Prvé dva tituly edície, venované tvorbe Viliama Malíka a Antona Podstraského, nastavili latku kvality veľmi vysoko, a to nielen vyhotovením a usporiadaním knihy, ale aj tým, že obaja autori boli skutočne výnimočné osobnosti. Malík tým, ako zaznamenal svoju dobu a svet, v ktorom žil v tom najčistejšom poňatí termínu fotografie a Podstraský tým, ako z marazmu normalizácie vyvaril substanciu márnosti a beznádeje našej existencie. Dokázala tretia kniha v edícii naplniť očakávania nastavené prvými dvoma titulmi?
.okamihy harmónie
V čom bol vlastne Galanda jedinečný? Ak sa skúsime pozrieť na jeho tvorbu očami autorov, prečo práve jeho vybrali do tretieho pokračovania edície Osobností slovenskej fotografie? V čom je Galandova tvorba výnimočná a čo z nej robí niečo viac, ako je len súbor dovolenkových fotografií? Kľúčom môže byť autoportrét, umiestnený pred titulkou knihy. Perfektne technicky prevedený záber zo zimných hôr, krásna kompozícia, dotiahnutá do posledného detailu, kde však omnoho dôležitejšie, ako zobrazenie krajiny či autora z profilu je ich dokonalé zakomponovanie v drevenej konštrukcii, podtrhnuté slnkom presvieteným dymom z cigarety v ústach. Fotka, ktorá nie je ani krajinkou, ani portrétom, tak ako báseň nie je opisom alebo príbehom.
Galanda dokázal s neuveriteľnou presnosťou a čistotou zachytiť v behu peny dní okamihy v absolútne dokonalej, čistej a často netriviálnej skladbe a harmónii. Popri tom sa programovo vyhýbal boľavým témam tohto sveta. Vďaka svojmu postaveniu sa mohol venovať cestovaniu v dobe, keď to bolo výsadou exkluzívnej hŕstky vyvolených. Výber z cestovateľských fotografií nám ukazuje už hotového autora, ktorý nechápe fotografiu ako reprodukciu videného alebo ako pamäťový záznam. Ovládajúc fotografické remeslo ukladá more, lode, ľudí či kužeľ sopky do obrazov. Sopka Stromboli je zachytená s kotúčom zapadajúceho či vychádzajúceho slnka. Veľkú dolnú tmavú plochu tvorí more, ktoré je čierne ako asfalt, s iba ťažko rozpoznateľnou štruktúrou vĺn. A surrealistický čierny obdĺžnik s oknom, ktorý by mohol, ale ani nemusel byť nadstavbou na lodi.
.ukradnuté momentky
Oproti starostlivo komponovaným scenériám sú fotografie s ľuďmi ukradnuté momentky, ich kompozícia však napriek tomu nie je o nič menej presná. Lúčenie s loďou by mohlo byť fotkou ženy zostupujúcej po schodoch, umiestnenej v strede záberu, to by ju však nemohla dopĺňať geniálna hra klobúkov na hornej a dolnej palube či rozhovor očí dvoch mužov na pozadí. A znovu v protiklade k toľkému dianiu veľká prázdna plocha naľavo od diagonálneho zábradlia s krajinou, ktorá je v opare v diaľke viac tušená ako skutočná. Tých vecí, ktoré do seba zapadajú, je veľa. Takéto fotky sa nerobia náhodou. Vždy, keď vidím takúto dokonalú momentku, zatúžim vidieť kontaktné zábery z filmu a spoznať, čo je na nich zachytené, čo fotograf nafotil pred kľúčovým záberom a čo po ňom nasledovalo.
Súčasťou dovolenkovej série je i Slečna Pešková. V rámci čiernobielej časti knihy ojedinelý portrét, prežiarený krásou a radosťou. Na fotografii zo Železných vrát tvorí dominantnú časť kompozície trojuholník sťažňa a lanovia. Ako upozorňuje vo svojom texte Aurel Hrabušický, trojuholník v podobe vrcholového triangla sa často opakoval aj na neskorších fotografiách z hôr. Cestovateľskú sériu uzatvára Vzducholoď nad Stredozemným morom, vznešene sa vznášajúca vzduchom. Až pokiaľ sa nezapozeráte na detail chvosta, na ktorom objavíte hákový kríž. Posol čias, ktoré mali prísť a zničiť aj Galandovu idylu. O predzvesti temnej budúcnosti hovorí aj záber zo Svetovej výstavy v Paríži, kde proti sebe stoja pavilóny dvoch mocností. Na jednej strane ríšska orlica, na druhej muž a žena s kosákom a kladivom.
