Do dnešného postavenia sa dostal vďaka pôsobeniu v politike a kontaktom, ktoré tam získal. Najprv bol spojený z HZDS ako poslanec a štátny tajomník ministerstva hospodárstva počas tretej Mečiarovej vlády. Pre veľké biznisy, ktoré ešte aj dnes robí, potrebuje náklonnosť ministerstva hospodárstva. Je tak pre neho dôležité mať v tomto rezorte dobré kontakty.
Tejto potrebe sa pripisovala aj nominácia Tomáša Malatinského na čelo ministerstva hospodárstva v terajšej vláde Roberta Fica. Oficiálne najbohatší minister sa zisteniam o blízkych kontaktoch s rodinou Brhelových ani netajil. Po jeho odvolaní do čela ministerstva postúpil jeho náhradník – štátny tajomník Pavol Pavlis.
Za ukážkový príklad toho, ako sa v energetike robí biznis v spolupráci so štátnymi firmami, možno označiť udalosti na jeseň 2009. Tie sa skupiny brhelovcov bytostne týkajú. Štátom kontrolovaná spoločnosť Slovenská elektrizačná a prenosová sústava (SEPS), ktorá rozvádza elektrickú energiu od elektrární do sietí distribučných spoločností, ponúkla podnikateľom veľký biznis. Rozdávala licencie na výstavbu solárnych elektrární, pričom súčasťou licencie bola záruka, že vyrobenú energiu od budúcich producentov odkúpi štát za desaťnásobok trhovej ceny (po rokoch sa tieto podmienky trochu zlepšili). Súťaž i licencie boli vyhlásené v piatok, projekty bolo treba podať do pondelka, počet licencií limitovaný. Uspokojení boli napokon len tí najrýchlejší, alebo tí, čo o všetkom vedeli vopred. Licencie získali aj firmy blízke Tomášovi Malatinskému a Jozefovi Brhelovi.
Firma SEPS je zrejme najmenej známou megafirmou, aká na Slovensku pôsobí. Jej ročné tržby dosahujú takmer pol miliardy eur a jej ročné zisky za posledné dva roky presiahli 150 miliónov eur. Firma má štátom zaistený monopolný biznis a nemusí sa snažiť o efektivitu svojho fungovania tak, ako firmy súperiace s konkurenciou.
Paradoxné pritom je, že hoci štátna firma vykazuje také dobré hospodárske výsledky, a to napriek kvalite svojho hospodárenia a zmluvám, ktoré uzatvára aj s firmami z Brhelovho impéria, slovenskí spotrebitelia a firmy platia takmer najvyššie prirážky k cene elektriny v EÚ. A to práve za prenos a distribúciu a podporu alternatívnych zdrojov, napríklad spomínaných slnečných elektrární. Sám predseda regulačného úradu ÚRSO, ktorý teraz i v tom čase dohliadal na tvorbu cien za elektrinu, a teda aj za rozličné prirážky, ktoré spotrebitelia platia vo faktúrach za elektrinu, označil obdobie udeľovania licencií, ktoré malo vplyv aj na ceny elektriny, za divoké.
Ďalšie stopy brhelovskej skupiny vedú k ďalším biznisom s podobnou schémou. Je v nich nejaká štátna energetická firma, ktorá rozdáva príliš štedré zmluvy, medzi také sa radia jeho obchodné vzťahy s Bratislavskou teplárenskou spoločnosťou.
V poslednom čase začal Jozef Brhel vynakladať veľa energie na to, aby pôsobil ako štandardný úspešný biznismen. Hoci komunikáciu s médiámi dlho ignoroval, dnes už má mediálnu stratégiu. Komunikuje síce sporadicky, ale cielene. Dáva si pozor, aby komunikoval s biznis médiámi a aby jeho vystupovanie pôsobilo ako prezentácia tvrdého, no štandardného a úspešného obchodníka.
A týmto smerom začína aj meniť stratégiu svojho biznisu. Vďaka kapitálu, ku ktorému prišiel na Slovensku, môže podnikateľsky expandovať do západnej Európy, a postupne sa tak meniť na štandardného investora v energetike. Na jeseň minulého roka napríklad jedna z firiem jeho portfólia investovala vyše 40 miliónov eur do výstavby veterných elektrární vo Fínsku, iné aktivity v podobnom objeme rozbieha v Nemecku.
