Bol to prevratný rok. Dokonca tak, že sa v jeho priebehu všetko prevrátilo až dvakrát. Na jeho začiatku stál Antonín Novotný, na niekoľko mesiacov ho vystriedala hviezda Alexandra Dubčeka, v auguste prišli tanky a na jeseň už Gustáv Husák, Lubomír Štrougal či Vasil Biľak mohli pokojne uvažovať o poučení.
Cesta, ktorá vyústila v januári 1968 do tzv. obrodného procesu však začala už niekoľko rokov predtým.
V roku 1953 zomrel Stalin. O tri roky neskôr sa konal XX. zjazd sovietskych komunistov, na ktorom Nikita Chruščov predniesol „tajný“ referát O kulte osobnosti a jeho dôsledkoch. V roku 1960 Československo prijalo socialistickú ústavu, ktorou legalizovalo dovtedajší režim. Po ďalších troch rokoch, teda až po druhej vlne destalinizácie v Sovietskom zväze, sa protizákonne odsúdení komunisti, ktorí prežili, dočkali rehabilitácie. Už na začiatku 60. rokov začalo byť jasné, že tretia päťročnica nedopadne dobre a krajina upadá do ekonomickej stagnácie. Množila sa kritika vedenia štátostrany a svoje miesto na výslní si začali hľadať jej mladší funkcionári. Poučení z predchádzajúceho vývoja v strane a spoločnosti nechceli opakovať staré „deformácie“, ale, naopak, verili, že starý systém sa dá reformovať.
.éto vaše délo
Šesťdesiaty ôsmy sa začal v Československej socialistickej republike (odhliadnuc napríklad od spisovateľských zjazdov) vlastne v októbri 1967: v posledných dňoch mesiaca sa uskutočnilo plenárne zasadnutie Ústredného výboru Komunistickej strany Československa, na ktorom zaznela dovtedy nevídaná kritika Antonína Novotného.
Prvý tajomník slovenských komunistov Alexander Dubček, povedané dobovým jazykom, ostro kritizoval podmienky vnútorného života strany a spôsoby uplatňovanie jej vedúcej úlohy v spoločnosti. Ďalšou kritizovanou skutočnosťou bola kumulácia funkcií v rukách Antonína Novotného, ktorý okrem funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ zastával aj post prezidenta republiky, bol vrchným veliteľom ozbrojených síl, ako aj veliteľom Ľudových milícií. Novotný sa, podobne ako dva mesiace predtým pri návšteve Matice slovenskej, urazil a kritiku posunul do polohy „Česi verzus Slováci.“
Aby sa zabezpečil, pozval Novotný 8. decembra do Prahy vodcu sovietskej komunistickej strany Leonida Brežneva. Ten sa však za svojho hostiteľa nepostavil a vyhlásil, že spor je záležitosťou československých komunistov: „Éto vaše délo.“ Tento úder predznamenal Novotného koniec, aj keď je stále možné sa zaoberať otázkou, čo by sa stalo, keby bol Novotný využil všetky možnosti, ktoré mu poskytovali jeho funkcie, teda aj údajne pripravovaný násilný vnútrostranícky puč.
Definitívny zlom vo vedení nastal medzi 3. a 5. januárom 1968, keď sa opäť konalo zasadnutie najvyššieho straníckeho orgánu. Novotného na čele strany vystriedal Dubček a i keď sa v dokumentoch prijatých na tomto zasadnutí nič prevratného nespomínalo, samotná zmena vo vedení i rezolúcia, ktorá požadovala vypracovať „akčný program“ hlavných úloh KSČ, mala mimoriadny význam.
(Treba však dodať, že chápanie januárového pléna ako začiatku demokratizačného procesu sa objavilo až neskôr. Spomínaná výmena, o ktorej preniklo na verejnosť len minimum informácií, prebehla pre komunistický aparát typickým spôsobom zákulisných intríg.)
