V jeseni sa tu v Bruseli udial nádherný koncert spojený so svetovou premiérou Pendereckého symfónie Dies Illa, v maestrovej prítomnosti a v monumentálnom, takmer 1 300-člennom zbore spieval aj zbor z banskobystrickej Akadémie umení. Napísal som o tom tu do tejto rubriky, nedalo mi... A možno by som bol aj zabudol, že som vtedy nesmelo očakával explóziu novinárskeho záujmu smerom k priamym protagonistom, k bystrickým spevákom a k tým, ktorí ich tu v Bruseli sprevádzali, alebo aj smerom na naše veľvyslanectvo, ktoré tiež bolo pritom. Bolo sa na čo pýtať a bolo zaiste aj čo odpovedať. Ako vravím, bol by som určite zabudol... a napokon, tak sa aj stalo. Nuž, ale... z tohto príjemného zabudnutia ma veru v polovici februára vyrvala hotová smršť telefonátov, mailov, faxov, korešpondenčných lístkov, expresných listových zásielok, dymových signálov, poštových holubov, poštových dostavníkov, Morseových znakov a čo ja viem, ako sa ešte dá na diaľku drankať informácia... Médiá chceli vedieť hneď a všetko. Všetko a hneď! Kto je ten Slovák pri Európskom parlamente? Odkiaľ!! Ako sa volá!!! Kde je teraz!!!! Atď... Všetkým bolo fuk, že sa prípad vyšetruje a že sa teda informácie – ako všade inde vo svete – jednoducho neposkytujú. A vtedy som si spomenul na bruselskú jeseň, na svetového Pendereckého, na tých 1 300 spevákov z 39 krajín a najmä, pravdaže, na skvelých bystrických spevákov i pedagógov, ktorí k veľkosti udalosti prispeli slovenskou troškou do mlyna. Keby som bol skladateľ, alebo čo i len amatérsky hudobník, zrejme by som bol v tých chvíľach zložil dajakú kakofonickú kantátu. Dies irae.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.