Zo zvedavosti sa ho opýtam, ktorý úrad zastupuje a prečo potrebuje presne vedieť, čo budeme deň za dňom na Kryme robiť.
„Som z rovnakého úradu ako pohraničná stráž. Vy ste cudzí občania, ktorí prichádzajú do Ruska, a musíme podniknúť príslušné opatrenia,“ odpovedá. Prezrú nám auto. Naveľa nás pustia na Krym. Cez trojkilometrovú zónu od prvého čekpointu na ukrajinskej strane k tomu poslednému na ruskej sme prechádzali päť hodín. Na poslednej stránke môjho pasu svieti nová pečiatka: „Čongar, Ruská federácia.“
Dostať sa na Krym po súši je čoraz ťažšie, odkedy Ukrajina koncom decembra 2014 zrušila linky verejnej dopravy. Vlak „Kyjev-Simferopoľ“ má dnes konečnú v Novooleksivke, mestečku v Chersonskej oblasti, tridsať kilometrov od hraníc. Miestni vodiči si celkom radi zarobia trochu peňazí navyše. Cesta do najbližšieho mesta Džankoj na krymskej strane nás vyšla 250 hrivien na osobu. „Chodievam ta raz za dva dni. Do Džankoja to trvá dve až osem hodín. Závisí to od toho, aké sa tam vytvoria rady. Sú aj také dni, keď pohraničníci nepustia dnu žiadne auto, tak odvezieme ľudí ku hranici, vysadíme ich a ďalej musia ísť peši,“ hovorí Husein, ktorý si tiež zarába prepravou.
Prešiel rok, odkedy sa na Kryme zjavili „zelení mužíčkovia“. Ešte stále mi je zaťažko pochopiť, že moji rodičia už žijú v inej krajine. Miesto, ktoré nazývam svojím domovom, je dnes súčasťou Ruska.
Konečne sme pri dome, v ktorom som vyrástla. Vítam sa so starou mamou, má na hlave bielu šatku. Keď sa jej opýtam, čo si myslí o anexii, v očiach sa jej zjavia obavy. Má 82 rokov a veľmi dobre vie, aká krutá býva odplata štátnej moci. V roku 1937 jej otca zatkla a zavraždila KGB. Zvyšok rodiny – tak ako všetkých krymských Tatárov – obvinil Stalinov režim v roku 1944 zo zrady Sovietskeho zväzu a v dôsledku toho boli deportovaní do Strednej Ázie. Až v roku 1989 sa mohli krymskí Tatári vrátiť na Krym.
„Vrátili sme sa sem, aby sme mohli slobodne žiť vo svojej vlasti. A teraz tu majú krymskí Tatári znovu ťažký život. Polícia nám prehľadáva domy, hľadá knihy, prebiehajú súdy s aktivistami, ľudia dostávajú výpovede z práce a každý sa už bojí hovoriť, čo si myslí,“ vysvetľuje môj otec. Niekoľko tatárskych rodín v susednej dedine už navštívila aj ruská Federálna bezpečnostná služba.
Deväťdesiattriročný veterán Ivan Matsigora zo Sevastopoľa je na rozdiel od mojej starej matky veľmi rád, že sa Krym stal súčasťou Ruska. Je presvedčený, že Sevastopoľ patril Rusom od počiatku dejín. Hrdo nosí uniformu vyzdobenú nespočetnými vyznamenaniami za to, že bojoval za Sovietsky zväz. Dôchodok má dnes trikrát vyšší ako pred vlaňajším referendom. Ivan sa dokonca osobne stretol s prezidentom Vladimírom Putinom, minulý rok pri oslavách Dňa víťazstva mu podal ruku.