.pražská jar
V nasledujúcich mesiacoch nabral vývoj veľkú rýchlosť. Vo februári bola de facto zrušená cenzúra, v marci sa začalo sa hovoriť o federalizácii štátu, ktorý bol od roku 1960 riadený výhradne z Prahy. Nasledovala Novotného rezignácia na prezidentský post, začali sa ozývať cirkvi i nekomunistické obete politických procesov, obnovovala sa skautská organizácia, na niektorých pražských fakultách prestal fungovať oficiálny Československý zväz mládeže a začali vznikať akademické rady...
Začiatkom apríla prijal Ústredný výbor Akčný program KSČ, ktorý obsahoval priam prevratné ustanovenia: žiadal demokratizáciu KSČ i partnerský vzťah k nekomunistickým stranám, ktoré prežívali v tzv. Národnom fronte. Program považoval za dôležité zabezpečiť základné občianske práva, federalizáciu republiky, demokratizáciu riadenia v podnikoch prostredníctvom rád pracujúcich a prekvapivo volal aj po povolení súkromného podnikania v sektore služieb.
Každodenná československá realita však bola už v čase prijatia programu o krok ďalej. Svedčí o tom aj niekoľko viet z júnového manifestu 2000 slov, ktorého autorom bol novinár a bývalý straník Ludvík Vaculík: „Komunistickej strane nepatrí teda žiadna vďaka; patrí jej hádam priznať, že sa poctivo snaží využiť poslednú príležitosť na záchranu svojej i národnej cti. Obrodný proces neprichádza s ničím príliš novým. Prináša myšlienky a námety, z ktorých mnohé sú staršie než omyly nášho socializmu a iné vznikali pod povrchom viditeľného diania, mali byť dávno vyslovené, boli však potlačované. Nemajme ilúziu, že tieto myšlienky teraz víťazia silou pravdy. O ich víťazstve rozhodla skôr slabosť starého vedenia, ktoré sa zrejme najskôr muselo unaviť dvadsaťročným vládnutím, v ktorom mu nikto nebránil.“ Tieto silné slová, z ktorých sálala obava o osud procesu, zazneli v čase, keď reformisti dúfali, že svoje pozície v strane posilnia na XIV. zjazde, ktorý bol plánovaný na 9. septembra.
Vaculík, ktorého výzvu strana odmietla ako prejav nedôvery, sa nakoniec ukázal lepším prorokom: „Táto jar práve skončila a už sa nevráti. V zime sa všetko dozvieme.“
.od Drážďan k Dunaju
Mal pravdu, pretože okrem konzervatívcov v KSČ sa reformný proces nepáčil ani špičkám okolitých štátov. Hrozba, že to všetko nemusí dopadnúť dobre, sa prvýkrát latentne prejavila ešte pred Akčným programom: na rokovaní predstaviteľov krajín Varšavskej zmluvy 23. marca vo východonemeckých Drážďanoch. Na „konzultatívnej schôdzi“ sa malo rokovať o ekonomických otázkach, ale v skutočnosti bola jediným bodom programu ostrá kritika „kontrarevolúcie“ v ČSSR. Podobné stretnutie, ale už bez Československa, sa konalo 8. mája v Moskve. Päťka v zložení Sovietsky zväz, Poľsko, Nemecká demokratická republika, Maďarsko a Bulharsko chcela dosiahnuť, aby im Dubček a jeho spolupracovníci neustále vysvetľovali svoje kroky a „odhaľovali svoje kontrarevolučné postoje“.
Už o dva dni sa začalo cvičenie vojsk v pohraničných oblastiach Poľska a východného Nemecka.
Do Československa medzitým zavítal predseda Rady ministrov ZSSR Alexej Kosygin (oficiálne sa prišiel „liečiť“ do Karlových Varov) a v rámci cvičenia Šumava aj niekoľko desiatok tisícov sovietskych vojakov („cvičenie“ sa pre niektorých skončilo až začiatkom augusta), Ľudové milície vydali vyhlásenie, že podporujú obrodný proces, ale varujú pred jeho zneužitím a snaživci z protireformného krídla prosili Brežneva o pomoc.
