na úvod stručná poznámka. Keď v tomto článku hovoríme o proruských či protiruských postojoch, tak ich nechápeme ako vzťah ku krajine či kultúre, ale ako obhajobu súčasného ruského politického režimu na čele s Vladimírom Putinom.
.politika: nástup pragmatikov
Už dávno vieme, že Robert Fico nie je žiadny presvedčený atlantista (zástanca spolupráce s USA). Jeho zahraničnopolitické uvažovanie najlepšie ilustruje výrok z roku 2007, ktorý si „požičal“ od generála de Gaulla: svet má štyri svetové strany a Slovensko by preto nemalo mať ideologické klapky na očiach. Fico v zahraničnej politike nevyznáva hodnoty, ale čistý pragmatizmus. Ten je spolu s inštinktívnym odporom ku globálnej americkej dominancii a snahou za každú cenu súznieť s väčšinovým názorom verejnosti dôvodom nášho nejednoznačného správania počas krízy na Ukrajine.
Premiér v Bruseli síce sankcie proti Rusku schvaľuje, obratom však spochybňuje ich zmysluplnosť. Alebo ďalší príklad. Slovensko na jednej strane sprevádzkovalo reverzný tok plynu na Ukrajinu, čo je pre našich susedov veľká pomoc, na druhej strane Smer zorganizoval bizarnú mierovú konferenciu v Košiciach, ktorej viacerí protagonisti sú známi relativizovaním ruskej viny za dianie na Ukrajine. Ficovi akoby rozum hovoril, že je dobré stáť na strane Angely Merkelovej, ale srdce ho ťahá inde – k tým prúdom nemeckej sociálnej demokracie, ktoré zdôrazňujú, že Európa sa musí s Ruskom dohodnúť. Kvôli obchodu a bez ohľadu na ukrajinské záujmy.
Rétorikou, aj konkrétnymi krokmi Fico stále neskĺzol na úroveň Viktora Orbána či Miloša Zemana. Lavírovanie mu dokonca zatiaľ významne neškodí ani na medzinárodnej úrovni. Veď približne v tom istom čase, keď Smer usporiadal spomínanú košickú konferenciu, prebral jeho podpredseda Robert Kaliňák z rúk amerického ministra zahraničných vecí Johna Kerryho ocenenie za „trvalý prínos v boji proti terorizmu“.
Na pravej časti spektra, kde dominujú atlantisti, predstavuje výraznejšiu výnimku v rétorike k ukrajinskej kríze iba predseda SaS Richard Sulík. Jeho strana odsúdila anexiu Krymu a podporila sankcie proti Rusku, ale v otázke eúropskeho pomáhania Ukrajine sa Sulík netají istým skepticizmom. Po rokovaní Európskeho parlamentu o treťom balíku finančnej pomoci napísal: „Európska únia si jednoducho nemôže dovoliť zachraňovať všetky štáty naokolo, najmä nie tie, ktoré si svoj stav zavinili samy. Ono to totiž vonkoncom nie je tak, že Ukrajina je pred krachom, lebo ju podlo napadol silnejší sused. Ukrajina je pred krachom preto, lebo Ukrajinci si 20 rokov volili bez výnimky vlády, ktoré nereformujú, no o to viac kradnú. Veď netvárme sa, že napríklad terajší prezident Porošenko nadobudol celý svoj majetok výlučne poctivou prácou. Porošenko je v politike 16 rokov, prezliekal kabáty jedna radosť a mimoriadne dobre sa mu darilo v období, keď bol ukrajinským ministrom hospodárstva.“
Spomedzi väčších politických strán je najväčším kritikom západnej politiky voči Rusku SNS, ktorá aktuálne už atakuje hranicu vstupu do parlamentu. Podpredseda strany Anton Hrnko posiela prezidenta Kisku na oslavy konca druhej svetovej vojny do Moskvy, nie do Kyjeva, kde podľa neho nemajú jasno v tom, či Stepan Bandera bol národný hrdina, alebo nacistický kolaborant. Prvý podpredseda Jaroslav Paška zase vyčíta Merkelovej a Tuskovi posadnutosť sankciami, ktoré vedú Európu k chudobe a profitujú z nich USA. Vyslovene proruské elementy teda zatiaľ vidíme len na okrajoch našej politickej scény. S nástupom Smeru do vlády sa však skončili časy, keď na našu zahraničnú politiku mali silný vplyv idealistickí atlantisti. Tí sú dnes v opozícii, zatlačení do defenzívy a bojujú o politické prežitie.
