„Prežil som s Borisom dvadsaťpäť rokov. Nikdy som ho nevidel ustráchaného. Nikdy sa nebál, bol otvorený a nepodkupný. Nenechal sa zastrašiť. Vyzývam všetkých, vládnucu moc, poslancov, komunistov, nacionalistov, vlastencov, liberálov, vládu: Zastavte sa! Všetci sa zastavme a spamätajme. Pozrime sa, čo sme urobili z nášho Ruska!“
Zo všetkých slov v to smutné ráno, čierne od dažďa a mokré od vody, čo zmývala krv z asfaltu na Veľkom Moskvoreckom moste, kde zavraždili Borisa Nemcova, tieto zazneli pod múrmi Kremľa najnaliehavejšie. Priama výzva – výzva moci a nacionalistom. Vyslovil ich človek, ktorý je súčasťou ruskej špičky: vplyvný Anatolij Čubajs. V dnešnom Rusku najlepšie zarábajúci manažér štátneho podniku. Šéf podniku, ktorý by mal modernizovať Rusko, ROSNANO.
.korene ruskej opozície
Toľa Čubajs je súčasťou toho, čo sa nazývalo demokracia čubajsovsko-nemcovovského typu. Volali ich aj čubajsovsko-nemcovovská elita. Toľa z jednej strany, Boris z druhej si zasadli, z rozhodnutia prezidenta Jeľcina, vedľa predsedu vlády Ruskej federácie Černomyrdina, aby dodali ruskému vládnutiu energiu a oživili pomery v Rusku. Bolo to v 90. rokoch minulého storočia.
Čubajs bol jedným z krstných otcov privatizácie, Nemcov jej zástancom a obhajcom. Tie časy sformovali všetko, čím dnešná opozícia je alebo môže byť. Jediným slobodným človekom medzi nimi, ktorý hovoril vždy bez okolkov, bol Boris Jefimovič Nemcov. Sformovalo ho nielen štúdium exaktných vied, matematiky a fyziky, nielen to, že bol vedcom, ale aj to, že vyrastal v meste, kde degenerujúci brežnevovský režim držal vo vyhnanstve vedca Andreja Sacharova, v meste Gorkij predtým, a teraz Nižnyj Novgorod. Ako Gorkij to bolo uzatvorené schránkové mesto, malo len poštové smerovacie číslo, zakrytyj gorod, takých bolo v Rusko mnoho. A keď prezident Jeľcin menoval mladého energického muža za svojho splnomocnenca v Nižnom Novgorode, Nemcov to mesto otvoril. Dotiahol tam jeden z prvých McDonaldov v Rusku. Bola to revolučná zmena pre ruskú psychiku zákazov, povolení, prikázaní. Odstrihol mesto od minulosti. To on presvedčil prezidenta Jeľcina, aby umožnil voľby gubernátorov – a sám ich v Nižnom Novgorode vyhral. Keď sa stal podpredsedom vlády Ruskej federácie, vyhlásil, že celú vládu a aparát posadí do áut Volga, ktoré sa, samozrejme, vyrábali v Nižnom Novgorode. Prvý, kto to „nabonzoval“ predsedovi vlády Černomyrdinovi, bol tiež podpredseda vlády Čubajs. Nemcova pri príchode do úradu vítal jeho nadriadený vztýčeným prstom a pamätnou vetou – to ty si presadneš do volgy, my ostatní, ja a Čubajs, budeme chodiť v mercedesoch. Pravda, Čubajs presadol do bavoráka. Obrneného. To ho zachránilo pri bombovom atentáte a streľbe samopalníka pri dači v dedine Žavoronky.
