Nenávisť

Na regionálnej stáži v belgickom Namure, organizovanej Radou Európy, som stretla ľudí, ktorí ma presvedčili, že boj proti prejavom verbálnej alebo fyzickej  nenávisti sa nedá zvládnuť inak, len výchovou. Mám pocit, že dnes viac ako hocikedy predtým potrebujeme boj za slobodu slova. Ale aj boj o jej podoby, lebo nie je absolútna. Ponižovanie druhých je v rozpore s tým, čo ľudskú rasu (ktorá je jediná a nedeliteľná) robí ľudskou. Nuž a dehumanizačné prvky dnes nájdeme v mnohých prejavoch – naozaj nielen v extrémistických politických hnutiach. Takéto slová sú súčasťou každodenných rozhovorov úplne bežnej širokej populácie nielen vo virtuálnom, ale aj v skutočnom svete. Aj tu vo Švajčiarsku. Aj v „mojej“ Ženeve.
Vo švajčiarskych novinách sa začínajú objavovať prípady mladistvých, ktorí spáchali samovraždu, lebo ich šikanovali na sociálnych sieťach. Nuž, monitor počítača neraz chráni páchateľov pred odhalením. A možno práve toto im dodáva pocit nadradenosti, ktorý by stratili, keby sa pozerali svojim obetiam priamo do očí. Za monitor sa však schovávame aj my, ktorí sme svojou pasivitou ľahostajní. Ako keby mal ten monitor dvojaký účinok. Na jednej strane poskytuje azyl páchateľovi. Na druhej strane z nás robí budúce obete.
Farby listov stromov v okolí Ženevského jazera bývajú na jeseň každý deň iné. Opar a hmla ich oblieka do šedej nostalgie. Ale keď sa na nich usmejú lúče slnka, sú nádherne pestré. Ich premenlivá farebnosť má jedinú istotu, a tou je, že čoskoro odpadnú a budú pokrývať zem. Potom príde zima a naozaj sú zrazu preč. Prechádzam sa pod týmito stromami a uvažujem, čo musíme urobiť, aby aj z nás odpadli listy nenávisti. Vychádza mi jediné: Nesmieme byť ľahostajní. Každá zloba má niekde korene.

Viera Strišková/
pracuje a píše doktorát na Právnickej fakulte Ženevskej univerzity vo Švajčiarsku, ktoré sa stalo na čas jej druhým domovom. Popri tom je dobrovoľníčka v Červenom kríži a keď môže, s chuťou tancuje zumbu.