Rusko s otáznikom/
Situácia Ruska je podstatne ťažia, ako sa nám zdá na prvý pohľad. Predovšetkým, Rusko je chudobná krajina. Môžeme sa akokoľvek hrdiť limuzínami a kupovať si drahé telefóny, no odpoveď na otázku o našich budúcich dôchodkoch vyvolá ľútosť dokonca aj tej najchudobnejšej krajiny Európskej únie. Situácia ruských dedín a malých miest v provincii sa môže porovnávať iba s najchudobnejšími krajinami. Obrovská nerovnosť a nespravodlivosť sa, ktovie prečo, prijímajú ako norma.
Napriek názvu svojej najväčšej politickej strany Rusko už dávno nie je zjednotené. Moskva a provincie nie sú len jednoducho iné, hovoríme o rozdiele medzi prvým a tretím svetom. Globálna nerovnosť, ktorá jestvuje medzi rozdielnymi štátmi, tú máme my v Rusku vnútri jedného štátu.
Po všetky roky po rozpade Sovietskeho zväzu v 1991 sa Rusko potáca na hrane vojny všetkých proti všetkým. Túto vnútornú vojnu po minulé roky sčasti prekryli vysoké ceny ropy a dominancia jednej zo silových štruktúr, ktorá získala kontrolu nad väčšinou ekonomických a informačných zdrojov. Štát sa však nestal základom riadenia, tým je neofeudálny systém korupcie. Rozkrádanie príjmov z ropy, to je kostra smutne známej vertikály lojálnosti k systému, ktorá je pravým opakom starostlivosti o všeobecné blaho.
Navyše Rusko sa už viac nemôže považovať za veľký štát. Obrovské územie Ruskej federácie doteraz nie je naplno kolonizované. Naopak, pustne samotný stred, pustnú historické oblasti osídlenia ruského národa a rozvoja ruskej štátnosti. Proces poklesu obyvateľstva sa už dávno stal nezvratným. Niektorí sa boja, že nás prídu obsadiť, ale je aj druhá možnosť – pustnúce a nikomu nepotrebné územie predajú samotní jeho obyvatelia za babku, vzdajú sa jeho prírodného bohatstva, lebo sami už dávno nebudú vedieť nič vyrábať.
A ešte jeden veľmi znepokojujúci syndróm: Rusko už nie je štátom, kde sa rodia laureáti Nobelovej ceny. Všetky naše kultúrne a vedecké výdobytky sme dosiahli v minulosti. Spiatočníctvo nahradzuje humanitné vedy a mastičkári medicínu.
A ešte k tomu sme si zmysleli opäť sa dostať do sporu so Západom, bez ktorého v Rusku za posledných päťsto rokov nevzniklo ani jedno priemyselné odvetvie. Stalinská industrializácia by sa neudiala bez technologickej pomoci Spojených štátov a Nemecka. Záhadou zostáva, akou cestou sa chystajú rozvíjať Rusko stúpenci jeho novej izolácie.
Pripojenie Krymu, ktoré tak nadchlo masy, no nebolo uznané prakticky nikde na svete, spochybnilo naše hranice. Ak sme my sami priznali, že nás ich podoba neuspokojuje, potom sa netreba čudovať, že v predvídateľnom čase môžu byť naše hranice upravené nie iba podľa našej vôle.
Pravda, ostal nám posledný argument – atómové zbrane. Rusko nimi v poslednom čase máva tak ako neskúsený strelec pištoľou. To bude fungovať dovtedy, kým sa Spojené štáty a Čína nedostanú na novú úroveň rozvoja zbraní. A čo si potom zvyšok sveta počne so štátom, ktorý sa vyhráža, že usporiada koniec sveta?
Rusko svojou vlastnou politikou spochybnilo samo seba a svoju budúcnosť.
.vasilij Žarkov
.autor je historik, pracuje ako vedúci katedry politológie Moskovskej vysokej školy. Text vychádza v spolpráci s ruským listom Novoj Gazeta, kde pôvodne vyšiel.