Neľútostná kritička režimu a prezidenta, nekompromisná komentátorka Julia Latynina hovorí, že Nemcov v roku 2015 už nemal šancu, prináležal totiž k tej minulej epoche. Bývalý politechnológ Kremľa a politologická televízna hviezda Gleb Pavlovskij zasa tvrdí, že Rusko nepretržite vlastne „spravujú“ tí istí ľudia, len sa vždy volajú inak, raz demokrati, inokedy liberáli alebo vlastenci či prívrženci modernizácie Ruska, no stále sú to tí istí a moc sa drží len na lojalite byrokracie, ktorej sa prepečú nielen jej chyby, ale aj nízka výkonnosť, ba neschopnosť. Dlhoročný príslušník establišmentu, bývalý predseda vlády a dnes šéf mohutného energetického gigantu ROSATOM Sergej Kirijenko považoval Borisa Nemcova za férového, priameho človeka, ktorý nikdy neintrigoval a bol otvorený všetkým argumentom. Unikátna vlastnosť – nielen v ruskej politike.
Vladimir Milov, poslanec z Jaroslavli, zase zdôrazňuje, že Boris Nemcov sa nevzdal, ale vyhral poslanecké voľby do parlamentu jaroslavľskej oblasti, stal sa kritikom korupčných pomerov, v prvom rade miestneho gubernátora, predstaviteľa vládnej strany, menovaného prezidentom. My si pamätáme Jaroslavľ pre tragédiu našich a českých hokejistov v roku 2011 ako miesto, kde pre neuveriteľný neporiadok zahynul Pavol Demitra. Ale pre Rusov je to aj jedno z najstarších ruských miest, ktorého historické jadro je zapísané v zozname svetového dedičstva ľudstva UNESCO a v roku 2010 oslavovalo tisícročie svojho vzniku. Tradícia samosprávy tu vznikla pred dvesto rokmi. O tom, že ide o veľa, dosvedčuje fakt, že len nedávno, vlani v decembri, oblastná duma napriek protestom aj Borisa Nemcova presadila hlasmi poslancov vládnej strany Jednotné Rusko zrušenie priamych volieb primátora tohto vyše polmiliónového mesta. Nemcov tu mal ako poslanec – jediný opozičný z päťdesiatich – reputáciu otvoreného, nebojácneho kritika – a hlavne poslanca, ktorý mieni kandidovať do federálnej dumy vo voľbách v roku 2016.
.časť opozície je podozrivo ticho
Z takéhoto pohľadu vyzerá dnes inak ten výklad, ktorý mi poskytol vlani na konci roka bývalý predseda federálnej vlády Michail Kasjanov. On bol a je spolupredsedom opozičnej strany RPR Parnas. Druhým spolupredsedom bol Boris Nemcov. Kasjanov vtedy koncepciu opozície charakterizoval takto: ísť prísne ústavnou cestou, nepúšťať sa do malých konfrontácií s vládnucou mocou, vylúčiť násilie, ktoré by otvorilo cestu nežiaducim živlom, najmä spodným prúdom nacionalizmu. Nezabúdať na to, že okrem Moskvy jestvuje množstvo ruských miest. Narastajúca kríza nielen v dôsledku sankcií a vojny na Ukrajine, ale aj pre „únavu moci“ po dlhej ére vládnutia jednej strany bude postihovať čoraz väčšmi strednú vrstvu. Bude ukrajovať z možností učiteľov, lekárov, dôchodcov. Prudká, až 30-percentná inflácia a čoraz drahšie úvery, nemožnosť splácať hypotéky na bývanie sa bude týkať čoraz väčšej masy ľudí a vyvolávať ich nespokojnosť. A tak to bude v mnohých ruských mestách. Preto treba do roku 2016 využiť všetky možnosti volebného zákona, ktoré opozícia má. Netreba ísť cestou priamej konfrontácie s mocou, lebo tá má na svojej strane niekoľkomiliónové a lojálne ozbrojené zložky.
Listovanie v poznámkach zo sklonku minulého roka z rozhovoru s Kasjanovom, ktorý viedol stranu spolu s Borisom Nemcovom, vyvoláva zimomriavky – toľko zdôrazňovania ústavnej, nekonfrontačnej cesty! Časť opozície akoby nielen tušila, ale vedela, že jej ide o krk. V prípade Borisa Nemcova o hlavu. Jednu z hláv, ktoré boli pri vytváraní koncepcie strany RPR – Parnas. Na jednej strane nechceli otvoriť pri masových demonštráciách priestor pre extrémne pravicové sily. A na strane druhej nechceli umožniť tej radikalizovanej časti vládnej moci, pre ktorú je už aj Putin málo razantný, aby zasiahla proti opozícii. Museli to dobre vedieť, nielen tušiť, keď tak zdôrazňovali ústavný postup. Pritom ani jedny ruské parlamentné voľby za posledných desať rokov medzinárodný monitoring OBSE neuznal za férové. Až teraz, keď krv Borisa Nemcova skropila asfalt chodníka, je mi zrejmé, že tí ľudia žili celý čas s tým, že môže ísť aj o život.
