Hrať po boku Milky Vašáryovej bolo niečo úplne nové.
Pritom sa zo SND poznáme veľmi dávno, ale tam som nikdy ako herečka nepôsobila. Trochu som sa bála, ako sa dá nanovo zoznamovať, ale hneď po prvej čítačke (hra Odvrátená strana mesiaca mala v GunaGU premiéru v januári, pozn. red.) to bolo zázračne samozrejmé. Vďakabohu, že som poslúchla svoj vnútorný hlas, ktorý mi nahováral, aby som do toho išla, aj keď sa nových situácií bojím. Občas je fajn, keď niekto za mňa niečo nové vymyslí a ja nemám odvahu odmietnuť.
Mám rada etnošperky a etnošaty.
Už odmalička som cítila bytostné vzrušenie, keď som videla výšivku, zvláštne náušnice, fotografie v National Geografic s farbami a vôňami sveta, ktoré nám neboli dopriate. Ako keby to bolo vo mne, niečo skryté, takto sa určite obliekal niekto, koho gény v sebe mám. Keď som videla starú mamu v sedemdesiatich sukniach na sebe, moje nadšenie sa vyrovnalo tomu, keď počujem hudbu alebo čítam báseň.
Nedávno som objavila čaro športu.
Po pár kilometroch na bežeckom páse sa začnem bezdôvodne smiať, stačí zavrieť oči, je v tom niečo očistné. Alebo plávať pod vodou, to ma zas Anička Šišková naučila, pripadám si ako v maminom brušku. Veľa oddychu nepotrebujem, stačí mi spánok a mať z niečoho radosť, čo sa v práci stáva často. Vlastne ani nemám rada prázdniny, páčilo by sa mi, keby existoval divadelný kibuc, kde by sme všetci boli na kope, vychovávali by sme spoločne deti, mali spoločné divadelné starobince. Asi preto, že som to nevyskúšala.
Som stále veselá.
Nemusím ani s nikým byť, som veselá, aj keď som sama. Tak som sa už narodila, to sa nedá vynútiť. Preto hrávam v divadlách, kde je humor súčasťou výpovede, nielen ako niečo na odľahčenie, ale ako obsah mnohých javov života, aj tých najsmutnejších. Som chronicky optimistická a teším sa z vecí, ktoré sa nikdy neudejú, ale vďaka tej predradosti, akoby sa už stali.
Už som bola dospelá, keď som pocítila, čo je to závisť.
Priam fyziologicky. Onemela som, skoro som skamenela. Aha, vravela som si, toto je závisť? To znamená, že doteraz som asi nikomu nič nezávidela. Bolo to silnejšie ako dobroprajnosť, nedokázala som ju prejaviť, až som sa vtedy sama seba zľakla. Potom som sa zasmiala a priznala to nahlas. Keď sa z času na čas ozveny toho pocitu znovu vynoria, som si sama sebe smiešna. Závidieť je nerozumné, často vidíme len povrch vecí, nevieme, čo všetko sa pod tým skrýva.
Zlé sny sú dedičné.
Maminka je ešte veselšia, optimistickejšia a harmonickejšia bytosť ako ja a napriek tomu sa jej snívajú zlé sny. Ale ona tvrdí, že všetky sny sú dobré, lebo z tých zlých sa zobudí do krajšej reality a v tých dobrých si užíva niečo krajšie ako realita. Toto od nej neviem prebrať, ja keď mám z času na čas zlý sen, neviem sa z toho aj celý deň spamätať. Nechcem si ich pamätať, ale princíp je vždy rovnaký: som v cudzom meste a neviem sa dostať na nejakú adresu, okolo mňa je veľa cudzích ľudí, ktorí ma prehliadajú alebo mi zle radia, ako keby som bola stratená.
Som počítačový analfabet.
Donedávna som bola takmer hrdá, že sa intelektuálne dištancujem od novodobých namotávok, ktoré znemožňujú ozajstnú komunikáciu, ale keď dnes vidím, ako kolegov alebo syna počítač poslúcha a ja bezradne čakám na pomoc, cítim sa trápne. Vždy však slušne poďakujem, aspoň na to je stará škola dobrá.