Putinova slabosť/
Zdá sa mi nemožné, aby prezident Putin vedel o príprave vraždy Borisa Nemcova. Problém je iný. Putin nekontroluje situáciu v krajine. Vražda neďaleko od múrov Kremľa, takmer pod oknami prezidenta, v najviac chránenej časti Ruska, mala všetkým demonštrovať, že vrahovia sa Putina neboja, že sa cítia beztrestní.
Štátne orgány a štruktúry majú v Rusku tekutý charakter. Preto môže v pozadí tejto vraždy stáť istý druh neformálnej skupiny, ktorá je nejako previazaná so štátom a ktorej cieľom je vytvorenie atmosféry nepriateľstva voči liberálom, a tiež strachu, ktorý spôsobí, že návrat Kremľa k zmierlivejšej politike nebude možný. Ide o to, aby sa vláda na čele s Putinom stala ich rukojemníkom a aby Putin prijal za svoj ešte tvrdší kurz. Žiaľ, podobne ako ruské médiá, ani ja nie som schopný bližšie identifikovať túto skupinu.
Vnímam však, že za týmto činom možno vidieť podobnú logiku, akú majú teroristi z Islamského štátu. Čo chcú dosiahnuť, keď zabíjajú rukojemníkov pred televíznymi kamerami? Cieľom takýchto teroristických činov je vždy zmena atmosféry v krajine, dosiahnutie toho, že čo ešte včera nebolo možné, sa stane reálnym.
Tvrdenie, že za všetkým je Putin, je istým typom fixácie na jeho osobu, a to je chyba. Putin nie je schopný urobiť všetko. Ani tak veľa. Je to vlastne jeho problém, ktorý spočíva v tom, že za všetkým, čo sa v Rusku deje, sa hľadá Putin. Stal sa stelesnením politiky, ktorú sám vytvoril, personifikáciou všetkých udalostí, ktoré sa spájajú s odklonom a odchodom od demokracie. Propaganda ruskej televízie buduje takúto víziu každý deň.
Neverím, že za touto vraždou je atmosféra radikálneho nacionalizmu, ako o tom hovorí Michail Chodorkovskij. Nemáme predsa dočinenia so spontánnym činom vraždy, ktorú urobil nejaký impulzívny človek. Aby som bol dobre pochopený, súhlasím s tým, že ak niekto posledné dva roky sleduje ruskú televíziu a ak je neurotik, môže reagovať prudko. Vražda Borisa Nemcova však bola veľmi profesionálne naplánovanou akciou. A to až do tej miery, že mnoho profesionálnych vrahov by sa na podobnú akciu na takomto mieste, ktoré je pod ochranou federálnej služby ochrany prezidenta, tajnej služby a polície, nikdy neodvážilo.
Samozrejme, otázkou je, či sa podarí nájsť vraha. Osobne si myslím, že to v dnešnej dobe nie je až tak ťažké. Čím lepšie je takáto vražda pripravená, tým viac je na to potrebných stretnutí, viac telefonovania, viac kontaktov, čo v dnešnom svete znamená, že je ľahšie rekonštruovať priebeh udalostí a nájsť páchateľa. Ale domnievam sa, že ak by vyšetrovanie viedlo k tomu, že nitky vedú na Kaukaz alebo do Donbasu, tak vznikne veľký problém. Takáto správa by mala nevyhnutne politický rozmer, nikto nebude chcieť pre to riskovať svoju kariéru a vyšetrovanie bude pokračovať iba tak, ako sa rozhodne v Kremli.
Anatolij Čubajs má pravdu, keď hovorí, že sme touto vraždou prekročili hranicu, za ktorou hrozí Rusku teror. Túto hranicu neradno prekročiť, pretože potom sa už nikdy nemusíme vrátiť do normálneho stavu. Otázkou je, rozumie tomu ruská spoločnosť? Zdá sa mi, že to nevidieť. Na jednej strane platí, že to, čo sa dnes odohráva v Rusku, vôbec nepripomína atmosféru stalinizmu. Stalinský teror bol možný iba v podmienkach podstatne väčšej kontroly štátu nad spoločnosťou. Ľudia si vtedy ešte pamätali občiansku vojnu, zvrhnutie cárskeho režimu a revolúciu. Dnes nič podobné neexistuje. Máme síce chudobnú, ale napriek všetkému hedonisticky založenú spoločnosť, v ktorej tvrdý totalitarizmus nie je možný. Atmosféra v spoločnosti sa, samozrejme, zhoršuje, mnoho ľudí odchádza z krajiny, aj spomedzi mojich známych. Kľúčovou otázkou dnešného Ruska je, či naša spoločnosť dokáže nájsť na vraždu Borisa Nemcova politickú odpoveď. Momentálne sa zdá, že opozícia takúto odpoveď sformulovať nedokáže. Vražda Nemcova je pre ňu poslednou skúškou.
