Je utorok 3. marca, podvečer. Pred Prezidentským palácom v Bratislave sa zhromaždilo do päťsto ľudí, niektorí majú na sebe oranžové vesty, alebo držia v rukách sviečky. Prišli aspoň symbolicky podporiť kresťanov, ale aj iné náboženské skupiny, ktoré v niektorých častiach sveta čelia brutálnemu násiliu a vyzvať predstaviteľov štátu, aby si aj oni tento problém začali viac všímať. Na to, že nejde o bezprostredný problém tejto krajiny, je účasť pomerne slušná. V dave možno vidieť aj viacerých politikov. Najmä z radov KDH ( Figeľ, Záborská), ale je tu aj šéf Mostu Béla Bugár so svojou podpredsedníčkou Luciou Žitňanskou či predseda Novy Daniel Lipšic. Organizátori zhromaždenia na záver prečítali vyhlásenie, v ktorom vyzvali politikov, aby sa v tejto téme viac angažovali a snažili sa obetiam tejto tragédie pomáhať.
.čo robíme
Ako však môže štát ako Slovensko pomáhať v oblastiach, kde dnes vyčíňa Islamský štát či Boko Haram? Týmto častiam sveta hlbšie nerozumieme, nemáme tu vybudovanú tradíciu vzťahov a nedisponujeme na nich ani dostatočným diplomatickým zázemím. Situácia je ešte zložitejšia – ako upozornil šéf parlamentného zahraničného výboru František Šebej – pretože tamojších kresťanov dnes neprenasledujú štáty, ale neštátni aktéri, hlavne sunnitské teroristické organizácie. „Nedajú sa teda použiť klasické formy diplomatického tlaku,“ hovorí Šebej.
Napriek tomu nie sme úplne bez možností. Podľa bývalého ministra medzinárodných vzťahov a občianského aktivistu Pavla Demeša, ktorý v poslednom období opakovane navštívil kresťanské komunity v Iraku, Sýrii a Egypte, má Slovensko k dispozícii niekoľko nástrojov, ako byť na tomto poli aktívne. Môže na tento problém upozorňovať na pôde medzinárodných inštitúcií ako sú OSN či EÚ a k obetiam prenasledovania nasmerovať našu humanitárnu či rozvojovú pomoc. Či už prostredníctvom medzinárodných humanitárnych inštitúcií, alebo aj slovenských organizácií, ktoré sa v týchto častaich sveta angažujú. Sú to napríklad Slovenská katolícka charita, Vysoká škola svätej Alžbety, ADRA (Adventistická agentúra pre rozvojovú pomoc) či Hnutie kresťanských spoločenstiev detí – eRko.
Nedá sa tvrdiť, že Slovensko nič z toho nerobí. Hovorca rezortu diplomacie Peter Stano hovorí, že slovenskí diplomati sa ozývajú „de facto“ vždy, keď sa tieto otázky na pôde OSN a EÚ riešia. Na poslednom zasadnutí Rady OSN pre ľudské práva Slovensko adresovalo odporúčanie Iraku, aby posilnil ochranu náboženských menšín. V minulom roku tiež slovenská diplomacia podporila zvolanie mimoriadneho zasadania tejto Rady a spolupredložila návrh rezolúcie, ktorá odsúdila násilie voči kresťanom a iným náboženským menšinám. O tomto probléme pred niekoľkými dňami na pôde OSN v Ženeve hovoril aj minister Lajčák. Snaha teda nechýba, problémom je, že reálny dopad takýchto výziev a rezolúcií na Islamský štát a iných teroristov je v podstate nulový a Slovensko nepatrí do váhovej kategórie štátov, ktoré by mohli navrhovať vojenské operácie v tejto oblasti.
V posledných troch rokoch sme tiež poskytli finančnú pomoc približne 300-tisíc eur pre utečencov zo Sýrie, medzi ktorými je aj množstvo kresťanov. Z toho 100- tisíc eur priamo Bulharsku, ktoré prijalo väčšiu skupinu týchto utečencov.