Nasledovali zasadnutia „päťky“ vo Varšave a v Bratislave, bezvýsledné, ale v „súdružskom duchu“ sa nesúce československo-sovietske rokovania v Čiernej nad Tisou, návšteva juhoslovanského heretika Josipa Broza Tita i rumunského rebela Nicolae Ceausescua.
A potom prišiel 20. august, keď okolo jedenástej večer prekročili v rámci operácie Dunaj vojská útočnej päťky štátne hranice Československa.
.pomalý obrat
Sovietom a domácim kolaborantom sa síce nepodarilo zabrániť mimoriadnemu, tzv. vysočanskému zjazdu KSČ a nevyšiel im ani plán na vytvorenie „robotnícko-roľníckej“ vlády. Podarilo sa im však v jej mene pozatýkať popredných členov vedenia strany a dopraviť ich do Moskvy na „rokovania.“
Vedenie strany intervenciu ostro odsúdilo a 21. augusta 1968 sa mu dostalo azda najväčšej podpory v dejinách. Heslo „Sme s vami, buďte s nami!“ však nečakala dlhá budúcnosť. O niekoľko dní totiž takmer všetci členovia československej delegácie, zloženej z najvyšších straníckych a štátnych predstaviteľov, podpísali tzv. Moskovský protokol.
Dokument odmietol mimoriadny XIV. zjazd, žiadal do desiatich dní zvolať zasadnutie Ústredného výboru strany a rokovať o „normalizácii“ v ČSSR. Strana mala opätovne ovládnuť masmédiá a odstrániť z nich ľudí, ktorí donedávna zaujímali antisocialistické postoje. Protokol taktiež spomína, že spojenecké armády nebudú zasahovať do vnútorných záležitostí štátu a odídu, len čo pominie nebezpečenstvo ohrozenia vymožeností socializmu.
.začiatok normalizácie
Pekným príkladom pozvoľného obratu je prejav nového prvého tajomníka ÚV KSS Gustáva Husáka, ktorý predniesol 28. augusta ešte ako Dubčekov spojenec: „Tých osem mesiacov vo vývoji našej strany a našich národov je veľké a svetlé obdobie... Pravda, neboli v uplynulých mesiacoch v našej práci len svetlá. Boli i tiene, tak ako to býva, keď sa hľadajú nové cesty... Jeden z tých nedostatkov bol v tom, že demokratizačný proces otvoril priestor aj antisocialistickým silám, otvoril priestor aj ľuďom, ktorí sa s komunizmom nikdy nezrástli, ktorí stáli na opačnej pozícii.“
Prejav pokračuje dôvodmi, prečo sa proti okupantom nemá viesť odpor a vrcholí často citovanou vetou: „Nech odpadne, čo je kolísavé, nech odpadne, čo je oportunistické, ale nech v tej strane zostane, čo je pevné, čo je charakterné, čo chce za tento národ zápasiť.“
Už 6. septembra pricestoval do ČSSR osobitný sovietsky vyslanec Vasilij Kuznecov, ktorého úlohou bolo vytypovať práve takýchto nekolísavých ľudí, ochotných podriadiť sa sovietskym záujmom. Dňa 16. októbra ratifikovali sovietski a československí predstavitelia Zmluvu o podmienkach dočasného pobytu sovietskych vojsk na území ČSSR, za ktorú o dva dni neskôr zdvihlo ruku s výnimkou štyroch poslancov celé Národné zhromaždenie. Vážnu ranu, ktorá sa už nikdy nezacelila, dostalo reformné krídlo strany v polovici novembra, keď sa do novovytvoreného Výkonného výboru predsedníctva strany dostalo šesť „realistov“ a len dvaja „reformisti“.
.česi a Slováci
Československo však v roku 1968 nežilo len demokratizáciou spoločnosti. Najmä na Slovensku, kde bol v roku 1960 zrušený Zbor povereníkov a Slovenská národná rada existovala len vo vegetatívnom stave, rezonovala požiadavka federalizácie štátu.