.gleb Pavlovskij
.autor je ruský politológ a bývalý poradca prezidentskej kancelárie, kde pôsobil do roku 2011. V roku 1982 bol odsúdený za protisovietsku disidentskú činnosť na tri roky. V rokoch 2005 – 2008 mal na ruskej televízii vlastnú politickú reláciu, dnes vedie Fond efektivnoj politiky, think-tank podporujúci nezávislé médiá.
Vojna všetkých proti všetkým. Alebo nie?
Zavraždili Borisa. Sto metrov od Kremľa. Priamo v srdci mesta, zaplavenom tisíckami policajtov a príslušníkov špeciálnych služieb. Dnes všetci smútime. Všetci z nás, ktorí tohto húževnatého a odvážneho muža poznali a mali radi. Musí to byť strašne ťažká chvíľa pre jeho rodinu a jeho matku. Myslím na nich a vyjadrujem im svoju sústrasť. Videli sme už mnohých, ako nás opúšťajú, ale vždy je to, akoby vás niekto nanovo bodol do srdca.
Počas uplynulého roka sa na nás z každej obrazovky valí koncentrovaná nenávisť. A aj teraz sa nájde mnoho takých, od obyčajného blogera po prezidenta Putina, ktorí hľadajú nepriateľov a obviňujú jeden druhého z provokácii. Čo sa to s nami stalo? Nie sme všetci občanmi a ľuďmi tej istej krajiny? Budeme tu napokon aj ďalej spolu žiť jeden vedľa druhého. Ako môžeme dovoliť, aby sme voči sebe cítili toľko nenávisti?
Viem, že pre mnohých bude Borisova smrť rubikonom, že to zmení celú krajinu. Lenže, ako sa zmení naša krajina? Ocitneme sa bližšie pred totálnou priepasťou vojny všetkých proti všetkým? Alebo v sebe nájdeme silu a pochopíme, že politické rozdiely medzi nami nie sú dôvodom, aby sme sa prestali správať ako ľudské bytosti? Že vytváraním atmosféry nenávisti, pohŕdaním ľudskými životmi a prílišným zjednodušovaním pohľadu na násilie to budeme my sami, kto zničí Rusko?
V našich dejinách je to ďalšia hrozná strana. Ale to, čo sa bude písať na ďalšej stránke, záleží na každom z nás.
.michail Chodorkovskij
.autor je ruský politik a podnikateľ. V minulosti patril medzi najdôležitejších oligarchov v krajine, viedol spoločnosť Jukos. V rokoch 2003 – 2013 bol uväznený, krátko pred skončením trestu dostal prezidentskú milosť. Stojí na čele občianskeho hnutia Otvorené Rusko. S manželkou a tromi deťmi žije vo Švajčiarsku. Text vyšiel na jeho internetovej stránke khodorkovsky.ru
Bboris Nemcov/
Narodil sa v roku 1959 v Soči, absolvoval rádiofyzikálnu fakultu Gorkovskej univerzity a bol považovaný za nádejného vedca. Rozhodol sa však pre pôsobenie vo verejnom živote a v roku 1991, po páde komunizmu, sa stal guvernérom Nižnonovgorodskej oblasti. V rokoch 1997 – 1998 bol vicepremiérom ruskej vlády a od roku 1998 až do zavraždenia opozičným politikom. V rokoch 2007 – 2011 bol trikrát zatknutý a raz nakrátko uväznený (15 dní). Bol kritikom Putinovho režimu, obzvlášť masívnej korupcie a v poslednom čase aj vojny na Ukrajine. Dňa 27. februára tohto roku bol zavraždený v centre Moskvy.
