Bývalý generálny tajomník Aliancie Anders Fogh Rasmussen povedal, že ruská intervencia v Pobaltí je „vysoko pravdepodobná“. Britský minister obrany Michael Fallon ju označil za „skutočné a prítomné nebezpečenstvo“.
.preberme si ukrajinský scenár
Je rozhodne pravda, že Rusko má o destabilizáciu Pobaltia strategický záujem. Tieto tri štáty sú ako členovia EÚ aj NATO v Kremli považované za hrozbu priamo na ruskom prahu a za nevítaný príklad, ako sa reformy a demokracia dokážu presadiť aj v postsovietskom priestore.
No je nebezpečenstvo ruského zásahu skutočné? A aká by bola podoba tohto zásahu? Ak vykresľujeme baltské štáty ako druhú Ukrajinu, uniká nám významný rozdiel medzi týmito oblasťami a riskujeme, že sa zameriame na nesprávne reakcie.
Analytici sa zameriavajú najmä na ruské menšiny v Pobaltí. Podľa tzv. ukrajinského scenára by tieto menšiny mohli Kremľu poskytnúť zámienku na nejaký typ intervencie – buď na ochranu ruských občanov, alebo rusky hovoriacich obyvateľov.
Potom by nasledoval vzorec etablovaný už na Kryme a Ukrajine, kde, slovami ruského prezidenta Vladimíra Putina, Rusko vojensky zasiahlo, aby „pomohlo ochrániť životy a práva“ rusky hovoriacich ľudí, na ktorých útočia sympatizanti nacizmu.
Takýto prístup by však v Litve nebol veľmi jednoduchý. Etnickí Rusi tvoria päť percent litovskej populácie a majú rovnaké občianske práva ako všetky ostatné skupiny obyvateľstva. Občania Ruska tu tvoria len 0,3 percenta populácie. V krajine býva necelých dvetisíc ľudí bez občianstva. Etnické napätie v minulosti vychádzalo skôr z jazykových práv poľskej menšiny, ktorá je najväčšou menšinou v Litve.
Dokonca aj komunálne voľby, ktoré sa prvého marca konali v Litve, odhalili, že poľská a ruská menšina vo Vilniuse sú spojenci. Toto spojenectvo je slabinou aj silou Litvy. Na jednej strane ukazuje, že menšiny sa cítia diskriminované. Na druhej strane je to znak, že ruská menšina je už dobre integrovaná v tamojšom politickom systéme. Pre niekoho je už druhé miesto v komunálnych voľbách dostatočnou politickou revolúciou a sotva povedie k iným vzburám.
Takže hoci sa pokus Ruska o destabilizáciu Litvy prostredníctvom podnecovania napätia v prostredí menšiny nedá vylúčiť, nemožno očakávať, že by sa ktovieako uchytil.
Zraniteľnejšie pôsobí Estónsko. Štvrtinu tamojšej populácie – až 330-tisíc ľudí – predstavujú etnickí Rusi. Vyše 90-tisíc Rusov má tamojšie občianstvo. Ďalších 85-tisíc občianstvo nemá, nesmie hlasovať v parlamentných voľbách, hoci v tých komunálnych áno.
Napätie medzi skupinami obyvateľstva viedlo už v minulosti k násiliu. V roku 2007 sa Estónci rozhodli presunúť sovietsky vojenský pamätník na vojnový cintorín. Vtedy dve noci za sebou zúrili v Taline nepokoje – maskovaná mládež počas nich vykrikovala proruské heslá.
Po boji o Bronzového vojaka nasledoval masívny kyberútok na estónske vládne servery. Vtedajší minister obrany Jaak Aaviksoo sa vyjadril, že útočníci boli vystopovaní na kremeľské servery.
Nedávno sa prejavilo napätie na oficiálnej úrovni, keď na hranici zatklo Rusko estónskeho pohraničníka – údajne špióna – a v Estónsku sa toto zatknutie považuje za únos.