Prípravu ústavného zákona o federácii, o ktorom sa búrlivo diskutovalo najmä v apríli a v máji, komplikovala časť českej verejnosti, ktorá razila heslo „najprv demokratizácia, potom federácia“, čo zas prekážalo mnohým Slovákom. Iným problém v česko-slovenských vzťahoch sa stal spomínaný Husákov prejav: tým, že tajomník spochybnil Vysočanský zjazd (okrem iného aj nesprávnym prepočtom podielu slovenských delegátov), mohli mať Česi pocit, že ich Slováci zrádzajú.
Len čo sa však spoločenská situácia trochu upokojila a sovietske vojská sa stiahli z miest do vymedzených posádok, vrátila sa otázka federácie na rokovací stôl. Jej zástupným zmyslom bolo, že mala v slovenskej časti štátu vytvárať ilúziu, že z reformných požiadaviek bude presadené aspoň niečo.
Zákon nakoniec schválili v predvečer 50. výročia existencie spoločného štátu.
.tri pohľady
Rok 1968 sa nasledujúcich dvadsať rokov interpretoval mnohými spôsobmi. K oficiálnej interpretácii, ktorá vyvrcholila slávnym Poučením z krízového vývoja v strane a v spoločnosti, môžeme zaradiť napríklad rozhovor s jedným z hlavných normalizátorov Vasilom Biľakom, uverejnený 20. marca 1970 vo Východoslovenských novinách pod názvom Pravda zostala pravdou a lož lžou. Okrem iného v ňom Biľak hovorí: „Politický kurz naznačený KSČ v januári 1968 neznamená v nijakom prípade odklon od socializmu, ani návrat k pomerom pred februárom 1948... Cieľom januára bolo predovšetkým vytýčiť leninské normy vo vnútornom živote strany i v celej našej spoločnosti... Január nikdy nevytýčil tézu o zrušení vedúcej úlohy KSČ, ani o zmene našej vnútropolitickej orientácie... Predsa sme sa však dopustili v januári jednej chyby: postavili sme na čelo strany slabého človeka a dovolili sme, aby sa do jej vedenia dostali ľudia dvojakej tváre...“
Inak sa na obrodný proces pozeral disident a niekdajší straník Petr Pithart, ktorý vo svojej knihe Osmašedesátý z roku 1980 píše: „V posledných rokoch sa títo reformisti usilovali o liberalizáciu systému, ale čo tým mysleli? Nápravu niektorých minulých chýb, zefektívnenie hospodárstva a rozširovanie priestoru na svoju vlastnú realizáciu. Niektorí zrejme mysleli na viac... Keďže však viac-menej všetci predpokladali, že systém sa bude neustále akosi zdokonaľovať, nedištancovali sa od neho do takej miery, aby im mohlo a muselo byť jasné, že už je dávno zrelý na ďaleko fundamentálnejšiu zmenu... Vlastne na tom nepodarenom socializme tak trochu parazitovali...“
A nakoniec pohľad človeka, ktorý komunizmu nikdy neuveril. Pavel Tigrid vo svojej eseji Socialismus s lidskou tváří: po pádu, ktorej prvá verzia vyšla už v roku 1968, tvrdí: „Pre emigráciu bola pražská jar koncom, radostným koncom jednej éry: rýchlo a v nečakanej miere sa splnili predpoklady na realizáciu toho, čo sa donedávna zdalo nemožné: na návrat... A predsa. Od začiatku, od januára 1968, tiesnili túto emigráciu obavy a pochybnosti o osude Pražskej jari. Boli tými, ktorí tvrdili i dokazovali, že celý experiment sa musí zle skončiť, a to aj keď Sovietsky zväz vojensky nezakročí. Dokazovali, že totalitný režim je už svojou podstatou nereformovateľný a že skôr alebo neskôr sa všetko vráti do svojich koľají reštrikcií, neslobody, diskriminácie... Diktátorské alebo autoritatívne mocenské špičky sa obávajú reformy viac ako revolty...“
Spomeňme si popri tých mnohých vzletných slovách o Dubčekovskom uvoľnení, ktoré tohto roku zaznejú, aj na Tigrida i na tých, ktorí tu štyridsať rokov trpeli.
