návštevník často na výber z 22 červených a 27 bielych. Čo si budeme hovoriť. Francúzi.
.autor je scenárista.
Kam sa ísť najesť na Slovensku/
Pokiaľ si chcete dopriať skutočný gastronomický zážitok a nechcete zbytočne cestovať za michelinskými hviezdičkami do Viedne či Budapešti, dá sa už seriózne debužírovať aj na Slovensku. Len treba hľadať alebo si nechať odporučiť. V Tatrách, konkrétne v Starom Smokovci, fantasticky varí vysokú slovenskú kuchyňu v Culináriu Gabo Kocák. Treba sa však dopredu objednať. Rovnako ako v Top restaurante v Žiline. V kašteli v Čereňanoch pri Partizánskom v reštaurácii Afrodita varia absolútne svetovo a za ceny, o ktorých sa môže Bratislavčanom iba snívať. Kto má chuť na fantastický steak, nech ide do Ebrietas v Pezinku, vrelo tam odporúčam aj tatárske bifteky. No a v Bratislave sa rozhodne oplatí zastaviť v hoteli Albrecht, kde varí mediálne známy Jaroslav Žídek, v reštaurácii Green Budha, kde dostanete veľmi slušnú ázijskú kuchyňu no a v neposlednom rade v najlepšej reštaurácii, ktorú na Slovensku máme – a tou je Fou Zoo v bratislavskej Petržalke. Kto je vyslovene na halušky, musí zájsť do koliby v hoteli Diery v Terchovej. Tá v tomto ohľade nemá na Slovensku konkurenciu.
.termopólia čiže bufet
Napríklad v antickom Ríme malo len veľmi málo ľudí vo svojich príbytkoch niečo ako kuchyňu. Radšej sa vybrali do mesta a tam, popri klebetení, čo im to zas ten Caligula v senáte povyvádzal, sa častovali jedlom v takzaných termopóliách. Dnes by sme to nazvali bufety alebo malé krčmy. Bol v nich jednoduchý pult v tvare L, za ktorým stál bufetár a okoloidúcim ponúkal zo svojich veľkých nádob teplú aj studenú stravu. Termopóliá boli také populárne a stali sa takou mestskou módou, že dokonca úplne vytlačili akékoľvek pripravovanie stravy doma.
Nakúpiť si niečo malé na jedenie bolo finančne a časovo omnoho výhodnejšie, ako sa najprv ráno ponevierať po trhu pomedzi cezpoľných plebejcov so smiešnymi prízvukmi, nakupovať suroviny, potom ich doniesť na chrbtoch otrokov domov a v príbytku bez kuchyne niečo spolu vymyslieť, aby sa to dalo jesť. Jednoducho, ukázať sa v meste, prezentovať svoj názor na politiku, kultúru a celkové zhnusenie nad očividným úpadkom civilizácie patrilo k bontónu rovnako, ako sa pri tom rovno najesť – hodiť do seba niečo malé a výžiné. O významnom postavení termopólií v mestách hovorí aj ich počet v popolom zasypaných Pompejách. Nadšencov, ktorí sú schopní už tu hovoriť o niečom takom, ako je reštaurácia, však musím sklamať. Môžeme tu hovoriť o bufete, stánku, či nebodaj hostinci, no rozhodne nie o reštaurácii.
.marketing pána Boulangera
Samozrejme, kto iný, ako Francúzi môžu byť prví v niečom takom, ako je reštaurácia. Vo Francúzsku ide predsa o niečo výsostne posvätné a nedotknuteľné, dá sa povedať, že reštaurácie dokážu v tejto krajine, čo sa týka uctievania, konkurovať aj chrámom. Preto nečudo, keď príde na ne reč, začnú zbesilo gestikulovať a bojovne vytŕčať brady. Dušujú sa, že oni poznajú nielen presný rok, ale dokonca aj ulicu, kde prvá reštaurácia na svete vznikla. A čuduj sa svete, bolo to v Paríži.
Teda presnejšie v roku 1765 na dnešnej Rue du Louvre a založil ju istý pán Boulanger. Zatiaľ čo iné hostince v tomto meste ponúkali možno dve jedlá – hotovky a podávali ich na dlhých stoloch, kam si mohol hocikto prisadnúť, Boulanger sa rozhodol ponúknuť Parížanom novú módu – konzumovať luxusne, za jedným oddeleným stolíkom a jedlá, ktoré si mohli vybrať z ponúknutého menu. Okamžite vraj zožal nebývalý úspech.
Mnohí neprajníci však tvrdia, že pán Boulanger bol len majstrom dobrého marketingu, keďže svojich návštevníkov nadháňal do reštiky v aristokratickom odeve a ako obsluhu používal svoju neodolateľne krásnu ženu. Čo teda voči ostatným prevádzkovateľom bufetov vôbec nebolo fér. Dokonca aj taký racionálny typ, ako bol filozof Denis Diderot, absolútne prepadol jej kráse a v Boulangerovej reštaurácii nazvanej Bouillon bol pečený-varený.
Proti novej móde sa vraj okamžite ozval cech krčmárov, no mal to márne. Boulanger so svojím konceptom, v ktorom predával svoje bujóny a vraj fantastické jahňacie nožičky na bielej omáčke, vyhral na celej čiare. Stačilo desať rokov a v Paríži začali rásť nové reštaurácie ako huby po daždi. S pestrejšou ponukou jedál a ešte väčším výberom vín. Už vtedy mával návštevník často na výber z 22 červených a 27 bielych. Čo si budeme hovoriť. Francúzi.
.autor je scenárista.
Kam sa ísť najesť na Slovensku/
Pokiaľ si chcete dopriať skutočný gastronomický zážitok a nechcete zbytočne cestovať za michelinskými hviezdičkami do Viedne či Budapešti, dá sa už seriózne debužírovať aj na Slovensku. Len treba hľadať alebo si nechať odporučiť. V Tatrách, konkrétne v Starom Smokovci, fantasticky varí vysokú slovenskú kuchyňu v Culináriu Gabo Kocák. Treba sa však dopredu objednať. Rovnako ako v Top restaurante v Žiline. V kašteli v Čereňanoch pri Partizánskom v reštaurácii Afrodita varia absolútne svetovo a za ceny, o ktorých sa môže Bratislavčanom iba snívať. Kto má chuť na fantastický steak, nech ide do Ebrietas v Pezinku, vrelo tam odporúčam aj tatárske bifteky. No a v Bratislave sa rozhodne oplatí zastaviť v hoteli Albrecht, kde varí mediálne známy Jaroslav Žídek, v reštaurácii Green Budha, kde dostanete veľmi slušnú ázijskú kuchyňu no a v neposlednom rade v najlepšej reštaurácii, ktorú na Slovensku máme – a tou je Fou Zoo v bratislavskej Petržalke. Kto je vyslovene na halušky, musí zájsť do koliby v hoteli Diery v Terchovej. Tá v tomto ohľade nemá na Slovensku konkurenciu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.