Pod lupou Jána Štrassera

Tá pesnička sa volala O strana mia a odznela vo Večere Milana Markoviča 2. júla 1994, tri mesiace pred parlamentnými voľbami, po ktorých Mečiar na dlhé štyri roky strčil Slovensko do čiernej diery. Aj vtedy vznikali strany a straničky, hnutia a hnutíčka, aj vtedy šli do volieb jednopercentné politické pofidérnosti ako Nové Slovensko (1,33 percenta), Strana proti korupcii – za poriadok, prácu a peniaze pre všetkých slušných občanov (1,32 percenta), Hnutie za prosperujúce Česko + Slovensko (1,05 percenta) ba dokonca aj také strašidlo ako Reálna sociálnodemokratická strana Slovákov (0,12 percenta).
Načo to bolo dobré? Opýtajte sa Mečiara.
Zdá sa, že za tých vyše dvadsať rokov sa slovenskí politici, tiežpolitici a ich dedičia nič nenaučili a takisto nič nezabudli. Nestačí, že od posledných volieb v roku 2012 pribudli do portfólia Lipšicova NOVA (bez liberálov, s liberálmi, bez liberálov) Procházkova Sieť, Hlinovi Občania, Miškovov SKOK a podpisy zbiera ďalších (zatiaľ) jedenásť nových politických subjektov. Niektoré sú nové len názvom: Socialistickú stranu Slovenska zakladá známy Ľuptákov „robotník“ a podpredseda Mečiarovej poslednej vlády RSDr. Jozef Kalman. Svoju Šancu v politike (a v parlamente) si projektuje Eva Babitzová a Viliam Novotný, ktorý na straníckom webe akosi nespomína, že bol v SDKÚ. Nie tak dávno bývalí slotovci Roman Stopka a Emil Vestenický zakladajú ďalšiu roduvernú SNS, tentoraz pre našinca s nesmierne inšpiratívnym názvom – Práca slovenského národa. „Posledný križiak“ Milan Krajniak, ktorý najprv radil Čarnogurskému, potom Palkovi, potom Lipšicovi, chce teraz radiť sám sebe a 299 obetavým Sparťanom v Hnutí 300. Aktivistka Stanislava Červeňová, áno, tá, ktorá sa pred rokom na balkóne NR SR zúrivo rozháňala stoličkou nad hlavami poslancov v rokovacej sále, zakladá Zmenu pre ľudí, traja Košičania zakladajú Verejný záujem, traja Čadčania Konzervatívnu obrodu Slovenska, dvaja bratislavskí študenti Mladú Nádej Slovenska. A pre úplnosť – podpisy zbierajú aj Sociálni demokrati Slovenska, Strana sociálne znevýhodnených občanov a GINN priama demokracia.
Na čo to bude dobré? Takto o rok sa opýtajte Fica.

.hore obskúrna socha „kráľa starých Slovákov“, dolu garáže. Taký je/bude Bratislavský hrad, jedna z najvýznamnejších historicko-kultúrnych pamiatok v dejinách Veľkej Moravy, Uhorska, Československa a súčasného Slovenska.
Keby sa nezačalo bagrovať, neobjavili by sa vzácne rímsko-keltské stavby, to je fakt. No ony sa objavili a tým vznikol dôvod, aby sa projekt zastavil a prehodnotil sa jeho účel. Ale to by v tejto krajine namiesto Širokých museli vládnuť Bystrozrakí. Len kde ich vziať a nekradnúť?
Nasvieťme to z iného uhla. V šesťdesiatych rokoch komunistickí papaláši zbúrali Podhradie, Vydricu, neologickú synagógu – išiel sa stavať druhý most cez Dunaj. Mesto ho potrebovalo, no musela preň padnúť polovica starej Bratislavy? Musela, lebo nový most mal stáť práve tam, kde stojí, a tým zásadne predefinovať konkrétny urbánny priestor – ponížiť jeho dovtedajšiu dominantu Dóm svätého Martina. Moderná socialistická technológia proti historickej pamäti. Rozkážeme dažďu, vetru...
V osemdesiatych rokoch bolo treba ponížiť ďalšiu historickú dominantu – Bratislavský hrad. V jeho tesnej blízkosti vyrástla nová budova Slovenskej národnej rady. Druhý raz ponížili Hrad Gašparovič, Paška a Fico Kulichovým pseudohistorickým Svätoplukom. A do tretice to smerácky parlament doráža garážami.
Diskusia nebola, verejnosť proti násiliu na dejinách sa zobudila, až keď Váhostav vybagroval obludnú jamu. Aj teraz kričí SOS len skupinka aktivistov a architektov. Verejnosť trápia iné veci, napríklad, že Širokého hokejisti už nebudú hrať v gazpromáckej KHL...