Cesta, ktorá vyústila v januári 1968 do tzv. obrodného procesu však začala už niekoľko rokov predtým.
V roku 1953 zomrel Stalin. O tri roky neskôr sa konal XX. zjazd sovietskych komunistov, na ktorom Nikita Chruščov predniesol „tajný“ referát O kulte osobnosti a jeho dôsledkoch. V roku 1960 Československo prijalo socialistickú ústavu, ktorou legalizovalo dovtedajší režim. Po ďalších troch rokoch, teda až po druhej vlne destalinizácie v Sovietskom zväze, sa protizákonne odsúdení komunisti, ktorí prežili, dočkali rehabilitácie. Už na začiatku 60. rokov začalo byť jasné, že tretia päťročnica nedopadne dobre a krajina upadá do ekonomickej stagnácie. Množila sa kritika vedenia štátostrany a svoje miesto na výslní si začali hľadať jej mladší funkcionári. Poučení z predchádzajúceho vývoja v strane a spoločnosti nechceli opakovať staré „deformácie“, ale, naopak, verili, že starý systém sa dá reformovať.
.éto vaše délo
Šesťdesiaty ôsmy sa začal v Československej socialistickej republike (odhliadnuc napríklad od spisovateľských zjazdov) vlastne v októbri 1967: v posledných dňoch mesiaca sa uskutočnilo plenárne zasadnutie Ústredného výboru Komunistickej strany Československa, na ktorom zaznela dovtedy nevídaná kritika Antonína Novotného.
Prvý tajomník slovenských komunistov Alexander Dubček, povedané dobovým jazykom, ostro kritizoval podmienky vnútorného života strany a spôsoby uplatňovanie jej vedúcej úlohy v spoločnosti. Ďalšou kritizovanou skutočnosťou bola kumulácia funkcií v rukách Antonína Novotného, ktorý okrem funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ zastával aj post prezidenta republiky, bol vrchným veliteľom ozbrojených síl, ako aj veliteľom Ľudových milícií. Novotný sa, podobne ako dva mesiace predtým pri návšteve Matice slovenskej, urazil a kritiku posunul do polohy „Česi verzus Slováci.“
Aby sa zabezpečil, pozval Novotný 8. decembra do Prahy vodcu sovietskej komunistickej strany Leonida Brežneva. Ten sa však za svojho hostiteľa nepostavil a vyhlásil, že spor je záležitosťou československých komunistov: „Éto vaše délo.“ Tento úder predznamenal Novotného koniec, aj keď je stále možné sa zaoberať otázkou, čo by sa stalo, keby bol Novotný využil všetky možnosti, ktoré mu poskytovali jeho funkcie, teda aj údajne pripravovaný násilný vnútrostranícky puč.
Definitívny zlom vo vedení nastal medzi 3. a 5. januárom 1968, keď sa opäť konalo zasadnutie najvyššieho straníckeho orgánu. Novotného na čele strany vystriedal Dubček a i keď sa v dokumentoch prijatých na tomto zasadnutí nič prevratného nespomínalo, samotná zmena vo vedení i rezolúcia, ktorá požadovala vypracovať „akčný program“ hlavných úloh KSČ, mala mimoriadny význam.
(Treba však dodať, že chápanie januárového pléna ako začiatku demokratizačného procesu sa objavilo až neskôr. Spomínaná výmena, o ktorej preniklo na verejnosť len minimum informácií, prebehla pre komunistický aparát typickým spôsobom zákulisných intríg.)
.pražská jar
V nasledujúcich mesiacoch nabral vývoj veľkú rýchlosť. Vo februári bola de facto zrušená cenzúra, v marci sa začalo sa hovoriť o federalizácii štátu, ktorý bol od roku 1960 riadený výhradne z Prahy. Nasledovala Novotného rezignácia na prezidentský post, začali sa ozývať cirkvi i nekomunistické obete politických procesov, obnovovala sa skautská organizácia, na niektorých pražských fakultách prestal fungovať oficiálny Československý zväz mládeže a začali vznikať akademické rady...