.alarmujúci počet ľudí bez občianstva
Aj Lotyšsko môže byť ľahkým terčom útoku. Dvadsaťšesť percent obyvateľstva tvoria etnickí Rusi, čo nie je tak veľa ako v Estónsku, ale zato počet ľudí bez občianstva je trojnásobne vyšší. V roku 2014 predstavovali až štvrť milióna ľudí, ktorí nemôžu hlasovať ani v parlamentných, ani v komunálnych voľbách.
Trinásteho septembra 2014 – šesť mesiacov po anexii Krymu – predniesol splnomocnenec ruského ministerstva zahraničných vecí pre ľudské práva Konstantin Dolgov v Rige prejav, v ktorom obvinil Lotyšsko, že porušuje práva etnických Rusov a glorifikuje nacizmus. Upozornil, že také opatrenia „môžu mať ďalekosiahle a nešťastné následky“. Aj Putin obvinil Estónsko a Lotyšsko z „otvorených prejavov neonacizmu“.
Hovorí sa o proruských agitátoroch v najvýchodnejšom regióne Latgale, kde dominujú Rusi. Parlament týmto správam venuje pozornosť – a výsledkom bola januárová návšteva parlamentnej komisie pre otázky občianstva.
Ruské menšiny v oboch krajinách navyše sledujú hlavne Kremľom podporované médiá, čo je pre tamojšie vlády také znepokojivé, že momentálne chcú rozbehnúť s podporou EÚ ruskojazyčný kanál, čo by k týmto médiám vytvoril protiváhu.
Takže v Estónsku a Lotyšsku existujú možné podmienky a zámienky pre ruskú intervenciu v ukrajinskom štýle: sú nimi veľké ruské menšiny, ktoré prijímajú správy z ruských médií, ďalej skreslené správy z Ruska o utrpení týchto menšín v súčasnom režime, a hlavne obviňovanie z nacizmu. Oba štáty majú teda dôvod na ostražitosť.
.ekonomicky ich Rusko neláka
Napriek tomu treba pamätať na rozdiely medzi nimi a Ukrajinou. Predovšetkým, tri pobaltské štáty sú členmi Európskej únie. Tento faktor predstavuje vnútorný stabilizačný moment – ešte výraznejší než členstvo v NATO.
Všetci občania pobaltských štátov majú právo cestovať, bývať a pracovať kdekoľvek v EÚ. Aj ľudia bez občianstva a s ruským občianstvom a povolením na trvalý pobyt v Pobaltí majú právo cestovať v schengenskej zóne deväťdesiat dní zo stoosemdesiatich. Toto právo aj húfne využívajú.
Napríklad podľa lotyšského Úradu pre občianstvo a migráciu žilo prvého januára tohto roku v Rusku 4 409 ľudí z Lotyšska – občanov Lotyšska i ľudí bez občianstva. Len vo Veľkej Británii ich bolo desaťnásobok: 44 142. Jednoducho, Európa je pre obyvateľov Pobaltia ekonomicky oveľa lákavejšia ako Rusko. Takže Moskva by ťažko argumentovala, že „návrat do Ruska“ predstavuje nejakú výhodu – tak ako na Kryme.
Po druhé, v Pobaltí sa nekonalo nič podobné demonštráciám na Majdane, nie sú tam ani náznaky, že by takéto hnutie vôbec vznikalo. Vnútorné napätie sa skôr zameriava na dlhodobé otázky, napríklad na jazykové práva a občianstvo, a takmer výhradne sa rieši mierovou cestou (významnou výnimkou boli nepokoje pri presune Bronzového vojaka).
Keďže tu chýbajú stopy po vnútornom konflikte, Rusko by akúkoľvek intervenciu asi ťažko obhajovalo, aj keby chcelo.
Po tretie, vládnuce elity v Rusku majú záujem na udržaní stability v Pobaltí, najmä v Rige, kde sa bankový systém vníma ako vstupná brána pre ruských investorov do EÚ. V júni 2014 tvorili vklady v lotyšských bankách, ktoré tam umiestnili ľudia žijúci v Lotyšsku, 10,4 miliardy eur. Zato vklady ľudí, ktorí v Lotyšsku nežijú, boli až 9,7 miliardy eur – a veľká časť týchto peňazí prišla práve z Ruska. Nestabilita v Lotyšsku by teda ohrozila majetok najbohatších investorov, a to ešte znižuje atraktívnosť prípadnej intervencie.