Tak, ako cestovanie v zahraničí boli aj turistika a šport v čase prvej republiky nie masovou záležitosťou. Galandove fotografie z našich hôr majú, tak ako tie cestovateľské, v sebe krásu a dokonalosť, ktorá ich robí až nerealistickými. Aj tu Galanda nezaujíma zobrazenie hôr z pohľadu krajinkára, a nie je pre neho dôležité ani spodobenie konkrétneho človeka, ako skôr zachytenie momentu a gesta, ktoré by zapadlo do obrazu. Žena s ďalekohľadom na titulnej fotografii knihy je zvláštne zrezaná, umiestnená v dolnej časti fotografie. Spolu s rozmazaným mužom v pozadí sa akoby vznášala vo výške, nesená divnou konštrukciou z dreva.
Galandove fotky – tie najlepšie – sú veľmi čisté. Aj keď sú to momentky, sú zachytené s takou presnou kompozíciou, až sa zdá, že to nemôžu byť neinscenované okamžiky vytrhnuté z bežného života. Okrem hlavných Galandových tém z ciest, hôr a zhromaždení je v knihe zaradených niekoľko skupín fotografií, v ktorých nad výtvarnou prevažuje dokumentaristická funkcia fotografie. Táto poloha je už z definície v protiklade k jadru Galandovej tvorby. Nielen Exhumácia svokra, fotky, ktoré akoby boli zrazu nafotené policajným fotografom, ale napríklad aj Sušenie obilia na ulici v Martine, skupina ľudí s až surovo bezohľadne odrezanou hlavou jedného muža. Asi si ani nevieme predstaviť viac antigalandovský záber. Muselo sa mu vtedy ťažko žiť.
Ján Galanda 1904 –1960 je očarujúca a svojím spôsobom iritujúca kniha. Je iná, ako boli predošlé dva tituly edície. Menej jednoznačná, s protirečeniami, ktoré znervózňujú. Ale asi práve vďaka tomu je pravdivá. V tom, že tak ako Galanda svojou fotografiou, nedokázala ani jeho kniha natrvalo uniknúť z reality tohto sveta a temnôt, ktoré k nemu patria.
.autor je fotograf. Aurel Hrabušický: Ján Galanda Slovart, 2014.
.okamihy harmónie
V čom bol vlastne Galanda jedinečný? Ak sa skúsime pozrieť na jeho tvorbu očami autorov, prečo práve jeho vybrali do tretieho pokračovania edície Osobností slovenskej fotografie? V čom je Galandova tvorba výnimočná a čo z nej robí niečo viac, ako je len súbor dovolenkových fotografií? Kľúčom môže byť autoportrét, umiestnený pred titulkou knihy. Perfektne technicky prevedený záber zo zimných hôr, krásna kompozícia, dotiahnutá do posledného detailu, kde však omnoho dôležitejšie, ako zobrazenie krajiny či autora z profilu je ich dokonalé zakomponovanie v drevenej konštrukcii, podtrhnuté slnkom presvieteným dymom z cigarety v ústach. Fotka, ktorá nie je ani krajinkou, ani portrétom, tak ako báseň nie je opisom alebo príbehom.
Galanda dokázal s neuveriteľnou presnosťou a čistotou zachytiť v behu peny dní okamihy v absolútne dokonalej, čistej a často netriviálnej skladbe a harmónii. Popri tom sa programovo vyhýbal boľavým témam tohto sveta. Vďaka svojmu postaveniu sa mohol venovať cestovaniu v dobe, keď to bolo výsadou exkluzívnej hŕstky vyvolených. Výber z cestovateľských fotografií nám ukazuje už hotového autora, ktorý nechápe fotografiu ako reprodukciu videného alebo ako pamäťový záznam. Ovládajúc fotografické remeslo ukladá more, lode, ľudí či kužeľ sopky do obrazov. Sopka Stromboli je zachytená s kotúčom zapadajúceho či vychádzajúceho slnka. Veľkú dolnú tmavú plochu tvorí more, ktoré je čierne ako asfalt, s iba ťažko rozpoznateľnou štruktúrou vĺn. A surrealistický čierny obdĺžnik s oknom, ktorý by mohol, ale ani nemusel byť nadstavbou na lodi.