Začiatkom apríla prijal Ústredný výbor Akčný program KSČ, ktorý obsahoval priam prevratné ustanovenia: žiadal demokratizáciu KSČ i partnerský vzťah k nekomunistickým stranám, ktoré prežívali v tzv. Národnom fronte. Program považoval za dôležité zabezpečiť základné občianske práva, federalizáciu republiky, demokratizáciu riadenia v podnikoch prostredníctvom rád pracujúcich a prekvapivo volal aj po povolení súkromného podnikania v sektore služieb.
Každodenná československá realita však bola už v čase prijatia programu o krok ďalej. Svedčí o tom aj niekoľko viet z júnového manifestu 2000 slov, ktorého autorom bol novinár a bývalý straník Ludvík Vaculík: „Komunistickej strane nepatrí teda žiadna vďaka; patrí jej hádam priznať, že sa poctivo snaží využiť poslednú príležitosť na záchranu svojej i národnej cti. Obrodný proces neprichádza s ničím príliš novým. Prináša myšlienky a námety, z ktorých mnohé sú staršie než omyly nášho socializmu a iné vznikali pod povrchom viditeľného diania, mali byť dávno vyslovené, boli však potlačované. Nemajme ilúziu, že tieto myšlienky teraz víťazia silou pravdy. O ich víťazstve rozhodla skôr slabosť starého vedenia, ktoré sa zrejme najskôr muselo unaviť dvadsaťročným vládnutím, v ktorom mu nikto nebránil.“ Tieto silné slová, z ktorých sálala obava o osud procesu, zazneli v čase, keď reformisti dúfali, že svoje pozície v strane posilnia na XIV. zjazde, ktorý bol plánovaný na 9. septembra.
Vaculík, ktorého výzvu strana odmietla ako prejav nedôvery, sa nakoniec ukázal lepším prorokom: „Táto jar práve skončila a už sa nevráti. V zime sa všetko dozvieme.“
.od Drážďan k Dunaju
Mal pravdu, pretože okrem konzervatívcov v KSČ sa reformný proces nepáčil ani špičkám okolitých štátov. Hrozba, že to všetko nemusí dopadnúť dobre, sa prvýkrát latentne prejavila ešte pred Akčným programom: na rokovaní predstaviteľov krajín Varšavskej zmluvy 23. marca vo východonemeckých Drážďanoch. Na „konzultatívnej schôdzi“ sa malo rokovať o ekonomických otázkach, ale v skutočnosti bola jediným bodom programu ostrá kritika „kontrarevolúcie“ v ČSSR. Podobné stretnutie, ale už bez Československa, sa konalo 8. mája v Moskve. Päťka v zložení Sovietsky zväz, Poľsko, Nemecká demokratická republika, Maďarsko a Bulharsko chcela dosiahnuť, aby im Dubček a jeho spolupracovníci neustále vysvetľovali svoje kroky a „odhaľovali svoje kontrarevolučné postoje“.
Už o dva dni sa začalo cvičenie vojsk v pohraničných oblastiach Poľska a východného Nemecka.
Do Československa medzitým zavítal predseda Rady ministrov ZSSR Alexej Kosygin (oficiálne sa prišiel „liečiť“ do Karlových Varov) a v rámci cvičenia Šumava aj niekoľko desiatok tisícov sovietskych vojakov („cvičenie“ sa pre niektorých skončilo až začiatkom augusta), Ľudové milície vydali vyhlásenie, že podporujú obrodný proces, ale varujú pred jeho zneužitím a snaživci z protireformného krídla prosili Brežneva o pomoc.
Nasledovali zasadnutia „päťky“ vo Varšave a v Bratislave, bezvýsledné, ale v „súdružskom duchu“ sa nesúce československo-sovietske rokovania v Čiernej nad Tisou, návšteva juhoslovanského heretika Josipa Broza Tita i rumunského rebela Nicolae Ceausescua.