Irina Prochorovová, sestra miliardára Alexandra Prochorova, ktorý kandidoval v posledných prezidentských voľbách proti Vladimírovi Putinovi, literárna kritička a historička kultúry, zhrozene hovorí o tom, že namiesto civilizovaných prejavov prišli surové, barbarské, a to sa stalo problémom Ruska. Lenže jej celoruská Občianska platforma (OP), ktorú založil brat Michail, sa dohodla, že v čase vojny nebude kritizovať zahraničnú politiku Kremľa. Ba táto OP sa dokonca zúčastnila na pochode Antimajdan. A teraz chce Občianska platforma vylúčiť zo svojich radov Andreja Makareviča, spevácku legendu mnohých generácií od čias ZSSR, pretože porušil onú dohodu a kritizoval ruskú politiku voči Ukrajine! Opozičné Jabloko zasa odmietlo účasť na pochode proti kríze.
.prečo Putin prehodnotil vlastnú politiku
Podľa oxfordského profesora Vladimíra Pastuchova mnohí poukazujú na Kremeľ, ale v praxi Kremeľ neznamená to isté, čo Putin. Je to oveľa širší pojem, je to ohromný konglomerát politických síl. Tie sú veľmi rôznorodé a vytrvalo navzájom súperia o vplyv na Putina ako človeka, ktorý prijme konečné rozhodnutie. No rozhodnutia sa nerodia len v centre moci, ale aj na jej periférii.
Po vypuknutí vojny na Ukrajine sa celá ta masa mocenských skupín dostala do pohybu a nastala dezintegrácia vnútri moci. V tom istom čase, keď sa verejnosť zjednocovala okolo prezidenta a navonok rástla jeho podpora, vnútri mocenských kruhov sa v dôsledku vojny objavili nové sily a nárokovali si podiel z moci na úkor „kremeľských starousadlíkov“.
Je to dôsledok nanajvýš nevydareného experimentu s „liberálom“ Medvedevom ako prezidentom. Experiment nielenže nevyšiel, ale vyvolal besný odpor nových oligarchov, skorumpovaných príslušníkov silových štruktúr a kriminálnych štruktúr, čo sa už stihli legalizovať.
Namiesto modernizácie a konsolidácie tak nastal rozkol elít. Vznikla „liberálna vrstva“, do značnej miery povrchné hnutie špičky mestských stredných vrstiev, ktoré nemajú skutočnú masovú podporu. Ich aktivity však vedia vystrašiť konzervatívcov a spustiť mechanizmus politickej reakcie. Putin sa postavil na stranu konzervatívcov až tak, že sa vrhol na úplnú kontrarevolúciu, úplné prehodnotenie vnútornej a zahraničnej politiky od čias gorbačovovskej perestrojky. Uviedol do pohybu historické sily, ktoré sú silnejšie ako on a ktoré nedokáže ani ovládať, ani riadiť. Čokoľvek zlé urobí z hľadiska liberálov, pre konzervatívcov to bude stále málo.
Tragédia, vražda sa odohrala v atmosfére, ktorú vytvorili médiá – v atmosfére násilia, nedôvery, nenávisti a lži. Podľa bývalého dlhoročného ombudsmana Ruskej federácie V. Lukina vražda ukazuje, že ruská spoločnosť trpí chorobou nenávisti a ťažko predpovedať, čo všetko sa ešte môže stať. Leonid Volkov, jeden z organizátorov opozičného pochodu pripravovaného na 1. marca, si myslí, že tragédia dala opozícii šancu, aby sa zjednotila. A to je ten najväčší problém posledných desiatich rokov. Každé stretnutie opozície sa skončilo hádkami, neporozumením a najmä úplnou neschopnosťou dohodnúť sa na jednotnom postupe v onej politike mnohých malých krokov.