Väčšina ľudí v Sevastopoli si stále pamätá ten májový deň, keď prišiel Vladimír Putin a na počesť Dňa víťazstva sa konali obrovské oslavy. Na jednej zo stien päťposchodovej budovy v Sevastopoli je namaľovaný portrét prezidenta, v pozadí svieti Kremeľ a panoráma Sevastopoľa. Nápis hlása: „Blahoželáme k návratu do domovského prístavu.“
Rozhovor so ženou, ktorá neďaleko čaká na trolejbus, sa začne témou ukrajinsko-ruských vzťahov, potom sa doň zapoja okoloidúci ľudia a vypukne hlasná hádka. Žena otvorene hovorí, že nesúhlasí s Putinovou politikou a nikdy nepodporovala pripojenie Krymu k Rusku.
„Ak sa vám to nepáči, prečo rovno neodídete?“ okríkne ju akýsi muž. „Ste klamárka, podvodníčka! My všetci sa tešíme, že sme sa konečne vrátili tam, kam patríme!“ Na zastávke nás obklopia ďalšie ženy. Vzrušene sa nám pokúšajú vysvetliť, že deväťdesiat percent obyvateľov polostrova si jasne vybralo, čo chcú, a teraz sa tešia, že patria k Rusku.
Šéfredaktorka televíznej stanice krymských Tatárov ATR Lilia Badžurová vysvetľuje, aké ťažkosti majú s cenzúrou. „Nemôžeme používať výrazy ako ‚anexia‘, ‚okupácia‘, nemôžeme hovoriť, že Krym je ukrajinský, pretože by nás podľa zákonov Ruskej federácie obvinili zo separatizmu alebo extrémizmu. Na Kryme dnes naozaj nie je sloboda prejavu. Mám pocit, že onedlho nás nebudú sankcionovať len za to, čo hovoríme, ale aj za to, čo si myslíme.“ Všetci reportéri sa obávajú, že televíznu stanicu štát čoskoro zatvorí, lebo prvého apríla jej vyprší licencia na vysielanie. Lilia Badžurová hovorí, že v spravodajstve je ochotná robiť aj kompromisy, aby získala ruskú mediálnu registráciu a mohla udržať krymskotatársku televíziu pri živote.
Dimitrij Polonský, krymský minister pre vnútornú politiku, informácie a komunikáciu, nás ubezpečuje, že na Kryme môže ľahko získať licenciu akákoľvek mediálna organizácia. Musí splniť len dve požiadavky: odovzdať správne vyplnené dokumenty a dodržiavať zákony a pravidlá Ruskej federácie. Rozhnevá sa len po týchto otázkach: „Prečo už na Kryme nie sú povolené protesty proti vláde? Prečo boli pred niekoľkými dňami na demonštrácii pri ukrajinskom pamätníku básnika Tarasa Ševčenka zatknutí aktivisti?“ Odpovedá, aby sme sa radšej zamerali na to, ako nepovolené demonštrácie brutálne rozháňajú v Európe a Spojených štátoch amerických. Dodá, že Krym a Rusko majú v tomto ohľade rozvinutejšiu demokraciu ako západné krajiny.
Napriek mnohým negatívnym dôsledkom, ktoré Krymu spôsobilo „preradenie“ z Ukrajiny do Ruska, má krymská vláda medzi obyvateľstvom vysokú podporu. Sergej Aksenov, ktorý krymskej vláde predsedá, stále opakuje, že problémy, ktorým obyvatelia Krymu čelia, sú výsledkom toho, ako Ukrajina polostrov dvadsaťtri rokov zanedbávala. Miestni politici sľubujú, že za ich pôsobenia tu zavládne prosperita a z Krymu sa stane centrum ruského turistického ruchu.