.médiá: mainstream verzus internet
V polovici februára vyšiel v ukrajinských novinách Zerkalo Ukrainy článok poľského korešpondenta Jakuba Loginowa o tom, aká úspešná je ruská propaganda na Slovensku. Krakovčan, ktorý žil nejaký čas v Bratislave, tvrdí, že Slovensko vždy bolo jednou z najproruskejších krajín. Ilustruje to antiukrajinskými komentármi na slovenskom internete. Autor tvrdí, že tieto proruské statusy nepíšu roboty ani zaplatení trolovia, ale Slováci, ktorí to nerobia pre peniaze, ale z presvedčenia.
Na formovanie ich názorov má podľa autora veľký vplyv aj masívna ruská propaganda. Darí sa jej aj preto, že Slováci o Ukrajine takmer nič nevedia a Ukrajinec je pre nich zväčša pašerák, mafián alebo nelegálny imigrant. V tomto smere má poľský novinár presné postrehy. No mýli sa, keď tvrdí, že najznámejším predstaviteľom proruskej loby je tu bývalý poslanec Sergej Chelemendik, inak rodák z Kyjeva. Ukrajinský novinár ho vykresľuje ako úspešného biznismena, spisovateľa a jedného z najčítanejších slovenských publicistov. „Chelemendik je pre väčšinu slovenskej spoločnosti skutočná autorita v otázke Ukrajiny a Ruska,“ tvrdí Loginow. To nie je pravda. Chelemendik je skôr bizarná postavička s minimálnym vplyvom.
Všetky mainstreamové slovenské médiá sú k dnešnej ruskej politike skôr kritické. Rusko obhajujú okrajové médiá ako Extra plus, Literárny týždenník, Nové slovo. Ak je medzi nimi médium, ktoré už nie je bezvýznamné, tak je to Zem a vek. Jeho šéfredaktor Tibor Eliot Rostas sa vlani v máji chválil, že absolvoval oficiálne stretnutie s veľvyslancom Ruskej federácie na Slovensku a spolu sa porozprávali aj o mediálnej vojne Západu proti Rusku či slovanskej vzájomnosti.
Najzraniteľnejší z pohľadu prenikania ruskej propagandy a účelovo skreslených informácií, je internet. Stredoškolský profesor a občiansky aktivista Juraj Smatana si pred časom všimol, že jeho študenti šírili správy, ktoré skúsenejší čitateľ ľahko odhalil ako hoaxy či pavedecké nezmysly. Po čase začal sám identifikovať istý typ správ, ktoré boli nepravdivé, a ich účelom nebola ani zábava, ani komerčný podvod. „Mali jedného spoločného menovateľa: Západ v nich bol vykresľovaný ako prehnitá, rozpadávajúca sa štruktúra, a Rusko ako ochranca tradičných hodnôt.
Smatana potom zverejnil zoznam internetových stránok, ktoré šíria cielenú ruskú propagandu. Je to podľa neho decentralizovaná sieť, do ktorej patria tri druhy webov. Jedny šíria priame lži a dezinformácie a sú anonymné. Potom sú poloanonymné weby, ktoré neuvádzajú mená redaktorov, ale majitelia sú schopní zdvihnúť telefón alebo poslať e-mail. A nakoniec sú v tej sieti aj stránky, kde sa už vyskytujú reálni ľudia s tvárami a menami. „Celá sieť sa navzájom husto linkuje a spojivo im vytvárajú najmä sociálne siete.“
Po tom, čo Juraj Smatana zoznam zverejnil, neudialo sa vraj takmer nič. Ozvali sa mu pracovníci z inštitúcií, ktorí by tieto veci mali riešiť v rámci pracovného času, ale dozvedel sa od nich, že tieto veci už boli dlho známe, len to nechcel nikto vysloviť nahlas.
.elity: do Moskvy, alebo Kyjeva?
Akýkoľvek odhad väčšinového názoru našich intelektuálov na Putinovo Rusko by bol nepresný. Väčšina analytikov či akademikov, ktorí vystupujú v médiách, prezentuje skôr kritické názory. Hlasy obhajujúce dnešné Rusko sa objavujú len sporadicky. Isté triedenie slovenských elít nastalo pri vzniku dvoch petícií – jedna vyzývala prezidenta, aby sa zúčastnil na oslavách víťazstva v Moskve, druhá petícia ho zase žiadala, aby oslavoval porážku fašizmu v Kyjeve.
