Dôverne známa, nevyhnutná, definitívna. To je smrť. Zároveň stále záhadná a nepreskúmaná. Ľudstvo sa s ňou zžívalo od svojich počiatkov a vyrovnáva sa s ňou stále.
Pohreby sa vyskytovali už v rokoch 70 000 až 50 000 pred Kristom a vieru v posmrtný život dokazuje od najstarších čias použitie červeného okra, rituálnej náhrady krvi, ktorá je symbolom života. Pohreby potvrdzujú vieru v posmrtný život – inak by bola námaha vynaložená na pochovanie tela nepochopiteľná. A niektoré hroby mali zrejme zabrániť prípadnému návratu mŕtveho. Vtedy sa mŕtvolám pokrčili a zviazali nohy.
.mŕtvi sa vracajú
Žiadny starý národ nemal takú vyvinutú vieru v posmrtný život ako Egypťania. Rozlišovali medzi nižšou dušou Ka, ktorá je viazaná na hrob, a vyššou dušou Ba. Tú zobrazovali ako vtáka s ľudskou hlavou, lebo pri smrti uniká. Najväčšou povinnosťou pozostalých bolo uchovať Ka v spojení s mŕtvym telom a práve preto sa mŕtvoly balzamovali. Dodnes známa Kniha mŕtvych je sprievodcom duše po záhrobí. Modlitby a magické formuly v nej majú uľahčiť duši putovanie a pomôcť jej obstáť pri súde.
Grécke náboženstvo formoval pesimizmus. Homér prirovnáva človeka k lístiu, ktoré vietor zhadzuje na zem. Theogonis, Pindaros a Sofokles vyhlasujú, že pre človeka by bolo najlepšie, keby sa nenarodil, alebo keby umrel čím skôr po narodení. Smrť však nič nerieši, lebo neprináša definitívny zánik. Homérovi súčasníci vnímali smrť ako vstup do ponižujúceho posmrtného života v Hádovom temnom podsvetí, plnom tieňov bez sily a pamäti. Grécke poňatie smrti neskôr ovplyvnil najmä Platón. Podľa neho cesta múdreho spočíva v tom, že zaobchádza s telom ako s hrobom ducha.
Rimania mali zase silný kult mŕtvych príbuzných, ktorým zasvätili dva sviatky: Parentalia vo februári a Lemuria v máji. Pri prvom boli chrámy zavreté, ohne na oltároch zhasnuté a neuzatvárali sa manželstvá. Rimania verili, že mŕtvi sa vtedy vracajú a živia sa jedlom na hroboch. Február bol v rímskom kalendári posledný, „chaotický“ mesiac medzi dvoma časovými cyklami. Keďže v ňom normy prestávali platiť, mŕtvi sa mohli vrátiť na zem.
Pokiaľ šlo o vnímanie smrti, Mohamed sčasti podliehal vplyvom východokresťanského mníšstva, ktorá sa obracalo k večnosti. Odtiaľ pochádzajú obšírne opisy posledných vecí v Koráne. Hlavnou odmenou spravodlivých má byť pohľad na Božiu tvár a večný mier. Prebývať budú v raji, vykreslenom ako záhrada slasti. V nej budú sedieť spravodliví v nádherných šatách v tieni stromov, na poduškách a kobercoch, oblažovaní večne mladými dievčatami s veľkými čiernymi očami...
.nasýtenie životom
Reč židovsko-kresťanskej viery oddávna nazývala život putovaním. Vyjadrovala tým, že človek je počas života na ceste a má čas robiť rozhodnutia. Protikladom putovania je príchod, keď sa cesta končí a o všetkom je rozhodnuté. Smrťou sa končí čas rozhodovaní.
Dejiny viery starozákonného ľudu sú dejinami nádeje. Obsah nádeje u patriarchov smeruje k hodnotám tohto sveta. Zomrieť „starý a nasýtený životom“ je pre nich pravým naplnením života – vychutnať si plnosť pozemského života, vidieť deti a ich potomkov, a tak sa podieľať na budúcnosti Izraela a jeho prisľúbeniach.
Bezdetnosť alebo predčasná smrť sa javia ako zásah, ktorý nemožno prirodzene vysvetliť. Je to trest, ktorý ničí účasť človeka na živote. Mŕtvy zostupuje do šeolu, kde žije ako tieň. Je oddelený od priestoru živých, odkázaný do zóny bez komunikácie. Niet tam Boha a smrť sa stáva nekonečným zajatím.