Zo všetkých slov v to smutné ráno, čierne od dažďa a mokré od vody, čo zmývala krv z asfaltu na Veľkom Moskvoreckom moste, kde zavraždili Borisa Nemcova, tieto zazneli pod múrmi Kremľa najnaliehavejšie. Priama výzva – výzva moci a nacionalistom. Vyslovil ich človek, ktorý je súčasťou ruskej špičky: vplyvný Anatolij Čubajs. V dnešnom Rusku najlepšie zarábajúci manažér štátneho podniku. Šéf podniku, ktorý by mal modernizovať Rusko, ROSNANO.
.korene ruskej opozície
Toľa Čubajs je súčasťou toho, čo sa nazývalo demokracia čubajsovsko-nemcovovského typu. Volali ich aj čubajsovsko-nemcovovská elita. Toľa z jednej strany, Boris z druhej si zasadli, z rozhodnutia prezidenta Jeľcina, vedľa predsedu vlády Ruskej federácie Černomyrdina, aby dodali ruskému vládnutiu energiu a oživili pomery v Rusku. Bolo to v 90. rokoch minulého storočia.
Čubajs bol jedným z krstných otcov privatizácie, Nemcov jej zástancom a obhajcom. Tie časy sformovali všetko, čím dnešná opozícia je alebo môže byť. Jediným slobodným človekom medzi nimi, ktorý hovoril vždy bez okolkov, bol Boris Jefimovič Nemcov. Sformovalo ho nielen štúdium exaktných vied, matematiky a fyziky, nielen to, že bol vedcom, ale aj to, že vyrastal v meste, kde degenerujúci brežnevovský režim držal vo vyhnanstve vedca Andreja Sacharova, v meste Gorkij predtým, a teraz Nižnyj Novgorod. Ako Gorkij to bolo uzatvorené schránkové mesto, malo len poštové smerovacie číslo, zakrytyj gorod, takých bolo v Rusko mnoho. A keď prezident Jeľcin menoval mladého energického muža za svojho splnomocnenca v Nižnom Novgorode, Nemcov to mesto otvoril. Dotiahol tam jeden z prvých McDonaldov v Rusku. Bola to revolučná zmena pre ruskú psychiku zákazov, povolení, prikázaní. Odstrihol mesto od minulosti. To on presvedčil prezidenta Jeľcina, aby umožnil voľby gubernátorov – a sám ich v Nižnom Novgorode vyhral. Keď sa stal podpredsedom vlády Ruskej federácie, vyhlásil, že celú vládu a aparát posadí do áut Volga, ktoré sa, samozrejme, vyrábali v Nižnom Novgorode. Prvý, kto to „nabonzoval“ predsedovi vlády Černomyrdinovi, bol tiež podpredseda vlády Čubajs. Nemcova pri príchode do úradu vítal jeho nadriadený vztýčeným prstom a pamätnou vetou – to ty si presadneš do volgy, my ostatní, ja a Čubajs, budeme chodiť v mercedesoch. Pravda, Čubajs presadol do bavoráka. Obrneného. To ho zachránilo pri bombovom atentáte a streľbe samopalníka pri dači v dedine Žavoronky.
Neľútostná kritička režimu a prezidenta, nekompromisná komentátorka Julia Latynina hovorí, že Nemcov v roku 2015 už nemal šancu, prináležal totiž k tej minulej epoche. Bývalý politechnológ Kremľa a politologická televízna hviezda Gleb Pavlovskij zasa tvrdí, že Rusko nepretržite vlastne „spravujú“ tí istí ľudia, len sa vždy volajú inak, raz demokrati, inokedy liberáli alebo vlastenci či prívrženci modernizácie Ruska, no stále sú to tí istí a moc sa drží len na lojalite byrokracie, ktorej sa prepečú nielen jej chyby, ale aj nízka výkonnosť, ba neschopnosť. Dlhoročný príslušník establišmentu, bývalý predseda vlády a dnes šéf mohutného energetického gigantu ROSATOM Sergej Kirijenko považoval Borisa Nemcova za férového, priameho človeka, ktorý nikdy neintrigoval a bol otvorený všetkým argumentom. Unikátna vlastnosť – nielen v ruskej politike.