Je možné na základe tejto petície deliť slovenské elity na proruské či proukrajinské? Podpisy pod oboma petíciami čosi naznačujú, ale s kategorickým delením treba byť v tomto prípade opatrnejší. Petíciu za to, aby prezident cestoval do Ruska, podpísal napríklad aj bývalý rektor Univerzity Komenského František Gahér. Na otázku, prečo tak urobil, profesor Gahér hovorí: „Výzvu som podpísal preto, aby sa nezabudla historická pravda o 2. svetovej vojne a aby si aj prezident našej republiky uctil jej obete.“ Pod touto petíciou je podpísaný aj rektor Akadémie médií Eduard Chmelár. Ten už taký lakonický nebol a rozhorčil sa, že by mal byť za tieto aktivity označený za ruského agenta, prokremeľského analytika či fanúšika Putina. „Bol som medzi prvými, kto verejne odsúdil anexiu Krymu, za čo si ma podávali konšpiračné médiá.“ Pripomína, že verejne protestoval aj proti zadržiavaniu aktivistov Greenpeace v Rusku a proti väzneniu Putinových odporcov. „Nemám rád Putinov režim, ale odmietam démonizovať Rusko,“ tvrdí Chmelár.
Zaujímavé je, že aj na čele ďalšej mediálnej fakulty – tej, ktorá patrí pod Paneurópsku vysokú školu stojí človek, ktorý podpísal petíciu za to, aby prezident išiel do Moskvy. Jozef Leikert nielenže podpísal túto petíciu, ale na stránke Slovensko-ruskej spoločnosti, ktorú vedie Ján Čarnogurský, je uvedený ako člen správnej rady. Leikert odmieta spájať svoj podpis pod petíciu s podporou ruskej politiky. Pripomína, že sa ako historik a spisovateľ literatúry faktu zaoberá aj 2. svetovou vojnou a dobre teda vie, aké obete priniesli sovietski vojaci pri oslobodzovaní Slovenska, Čiech a Moravy. Leikert tvrdí, že jeho podpis pod výzvou pre prezidenta, nemá nič spoločné so súčasnou politikou Kremľa. K tomu, či je stále členom Slovensko-ruskej spoločnosti, hovorí: „Keďže som sa nezúčastňoval na akciách Slovensko-ruskej spoločnosti a v ničom som nebol aktívny, požiadal som o zrušenie svojho členstva.“
.aktivisti z cirkvi
Putin sa snaží šíriť obraz Ruska ako krajiny, ktorá na rozdiel od zahnívajúceho Západu chráni rodinu a tradičné hodnoty. Táto propaganda má občas úspech aj na Slovensku medzi veriacimi. Nedávno navštívil Slovensko v rámci svojho turné po európskych krajinách Alexej Komov, líder ruského think-tanku Famiy Policy.ru a zároveň člen Komisie pre rodinu pri patriarcháte Ruskej pravoslávnej cirkvi. Besedu s ním pripravilo v Košiciach Fórum života. Komov tu hovoril aj o tom, ako sa Rusku v posledných rokoch darí prijímať zákony podporujúce rodinné hodnoty a demografický rast. Tvrdil tiež, že Rusko a Vatikán sú dnes hlavnými obrancami prirodzených hodnôt, ľudského života a jeho dôstojnosti na úrovni OSN a Rusko že je zrejme jedinou krajinou, ktorá sa otvorene stavia na obranu tradičných hodnôt. Hoci v skutočnosti má Rusko najvyšší počet potratov na jednu ženu v plodnom veku a rozvedie sa tu až 51 percent manželstiev (teda viac ako u nás). „Sám Komov na prednáške dvakrát zopakoval, že v súčasnom Rusku je veľa vecí, ktoré nie sú dobré,“ hovorí Marek Michalčík z Fóra života, „ale chcel sa zámerne zamerať na pozitívne oblasti ochrany života, podpory rodiny a náboženskej slobody.“ Michalčík si váži toho, že Rusko je schopné sa na medzinárodnom fóre zastať prirodzenej rodiny oveľa viac ako európske krajiny, ktoré chcú napríklad umelé potraty nazvať ľudskými právami. „Bol by som preto opatrný v démonizovaní Ruska a vo zvelebovaní Západu.“
.proti NATO
Možno aj vzhľadom na spomienky na rok 1968 panuje na Slovensku istý ostych verejne sa hlásiť k podpore dnešného Ruska, tak ako to robí Ján Čarnogurský či Tibor Eliot Rostas. V poslednom čase však nie je možné prehliadnuť nárast aktivizmu proti základniam NATO na našom území, ktorý sa často spája s antiamerikanizmom. V krátkom čase za sebou prebehli na Slovensku dve demonštrácie zamerané proti NATO – tú v Bratislave organizoval Ján Čarnogurský. Na demonštrácii rečnil okrem iných aj absolvent Vojenskej politickej akadémie a dodnes presvedčený marxista František Škvrnda. Ten vystupuje v médiách ako silný kritik kapitalizmu, je vysokoškolským učiteľom na Fakulte medzinárodných vzťahov Ekonomickej univerzity a prednáša o globálnej kríze, spravodajských službách či sociológii medzinárodných vzťahov.