A potom prišiel 20. august, keď okolo jedenástej večer prekročili v rámci operácie Dunaj vojská útočnej päťky štátne hranice Československa.
.pomalý obrat
Sovietom a domácim kolaborantom sa síce nepodarilo zabrániť mimoriadnemu, tzv. vysočanskému zjazdu KSČ a nevyšiel im ani plán na vytvorenie „robotnícko-roľníckej“ vlády. Podarilo sa im však v jej mene pozatýkať popredných členov vedenia strany a dopraviť ich do Moskvy na „rokovania.“
Vedenie strany intervenciu ostro odsúdilo a 21. augusta 1968 sa mu dostalo azda najväčšej podpory v dejinách. Heslo „Sme s vami, buďte s nami!“ však nečakala dlhá budúcnosť. O niekoľko dní totiž takmer všetci členovia československej delegácie, zloženej z najvyšších straníckych a štátnych predstaviteľov, podpísali tzv. Moskovský protokol.
Dokument odmietol mimoriadny XIV. zjazd, žiadal do desiatich dní zvolať zasadnutie Ústredného výboru strany a rokovať o „normalizácii“ v ČSSR. Strana mala opätovne ovládnuť masmédiá a odstrániť z nich ľudí, ktorí donedávna zaujímali antisocialistické postoje. Protokol taktiež spomína, že spojenecké armády nebudú zasahovať do vnútorných záležitostí štátu a odídu, len čo pominie nebezpečenstvo ohrozenia vymožeností socializmu.
.začiatok normalizácie
Pekným príkladom pozvoľného obratu je prejav nového prvého tajomníka ÚV KSS Gustáva Husáka, ktorý predniesol 28. augusta ešte ako Dubčekov spojenec: „Tých osem mesiacov vo vývoji našej strany a našich národov je veľké a svetlé obdobie... Pravda, neboli v uplynulých mesiacoch v našej práci len svetlá. Boli i tiene, tak ako to býva, keď sa hľadajú nové cesty... Jeden z tých nedostatkov bol v tom, že demokratizačný proces otvoril priestor aj antisocialistickým silám, otvoril priestor aj ľuďom, ktorí sa s komunizmom nikdy nezrástli, ktorí stáli na opačnej pozícii.“
Prejav pokračuje dôvodmi, prečo sa proti okupantom nemá viesť odpor a vrcholí často citovanou vetou: „Nech odpadne, čo je kolísavé, nech odpadne, čo je oportunistické, ale nech v tej strane zostane, čo je pevné, čo je charakterné, čo chce za tento národ zápasiť.“
Už 6. septembra pricestoval do ČSSR osobitný sovietsky vyslanec Vasilij Kuznecov, ktorého úlohou bolo vytypovať práve takýchto nekolísavých ľudí, ochotných podriadiť sa sovietskym záujmom. Dňa 16. októbra ratifikovali sovietski a československí predstavitelia Zmluvu o podmienkach dočasného pobytu sovietskych vojsk na území ČSSR, za ktorú o dva dni neskôr zdvihlo ruku s výnimkou štyroch poslancov celé Národné zhromaždenie. Vážnu ranu, ktorá sa už nikdy nezacelila, dostalo reformné krídlo strany v polovici novembra, keď sa do novovytvoreného Výkonného výboru predsedníctva strany dostalo šesť „realistov“ a len dvaja „reformisti“.
.česi a Slováci
Československo však v roku 1968 nežilo len demokratizáciou spoločnosti. Najmä na Slovensku, kde bol v roku 1960 zrušený Zbor povereníkov a Slovenská národná rada existovala len vo vegetatívnom stave, rezonovala požiadavka federalizácie štátu.