.nech prídu k nám
Práve prijatie väčšieho počtu kresťanských utečencov predstavuje v prípade štátu, ako je Slovensko, zrejme najefektívnejšiu formu pomoci. Za poskytnutie azylu, najmä rodinám zavraždených kresťanov, sa vo svojom vyhlásení prihovárajú aj účastníci bratislavského zhromaždenia. Aj v Česku sa viacero občianských organizácií a stovky jednotlivcov obrátili na vládu a ministerstvo zahraničných vecí s iniciatívou Brat je viac ako blížny. Jej cieľom je povzbudiť politikov, aby sa nebáli do krajiny prijať rodiny kresťanských utečencov.
Slovensko je v azylovej politike tradične opatrné (v minulom roku sme udelili 14 azylov) a veľkorysejší prístup ku kresťanským utečnecom by zrejme musel byť výsledkom politického rozhodnutia. Ministerstvo zahraničných vecí na otázku, aký je názor jeho súčasného vedenia, na možnosť udelenia väčšieho počtu azylov pre prenasledovaných kresťanov odpovedalo patrične diplomaticky: „Toto je primárne otázka pre Ministerstvo vnútra, ktoré má v kompetencii azylovú politiku. Slovenská azylová politika má podľa zákona presne definované kritériá a azyl je udeľovaný v presne vymedzených situáciách osobám, ktoré sa na udelenie azylu kvalifikujú,“ uviedol hovorca rezortu Stano.
To, že by sme mali byť v tejto oblasti aktívnejší, si myslí aj Pavol Demeš. „Slovensko by malo povedať, že síce nemôžeme pomôcť veľkému počtu ľudí, ale môžeme pomôcť aspoň selektívne rodinám kresťanov, ktorí sú perzekvovaní.“
Úplne rezignovať by sme však určite nemali ani na pomoc priamo v oblastiach, kde sú dnes kresťania vraždení. Platí to aj napriek povedanému, že tradične rozumieme skôr regiónom, ako sú Balkán či východ Európy. Pomôcť nám môže aj to, že slovenský arcibiskup Cyril Vasiľ je sekretárom vatikánskej kongregácie pre východné cirkvi a šéfom misie OSN v Iraku sa zakrátko stane exminister zahraničných vecí Jána Kubiš. Ich postavenie by Slovensko mohlo využiť aj na to, aby si v oblastiach, kde kresťania čelia genocíde, našlo adekvátny priestor, v ktorého rámci by dokázalo účinne pomáhať.
.čo robíme
Ako však môže štát ako Slovensko pomáhať v oblastiach, kde dnes vyčíňa Islamský štát či Boko Haram? Týmto častiam sveta hlbšie nerozumieme, nemáme tu vybudovanú tradíciu vzťahov a nedisponujeme na nich ani dostatočným diplomatickým zázemím. Situácia je ešte zložitejšia – ako upozornil šéf parlamentného zahraničného výboru František Šebej – pretože tamojších kresťanov dnes neprenasledujú štáty, ale neštátni aktéri, hlavne sunnitské teroristické organizácie. „Nedajú sa teda použiť klasické formy diplomatického tlaku,“ hovorí Šebej.
Napriek tomu nie sme úplne bez možností. Podľa bývalého ministra medzinárodných vzťahov a občianského aktivistu Pavla Demeša, ktorý v poslednom období opakovane navštívil kresťanské komunity v Iraku, Sýrii a Egypte, má Slovensko k dispozícii niekoľko nástrojov, ako byť na tomto poli aktívne. Môže na tento problém upozorňovať na pôde medzinárodných inštitúcií ako sú OSN či EÚ a k obetiam prenasledovania nasmerovať našu humanitárnu či rozvojovú pomoc. Či už prostredníctvom medzinárodných humanitárnych inštitúcií, alebo aj slovenských organizácií, ktoré sa v týchto častaich sveta angažujú. Sú to napríklad Slovenská katolícka charita, Vysoká škola svätej Alžbety, ADRA (Adventistická agentúra pre rozvojovú pomoc) či Hnutie kresťanských spoločenstiev detí – eRko.