V Košiciach sa demonštrácia zamerala proti militarizácii Európy i Slovenska a proti vojenským základniam na našom území. Organizovala ju Charta 2015, ktorá sa sama charakterizuje ako protifašistická a za svoju hlavnú úlohu si kladie zabrániť vojne. Stačilo si však pozrieť jej demonštráciu, kde boli najviac viditeľné transparenty: USA = agresor, NATO – okupanti, Slovensko preč z NATO. Na čele Charty 2015 je lekár Andrej Janco, prezident Slovenskej lekárskej únie špecialistov, teda človek mediálne známy a v istom segmente spoločnosti rešpektovaný.
.verejnosť: chceme byť v strede
Podobné akcie pútajú mediálnu pozornosť, nahrávajú ruskej propagande a vytvárajú priestor na prezentáciu extrémistických názorov. Vidieť ich však môžeme nielen na Slovensku a otázkou je, nakoľko odrážajú väčšinový názor našej spoločnosti.
Na vyčerpávajúce zodpovedanie otázky, aký postoj má k Putinovmu Rusku slovenská verejnosť, neexistuje dostatočné množstvo sociologických údajov. Z toho, čo je k dispozícii, sa však dá vytvoriť základný obraz. Vyplýva z neho, že slovenská spoločnosť nie je väčšinovo proruská, ale v jej pohľade napríklad na aktuálne dianie na Ukrajine sa vyskytujú zaujímavé paradoxy. Podľa výskumu, ktorý v októbri minulého roku usktočnila agentúra Focus pre Slovenskú spoločnosť pre zahraničnú politiku síce veľká väčšina slovenskej spoločnosti (83 %) nesúhlasí so zasahovaním Ruska do vnútorných záležitostí Ukrajiny, ale nevníma to ako dôvod na zmenu našej politiky voči Rusku. Približne 54 percent respondentov si myslí, že by to nemalo viesť k razantnejšiemu a kritickejšiemu postoju našich politikov k tejto krajine. Takmer polovica Slovákov (49 percent) je presvedčná o tom, že napriek agresii na Ukrajine by sme mali pokračovať v rozvoji aktívnych vzťahov s Ruskom.
Z výskumu z jesene minulého roku, na ktorom sa podieľal Sociologický ústav SAV spolu s Fakultou sociálnych a ekonomických vied UK, zase vyplýva, že takmer 60 percent Slovákov sa prikláňa k tomu, aby sme sa usilovali o vyváženú pozíciu medzi Ruskom a Západom. Približne 30 percent si myslí, že by sme mali stáť na strane Západu a iba desať percent je za to, že Slovensko má stáť na strane Ruska. Spomedzi voličov parlamentných strán sú podľa tohto výskumu najprozápadnejší podporovatelia SaS a KDH, zatiaľ čo voliči Smeru sa väčšinovo prikláňali k variantu hľadania vyváženej pozície medzi Západom a Ruskom. Sociologička Oľga Gyarfášová si nemyslí, že slovenská verejnosť je proruská, skôr je pre ňu charakteristická určitá geopolitická bezstarostnosť a neuvedomovanie si toho, akú bezpečnostnú hrozbu predstavuje Putinovo Rusko. „Inklinujeme k hľadaniu akéhosi vyáženého stavu, ktorý nám zabezpečí, že naše záujmy a naše pohodlie nebude ohrozené. Keby si mala slovenská verejná mienka vybrať optimálnu pozíciu, tak by to bolo niekde v bájnom medzipriestore medzi Západom a Ruskom,“ myslí si sociologička. „Nič také však neexistuje,“ dodáva.