Židia sa báli choroby, lebo bola predzvesťou smrti. Jej podstatou je opustenosť, izolácia, samota. Už na zemi sa v chorobe zažíva „zóna smrti“ ako výstraha. Židia sa však začali pýtať: Ak môže byť fyzicky živý človek „mŕtvy“ v opustenosti, nemôže existovať „priestor života“ i za fyzickým zánikom? Židia vychádzali z toho, že ľudské putá sa na konci života trhajú. Ale musí sa pretrhnúť i spojenie s večným a živým Bohom?
Tieto témy sa začali rozvíjať asi dvesto rokov pred narodením Krista. Rozhodujúcim spôsobom sa o to pričinila starozákonná kniha proroka Daniela, kde sa píše: „A mnohí z tých, čo spia v prachu zeme, sa zobudia; niektorí na večný život, iní na hanbu a večnú potupu.“ Toto je najvýraznejšie vyjadrenie viery v zmŕtvychvstanie v Starom zákone.
.neplač!
Ježiš patrí k tej časti Izraela, ktorá verí v Božiu vernosť silnejšiu ako smrť. Vzhľadom na presvedčenie, že čoskoro sa zjaví Božie kráľovstvo, Ježiš nepociťuje potrebu zvlášť sa akademicky venovať téme smrti. Medzi ním a smrťou ostáva napätie.
Nestotožňuje sa s myšlienkou, že smrť je Boží nástroj na potrestanie človeka. Bolestná smrť nebola v Božích plánoch. Je ovocím spriahnutia sa človeka s hriechom. Boh nestvoril smrť – to prízvukuje už kniha Múdrosti.
Vidieť to v Lukášovom evanjeliu v prípade vdovy z Naimu, ktorej zomrel jediný syn. Podľa židovských zvykov práve on sa o ňu mal postarať. Smútočný sprievod sa vybral na cintorín, no Ježiš zastavuje kolos smrti a dáva najavo svoju mienku. Je iná ako naše zvyčajné tvrdenie, že každý raz zomrie. Ježiš sa nepridáva k plaču ženy. Naopak, dôrazne zvolá: „Neplač!“ To slovo má rovnakú váhu, ako keď Boh slovom stvoril viditeľný svet. A mŕtvemu povie: „Mládenec, hovorím ti: Vstaň!“ Výzva k mŕtvemu vyháňa smrť a potvrdzuje, prečo mladý Rabbi z Nazaretu o smrti rozpráva ako o spánku.
Na Kalvárii Ježiš ako človek pri stretnutí so smrťou prežíva úzkosť. Niektoré kresťanské spoločenstvá na Východe sa báli prijať tento aspekt Božieho utrpenia, aby sa nedotkli jeho majestátnosti, preto vyškrtali z evanjelií podobné pasáže.
.kde je tvoje víťazstvo?
Pri smrti človeka často znejú slová: Boh si ho vzal k sebe. Počuť to z úst kazateľov i z vysvetlení, ktorým chcú pozostalí silou-mocou uveriť. Ale môžeme to povedať o dieťati, nešťastne vypadnutom z hojdačky? Možno to isté povedať o chlapcovi, ktorý zomrel pri autonehode tri mesiace pred svadbou? To Boh si zobral k sebe mladé mamy a otcov, ktorých poslednou zastávkou bolo onkologické oddelenie?
Vysvetlenie nájdeme v spomínanej úzkosti Ježiša na kríži. Tá dokazuje, že smrť nepatrí k Bohu. Smrť prichádza podľa kresťanstva na zem v dôsledku závisti diabla. Chce sa vysmiať láske a všetkému krásnemu, čím Boh obdaril svet. Ona nás vytrháva zo života, a nie Boh. On nás už len zachraňuje z pazúrov smrti.
Svedkami takého presvedčenia sú viacerí svätci. Apoštol Pavol sa smrti smeje do tváre a ironicky sa pýta, kde je jej víťazstvo. František z Assisi nazýva smrť svojou sestrou. A Karol Boromejský povedal, že keby mal pred sebou iba päť minút života, pokračoval by v partii biliardu. Vidieť na nich postoj, ktorý teológ Rahner zhrnul do definície, že po smrti a vzkriesení Krista už každý zomiera „Ježišovou smrťou“, čiže tou, ktorá sa stala bezbrannou pri pohľade na lásku, akou Boh miluje človeka. Preto filozof Gabriel Marcel hovorí, že Božie „milujem ťa“ znamená „ty nikdy nezomrieš“.