Vladimir Milov, poslanec z Jaroslavli, zase zdôrazňuje, že Boris Nemcov sa nevzdal, ale vyhral poslanecké voľby do parlamentu jaroslavľskej oblasti, stal sa kritikom korupčných pomerov, v prvom rade miestneho gubernátora, predstaviteľa vládnej strany, menovaného prezidentom. My si pamätáme Jaroslavľ pre tragédiu našich a českých hokejistov v roku 2011 ako miesto, kde pre neuveriteľný neporiadok zahynul Pavol Demitra. Ale pre Rusov je to aj jedno z najstarších ruských miest, ktorého historické jadro je zapísané v zozname svetového dedičstva ľudstva UNESCO a v roku 2010 oslavovalo tisícročie svojho vzniku. Tradícia samosprávy tu vznikla pred dvesto rokmi. O tom, že ide o veľa, dosvedčuje fakt, že len nedávno, vlani v decembri, oblastná duma napriek protestom aj Borisa Nemcova presadila hlasmi poslancov vládnej strany Jednotné Rusko zrušenie priamych volieb primátora tohto vyše polmiliónového mesta. Nemcov tu mal ako poslanec – jediný opozičný z päťdesiatich – reputáciu otvoreného, nebojácneho kritika – a hlavne poslanca, ktorý mieni kandidovať do federálnej dumy vo voľbách v roku 2016.
.časť opozície je podozrivo ticho
Z takéhoto pohľadu vyzerá dnes inak ten výklad, ktorý mi poskytol vlani na konci roka bývalý predseda federálnej vlády Michail Kasjanov. On bol a je spolupredsedom opozičnej strany RPR Parnas. Druhým spolupredsedom bol Boris Nemcov. Kasjanov vtedy koncepciu opozície charakterizoval takto: ísť prísne ústavnou cestou, nepúšťať sa do malých konfrontácií s vládnucou mocou, vylúčiť násilie, ktoré by otvorilo cestu nežiaducim živlom, najmä spodným prúdom nacionalizmu. Nezabúdať na to, že okrem Moskvy jestvuje množstvo ruských miest. Narastajúca kríza nielen v dôsledku sankcií a vojny na Ukrajine, ale aj pre „únavu moci“ po dlhej ére vládnutia jednej strany bude postihovať čoraz väčšmi strednú vrstvu. Bude ukrajovať z možností učiteľov, lekárov, dôchodcov. Prudká, až 30-percentná inflácia a čoraz drahšie úvery, nemožnosť splácať hypotéky na bývanie sa bude týkať čoraz väčšej masy ľudí a vyvolávať ich nespokojnosť. A tak to bude v mnohých ruských mestách. Preto treba do roku 2016 využiť všetky možnosti volebného zákona, ktoré opozícia má. Netreba ísť cestou priamej konfrontácie s mocou, lebo tá má na svojej strane niekoľkomiliónové a lojálne ozbrojené zložky.
Listovanie v poznámkach zo sklonku minulého roka z rozhovoru s Kasjanovom, ktorý viedol stranu spolu s Borisom Nemcovom, vyvoláva zimomriavky – toľko zdôrazňovania ústavnej, nekonfrontačnej cesty! Časť opozície akoby nielen tušila, ale vedela, že jej ide o krk. V prípade Borisa Nemcova o hlavu. Jednu z hláv, ktoré boli pri vytváraní koncepcie strany RPR – Parnas. Na jednej strane nechceli otvoriť pri masových demonštráciách priestor pre extrémne pravicové sily. A na strane druhej nechceli umožniť tej radikalizovanej časti vládnej moci, pre ktorú je už aj Putin málo razantný, aby zasiahla proti opozícii. Museli to dobre vedieť, nielen tušiť, keď tak zdôrazňovali ústavný postup. Pritom ani jedny ruské parlamentné voľby za posledných desať rokov medzinárodný monitoring OBSE neuznal za férové. Až teraz, keď krv Borisa Nemcova skropila asfalt chodníka, je mi zrejmé, že tí ľudia žili celý čas s tým, že môže ísť aj o život.