To, že niektoré zahraničnopolitické kroky slovenského premiéra sú akoby stelesnením tohto väčšinového verejného pocitu, nie je, samozrejme, žiadna náhoda.
.politika: nástup pragmatikov
Už dávno vieme, že Robert Fico nie je žiadny presvedčený atlantista (zástanca spolupráce s USA). Jeho zahraničnopolitické uvažovanie najlepšie ilustruje výrok z roku 2007, ktorý si „požičal“ od generála de Gaulla: svet má štyri svetové strany a Slovensko by preto nemalo mať ideologické klapky na očiach. Fico v zahraničnej politike nevyznáva hodnoty, ale čistý pragmatizmus. Ten je spolu s inštinktívnym odporom ku globálnej americkej dominancii a snahou za každú cenu súznieť s väčšinovým názorom verejnosti dôvodom nášho nejednoznačného správania počas krízy na Ukrajine.
Premiér v Bruseli síce sankcie proti Rusku schvaľuje, obratom však spochybňuje ich zmysluplnosť. Alebo ďalší príklad. Slovensko na jednej strane sprevádzkovalo reverzný tok plynu na Ukrajinu, čo je pre našich susedov veľká pomoc, na druhej strane Smer zorganizoval bizarnú mierovú konferenciu v Košiciach, ktorej viacerí protagonisti sú známi relativizovaním ruskej viny za dianie na Ukrajine. Ficovi akoby rozum hovoril, že je dobré stáť na strane Angely Merkelovej, ale srdce ho ťahá inde – k tým prúdom nemeckej sociálnej demokracie, ktoré zdôrazňujú, že Európa sa musí s Ruskom dohodnúť. Kvôli obchodu a bez ohľadu na ukrajinské záujmy.
Rétorikou, aj konkrétnymi krokmi Fico stále neskĺzol na úroveň Viktora Orbána či Miloša Zemana. Lavírovanie mu dokonca zatiaľ významne neškodí ani na medzinárodnej úrovni. Veď približne v tom istom čase, keď Smer usporiadal spomínanú košickú konferenciu, prebral jeho podpredseda Robert Kaliňák z rúk amerického ministra zahraničných vecí Johna Kerryho ocenenie za „trvalý prínos v boji proti terorizmu“.
Na pravej časti spektra, kde dominujú atlantisti, predstavuje výraznejšiu výnimku v rétorike k ukrajinskej kríze iba predseda SaS Richard Sulík. Jeho strana odsúdila anexiu Krymu a podporila sankcie proti Rusku, ale v otázke eúropskeho pomáhania Ukrajine sa Sulík netají istým skepticizmom. Po rokovaní Európskeho parlamentu o treťom balíku finančnej pomoci napísal: „Európska únia si jednoducho nemôže dovoliť zachraňovať všetky štáty naokolo, najmä nie tie, ktoré si svoj stav zavinili samy. Ono to totiž vonkoncom nie je tak, že Ukrajina je pred krachom, lebo ju podlo napadol silnejší sused. Ukrajina je pred krachom preto, lebo Ukrajinci si 20 rokov volili bez výnimky vlády, ktoré nereformujú, no o to viac kradnú. Veď netvárme sa, že napríklad terajší prezident Porošenko nadobudol celý svoj majetok výlučne poctivou prácou. Porošenko je v politike 16 rokov, prezliekal kabáty jedna radosť a mimoriadne dobre sa mu darilo v období, keď bol ukrajinským ministrom hospodárstva.“
Spomedzi väčších politických strán je najväčším kritikom západnej politiky voči Rusku SNS, ktorá aktuálne už atakuje hranicu vstupu do parlamentu. Podpredseda strany Anton Hrnko posiela prezidenta Kisku na oslavy konca druhej svetovej vojny do Moskvy, nie do Kyjeva, kde podľa neho nemajú jasno v tom, či Stepan Bandera bol národný hrdina, alebo nacistický kolaborant. Prvý podpredseda Jaroslav Paška zase vyčíta Merkelovej a Tuskovi posadnutosť sankciami, ktoré vedú Európu k chudobe a profitujú z nich USA. Vyslovene proruské elementy teda zatiaľ vidíme len na okrajoch našej politickej scény. S nástupom Smeru do vlády sa však skončili časy, keď na našu zahraničnú politiku mali silný vplyv idealistickí atlantisti. Tí sú dnes v opozícii, zatlačení do defenzívy a bojujú o politické prežitie.