Prípravu ústavného zákona o federácii, o ktorom sa búrlivo diskutovalo najmä v apríli a v máji, komplikovala časť českej verejnosti, ktorá razila heslo „najprv demokratizácia, potom federácia“, čo zas prekážalo mnohým Slovákom. Iným problém v česko-slovenských vzťahoch sa stal spomínaný Husákov prejav: tým, že tajomník spochybnil Vysočanský zjazd (okrem iného aj nesprávnym prepočtom podielu slovenských delegátov), mohli mať Česi pocit, že ich Slováci zrádzajú.
Len čo sa však spoločenská situácia trochu upokojila a sovietske vojská sa stiahli z miest do vymedzených posádok, vrátila sa otázka federácie na rokovací stôl. Jej zástupným zmyslom bolo, že mala v slovenskej časti štátu vytvárať ilúziu, že z reformných požiadaviek bude presadené aspoň niečo.
Zákon nakoniec schválili v predvečer 50. výročia existencie spoločného štátu.
.tri pohľady
Rok 1968 sa nasledujúcich dvadsať rokov interpretoval mnohými spôsobmi. K oficiálnej interpretácii, ktorá vyvrcholila slávnym Poučením z krízového vývoja v strane a v spoločnosti, môžeme zaradiť napríklad rozhovor s jedným z hlavných normalizátorov Vasilom Biľakom, uverejnený 20. marca 1970 vo Východoslovenských novinách pod názvom Pravda zostala pravdou a lož lžou. Okrem iného v ňom Biľak hovorí: „Politický kurz naznačený KSČ v januári 1968 neznamená v nijakom prípade odklon od socializmu, ani návrat k pomerom pred februárom 1948... Cieľom januára bolo predovšetkým vytýčiť leninské normy vo vnútornom živote strany i v celej našej spoločnosti... Január nikdy nevytýčil tézu o zrušení vedúcej úlohy KSČ, ani o zmene našej vnútropolitickej orientácie... Predsa sme sa však dopustili v januári jednej chyby: postavili sme na čelo strany slabého človeka a dovolili sme, aby sa do jej vedenia dostali ľudia dvojakej tváre...“
Inak sa na obrodný proces pozeral disident a niekdajší straník Petr Pithart, ktorý vo svojej knihe Osmašedesátý z roku 1980 píše: „V posledných rokoch sa títo reformisti usilovali o liberalizáciu systému, ale čo tým mysleli? Nápravu niektorých minulých chýb, zefektívnenie hospodárstva a rozširovanie priestoru na svoju vlastnú realizáciu. Niektorí zrejme mysleli na viac... Keďže však viac-menej všetci predpokladali, že systém sa bude neustále akosi zdokonaľovať, nedištancovali sa od neho do takej miery, aby im mohlo a muselo byť jasné, že už je dávno zrelý na ďaleko fundamentálnejšiu zmenu... Vlastne na tom nepodarenom socializme tak trochu parazitovali...“
A nakoniec pohľad človeka, ktorý komunizmu nikdy neuveril. Pavel Tigrid vo svojej eseji Socialismus s lidskou tváří: po pádu, ktorej prvá verzia vyšla už v roku 1968, tvrdí: „Pre emigráciu bola pražská jar koncom, radostným koncom jednej éry: rýchlo a v nečakanej miere sa splnili predpoklady na realizáciu toho, čo sa donedávna zdalo nemožné: na návrat... A predsa. Od začiatku, od januára 1968, tiesnili túto emigráciu obavy a pochybnosti o osude Pražskej jari. Boli tými, ktorí tvrdili i dokazovali, že celý experiment sa musí zle skončiť, a to aj keď Sovietsky zväz vojensky nezakročí. Dokazovali, že totalitný režim je už svojou podstatou nereformovateľný a že skôr alebo neskôr sa všetko vráti do svojich koľají reštrikcií, neslobody, diskriminácie... Diktátorské alebo autoritatívne mocenské špičky sa obávajú reformy viac ako revolty...“
Spomeňme si popri tých mnohých vzletných slovách o Dubčekovskom uvoľnení, ktoré tohto roku zaznejú, aj na Tigrida i na tých, ktorí tu štyridsať rokov trpeli.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.