Irina Prochorovová, sestra miliardára Alexandra Prochorova, ktorý kandidoval v posledných prezidentských voľbách proti Vladimírovi Putinovi, literárna kritička a historička kultúry, zhrozene hovorí o tom, že namiesto civilizovaných prejavov prišli surové, barbarské, a to sa stalo problémom Ruska. Lenže jej celoruská Občianska platforma (OP), ktorú založil brat Michail, sa dohodla, že v čase vojny nebude kritizovať zahraničnú politiku Kremľa. Ba táto OP sa dokonca zúčastnila na pochode Antimajdan. A teraz chce Občianska platforma vylúčiť zo svojich radov Andreja Makareviča, spevácku legendu mnohých generácií od čias ZSSR, pretože porušil onú dohodu a kritizoval ruskú politiku voči Ukrajine! Opozičné Jabloko zasa odmietlo účasť na pochode proti kríze.
.prečo Putin prehodnotil vlastnú politiku
Podľa oxfordského profesora Vladimíra Pastuchova mnohí poukazujú na Kremeľ, ale v praxi Kremeľ neznamená to isté, čo Putin. Je to oveľa širší pojem, je to ohromný konglomerát politických síl. Tie sú veľmi rôznorodé a vytrvalo navzájom súperia o vplyv na Putina ako človeka, ktorý prijme konečné rozhodnutie. No rozhodnutia sa nerodia len v centre moci, ale aj na jej periférii.
Po vypuknutí vojny na Ukrajine sa celá ta masa mocenských skupín dostala do pohybu a nastala dezintegrácia vnútri moci. V tom istom čase, keď sa verejnosť zjednocovala okolo prezidenta a navonok rástla jeho podpora, vnútri mocenských kruhov sa v dôsledku vojny objavili nové sily a nárokovali si podiel z moci na úkor „kremeľských starousadlíkov“.
Je to dôsledok nanajvýš nevydareného experimentu s „liberálom“ Medvedevom ako prezidentom. Experiment nielenže nevyšiel, ale vyvolal besný odpor nových oligarchov, skorumpovaných príslušníkov silových štruktúr a kriminálnych štruktúr, čo sa už stihli legalizovať.
Namiesto modernizácie a konsolidácie tak nastal rozkol elít. Vznikla „liberálna vrstva“, do značnej miery povrchné hnutie špičky mestských stredných vrstiev, ktoré nemajú skutočnú masovú podporu. Ich aktivity však vedia vystrašiť konzervatívcov a spustiť mechanizmus politickej reakcie. Putin sa postavil na stranu konzervatívcov až tak, že sa vrhol na úplnú kontrarevolúciu, úplné prehodnotenie vnútornej a zahraničnej politiky od čias gorbačovovskej perestrojky. Uviedol do pohybu historické sily, ktoré sú silnejšie ako on a ktoré nedokáže ani ovládať, ani riadiť. Čokoľvek zlé urobí z hľadiska liberálov, pre konzervatívcov to bude stále málo.
Tragédia, vražda sa odohrala v atmosfére, ktorú vytvorili médiá – v atmosfére násilia, nedôvery, nenávisti a lži. Podľa bývalého dlhoročného ombudsmana Ruskej federácie V. Lukina vražda ukazuje, že ruská spoločnosť trpí chorobou nenávisti a ťažko predpovedať, čo všetko sa ešte môže stať. Leonid Volkov, jeden z organizátorov opozičného pochodu pripravovaného na 1. marca, si myslí, že tragédia dala opozícii šancu, aby sa zjednotila. A to je ten najväčší problém posledných desiatich rokov. Každé stretnutie opozície sa skončilo hádkami, neporozumením a najmä úplnou neschopnosťou dohodnúť sa na jednotnom postupe v onej politike mnohých malých krokov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.