.médiá: mainstream verzus internet
V polovici februára vyšiel v ukrajinských novinách Zerkalo Ukrainy článok poľského korešpondenta Jakuba Loginowa o tom, aká úspešná je ruská propaganda na Slovensku. Krakovčan, ktorý žil nejaký čas v Bratislave, tvrdí, že Slovensko vždy bolo jednou z najproruskejších krajín. Ilustruje to antiukrajinskými komentármi na slovenskom internete. Autor tvrdí, že tieto proruské statusy nepíšu roboty ani zaplatení trolovia, ale Slováci, ktorí to nerobia pre peniaze, ale z presvedčenia.
Na formovanie ich názorov má podľa autora veľký vplyv aj masívna ruská propaganda. Darí sa jej aj preto, že Slováci o Ukrajine takmer nič nevedia a Ukrajinec je pre nich zväčša pašerák, mafián alebo nelegálny imigrant. V tomto smere má poľský novinár presné postrehy. No mýli sa, keď tvrdí, že najznámejším predstaviteľom proruskej loby je tu bývalý poslanec Sergej Chelemendik, inak rodák z Kyjeva. Ukrajinský novinár ho vykresľuje ako úspešného biznismena, spisovateľa a jedného z najčítanejších slovenských publicistov. „Chelemendik je pre väčšinu slovenskej spoločnosti skutočná autorita v otázke Ukrajiny a Ruska,“ tvrdí Loginow. To nie je pravda. Chelemendik je skôr bizarná postavička s minimálnym vplyvom.
Všetky mainstreamové slovenské médiá sú k dnešnej ruskej politike skôr kritické. Rusko obhajujú okrajové médiá ako Extra plus, Literárny týždenník, Nové slovo. Ak je medzi nimi médium, ktoré už nie je bezvýznamné, tak je to Zem a vek. Jeho šéfredaktor Tibor Eliot Rostas sa vlani v máji chválil, že absolvoval oficiálne stretnutie s veľvyslancom Ruskej federácie na Slovensku a spolu sa porozprávali aj o mediálnej vojne Západu proti Rusku či slovanskej vzájomnosti.
Najzraniteľnejší z pohľadu prenikania ruskej propagandy a účelovo skreslených informácií, je internet. Stredoškolský profesor a občiansky aktivista Juraj Smatana si pred časom všimol, že jeho študenti šírili správy, ktoré skúsenejší čitateľ ľahko odhalil ako hoaxy či pavedecké nezmysly. Po čase začal sám identifikovať istý typ správ, ktoré boli nepravdivé, a ich účelom nebola ani zábava, ani komerčný podvod. „Mali jedného spoločného menovateľa: Západ v nich bol vykresľovaný ako prehnitá, rozpadávajúca sa štruktúra, a Rusko ako ochranca tradičných hodnôt.
Smatana potom zverejnil zoznam internetových stránok, ktoré šíria cielenú ruskú propagandu. Je to podľa neho decentralizovaná sieť, do ktorej patria tri druhy webov. Jedny šíria priame lži a dezinformácie a sú anonymné. Potom sú poloanonymné weby, ktoré neuvádzajú mená redaktorov, ale majitelia sú schopní zdvihnúť telefón alebo poslať e-mail. A nakoniec sú v tej sieti aj stránky, kde sa už vyskytujú reálni ľudia s tvárami a menami. „Celá sieť sa navzájom husto linkuje a spojivo im vytvárajú najmä sociálne siete.“
Po tom, čo Juraj Smatana zoznam zverejnil, neudialo sa vraj takmer nič. Ozvali sa mu pracovníci z inštitúcií, ktorí by tieto veci mali riešiť v rámci pracovného času, ale dozvedel sa od nich, že tieto veci už boli dlho známe, len to nechcel nikto vysloviť nahlas.
.elity: do Moskvy, alebo Kyjeva?
Akýkoľvek odhad väčšinového názoru našich intelektuálov na Putinovo Rusko by bol nepresný. Väčšina analytikov či akademikov, ktorí vystupujú v médiách, prezentuje skôr kritické názory. Hlasy obhajujúce dnešné Rusko sa objavujú len sporadicky. Isté triedenie slovenských elít nastalo pri vzniku dvoch petícií – jedna vyzývala prezidenta, aby sa zúčastnil na oslavách víťazstva v Moskve, druhá petícia ho zase žiadala, aby oslavoval porážku fašizmu v Kyjeve.