Situácia Ruska je podstatne ťažia, ako sa nám zdá na prvý pohľad. Predovšetkým, Rusko je chudobná krajina. Môžeme sa akokoľvek hrdiť limuzínami a kupovať si drahé telefóny, no odpoveď na otázku o našich budúcich dôchodkoch vyvolá ľútosť dokonca aj tej najchudobnejšej krajiny Európskej únie. Situácia ruských dedín a malých miest v provincii sa môže porovnávať iba s najchudobnejšími krajinami. Obrovská nerovnosť a nespravodlivosť sa, ktovie prečo, prijímajú ako norma.
Napriek názvu svojej najväčšej politickej strany Rusko už dávno nie je zjednotené. Moskva a provincie nie sú len jednoducho iné, hovoríme o rozdiele medzi prvým a tretím svetom. Globálna nerovnosť, ktorá jestvuje medzi rozdielnymi štátmi, tú máme my v Rusku vnútri jedného štátu.
Po všetky roky po rozpade Sovietskeho zväzu v 1991 sa Rusko potáca na hrane vojny všetkých proti všetkým. Túto vnútornú vojnu po minulé roky sčasti prekryli vysoké ceny ropy a dominancia jednej zo silových štruktúr, ktorá získala kontrolu nad väčšinou ekonomických a informačných zdrojov. Štát sa však nestal základom riadenia, tým je neofeudálny systém korupcie. Rozkrádanie príjmov z ropy, to je kostra smutne známej vertikály lojálnosti k systému, ktorá je pravým opakom starostlivosti o všeobecné blaho.
Navyše Rusko sa už viac nemôže považovať za veľký štát. Obrovské územie Ruskej federácie doteraz nie je naplno kolonizované. Naopak, pustne samotný stred, pustnú historické oblasti osídlenia ruského národa a rozvoja ruskej štátnosti. Proces poklesu obyvateľstva sa už dávno stal nezvratným. Niektorí sa boja, že nás prídu obsadiť, ale je aj druhá možnosť – pustnúce a nikomu nepotrebné územie predajú samotní jeho obyvatelia za babku, vzdajú sa jeho prírodného bohatstva, lebo sami už dávno nebudú vedieť nič vyrábať.
A ešte jeden veľmi znepokojujúci syndróm: Rusko už nie je štátom, kde sa rodia laureáti Nobelovej ceny. Všetky naše kultúrne a vedecké výdobytky sme dosiahli v minulosti. Spiatočníctvo nahradzuje humanitné vedy a mastičkári medicínu.
A ešte k tomu sme si zmysleli opäť sa dostať do sporu so Západom, bez ktorého v Rusku za posledných päťsto rokov nevzniklo ani jedno priemyselné odvetvie. Stalinská industrializácia by sa neudiala bez technologickej pomoci Spojených štátov a Nemecka. Záhadou zostáva, akou cestou sa chystajú rozvíjať Rusko stúpenci jeho novej izolácie.
Pripojenie Krymu, ktoré tak nadchlo masy, no nebolo uznané prakticky nikde na svete, spochybnilo naše hranice. Ak sme my sami priznali, že nás ich podoba neuspokojuje, potom sa netreba čudovať, že v predvídateľnom čase môžu byť naše hranice upravené nie iba podľa našej vôle.
Pravda, ostal nám posledný argument – atómové zbrane. Rusko nimi v poslednom čase máva tak ako neskúsený strelec pištoľou. To bude fungovať dovtedy, kým sa Spojené štáty a Čína nedostanú na novú úroveň rozvoja zbraní. A čo si potom zvyšok sveta počne so štátom, ktorý sa vyhráža, že usporiada koniec sveta?
Rusko svojou vlastnou politikou spochybnilo samo seba a svoju budúcnosť.
.vasilij Žarkov
.autor je historik, pracuje ako vedúci katedry politológie Moskovskej vysokej školy. Text vychádza v spolpráci s ruským listom Novoj Gazeta, kde pôvodne vyšiel.