Ministerka cestovného ruchu Elena Jurčenková nám povie, že počet turistov v lete 2014 v porovnaní s predošlým letom o 60 percent klesol. „Samozrejme, že máme obavy z nadchádzajúcej sezóny. Vlani sme ledva prežili,“ hovorí Oľga Bobošková, hotelierka v jednom z najkrajších kútov krymského pobrežia neďaleko Jalty. Od 70 do 80 percent klientov k nej chodievalo z Donbasu, kde je teraz vojna medzi proruskými militantmi a ukrajinskou armádou. Tento rok sa Oľga pokúša rokovať s ruskými vládnymi organizáciami, aby jej doviezli turistov. Dúfa, že do roku 2018 vláda postaví most medzi Krymom a Ruskom, aby sa sem ruskí dovolenkári dostali ľahšie. V lete sa cez Kerčskú úžinu trajekty dostávajú veľmi ťažko, často im v plavbe bránia búrky a hmla. „Moji klienti telefonovali, že na prevoz trajektom museli čakať dva až tri dni. Mali toho dosť, tak sa odviezli radšej do Anapy,“ zdôverí sa nám Oľga. No hoci jej firma upadá, majiteľka stále verí, že rozhodnutie pričleniť Krym k Rusku bolo správne. Dúfa, že časom Rusi začnú do Krymu viac investovať.
Vchádzam do prázdnej reštaurácie Elena s výhľadom na Lastovičie hniezdo, slávny zámok na útese. Dvoch žien, ktoré sedia za barovým pultom, sa opýtam, či sa tešia, že je Krym súčasťou Ruska. Nič nepovedia. Jedna z nich vyberie z kabelky kľúče na retiazke a položí ich predo mňa na pult. Zdobí ich prívesok s modro-žltou zástavou. Žena na mňa pozrie, že na provokačné otázky odpovedať nebudú, ale jej názor by mi mal byť jasný.
Za kávu zaplatím rubľami a vyjdem na Leninovo námestie v Simferopole. Na pódiu hrá hudba, znie pieseň Krym je Rusko. Pochytí ma smútok. Je mi totiž celkom jasné, že niet cesty späť. Krym je stratený. Ktovie, čo budúcnosť prinesie tomuto polostrovu, ktorý medzinárodné spoločenstvo neuznalo.
„Som z rovnakého úradu ako pohraničná stráž. Vy ste cudzí občania, ktorí prichádzajú do Ruska, a musíme podniknúť príslušné opatrenia,“ odpovedá. Prezrú nám auto. Naveľa nás pustia na Krym. Cez trojkilometrovú zónu od prvého čekpointu na ukrajinskej strane k tomu poslednému na ruskej sme prechádzali päť hodín. Na poslednej stránke môjho pasu svieti nová pečiatka: „Čongar, Ruská federácia.“
Dostať sa na Krym po súši je čoraz ťažšie, odkedy Ukrajina koncom decembra 2014 zrušila linky verejnej dopravy. Vlak „Kyjev-Simferopoľ“ má dnes konečnú v Novooleksivke, mestečku v Chersonskej oblasti, tridsať kilometrov od hraníc. Miestni vodiči si celkom radi zarobia trochu peňazí navyše. Cesta do najbližšieho mesta Džankoj na krymskej strane nás vyšla 250 hrivien na osobu. „Chodievam ta raz za dva dni. Do Džankoja to trvá dve až osem hodín. Závisí to od toho, aké sa tam vytvoria rady. Sú aj také dni, keď pohraničníci nepustia dnu žiadne auto, tak odvezieme ľudí ku hranici, vysadíme ich a ďalej musia ísť peši,“ hovorí Husein, ktorý si tiež zarába prepravou.
Prešiel rok, odkedy sa na Kryme zjavili „zelení mužíčkovia“. Ešte stále mi je zaťažko pochopiť, že moji rodičia už žijú v inej krajine. Miesto, ktoré nazývam svojím domovom, je dnes súčasťou Ruska.
Konečne sme pri dome, v ktorom som vyrástla. Vítam sa so starou mamou, má na hlave bielu šatku. Keď sa jej opýtam, čo si myslí o anexii, v očiach sa jej zjavia obavy. Má 82 rokov a veľmi dobre vie, aká krutá býva odplata štátnej moci. V roku 1937 jej otca zatkla a zavraždila KGB. Zvyšok rodiny – tak ako všetkých krymských Tatárov – obvinil Stalinov režim v roku 1944 zo zrady Sovietskeho zväzu a v dôsledku toho boli deportovaní do Strednej Ázie. Až v roku 1989 sa mohli krymskí Tatári vrátiť na Krym.