.krymské výhovorky by neplatili
Okrem toho treba zvážiť, akú formu by intervencia Ruska v Pobaltí mohla nadobudnúť. Anexiu Krymu do značnej miery umožnila prítomnosť tisícok ruských vojakov, ktorí na Kryme už boli podľa ustanovení predtým platnej rusko-ukrajinskej dohody. Kremeľ mal teda okamžite dostupné sily, ktoré sa minimálne vyrovnali tým miestnym, ukrajinským.
Tvrdenie Ruska, že nepodporuje ukrajinských separatistov, spočíva hlavne na argumentácii, že bojovníci mohli ulúpiť ťažké zbrane od ukrajinskej armády – a nedostali ich spoza hraníc.
V Pobaltí by ani jedno neplatilo. Posledná ruská posádka opustila tento región v roku 1994 a vzala so sebou všetko, ešte aj žiarovky. Odvtedy Lotyšsko aj Litva investovali do armády až žalostne málo. A hoci Estónsko splnilo normu NATO, že na obranu majú ísť dve percentá HDP, zameralo sa skôr na mobilné, dislokovateľné, vysoké technológie, a nie na ťažké zbrane a delostrelectvo.
Podľa Medzinárodného inštitútu pre strategické štúdie, ktorý vypracoval Vojenskú súvahu za rok 2015, Estónsko má 376 delostreleckých zbraní a žiadne tanky, Lotyšsko má 76 delostreleckých zbraní a tri zastarané tanky T-55 na výcvikové účely, Litva má 48 delostreleckých zbraní a nijaké tanky.
Separatisti v Pobaltí by jednoducho nemohli ukoristiť dosť tankov a raketových systémov Grad, pretože tam nijaké nie sú.
Rusko tu teda nemá k dispozícii hotové zásahové sily a hotové výhovorky. Kremeľ by nemohol vysvetľovať náhlu prítomnosť ťažko vyzbrojených ruských vojakov alebo rusky hovoriacich „milícií“ v Pobaltí, tak ako na Ukrajine, pretože to všetko by mohlo prísť jedine z Ruska.
Zostáva teda riziko plazivého konfliktu. Rusko by mohlo napríklad využiť alebo vyvolať miestne malé nepokoje, volať po dodržiavaní práv menšín a postupne tieto nepokoje eskalovať na takú úroveň, že by spustilo „humanitárnu“ alebo „mierovú“ intervenciu.
Takýto scenár predstavuje najrealistickejšiu hrozbu pre stabilitu pobaltských krajín. Ak mu chceme predísť, bude potrebné presné a včasné zhromažďovanie informácií, dôveryhodná medzinárodná komunikácia zo strany pobaltských vlád, a skôr politická než vojenská reakcia.
.dôležitosť informácií
Pre Rusko by však tento scenár znamenal značné strategické riziko. Všetky tri pobaltské štáty sú členmi NATO a už teraz sú na ich pôde sily Aliancie. To znamená, že akékoľvek otvorené zasahovanie Ruska na pobaltskom teritóriu by mohlo byť interpretované ako ozbrojený útok a aktivovalo by spoločnú obranu Aliancie.
I keď mnohí analytici zvažujú, či by reakciu NATO vyvolal aj tzv. hybridný útok, len málo z nich tvrdí, že by to tak určite nebolo. Rusko teda musí do svojej analýzy rizík započítať aj možnosť, že zásah v Pobaltí by nevyvolal iba reakciu na lokálnej úrovni, ale celej Severoatlantickej aliancie.
Takže hoci Pobaltie má dôvody na obavy, tieto štáty by sa mali zamerať na identifikovanie skutočných hrozieb, nie na predchádzanie tým nepravdepodobným. Teda nielen posilňovať svoju schopnosť vojenskej reakcie, ale najmä zbierať informácie o všetkých aktivitách Ruska na svojom území, pripraviť si plány na zvládanie nepokojov, a čo najširšie sa o informácie deliť so spojencami z NATO a EÚ.