Autor je študent žurnalistiky na Pápežskej univerzite Santa Croce v Ríme.
Pohreby sa vyskytovali už v rokoch 70 000 až 50 000 pred Kristom a vieru v posmrtný život dokazuje od najstarších čias použitie červeného okra, rituálnej náhrady krvi, ktorá je symbolom života. Pohreby potvrdzujú vieru v posmrtný život – inak by bola námaha vynaložená na pochovanie tela nepochopiteľná. A niektoré hroby mali zrejme zabrániť prípadnému návratu mŕtveho. Vtedy sa mŕtvolám pokrčili a zviazali nohy.
.mŕtvi sa vracajú
Žiadny starý národ nemal takú vyvinutú vieru v posmrtný život ako Egypťania. Rozlišovali medzi nižšou dušou Ka, ktorá je viazaná na hrob, a vyššou dušou Ba. Tú zobrazovali ako vtáka s ľudskou hlavou, lebo pri smrti uniká. Najväčšou povinnosťou pozostalých bolo uchovať Ka v spojení s mŕtvym telom a práve preto sa mŕtvoly balzamovali. Dodnes známa Kniha mŕtvych je sprievodcom duše po záhrobí. Modlitby a magické formuly v nej majú uľahčiť duši putovanie a pomôcť jej obstáť pri súde.
Grécke náboženstvo formoval pesimizmus. Homér prirovnáva človeka k lístiu, ktoré vietor zhadzuje na zem. Theogonis, Pindaros a Sofokles vyhlasujú, že pre človeka by bolo najlepšie, keby sa nenarodil, alebo keby umrel čím skôr po narodení. Smrť však nič nerieši, lebo neprináša definitívny zánik. Homérovi súčasníci vnímali smrť ako vstup do ponižujúceho posmrtného života v Hádovom temnom podsvetí, plnom tieňov bez sily a pamäti. Grécke poňatie smrti neskôr ovplyvnil najmä Platón. Podľa neho cesta múdreho spočíva v tom, že zaobchádza s telom ako s hrobom ducha.
Rimania mali zase silný kult mŕtvych príbuzných, ktorým zasvätili dva sviatky: Parentalia vo februári a Lemuria v máji. Pri prvom boli chrámy zavreté, ohne na oltároch zhasnuté a neuzatvárali sa manželstvá. Rimania verili, že mŕtvi sa vtedy vracajú a živia sa jedlom na hroboch. Február bol v rímskom kalendári posledný, „chaotický“ mesiac medzi dvoma časovými cyklami. Keďže v ňom normy prestávali platiť, mŕtvi sa mohli vrátiť na zem.
Pokiaľ šlo o vnímanie smrti, Mohamed sčasti podliehal vplyvom východokresťanského mníšstva, ktorá sa obracalo k večnosti. Odtiaľ pochádzajú obšírne opisy posledných vecí v Koráne. Hlavnou odmenou spravodlivých má byť pohľad na Božiu tvár a večný mier. Prebývať budú v raji, vykreslenom ako záhrada slasti. V nej budú sedieť spravodliví v nádherných šatách v tieni stromov, na poduškách a kobercoch, oblažovaní večne mladými dievčatami s veľkými čiernymi očami...
.nasýtenie životom
Reč židovsko-kresťanskej viery oddávna nazývala život putovaním. Vyjadrovala tým, že človek je počas života na ceste a má čas robiť rozhodnutia. Protikladom putovania je príchod, keď sa cesta končí a o všetkom je rozhodnuté. Smrťou sa končí čas rozhodovaní.
Dejiny viery starozákonného ľudu sú dejinami nádeje. Obsah nádeje u patriarchov smeruje k hodnotám tohto sveta. Zomrieť „starý a nasýtený životom“ je pre nich pravým naplnením života – vychutnať si plnosť pozemského života, vidieť deti a ich potomkov, a tak sa podieľať na budúcnosti Izraela a jeho prisľúbeniach.
Bezdetnosť alebo predčasná smrť sa javia ako zásah, ktorý nemožno prirodzene vysvetliť. Je to trest, ktorý ničí účasť človeka na živote. Mŕtvy zostupuje do šeolu, kde žije ako tieň. Je oddelený od priestoru živých, odkázaný do zóny bez komunikácie. Niet tam Boha a smrť sa stáva nekonečným zajatím.
