„De facto skôr“ platí preto, lebo výzva Matovičovho spolku, aby Jánoš opustil post podpredsedu ľudskoprávneho výboru síce o pár sekúnd predbehla jeho rezignáciu, tá však bola na celý poslanecký mandát, nielen na jeden výbor. Čiže postih bol omnoho ťažší, než žiadal onen spolok.
K súkromným prečinom či zločinom neznámeho Jánoša by nemal politický komentár veľmi čo povedať ani vtedy, keby v ceste nestála prezumpcia neviny. Navyše celkom nevedno, či sa máme radovať, alebo plakať, že vládny poslanec nie je podozrivý z ekonomickej kriminality, ako je u politikov štandard, ale tentoraz z násilných trestných činov. Mimochodom –keďže pre tento typ trestnej činnosti sa vedie proti poslancovi Smeru už druhé stíhanie (prvý bol istý Kvorka, pamätá si ho ešte niekto?), vyvstávajú z toho prekvapujúco vážne otázky. Jednak, prečo a čím práve Smer priťahuje podobných násilníkov? A potom, aká je kriteriálna latka vládnej strany pri zostavovaní kandidačných listín?
Na Jánošovi je však najzaujímavejšia rýchlosť, s akou skončil. Práve tá je totiž lúčom, uniknuvším z nedostupných temnôt vnútra Smeru. Skutočnosť, že sa na Slovensku nenájde nikto, kto by uveril, že Jánoš sa „slobodne rozhodol“, nastoľuje obraz vertikálne riadenej strany, kde sa neodvráva a príkazy zhora sa vykonávajú hneď, aj keď ide o najťažšie rozhodnutia.
Pochybnosť, či verdikt prišiel priamo od Fica, zrejme nemá nikto. Na rozdiel od kauzy Pašku, u ktorého sa napriek desaťročím overeného mentálneho nastavenia (radšej by sa podrobil mučeniu, než by prestal byť druhým najvyšším ústavným činiteľom) dodnes stretneme s výkladom, že „urobil gesto“ a „rozhodol sa odstúpiť“. Jánoš je spätne doplnením a korekciou podobne naivných interpretácií Paškovho príbehu, pretože nasvecuje premiéra ako „kata Mydlára“ všade tam, kde vyhodnotí, že poprava je bez rizika pre jeho mocenskú pozíciu či vnútornú stabilitu Smeru. Spomienku si zaslúži, ako sa bez reptania pratali z funkcií Zmajkovičová a Zvolenská. (Ani ony nemali na výber, ale na svoju obranu nepovedali ani „f“). Alebo by bol dnes naozaj niekto schopný interpretácie, že sebareflexia a vyvodenie zodpovednosti sa dostali do módy práve v Smere? A že všetkých týchto ľudí teda „nepostrčil“ Fico?
Tento vhľad je dobrý najmä kvôli ministrovi Pavlovi Pavlisovi. Ten bol aj bez svojej tretej kauzy – čudný biznis jeho bývalej firmy s mestskou časťou BA – na odvolanie doslova prezretý. A napriek tomu nič. Popri možnosti, že výnos z „nulovej tolerancie“ nestojí šéfovi Smeru za imidžové škody z obrazu vlády čoby trhacieho kalendára, najpravdepodobnejšie je, že Pavlisovo pozadie je také mocné, že sa s ním ani Fico nemôže len tak naťahovať. Limity Ficovej autority tu ostro kontrastujú s kauzou Jánoš, a toto odhalenie je jej jediný význam.
K súkromným prečinom či zločinom neznámeho Jánoša by nemal politický komentár veľmi čo povedať ani vtedy, keby v ceste nestála prezumpcia neviny. Navyše celkom nevedno, či sa máme radovať, alebo plakať, že vládny poslanec nie je podozrivý z ekonomickej kriminality, ako je u politikov štandard, ale tentoraz z násilných trestných činov. Mimochodom –keďže pre tento typ trestnej činnosti sa vedie proti poslancovi Smeru už druhé stíhanie (prvý bol istý Kvorka, pamätá si ho ešte niekto?), vyvstávajú z toho prekvapujúco vážne otázky. Jednak, prečo a čím práve Smer priťahuje podobných násilníkov? A potom, aká je kriteriálna latka vládnej strany pri zostavovaní kandidačných listín?
Na Jánošovi je však najzaujímavejšia rýchlosť, s akou skončil. Práve tá je totiž lúčom, uniknuvším z nedostupných temnôt vnútra Smeru. Skutočnosť, že sa na Slovensku nenájde nikto, kto by uveril, že Jánoš sa „slobodne rozhodol“, nastoľuje obraz vertikálne riadenej strany, kde sa neodvráva a príkazy zhora sa vykonávajú hneď, aj keď ide o najťažšie rozhodnutia.
Pochybnosť, či verdikt prišiel priamo od Fica, zrejme nemá nikto. Na rozdiel od kauzy Pašku, u ktorého sa napriek desaťročím overeného mentálneho nastavenia (radšej by sa podrobil mučeniu, než by prestal byť druhým najvyšším ústavným činiteľom) dodnes stretneme s výkladom, že „urobil gesto“ a „rozhodol sa odstúpiť“. Jánoš je spätne doplnením a korekciou podobne naivných interpretácií Paškovho príbehu, pretože nasvecuje premiéra ako „kata Mydlára“ všade tam, kde vyhodnotí, že poprava je bez rizika pre jeho mocenskú pozíciu či vnútornú stabilitu Smeru. Spomienku si zaslúži, ako sa bez reptania pratali z funkcií Zmajkovičová a Zvolenská. (Ani ony nemali na výber, ale na svoju obranu nepovedali ani „f“). Alebo by bol dnes naozaj niekto schopný interpretácie, že sebareflexia a vyvodenie zodpovednosti sa dostali do módy práve v Smere? A že všetkých týchto ľudí teda „nepostrčil“ Fico?
Tento vhľad je dobrý najmä kvôli ministrovi Pavlovi Pavlisovi. Ten bol aj bez svojej tretej kauzy – čudný biznis jeho bývalej firmy s mestskou časťou BA – na odvolanie doslova prezretý. A napriek tomu nič. Popri možnosti, že výnos z „nulovej tolerancie“ nestojí šéfovi Smeru za imidžové škody z obrazu vlády čoby trhacieho kalendára, najpravdepodobnejšie je, že Pavlisovo pozadie je také mocné, že sa s ním ani Fico nemôže len tak naťahovať. Limity Ficovej autority tu ostro kontrastujú s kauzou Jánoš, a toto odhalenie je jej jediný význam.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.