.preberme si ukrajinský scenár
Je rozhodne pravda, že Rusko má o destabilizáciu Pobaltia strategický záujem. Tieto tri štáty sú ako členovia EÚ aj NATO v Kremli považované za hrozbu priamo na ruskom prahu a za nevítaný príklad, ako sa reformy a demokracia dokážu presadiť aj v postsovietskom priestore.
No je nebezpečenstvo ruského zásahu skutočné? A aká by bola podoba tohto zásahu? Ak vykresľujeme baltské štáty ako druhú Ukrajinu, uniká nám významný rozdiel medzi týmito oblasťami a riskujeme, že sa zameriame na nesprávne reakcie.
Analytici sa zameriavajú najmä na ruské menšiny v Pobaltí. Podľa tzv. ukrajinského scenára by tieto menšiny mohli Kremľu poskytnúť zámienku na nejaký typ intervencie – buď na ochranu ruských občanov, alebo rusky hovoriacich obyvateľov.
Potom by nasledoval vzorec etablovaný už na Kryme a Ukrajine, kde, slovami ruského prezidenta Vladimíra Putina, Rusko vojensky zasiahlo, aby „pomohlo ochrániť životy a práva“ rusky hovoriacich ľudí, na ktorých útočia sympatizanti nacizmu.
Takýto prístup by však v Litve nebol veľmi jednoduchý. Etnickí Rusi tvoria päť percent litovskej populácie a majú rovnaké občianske práva ako všetky ostatné skupiny obyvateľstva. Občania Ruska tu tvoria len 0,3 percenta populácie. V krajine býva necelých dvetisíc ľudí bez občianstva. Etnické napätie v minulosti vychádzalo skôr z jazykových práv poľskej menšiny, ktorá je najväčšou menšinou v Litve.
Dokonca aj komunálne voľby, ktoré sa prvého marca konali v Litve, odhalili, že poľská a ruská menšina vo Vilniuse sú spojenci. Toto spojenectvo je slabinou aj silou Litvy. Na jednej strane ukazuje, že menšiny sa cítia diskriminované. Na druhej strane je to znak, že ruská menšina je už dobre integrovaná v tamojšom politickom systéme. Pre niekoho je už druhé miesto v komunálnych voľbách dostatočnou politickou revolúciou a sotva povedie k iným vzburám.
Takže hoci sa pokus Ruska o destabilizáciu Litvy prostredníctvom podnecovania napätia v prostredí menšiny nedá vylúčiť, nemožno očakávať, že by sa ktovieako uchytil.
Zraniteľnejšie pôsobí Estónsko. Štvrtinu tamojšej populácie – až 330-tisíc ľudí – predstavujú etnickí Rusi. Vyše 90-tisíc Rusov má tamojšie občianstvo. Ďalších 85-tisíc občianstvo nemá, nesmie hlasovať v parlamentných voľbách, hoci v tých komunálnych áno.
Napätie medzi skupinami obyvateľstva viedlo už v minulosti k násiliu. V roku 2007 sa Estónci rozhodli presunúť sovietsky vojenský pamätník na vojnový cintorín. Vtedy dve noci za sebou zúrili v Taline nepokoje – maskovaná mládež počas nich vykrikovala proruské heslá.
Po boji o Bronzového vojaka nasledoval masívny kyberútok na estónske vládne servery. Vtedajší minister obrany Jaak Aaviksoo sa vyjadril, že útočníci boli vystopovaní na kremeľské servery.
Nedávno sa prejavilo napätie na oficiálnej úrovni, keď na hranici zatklo Rusko estónskeho pohraničníka – údajne špióna – a v Estónsku sa toto zatknutie považuje za únos.
.alarmujúci počet ľudí bez občianstva
Aj Lotyšsko môže byť ľahkým terčom útoku. Dvadsaťšesť percent obyvateľstva tvoria etnickí Rusi, čo nie je tak veľa ako v Estónsku, ale zato počet ľudí bez občianstva je trojnásobne vyšší. V roku 2014 predstavovali až štvrť milióna ľudí, ktorí nemôžu hlasovať ani v parlamentných, ani v komunálnych voľbách.