Nedá sa tvrdiť, že Slovensko nič z toho nerobí. Hovorca rezortu diplomacie Peter Stano hovorí, že slovenskí diplomati sa ozývajú „de facto“ vždy, keď sa tieto otázky na pôde OSN a EÚ riešia. Na poslednom zasadnutí Rady OSN pre ľudské práva Slovensko adresovalo odporúčanie Iraku, aby posilnil ochranu náboženských menšín. V minulom roku tiež slovenská diplomacia podporila zvolanie mimoriadneho zasadania tejto Rady a spolupredložila návrh rezolúcie, ktorá odsúdila násilie voči kresťanom a iným náboženským menšinám. O tomto probléme pred niekoľkými dňami na pôde OSN v Ženeve hovoril aj minister Lajčák. Snaha teda nechýba, problémom je, že reálny dopad takýchto výziev a rezolúcií na Islamský štát a iných teroristov je v podstate nulový a Slovensko nepatrí do váhovej kategórie štátov, ktoré by mohli navrhovať vojenské operácie v tejto oblasti.
V posledných troch rokoch sme tiež poskytli finančnú pomoc približne 300-tisíc eur pre utečencov zo Sýrie, medzi ktorými je aj množstvo kresťanov. Z toho 100- tisíc eur priamo Bulharsku, ktoré prijalo väčšiu skupinu týchto utečencov.
.nech prídu k nám
Práve prijatie väčšieho počtu kresťanských utečencov predstavuje v prípade štátu, ako je Slovensko, zrejme najefektívnejšiu formu pomoci. Za poskytnutie azylu, najmä rodinám zavraždených kresťanov, sa vo svojom vyhlásení prihovárajú aj účastníci bratislavského zhromaždenia. Aj v Česku sa viacero občianských organizácií a stovky jednotlivcov obrátili na vládu a ministerstvo zahraničných vecí s iniciatívou Brat je viac ako blížny. Jej cieľom je povzbudiť politikov, aby sa nebáli do krajiny prijať rodiny kresťanských utečencov.
Slovensko je v azylovej politike tradične opatrné (v minulom roku sme udelili 14 azylov) a veľkorysejší prístup ku kresťanským utečnecom by zrejme musel byť výsledkom politického rozhodnutia. Ministerstvo zahraničných vecí na otázku, aký je názor jeho súčasného vedenia, na možnosť udelenia väčšieho počtu azylov pre prenasledovaných kresťanov odpovedalo patrične diplomaticky: „Toto je primárne otázka pre Ministerstvo vnútra, ktoré má v kompetencii azylovú politiku. Slovenská azylová politika má podľa zákona presne definované kritériá a azyl je udeľovaný v presne vymedzených situáciách osobám, ktoré sa na udelenie azylu kvalifikujú,“ uviedol hovorca rezortu Stano.
To, že by sme mali byť v tejto oblasti aktívnejší, si myslí aj Pavol Demeš. „Slovensko by malo povedať, že síce nemôžeme pomôcť veľkému počtu ľudí, ale môžeme pomôcť aspoň selektívne rodinám kresťanov, ktorí sú perzekvovaní.“
Úplne rezignovať by sme však určite nemali ani na pomoc priamo v oblastiach, kde sú dnes kresťania vraždení. Platí to aj napriek povedanému, že tradične rozumieme skôr regiónom, ako sú Balkán či východ Európy. Pomôcť nám môže aj to, že slovenský arcibiskup Cyril Vasiľ je sekretárom vatikánskej kongregácie pre východné cirkvi a šéfom misie OSN v Iraku sa zakrátko stane exminister zahraničných vecí Jána Kubiš. Ich postavenie by Slovensko mohlo využiť aj na to, aby si v oblastiach, kde kresťania čelia genocíde, našlo adekvátny priestor, v ktorého rámci by dokázalo účinne pomáhať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.