Putinova slabosť/
Zdá sa mi nemožné, aby prezident Putin vedel o príprave vraždy Borisa Nemcova. Problém je iný. Putin nekontroluje situáciu v krajine. Vražda neďaleko od múrov Kremľa, takmer pod oknami prezidenta, v najviac chránenej časti Ruska, mala všetkým demonštrovať, že vrahovia sa Putina neboja, že sa cítia beztrestní.
Štátne orgány a štruktúry majú v Rusku tekutý charakter. Preto môže v pozadí tejto vraždy stáť istý druh neformálnej skupiny, ktorá je nejako previazaná so štátom a ktorej cieľom je vytvorenie atmosféry nepriateľstva voči liberálom, a tiež strachu, ktorý spôsobí, že návrat Kremľa k zmierlivejšej politike nebude možný. Ide o to, aby sa vláda na čele s Putinom stala ich rukojemníkom a aby Putin prijal za svoj ešte tvrdší kurz. Žiaľ, podobne ako ruské médiá, ani ja nie som schopný bližšie identifikovať túto skupinu.
Vnímam však, že za týmto činom možno vidieť podobnú logiku, akú majú teroristi z Islamského štátu. Čo chcú dosiahnuť, keď zabíjajú rukojemníkov pred televíznymi kamerami? Cieľom takýchto teroristických činov je vždy zmena atmosféry v krajine, dosiahnutie toho, že čo ešte včera nebolo možné, sa stane reálnym.
Tvrdenie, že za všetkým je Putin, je istým typom fixácie na jeho osobu, a to je chyba. Putin nie je schopný urobiť všetko. Ani tak veľa. Je to vlastne jeho problém, ktorý spočíva v tom, že za všetkým, čo sa v Rusku deje, sa hľadá Putin. Stal sa stelesnením politiky, ktorú sám vytvoril, personifikáciou všetkých udalostí, ktoré sa spájajú s odklonom a odchodom od demokracie. Propaganda ruskej televízie buduje takúto víziu každý deň.
Neverím, že za touto vraždou je atmosféra radikálneho nacionalizmu, ako o tom hovorí Michail Chodorkovskij. Nemáme predsa dočinenia so spontánnym činom vraždy, ktorú urobil nejaký impulzívny človek. Aby som bol dobre pochopený, súhlasím s tým, že ak niekto posledné dva roky sleduje ruskú televíziu a ak je neurotik, môže reagovať prudko. Vražda Borisa Nemcova však bola veľmi profesionálne naplánovanou akciou. A to až do tej miery, že mnoho profesionálnych vrahov by sa na podobnú akciu na takomto mieste, ktoré je pod ochranou federálnej služby ochrany prezidenta, tajnej služby a polície, nikdy neodvážilo.
Samozrejme, otázkou je, či sa podarí nájsť vraha. Osobne si myslím, že to v dnešnej dobe nie je až tak ťažké. Čím lepšie je takáto vražda pripravená, tým viac je na to potrebných stretnutí, viac telefonovania, viac kontaktov, čo v dnešnom svete znamená, že je ľahšie rekonštruovať priebeh udalostí a nájsť páchateľa. Ale domnievam sa, že ak by vyšetrovanie viedlo k tomu, že nitky vedú na Kaukaz alebo do Donbasu, tak vznikne veľký problém. Takáto správa by mala nevyhnutne politický rozmer, nikto nebude chcieť pre to riskovať svoju kariéru a vyšetrovanie bude pokračovať iba tak, ako sa rozhodne v Kremli.
Anatolij Čubajs má pravdu, keď hovorí, že sme touto vraždou prekročili hranicu, za ktorou hrozí Rusku teror. Túto hranicu neradno prekročiť, pretože potom sa už nikdy nemusíme vrátiť do normálneho stavu. Otázkou je, rozumie tomu ruská spoločnosť? Zdá sa mi, že to nevidieť. Na jednej strane platí, že to, čo sa dnes odohráva v Rusku, vôbec nepripomína atmosféru stalinizmu. Stalinský teror bol možný iba v podmienkach podstatne väčšej kontroly štátu nad spoločnosťou. Ľudia si vtedy ešte pamätali občiansku vojnu, zvrhnutie cárskeho režimu a revolúciu. Dnes nič podobné neexistuje. Máme síce chudobnú, ale napriek všetkému hedonisticky založenú spoločnosť, v ktorej tvrdý totalitarizmus nie je možný. Atmosféra v spoločnosti sa, samozrejme, zhoršuje, mnoho ľudí odchádza z krajiny, aj spomedzi mojich známych. Kľúčovou otázkou dnešného Ruska je, či naša spoločnosť dokáže nájsť na vraždu Borisa Nemcova politickú odpoveď. Momentálne sa zdá, že opozícia takúto odpoveď sformulovať nedokáže. Vražda Nemcova je pre ňu poslednou skúškou.
