Vycestoval som za EVN do Plovdivu. Z mojich piatich krajanov, ktorí sú medzi 2 500 pracovníkmi firmy, som naživo nestretol nikoho, zato ma prijal bulharský manažment. „Každý Rakúšan sa ma pýta na horiace autá,“ hovorí jeden, „pre nás je však ten šialený mesiac dávno preč.“ Muž namyslene zašpúli ústami, v náznakoch zmieňuje podozrivých, „populisti, nacionalisti“, nikoho nemenuje. Jeho kolegyňa je naladená pozitívne. „Prevzali sme to najlepšie z oboch svetov. Rakúšania sú veľmi orientovaní na procesy, Bulhari k tomu pridávajú kreativitu a myšlienkovú voľnosť.“ Navyše, Rakúšania sú vraj Bulharom podobnejší než Nemci. A samoupálenia? „Tragédia.“
Cestou mi zavolá Maria Enzersdorf z centrály EVN, ktorá väčšinovo patrí spolkovej krajine Dolné Rakúsko. Tlačový hovorca Stefan Zach ma pozýva na návštevu ďalších dcérskych firiem vo východnej Európe. Odsoľovanie morskej vody v Čiernej Hore, spaľovanie čistiarenskych kalov v Pobaltí. „Bulharsko ma jedny z najnižších cien energií v Európe,“ vysvetľuje. Problémom sú „deraví“ štátni výrobcovia energie. EVN síce zarobila v Bulharsku každý rok, je však „nespokojná. Investovali sme veľa, očakávali sme viac“. Pýtam sa ho, či jeho firma nechce z takejto smutnej krajiny radšej zutekať. Odpovedá: „Chceme, aby už nebola taká smutná.“
Idem do Veliko Tarnovo, ktoré bolo v stredoveku hlavným mestom Bulharska. Na výpadovke, ktorú obľubujú cestní piráti, sa 18. februára 2013 upálil prvý Bulhar. Trajan Marečkov, 26-ročný nezamestnaný. Vo svojom rozlúčkovom liste apeloval na politikov. Na jednom stromčeku náhrobná tabuľa, červené umelé kvety v bielom srdci z polystyrénu, na tom všetkom anjel. Dvakrát sa prejdem „Boulevardom Bulgarija“, na obed a o polnoci. Pýtam sa v obchode krížom cez ulicu, s textíliami „bulharskej produkcie“, výlučne s anglickými nápismi. Staršie dámy reagujú pohnuto. Väčšina chodcov však nevie nič o samoupálení. V tomto študentskom meste ma obzvlášť odpudzujú mladí ľudia: nikto z nich nikdy nezaregistroval ani len pomník svojho rovesníka.
V noci sa zoznámim s tromi mužmi, ktorí si privyrábajú ako noční strážnici v susednom centrálnom bazáre. Od 21.00 do 7.00 hodiny za 100 eur mesačne. Jeden dôchodca, učiteľ gymnázia a obor v tréningovom obleku, ktorého ukazovák sa pri hovorení dotýka hornej pery, akoby chcel ukázať na ranu – tento obor je kňazom. Keď im zreprodukujem vyjadrenie EVN, že mnohí Bulhari, žiaľ, vykurujú elektrickou energiou, od zlosti vyprsknú: „Kto si to môže ešte dovoliť? U nás v paneláku sa rúbe drevo!“
Rozprávanie Sergejovho otca ma privedie do tmy beznádeje, akú nepoznám zo žiadnej krajiny EÚ. „Samovražda je síce v princípe najhorším hriechom, ale ľudia to už viac nezvládajú. Vidím to v márnici: každý druhý je samovrah. Vidím to v cirkvi: ani babičky, ktoré tu ešte zostali, už nevládzu, pretože sa hanbia, že nemajú ani 10 centov na sviečku.“ Otec Sergej vyštudoval v Petrohrade, „ruský štát nepripúšťa, aby jeho občania takto upadli.“ Dokonca aj v Rumunsku je to vraj lepšie. Božemôj! Predávať elektrinu v Bulharsku, to chce tvrdosť.
Cestou mi zavolá Maria Enzersdorf z centrály EVN, ktorá väčšinovo patrí spolkovej krajine Dolné Rakúsko. Tlačový hovorca Stefan Zach ma pozýva na návštevu ďalších dcérskych firiem vo východnej Európe. Odsoľovanie morskej vody v Čiernej Hore, spaľovanie čistiarenskych kalov v Pobaltí. „Bulharsko ma jedny z najnižších cien energií v Európe,“ vysvetľuje. Problémom sú „deraví“ štátni výrobcovia energie. EVN síce zarobila v Bulharsku každý rok, je však „nespokojná. Investovali sme veľa, očakávali sme viac“. Pýtam sa ho, či jeho firma nechce z takejto smutnej krajiny radšej zutekať. Odpovedá: „Chceme, aby už nebola taká smutná.“
Idem do Veliko Tarnovo, ktoré bolo v stredoveku hlavným mestom Bulharska. Na výpadovke, ktorú obľubujú cestní piráti, sa 18. februára 2013 upálil prvý Bulhar. Trajan Marečkov, 26-ročný nezamestnaný. Vo svojom rozlúčkovom liste apeloval na politikov. Na jednom stromčeku náhrobná tabuľa, červené umelé kvety v bielom srdci z polystyrénu, na tom všetkom anjel. Dvakrát sa prejdem „Boulevardom Bulgarija“, na obed a o polnoci. Pýtam sa v obchode krížom cez ulicu, s textíliami „bulharskej produkcie“, výlučne s anglickými nápismi. Staršie dámy reagujú pohnuto. Väčšina chodcov však nevie nič o samoupálení. V tomto študentskom meste ma obzvlášť odpudzujú mladí ľudia: nikto z nich nikdy nezaregistroval ani len pomník svojho rovesníka.
V noci sa zoznámim s tromi mužmi, ktorí si privyrábajú ako noční strážnici v susednom centrálnom bazáre. Od 21.00 do 7.00 hodiny za 100 eur mesačne. Jeden dôchodca, učiteľ gymnázia a obor v tréningovom obleku, ktorého ukazovák sa pri hovorení dotýka hornej pery, akoby chcel ukázať na ranu – tento obor je kňazom. Keď im zreprodukujem vyjadrenie EVN, že mnohí Bulhari, žiaľ, vykurujú elektrickou energiou, od zlosti vyprsknú: „Kto si to môže ešte dovoliť? U nás v paneláku sa rúbe drevo!“
Rozprávanie Sergejovho otca ma privedie do tmy beznádeje, akú nepoznám zo žiadnej krajiny EÚ. „Samovražda je síce v princípe najhorším hriechom, ale ľudia to už viac nezvládajú. Vidím to v márnici: každý druhý je samovrah. Vidím to v cirkvi: ani babičky, ktoré tu ešte zostali, už nevládzu, pretože sa hanbia, že nemajú ani 10 centov na sviečku.“ Otec Sergej vyštudoval v Petrohrade, „ruský štát nepripúšťa, aby jeho občania takto upadli.“ Dokonca aj v Rumunsku je to vraj lepšie. Božemôj! Predávať elektrinu v Bulharsku, to chce tvrdosť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.