Trinásteho septembra 2014 – šesť mesiacov po anexii Krymu – predniesol splnomocnenec ruského ministerstva zahraničných vecí pre ľudské práva Konstantin Dolgov v Rige prejav, v ktorom obvinil Lotyšsko, že porušuje práva etnických Rusov a glorifikuje nacizmus. Upozornil, že také opatrenia „môžu mať ďalekosiahle a nešťastné následky“. Aj Putin obvinil Estónsko a Lotyšsko z „otvorených prejavov neonacizmu“.
Hovorí sa o proruských agitátoroch v najvýchodnejšom regióne Latgale, kde dominujú Rusi. Parlament týmto správam venuje pozornosť – a výsledkom bola januárová návšteva parlamentnej komisie pre otázky občianstva.
Ruské menšiny v oboch krajinách navyše sledujú hlavne Kremľom podporované médiá, čo je pre tamojšie vlády také znepokojivé, že momentálne chcú rozbehnúť s podporou EÚ ruskojazyčný kanál, čo by k týmto médiám vytvoril protiváhu.
Takže v Estónsku a Lotyšsku existujú možné podmienky a zámienky pre ruskú intervenciu v ukrajinskom štýle: sú nimi veľké ruské menšiny, ktoré prijímajú správy z ruských médií, ďalej skreslené správy z Ruska o utrpení týchto menšín v súčasnom režime, a hlavne obviňovanie z nacizmu. Oba štáty majú teda dôvod na ostražitosť.
.ekonomicky ich Rusko neláka
Napriek tomu treba pamätať na rozdiely medzi nimi a Ukrajinou. Predovšetkým, tri pobaltské štáty sú členmi Európskej únie. Tento faktor predstavuje vnútorný stabilizačný moment – ešte výraznejší než členstvo v NATO.
Všetci občania pobaltských štátov majú právo cestovať, bývať a pracovať kdekoľvek v EÚ. Aj ľudia bez občianstva a s ruským občianstvom a povolením na trvalý pobyt v Pobaltí majú právo cestovať v schengenskej zóne deväťdesiat dní zo stoosemdesiatich. Toto právo aj húfne využívajú.
Napríklad podľa lotyšského Úradu pre občianstvo a migráciu žilo prvého januára tohto roku v Rusku 4 409 ľudí z Lotyšska – občanov Lotyšska i ľudí bez občianstva. Len vo Veľkej Británii ich bolo desaťnásobok: 44 142. Jednoducho, Európa je pre obyvateľov Pobaltia ekonomicky oveľa lákavejšia ako Rusko. Takže Moskva by ťažko argumentovala, že „návrat do Ruska“ predstavuje nejakú výhodu – tak ako na Kryme.
Po druhé, v Pobaltí sa nekonalo nič podobné demonštráciám na Majdane, nie sú tam ani náznaky, že by takéto hnutie vôbec vznikalo. Vnútorné napätie sa skôr zameriava na dlhodobé otázky, napríklad na jazykové práva a občianstvo, a takmer výhradne sa rieši mierovou cestou (významnou výnimkou boli nepokoje pri presune Bronzového vojaka).
Keďže tu chýbajú stopy po vnútornom konflikte, Rusko by akúkoľvek intervenciu asi ťažko obhajovalo, aj keby chcelo.
Po tretie, vládnuce elity v Rusku majú záujem na udržaní stability v Pobaltí, najmä v Rige, kde sa bankový systém vníma ako vstupná brána pre ruských investorov do EÚ. V júni 2014 tvorili vklady v lotyšských bankách, ktoré tam umiestnili ľudia žijúci v Lotyšsku, 10,4 miliardy eur. Zato vklady ľudí, ktorí v Lotyšsku nežijú, boli až 9,7 miliardy eur – a veľká časť týchto peňazí prišla práve z Ruska. Nestabilita v Lotyšsku by teda ohrozila majetok najbohatších investorov, a to ešte znižuje atraktívnosť prípadnej intervencie.