.gleb Pavlovskij
.autor je ruský politológ a bývalý poradca prezidentskej kancelárie, kde pôsobil do roku 2011. V roku 1982 bol odsúdený za protisovietsku disidentskú činnosť na tri roky. V rokoch 2005 – 2008 mal na ruskej televízii vlastnú politickú reláciu, dnes vedie Fond efektivnoj politiky, think-tank podporujúci nezávislé médiá.
Vojna všetkých proti všetkým. Alebo nie?
Zavraždili Borisa. Sto metrov od Kremľa. Priamo v srdci mesta, zaplavenom tisíckami policajtov a príslušníkov špeciálnych služieb. Dnes všetci smútime. Všetci z nás, ktorí tohto húževnatého a odvážneho muža poznali a mali radi. Musí to byť strašne ťažká chvíľa pre jeho rodinu a jeho matku. Myslím na nich a vyjadrujem im svoju sústrasť. Videli sme už mnohých, ako nás opúšťajú, ale vždy je to, akoby vás niekto nanovo bodol do srdca.
Počas uplynulého roka sa na nás z každej obrazovky valí koncentrovaná nenávisť. A aj teraz sa nájde mnoho takých, od obyčajného blogera po prezidenta Putina, ktorí hľadajú nepriateľov a obviňujú jeden druhého z provokácii. Čo sa to s nami stalo? Nie sme všetci občanmi a ľuďmi tej istej krajiny? Budeme tu napokon aj ďalej spolu žiť jeden vedľa druhého. Ako môžeme dovoliť, aby sme voči sebe cítili toľko nenávisti?
Viem, že pre mnohých bude Borisova smrť rubikonom, že to zmení celú krajinu. Lenže, ako sa zmení naša krajina? Ocitneme sa bližšie pred totálnou priepasťou vojny všetkých proti všetkým? Alebo v sebe nájdeme silu a pochopíme, že politické rozdiely medzi nami nie sú dôvodom, aby sme sa prestali správať ako ľudské bytosti? Že vytváraním atmosféry nenávisti, pohŕdaním ľudskými životmi a prílišným zjednodušovaním pohľadu na násilie to budeme my sami, kto zničí Rusko?
V našich dejinách je to ďalšia hrozná strana. Ale to, čo sa bude písať na ďalšej stránke, záleží na každom z nás.
.michail Chodorkovskij
.autor je ruský politik a podnikateľ. V minulosti patril medzi najdôležitejších oligarchov v krajine, viedol spoločnosť Jukos. V rokoch 2003 – 2013 bol uväznený, krátko pred skončením trestu dostal prezidentskú milosť. Stojí na čele občianskeho hnutia Otvorené Rusko. S manželkou a tromi deťmi žije vo Švajčiarsku. Text vyšiel na jeho internetovej stránke khodorkovsky.ru
Bboris Nemcov/
Narodil sa v roku 1959 v Soči, absolvoval rádiofyzikálnu fakultu Gorkovskej univerzity a bol považovaný za nádejného vedca. Rozhodol sa však pre pôsobenie vo verejnom živote a v roku 1991, po páde komunizmu, sa stal guvernérom Nižnonovgorodskej oblasti. V rokoch 1997 – 1998 bol vicepremiérom ruskej vlády a od roku 1998 až do zavraždenia opozičným politikom. V rokoch 2007 – 2011 bol trikrát zatknutý a raz nakrátko uväznený (15 dní). Bol kritikom Putinovho režimu, obzvlášť masívnej korupcie a v poslednom čase aj vojny na Ukrajine. Dňa 27. februára tohto roku bol zavraždený v centre Moskvy.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.