Je možné na základe tejto petície deliť slovenské elity na proruské či proukrajinské? Podpisy pod oboma petíciami čosi naznačujú, ale s kategorickým delením treba byť v tomto prípade opatrnejší. Petíciu za to, aby prezident cestoval do Ruska, podpísal napríklad aj bývalý rektor Univerzity Komenského František Gahér. Na otázku, prečo tak urobil, profesor Gahér hovorí: „Výzvu som podpísal preto, aby sa nezabudla historická pravda o 2. svetovej vojne a aby si aj prezident našej republiky uctil jej obete.“ Pod touto petíciou je podpísaný aj rektor Akadémie médií Eduard Chmelár. Ten už taký lakonický nebol a rozhorčil sa, že by mal byť za tieto aktivity označený za ruského agenta, prokremeľského analytika či fanúšika Putina. „Bol som medzi prvými, kto verejne odsúdil anexiu Krymu, za čo si ma podávali konšpiračné médiá.“ Pripomína, že verejne protestoval aj proti zadržiavaniu aktivistov Greenpeace v Rusku a proti väzneniu Putinových odporcov. „Nemám rád Putinov režim, ale odmietam démonizovať Rusko,“ tvrdí Chmelár.
Zaujímavé je, že aj na čele ďalšej mediálnej fakulty – tej, ktorá patrí pod Paneurópsku vysokú školu stojí človek, ktorý podpísal petíciu za to, aby prezident išiel do Moskvy. Jozef Leikert nielenže podpísal túto petíciu, ale na stránke Slovensko-ruskej spoločnosti, ktorú vedie Ján Čarnogurský, je uvedený ako člen správnej rady. Leikert odmieta spájať svoj podpis pod petíciu s podporou ruskej politiky. Pripomína, že sa ako historik a spisovateľ literatúry faktu zaoberá aj 2. svetovou vojnou a dobre teda vie, aké obete priniesli sovietski vojaci pri oslobodzovaní Slovenska, Čiech a Moravy. Leikert tvrdí, že jeho podpis pod výzvou pre prezidenta, nemá nič spoločné so súčasnou politikou Kremľa. K tomu, či je stále členom Slovensko-ruskej spoločnosti, hovorí: „Keďže som sa nezúčastňoval na akciách Slovensko-ruskej spoločnosti a v ničom som nebol aktívny, požiadal som o zrušenie svojho členstva.“
.aktivisti z cirkvi
Putin sa snaží šíriť obraz Ruska ako krajiny, ktorá na rozdiel od zahnívajúceho Západu chráni rodinu a tradičné hodnoty. Táto propaganda má občas úspech aj na Slovensku medzi veriacimi. Nedávno navštívil Slovensko v rámci svojho turné po európskych krajinách Alexej Komov, líder ruského think-tanku Famiy Policy.ru a zároveň člen Komisie pre rodinu pri patriarcháte Ruskej pravoslávnej cirkvi. Besedu s ním pripravilo v Košiciach Fórum života. Komov tu hovoril aj o tom, ako sa Rusku v posledných rokoch darí prijímať zákony podporujúce rodinné hodnoty a demografický rast. Tvrdil tiež, že Rusko a Vatikán sú dnes hlavnými obrancami prirodzených hodnôt, ľudského života a jeho dôstojnosti na úrovni OSN a Rusko že je zrejme jedinou krajinou, ktorá sa otvorene stavia na obranu tradičných hodnôt. Hoci v skutočnosti má Rusko najvyšší počet potratov na jednu ženu v plodnom veku a rozvedie sa tu až 51 percent manželstiev (teda viac ako u nás). „Sám Komov na prednáške dvakrát zopakoval, že v súčasnom Rusku je veľa vecí, ktoré nie sú dobré,“ hovorí Marek Michalčík z Fóra života, „ale chcel sa zámerne zamerať na pozitívne oblasti ochrany života, podpory rodiny a náboženskej slobody.“ Michalčík si váži toho, že Rusko je schopné sa na medzinárodnom fóre zastať prirodzenej rodiny oveľa viac ako európske krajiny, ktoré chcú napríklad umelé potraty nazvať ľudskými právami. „Bol by som preto opatrný v démonizovaní Ruska a vo zvelebovaní Západu.“
.proti NATO
Možno aj vzhľadom na spomienky na rok 1968 panuje na Slovensku istý ostych verejne sa hlásiť k podpore dnešného Ruska, tak ako to robí Ján Čarnogurský či Tibor Eliot Rostas. V poslednom čase však nie je možné prehliadnuť nárast aktivizmu proti základniam NATO na našom území, ktorý sa často spája s antiamerikanizmom. V krátkom čase za sebou prebehli na Slovensku dve demonštrácie zamerané proti NATO – tú v Bratislave organizoval Ján Čarnogurský. Na demonštrácii rečnil okrem iných aj absolvent Vojenskej politickej akadémie a dodnes presvedčený marxista František Škvrnda. Ten vystupuje v médiách ako silný kritik kapitalizmu, je vysokoškolským učiteľom na Fakulte medzinárodných vzťahov Ekonomickej univerzity a prednáša o globálnej kríze, spravodajských službách či sociológii medzinárodných vzťahov.