Tejto potrebe sa pripisovala aj nominácia Tomáša Malatinského na čelo ministerstva hospodárstva v terajšej vláde Roberta Fica. Oficiálne najbohatší minister sa zisteniam o blízkych kontaktoch s rodinou Brhelových ani netajil. Po jeho odvolaní do čela ministerstva postúpil jeho náhradník – štátny tajomník Pavol Pavlis.
Za ukážkový príklad toho, ako sa v energetike robí biznis v spolupráci so štátnymi firmami, možno označiť udalosti na jeseň 2009. Tie sa skupiny brhelovcov bytostne týkajú. Štátom kontrolovaná spoločnosť Slovenská elektrizačná a prenosová sústava (SEPS), ktorá rozvádza elektrickú energiu od elektrární do sietí distribučných spoločností, ponúkla podnikateľom veľký biznis. Rozdávala licencie na výstavbu solárnych elektrární, pričom súčasťou licencie bola záruka, že vyrobenú energiu od budúcich producentov odkúpi štát za desaťnásobok trhovej ceny (po rokoch sa tieto podmienky trochu zlepšili). Súťaž i licencie boli vyhlásené v piatok, projekty bolo treba podať do pondelka, počet licencií limitovaný. Uspokojení boli napokon len tí najrýchlejší, alebo tí, čo o všetkom vedeli vopred. Licencie získali aj firmy blízke Tomášovi Malatinskému a Jozefovi Brhelovi.
Firma SEPS je zrejme najmenej známou megafirmou, aká na Slovensku pôsobí. Jej ročné tržby dosahujú takmer pol miliardy eur a jej ročné zisky za posledné dva roky presiahli 150 miliónov eur. Firma má štátom zaistený monopolný biznis a nemusí sa snažiť o efektivitu svojho fungovania tak, ako firmy súperiace s konkurenciou.
Paradoxné pritom je, že hoci štátna firma vykazuje také dobré hospodárske výsledky, a to napriek kvalite svojho hospodárenia a zmluvám, ktoré uzatvára aj s firmami z Brhelovho impéria, slovenskí spotrebitelia a firmy platia takmer najvyššie prirážky k cene elektriny v EÚ. A to práve za prenos a distribúciu a podporu alternatívnych zdrojov, napríklad spomínaných slnečných elektrární. Sám predseda regulačného úradu ÚRSO, ktorý teraz i v tom čase dohliadal na tvorbu cien za elektrinu, a teda aj za rozličné prirážky, ktoré spotrebitelia platia vo faktúrach za elektrinu, označil obdobie udeľovania licencií, ktoré malo vplyv aj na ceny elektriny, za divoké.
Ďalšie stopy brhelovskej skupiny vedú k ďalším biznisom s podobnou schémou. Je v nich nejaká štátna energetická firma, ktorá rozdáva príliš štedré zmluvy, medzi také sa radia jeho obchodné vzťahy s Bratislavskou teplárenskou spoločnosťou.
V poslednom čase začal Jozef Brhel vynakladať veľa energie na to, aby pôsobil ako štandardný úspešný biznismen. Hoci komunikáciu s médiámi dlho ignoroval, dnes už má mediálnu stratégiu. Komunikuje síce sporadicky, ale cielene. Dáva si pozor, aby komunikoval s biznis médiámi a aby jeho vystupovanie pôsobilo ako prezentácia tvrdého, no štandardného a úspešného obchodníka.
A týmto smerom začína aj meniť stratégiu svojho biznisu. Vďaka kapitálu, ku ktorému prišiel na Slovensku, môže podnikateľsky expandovať do západnej Európy, a postupne sa tak meniť na štandardného investora v energetike. Na jeseň minulého roka napríklad jedna z firiem jeho portfólia investovala vyše 40 miliónov eur do výstavby veterných elektrární vo Fínsku, iné aktivity v podobnom objeme rozbieha v Nemecku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.