.ukradnuté momentky
Oproti starostlivo komponovaným scenériám sú fotografie s ľuďmi ukradnuté momentky, ich kompozícia však napriek tomu nie je o nič menej presná. Lúčenie s loďou by mohlo byť fotkou ženy zostupujúcej po schodoch, umiestnenej v strede záberu, to by ju však nemohla dopĺňať geniálna hra klobúkov na hornej a dolnej palube či rozhovor očí dvoch mužov na pozadí. A znovu v protiklade k toľkému dianiu veľká prázdna plocha naľavo od diagonálneho zábradlia s krajinou, ktorá je v opare v diaľke viac tušená ako skutočná. Tých vecí, ktoré do seba zapadajú, je veľa. Takéto fotky sa nerobia náhodou. Vždy, keď vidím takúto dokonalú momentku, zatúžim vidieť kontaktné zábery z filmu a spoznať, čo je na nich zachytené, čo fotograf nafotil pred kľúčovým záberom a čo po ňom nasledovalo.
Súčasťou dovolenkovej série je i Slečna Pešková. V rámci čiernobielej časti knihy ojedinelý portrét, prežiarený krásou a radosťou. Na fotografii zo Železných vrát tvorí dominantnú časť kompozície trojuholník sťažňa a lanovia. Ako upozorňuje vo svojom texte Aurel Hrabušický, trojuholník v podobe vrcholového triangla sa často opakoval aj na neskorších fotografiách z hôr. Cestovateľskú sériu uzatvára Vzducholoď nad Stredozemným morom, vznešene sa vznášajúca vzduchom. Až pokiaľ sa nezapozeráte na detail chvosta, na ktorom objavíte hákový kríž. Posol čias, ktoré mali prísť a zničiť aj Galandovu idylu. O predzvesti temnej budúcnosti hovorí aj záber zo Svetovej výstavy v Paríži, kde proti sebe stoja pavilóny dvoch mocností. Na jednej strane ríšska orlica, na druhej muž a žena s kosákom a kladivom.
Tak, ako cestovanie v zahraničí boli aj turistika a šport v čase prvej republiky nie masovou záležitosťou. Galandove fotografie z našich hôr majú, tak ako tie cestovateľské, v sebe krásu a dokonalosť, ktorá ich robí až nerealistickými. Aj tu Galanda nezaujíma zobrazenie hôr z pohľadu krajinkára, a nie je pre neho dôležité ani spodobenie konkrétneho človeka, ako skôr zachytenie momentu a gesta, ktoré by zapadlo do obrazu. Žena s ďalekohľadom na titulnej fotografii knihy je zvláštne zrezaná, umiestnená v dolnej časti fotografie. Spolu s rozmazaným mužom v pozadí sa akoby vznášala vo výške, nesená divnou konštrukciou z dreva.
Galandove fotky – tie najlepšie – sú veľmi čisté. Aj keď sú to momentky, sú zachytené s takou presnou kompozíciou, až sa zdá, že to nemôžu byť neinscenované okamžiky vytrhnuté z bežného života. Okrem hlavných Galandových tém z ciest, hôr a zhromaždení je v knihe zaradených niekoľko skupín fotografií, v ktorých nad výtvarnou prevažuje dokumentaristická funkcia fotografie. Táto poloha je už z definície v protiklade k jadru Galandovej tvorby. Nielen Exhumácia svokra, fotky, ktoré akoby boli zrazu nafotené policajným fotografom, ale napríklad aj Sušenie obilia na ulici v Martine, skupina ľudí s až surovo bezohľadne odrezanou hlavou jedného muža. Asi si ani nevieme predstaviť viac antigalandovský záber. Muselo sa mu vtedy ťažko žiť.
Ján Galanda 1904 –1960 je očarujúca a svojím spôsobom iritujúca kniha. Je iná, ako boli predošlé dva tituly edície. Menej jednoznačná, s protirečeniami, ktoré znervózňujú. Ale asi práve vďaka tomu je pravdivá. V tom, že tak ako Galanda svojou fotografiou, nedokázala ani jeho kniha natrvalo uniknúť z reality tohto sveta a temnôt, ktoré k nemu patria.
.autor je fotograf. Aurel Hrabušický: Ján Galanda Slovart, 2014.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.