Židia sa báli choroby, lebo bola predzvesťou smrti. Jej podstatou je opustenosť, izolácia, samota. Už na zemi sa v chorobe zažíva „zóna smrti“ ako výstraha. Židia sa však začali pýtať: Ak môže byť fyzicky živý človek „mŕtvy“ v opustenosti, nemôže existovať „priestor života“ i za fyzickým zánikom? Židia vychádzali z toho, že ľudské putá sa na konci života trhajú. Ale musí sa pretrhnúť i spojenie s večným a živým Bohom?
Tieto témy sa začali rozvíjať asi dvesto rokov pred narodením Krista. Rozhodujúcim spôsobom sa o to pričinila starozákonná kniha proroka Daniela, kde sa píše: „A mnohí z tých, čo spia v prachu zeme, sa zobudia; niektorí na večný život, iní na hanbu a večnú potupu.“ Toto je najvýraznejšie vyjadrenie viery v zmŕtvychvstanie v Starom zákone.
.neplač!
Ježiš patrí k tej časti Izraela, ktorá verí v Božiu vernosť silnejšiu ako smrť. Vzhľadom na presvedčenie, že čoskoro sa zjaví Božie kráľovstvo, Ježiš nepociťuje potrebu zvlášť sa akademicky venovať téme smrti. Medzi ním a smrťou ostáva napätie.
Nestotožňuje sa s myšlienkou, že smrť je Boží nástroj na potrestanie človeka. Bolestná smrť nebola v Božích plánoch. Je ovocím spriahnutia sa človeka s hriechom. Boh nestvoril smrť – to prízvukuje už kniha Múdrosti.
Vidieť to v Lukášovom evanjeliu v prípade vdovy z Naimu, ktorej zomrel jediný syn. Podľa židovských zvykov práve on sa o ňu mal postarať. Smútočný sprievod sa vybral na cintorín, no Ježiš zastavuje kolos smrti a dáva najavo svoju mienku. Je iná ako naše zvyčajné tvrdenie, že každý raz zomrie. Ježiš sa nepridáva k plaču ženy. Naopak, dôrazne zvolá: „Neplač!“ To slovo má rovnakú váhu, ako keď Boh slovom stvoril viditeľný svet. A mŕtvemu povie: „Mládenec, hovorím ti: Vstaň!“ Výzva k mŕtvemu vyháňa smrť a potvrdzuje, prečo mladý Rabbi z Nazaretu o smrti rozpráva ako o spánku.
Na Kalvárii Ježiš ako človek pri stretnutí so smrťou prežíva úzkosť. Niektoré kresťanské spoločenstvá na Východe sa báli prijať tento aspekt Božieho utrpenia, aby sa nedotkli jeho majestátnosti, preto vyškrtali z evanjelií podobné pasáže.
.kde je tvoje víťazstvo?
Pri smrti človeka často znejú slová: Boh si ho vzal k sebe. Počuť to z úst kazateľov i z vysvetlení, ktorým chcú pozostalí silou-mocou uveriť. Ale môžeme to povedať o dieťati, nešťastne vypadnutom z hojdačky? Možno to isté povedať o chlapcovi, ktorý zomrel pri autonehode tri mesiace pred svadbou? To Boh si zobral k sebe mladé mamy a otcov, ktorých poslednou zastávkou bolo onkologické oddelenie?
Vysvetlenie nájdeme v spomínanej úzkosti Ježiša na kríži. Tá dokazuje, že smrť nepatrí k Bohu. Smrť prichádza podľa kresťanstva na zem v dôsledku závisti diabla. Chce sa vysmiať láske a všetkému krásnemu, čím Boh obdaril svet. Ona nás vytrháva zo života, a nie Boh. On nás už len zachraňuje z pazúrov smrti.
Svedkami takého presvedčenia sú viacerí svätci. Apoštol Pavol sa smrti smeje do tváre a ironicky sa pýta, kde je jej víťazstvo. František z Assisi nazýva smrť svojou sestrou. A Karol Boromejský povedal, že keby mal pred sebou iba päť minút života, pokračoval by v partii biliardu. Vidieť na nich postoj, ktorý teológ Rahner zhrnul do definície, že po smrti a vzkriesení Krista už každý zomiera „Ježišovou smrťou“, čiže tou, ktorá sa stala bezbrannou pri pohľade na lásku, akou Boh miluje človeka. Preto filozof Gabriel Marcel hovorí, že Božie „milujem ťa“ znamená „ty nikdy nezomrieš“.
Autor je študent žurnalistiky na Pápežskej univerzite Santa Croce v Ríme.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.