.krymské výhovorky by neplatili
Okrem toho treba zvážiť, akú formu by intervencia Ruska v Pobaltí mohla nadobudnúť. Anexiu Krymu do značnej miery umožnila prítomnosť tisícok ruských vojakov, ktorí na Kryme už boli podľa ustanovení predtým platnej rusko-ukrajinskej dohody. Kremeľ mal teda okamžite dostupné sily, ktoré sa minimálne vyrovnali tým miestnym, ukrajinským.
Tvrdenie Ruska, že nepodporuje ukrajinských separatistov, spočíva hlavne na argumentácii, že bojovníci mohli ulúpiť ťažké zbrane od ukrajinskej armády – a nedostali ich spoza hraníc.
V Pobaltí by ani jedno neplatilo. Posledná ruská posádka opustila tento región v roku 1994 a vzala so sebou všetko, ešte aj žiarovky. Odvtedy Lotyšsko aj Litva investovali do armády až žalostne málo. A hoci Estónsko splnilo normu NATO, že na obranu majú ísť dve percentá HDP, zameralo sa skôr na mobilné, dislokovateľné, vysoké technológie, a nie na ťažké zbrane a delostrelectvo.
Podľa Medzinárodného inštitútu pre strategické štúdie, ktorý vypracoval Vojenskú súvahu za rok 2015, Estónsko má 376 delostreleckých zbraní a žiadne tanky, Lotyšsko má 76 delostreleckých zbraní a tri zastarané tanky T-55 na výcvikové účely, Litva má 48 delostreleckých zbraní a nijaké tanky.
Separatisti v Pobaltí by jednoducho nemohli ukoristiť dosť tankov a raketových systémov Grad, pretože tam nijaké nie sú.
Rusko tu teda nemá k dispozícii hotové zásahové sily a hotové výhovorky. Kremeľ by nemohol vysvetľovať náhlu prítomnosť ťažko vyzbrojených ruských vojakov alebo rusky hovoriacich „milícií“ v Pobaltí, tak ako na Ukrajine, pretože to všetko by mohlo prísť jedine z Ruska.
Zostáva teda riziko plazivého konfliktu. Rusko by mohlo napríklad využiť alebo vyvolať miestne malé nepokoje, volať po dodržiavaní práv menšín a postupne tieto nepokoje eskalovať na takú úroveň, že by spustilo „humanitárnu“ alebo „mierovú“ intervenciu.
Takýto scenár predstavuje najrealistickejšiu hrozbu pre stabilitu pobaltských krajín. Ak mu chceme predísť, bude potrebné presné a včasné zhromažďovanie informácií, dôveryhodná medzinárodná komunikácia zo strany pobaltských vlád, a skôr politická než vojenská reakcia.
.dôležitosť informácií
Pre Rusko by však tento scenár znamenal značné strategické riziko. Všetky tri pobaltské štáty sú členmi NATO a už teraz sú na ich pôde sily Aliancie. To znamená, že akékoľvek otvorené zasahovanie Ruska na pobaltskom teritóriu by mohlo byť interpretované ako ozbrojený útok a aktivovalo by spoločnú obranu Aliancie.
I keď mnohí analytici zvažujú, či by reakciu NATO vyvolal aj tzv. hybridný útok, len málo z nich tvrdí, že by to tak určite nebolo. Rusko teda musí do svojej analýzy rizík započítať aj možnosť, že zásah v Pobaltí by nevyvolal iba reakciu na lokálnej úrovni, ale celej Severoatlantickej aliancie.
Takže hoci Pobaltie má dôvody na obavy, tieto štáty by sa mali zamerať na identifikovanie skutočných hrozieb, nie na predchádzanie tým nepravdepodobným. Teda nielen posilňovať svoju schopnosť vojenskej reakcie, ale najmä zbierať informácie o všetkých aktivitách Ruska na svojom území, pripraviť si plány na zvládanie nepokojov, a čo najširšie sa o informácie deliť so spojencami z NATO a EÚ.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.