Predstavil som si, že moje „NIE“ pre nich znamená nižší plat. Nebudú si môcť dovoliť kupovať ďalšie veci. Ich dieťa bude chodiť po svete bosé, bude ho oziabať, od zimy mu budú drkotať zuby, iné deti sa mu za to budú smiať. Kvôli výsmechu prestane chodiť do školy. Bude duté ako ponožkový bambus a čo potom s takým národom? No amen tma! Pripadal som si ako bezcitná hyena. Začal som zvažovať, či by som si predsa len tie pery nemal dať nafúknuť. Aspoň zo solidarity. Viac než telefonickí predajcovia ma desia nákupné centrá a hypermarkety vysvietené ako rakety. Blúdim tam, a buď žíznim, alebo zadržiavam čúranie. Pýtam sa predavačov i spolublúdiacich, no málokedy ma niekto vie navigovať správnym smerom. Väčšinou odchádzam s vozíkom plným nezmyslov. Občas sa stane, že to, čo potrebujem, nemajú. Vtedy s úľavou a vďačnosťou odchádzam. Míňam zhrbených ovisnutých mužov, ktorí bezradne postávajú pred dámskymi toaletami. Strážia nákupy. Cez plece majú prehodený ženský kabát a v ruke držia manželkinu kabelku. Po čele im steká pot. Ako psíky pred obchodom vyzerajú svoje polovičky. Ale aby ste videli, že moje nákupné utrpenie je nekonečné, priznávam, že neznášam aj malé obchodíky s osobným prístupom. Hoci tam majú málo vecí, stiesnenosť priestoru vám nedovolí odísť bez nákupu. Vaječné venčeky a tatárska omáčka. Kávenky a krém na ruky. Nič z toho som nepotreboval. Milí priatelia, svet je plný nezmyslov a nákupy sú len lov snov. Ktovie ako by vyzeral život bez nich?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.