Tvárime sa ako milovníci faktov, ale v skutočnosti sme od Rostasa po Budaja vyznávačmi konšpiratívnych teórií. Jedna časť z nás protestuje proti vraždeniu kresťanských detí, druhá proti vražde Borisa Nemcova, akoby bola hrozná len polovica z nich. Boli sme čiernou dierou strednej Európy aj jej tigrami, ale dnes sme skôr šedivými myšami. Máme vládu, aj opozíciu, ale vládu jediného vládcu a opozíciu mnohých nevládnych. Boli sme v očiach Maďarov pohŕdavo označovaní za panslávov, ale dnes vidíme pansláva vo Viktorovi Orbánovi. Sme hrdými vlastencami a mávame bielo-modro-červenou zástavou, ale farba našej každodennosti je sivá. Hovoríme o sebe, že sme vyznávačmi hodnôt liberálnej demokracie, ale v skutočnosti nemáme nič proti vláde silnej ruky. Velebíme pamiatku Ferdinanda Ďurčanského a Vasila Biľaka, ktorých všeličo rozdeľuje, ale spája láska k totalitnému režimu. Hovoríme, a neberieme to ako vtip, že každá slovenská rodina má vo svojom strede aspoň jedného gardistu a jedného komunistu. Čakáme na Godota a čas si krátime rečami v kocúrkovskej krčme. Našou postmodernou nie je tekutá moderna, ale tekutá múza.
Ľudovít Štúr publikoval v roku 1847 v Slovenských národných novinách článok Panslavizmus a naša krajina, kde sa ohradil proti tomu, aby nás označovali za panslávov. Jasne sa vyslovil, že nechceme služobnosť, ale rovnako ako západné národy právo, slobody, náuky a vedy: „Medzitým ale po vojnách francúzskych život západných národov európskych, menovite Francie a Nemcov, susedov slovanských, vždy ďalej sa rozvíjal, opravy a postupy vždy prudšie a čerstvejšie jedno za druhým nasledovali: život verný týchto národov, pod ochranou vnovo povstávajúcich ústav, vždy väčšiu slobodu si nadobúdal, život spoločenský povoľným vyrovnávaním bývalých rozdielov medzi rozličnými stavmi vždy milším, znosnejším a ľudskejším sa stával; náuky a vedy z predošlej svojej výšky pomaly vždy viac a viac do života sa drali, nízky obyčajný život k sebe povyšujúc a k vyhľadávaniu lepšieho života i na týchto nížinách zemských mocne ponúkajúc, čo všetko na doterajšiu zaťatosť, stojatosť a skamenelosť kmeňov slovanských mocne pôsobilo a kmene slovanské do zákruty života západnoeurópskeho vždy mocnejšie potrhovalo [...] To, čo odrazu povstalo v živote kmeňov slovanských, vzali národy európske za nebezpečné vyhrážanie sa Slovanov všetkým iným národom, to, čo bolo pohnutím a znakom k lepšiemu, k slobodnejšiemu životu z doterajšieho nízkeho živorenia, vzali národy európske za odhodenie sa Slovanov. Skutočne pravda je, že Slovania odrazu povstali a hýbať sa začali, nie ale zato, že by sa boli k tomu zhovorili, ale zato, že spolu hliveli, spolu v živote nevoľnom drepeli a že odrazu na nich od národov európskych sa pôsobilo...“
To je hrdý Štúr v očakávaní revolúcie. Štúr Slovanstva a sveta budúcnosti je začiatkom päťdesiatych rokov po porážke iný. Odmieta západný svet, chce slovenský národ rozpustiť v ruskom, slovenčinu nahradiť ruštinou, západné kresťanstvo pravoslávím a liberálnu demokraciu ruskou obščinou.
Tú zdvojenosť nášho historického správania do nás vložil Ľudovít Štúr. Aj po roku 1989 si kladieme otázku, či je súčasný slovenský svet dovŕšením trajektórie, ktorú načrtol ako slovenskú cestu slobody v roku 1847, alebo vidíme dnešný slovenský svet Štúrovými očami porážky z rokov 1851 – 1855. Najradšej by sme ostali nerozhodnutí, ale to v dnešnom svete nejde. Výsledok bude napokon bez ohľadu na našu nerozhodnosť závisieť od toho, či budeme chápať náš dnešný svet ako víťazstvo, alebo ho prijmeme ako porážku.
Ľudovít Štúr publikoval v roku 1847 v Slovenských národných novinách článok Panslavizmus a naša krajina, kde sa ohradil proti tomu, aby nás označovali za panslávov. Jasne sa vyslovil, že nechceme služobnosť, ale rovnako ako západné národy právo, slobody, náuky a vedy: „Medzitým ale po vojnách francúzskych život západných národov európskych, menovite Francie a Nemcov, susedov slovanských, vždy ďalej sa rozvíjal, opravy a postupy vždy prudšie a čerstvejšie jedno za druhým nasledovali: život verný týchto národov, pod ochranou vnovo povstávajúcich ústav, vždy väčšiu slobodu si nadobúdal, život spoločenský povoľným vyrovnávaním bývalých rozdielov medzi rozličnými stavmi vždy milším, znosnejším a ľudskejším sa stával; náuky a vedy z predošlej svojej výšky pomaly vždy viac a viac do života sa drali, nízky obyčajný život k sebe povyšujúc a k vyhľadávaniu lepšieho života i na týchto nížinách zemských mocne ponúkajúc, čo všetko na doterajšiu zaťatosť, stojatosť a skamenelosť kmeňov slovanských mocne pôsobilo a kmene slovanské do zákruty života západnoeurópskeho vždy mocnejšie potrhovalo [...] To, čo odrazu povstalo v živote kmeňov slovanských, vzali národy európske za nebezpečné vyhrážanie sa Slovanov všetkým iným národom, to, čo bolo pohnutím a znakom k lepšiemu, k slobodnejšiemu životu z doterajšieho nízkeho živorenia, vzali národy európske za odhodenie sa Slovanov. Skutočne pravda je, že Slovania odrazu povstali a hýbať sa začali, nie ale zato, že by sa boli k tomu zhovorili, ale zato, že spolu hliveli, spolu v živote nevoľnom drepeli a že odrazu na nich od národov európskych sa pôsobilo...“
To je hrdý Štúr v očakávaní revolúcie. Štúr Slovanstva a sveta budúcnosti je začiatkom päťdesiatych rokov po porážke iný. Odmieta západný svet, chce slovenský národ rozpustiť v ruskom, slovenčinu nahradiť ruštinou, západné kresťanstvo pravoslávím a liberálnu demokraciu ruskou obščinou.
Tú zdvojenosť nášho historického správania do nás vložil Ľudovít Štúr. Aj po roku 1989 si kladieme otázku, či je súčasný slovenský svet dovŕšením trajektórie, ktorú načrtol ako slovenskú cestu slobody v roku 1847, alebo vidíme dnešný slovenský svet Štúrovými očami porážky z rokov 1851 – 1855. Najradšej by sme ostali nerozhodnutí, ale to v dnešnom svete nejde. Výsledok bude napokon bez ohľadu na našu nerozhodnosť závisieť od toho, či budeme chápať náš dnešný svet ako víťazstvo, alebo ho prijmeme ako porážku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.