Pritom sa zo SND poznáme veľmi dávno, ale tam som nikdy ako herečka nepôsobila. Trochu som sa bála, ako sa dá nanovo zoznamovať, ale hneď po prvej čítačke (hra Odvrátená strana mesiaca mala v GunaGU premiéru v januári, pozn. red.) to bolo zázračne samozrejmé. Vďakabohu, že som poslúchla svoj vnútorný hlas, ktorý mi nahováral, aby som do toho išla, aj keď sa nových situácií bojím. Občas je fajn, keď niekto za mňa niečo nové vymyslí a ja nemám odvahu odmietnuť.
Mám rada etnošperky a etnošaty.
Už odmalička som cítila bytostné vzrušenie, keď som videla výšivku, zvláštne náušnice, fotografie v National Geografic s farbami a vôňami sveta, ktoré nám neboli dopriate. Ako keby to bolo vo mne, niečo skryté, takto sa určite obliekal niekto, koho gény v sebe mám. Keď som videla starú mamu v sedemdesiatich sukniach na sebe, moje nadšenie sa vyrovnalo tomu, keď počujem hudbu alebo čítam báseň.
Nedávno som objavila čaro športu.
Po pár kilometroch na bežeckom páse sa začnem bezdôvodne smiať, stačí zavrieť oči, je v tom niečo očistné. Alebo plávať pod vodou, to ma zas Anička Šišková naučila, pripadám si ako v maminom brušku. Veľa oddychu nepotrebujem, stačí mi spánok a mať z niečoho radosť, čo sa v práci stáva často. Vlastne ani nemám rada prázdniny, páčilo by sa mi, keby existoval divadelný kibuc, kde by sme všetci boli na kope, vychovávali by sme spoločne deti, mali spoločné divadelné starobince. Asi preto, že som to nevyskúšala.
Som stále veselá.
Nemusím ani s nikým byť, som veselá, aj keď som sama. Tak som sa už narodila, to sa nedá vynútiť. Preto hrávam v divadlách, kde je humor súčasťou výpovede, nielen ako niečo na odľahčenie, ale ako obsah mnohých javov života, aj tých najsmutnejších. Som chronicky optimistická a teším sa z vecí, ktoré sa nikdy neudejú, ale vďaka tej predradosti, akoby sa už stali.
Už som bola dospelá, keď som pocítila, čo je to závisť.
Priam fyziologicky. Onemela som, skoro som skamenela. Aha, vravela som si, toto je závisť? To znamená, že doteraz som asi nikomu nič nezávidela. Bolo to silnejšie ako dobroprajnosť, nedokázala som ju prejaviť, až som sa vtedy sama seba zľakla. Potom som sa zasmiala a priznala to nahlas. Keď sa z času na čas ozveny toho pocitu znovu vynoria, som si sama sebe smiešna. Závidieť je nerozumné, často vidíme len povrch vecí, nevieme, čo všetko sa pod tým skrýva.
Zlé sny sú dedičné.
Maminka je ešte veselšia, optimistickejšia a harmonickejšia bytosť ako ja a napriek tomu sa jej snívajú zlé sny. Ale ona tvrdí, že všetky sny sú dobré, lebo z tých zlých sa zobudí do krajšej reality a v tých dobrých si užíva niečo krajšie ako realita. Toto od nej neviem prebrať, ja keď mám z času na čas zlý sen, neviem sa z toho aj celý deň spamätať. Nechcem si ich pamätať, ale princíp je vždy rovnaký: som v cudzom meste a neviem sa dostať na nejakú adresu, okolo mňa je veľa cudzích ľudí, ktorí ma prehliadajú alebo mi zle radia, ako keby som bola stratená.
Som počítačový analfabet.
Donedávna som bola takmer hrdá, že sa intelektuálne dištancujem od novodobých namotávok, ktoré znemožňujú ozajstnú komunikáciu, ale keď dnes vidím, ako kolegov alebo syna počítač poslúcha a ja bezradne čakám na pomoc, cítim sa trápne. Vždy však slušne poďakujem, aspoň na to je stará škola dobrá.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.