V Košiciach sa demonštrácia zamerala proti militarizácii Európy i Slovenska a proti vojenským základniam na našom území. Organizovala ju Charta 2015, ktorá sa sama charakterizuje ako protifašistická a za svoju hlavnú úlohu si kladie zabrániť vojne. Stačilo si však pozrieť jej demonštráciu, kde boli najviac viditeľné transparenty: USA = agresor, NATO – okupanti, Slovensko preč z NATO. Na čele Charty 2015 je lekár Andrej Janco, prezident Slovenskej lekárskej únie špecialistov, teda človek mediálne známy a v istom segmente spoločnosti rešpektovaný.
.verejnosť: chceme byť v strede
Podobné akcie pútajú mediálnu pozornosť, nahrávajú ruskej propagande a vytvárajú priestor na prezentáciu extrémistických názorov. Vidieť ich však môžeme nielen na Slovensku a otázkou je, nakoľko odrážajú väčšinový názor našej spoločnosti.
Na vyčerpávajúce zodpovedanie otázky, aký postoj má k Putinovmu Rusku slovenská verejnosť, neexistuje dostatočné množstvo sociologických údajov. Z toho, čo je k dispozícii, sa však dá vytvoriť základný obraz. Vyplýva z neho, že slovenská spoločnosť nie je väčšinovo proruská, ale v jej pohľade napríklad na aktuálne dianie na Ukrajine sa vyskytujú zaujímavé paradoxy. Podľa výskumu, ktorý v októbri minulého roku usktočnila agentúra Focus pre Slovenskú spoločnosť pre zahraničnú politiku síce veľká väčšina slovenskej spoločnosti (83 %) nesúhlasí so zasahovaním Ruska do vnútorných záležitostí Ukrajiny, ale nevníma to ako dôvod na zmenu našej politiky voči Rusku. Približne 54 percent respondentov si myslí, že by to nemalo viesť k razantnejšiemu a kritickejšiemu postoju našich politikov k tejto krajine. Takmer polovica Slovákov (49 percent) je presvedčná o tom, že napriek agresii na Ukrajine by sme mali pokračovať v rozvoji aktívnych vzťahov s Ruskom.
Z výskumu z jesene minulého roku, na ktorom sa podieľal Sociologický ústav SAV spolu s Fakultou sociálnych a ekonomických vied UK, zase vyplýva, že takmer 60 percent Slovákov sa prikláňa k tomu, aby sme sa usilovali o vyváženú pozíciu medzi Ruskom a Západom. Približne 30 percent si myslí, že by sme mali stáť na strane Západu a iba desať percent je za to, že Slovensko má stáť na strane Ruska. Spomedzi voličov parlamentných strán sú podľa tohto výskumu najprozápadnejší podporovatelia SaS a KDH, zatiaľ čo voliči Smeru sa väčšinovo prikláňali k variantu hľadania vyváženej pozície medzi Západom a Ruskom. Sociologička Oľga Gyarfášová si nemyslí, že slovenská verejnosť je proruská, skôr je pre ňu charakteristická určitá geopolitická bezstarostnosť a neuvedomovanie si toho, akú bezpečnostnú hrozbu predstavuje Putinovo Rusko. „Inklinujeme k hľadaniu akéhosi vyáženého stavu, ktorý nám zabezpečí, že naše záujmy a naše pohodlie nebude ohrozené. Keby si mala slovenská verejná mienka vybrať optimálnu pozíciu, tak by to bolo niekde v bájnom medzipriestore medzi Západom a Ruskom,“ myslí si sociologička. „Nič také však neexistuje,“ dodáva.
To, že niektoré zahraničnopolitické kroky slovenského premiéra sú akoby stelesnením tohto väčšinového verejného pocitu, nie je, samozrejme, žiadna náhoda.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.