„Vrátili sme sa sem, aby sme mohli slobodne žiť vo svojej vlasti. A teraz tu majú krymskí Tatári znovu ťažký život. Polícia nám prehľadáva domy, hľadá knihy, prebiehajú súdy s aktivistami, ľudia dostávajú výpovede z práce a každý sa už bojí hovoriť, čo si myslí,“ vysvetľuje môj otec. Niekoľko tatárskych rodín v susednej dedine už navštívila aj ruská Federálna bezpečnostná služba.
Deväťdesiattriročný veterán Ivan Matsigora zo Sevastopoľa je na rozdiel od mojej starej matky veľmi rád, že sa Krym stal súčasťou Ruska. Je presvedčený, že Sevastopoľ patril Rusom od počiatku dejín. Hrdo nosí uniformu vyzdobenú nespočetnými vyznamenaniami za to, že bojoval za Sovietsky zväz. Dôchodok má dnes trikrát vyšší ako pred vlaňajším referendom. Ivan sa dokonca osobne stretol s prezidentom Vladimírom Putinom, minulý rok pri oslavách Dňa víťazstva mu podal ruku.
Väčšina ľudí v Sevastopoli si stále pamätá ten májový deň, keď prišiel Vladimír Putin a na počesť Dňa víťazstva sa konali obrovské oslavy. Na jednej zo stien päťposchodovej budovy v Sevastopoli je namaľovaný portrét prezidenta, v pozadí svieti Kremeľ a panoráma Sevastopoľa. Nápis hlása: „Blahoželáme k návratu do domovského prístavu.“
Rozhovor so ženou, ktorá neďaleko čaká na trolejbus, sa začne témou ukrajinsko-ruských vzťahov, potom sa doň zapoja okoloidúci ľudia a vypukne hlasná hádka. Žena otvorene hovorí, že nesúhlasí s Putinovou politikou a nikdy nepodporovala pripojenie Krymu k Rusku.
„Ak sa vám to nepáči, prečo rovno neodídete?“ okríkne ju akýsi muž. „Ste klamárka, podvodníčka! My všetci sa tešíme, že sme sa konečne vrátili tam, kam patríme!“ Na zastávke nás obklopia ďalšie ženy. Vzrušene sa nám pokúšajú vysvetliť, že deväťdesiat percent obyvateľov polostrova si jasne vybralo, čo chcú, a teraz sa tešia, že patria k Rusku.
Šéfredaktorka televíznej stanice krymských Tatárov ATR Lilia Badžurová vysvetľuje, aké ťažkosti majú s cenzúrou. „Nemôžeme používať výrazy ako ‚anexia‘, ‚okupácia‘, nemôžeme hovoriť, že Krym je ukrajinský, pretože by nás podľa zákonov Ruskej federácie obvinili zo separatizmu alebo extrémizmu. Na Kryme dnes naozaj nie je sloboda prejavu. Mám pocit, že onedlho nás nebudú sankcionovať len za to, čo hovoríme, ale aj za to, čo si myslíme.“ Všetci reportéri sa obávajú, že televíznu stanicu štát čoskoro zatvorí, lebo prvého apríla jej vyprší licencia na vysielanie. Lilia Badžurová hovorí, že v spravodajstve je ochotná robiť aj kompromisy, aby získala ruskú mediálnu registráciu a mohla udržať krymskotatársku televíziu pri živote.
Dimitrij Polonský, krymský minister pre vnútornú politiku, informácie a komunikáciu, nás ubezpečuje, že na Kryme môže ľahko získať licenciu akákoľvek mediálna organizácia. Musí splniť len dve požiadavky: odovzdať správne vyplnené dokumenty a dodržiavať zákony a pravidlá Ruskej federácie. Rozhnevá sa len po týchto otázkach: „Prečo už na Kryme nie sú povolené protesty proti vláde? Prečo boli pred niekoľkými dňami na demonštrácii pri ukrajinskom pamätníku básnika Tarasa Ševčenka zatknutí aktivisti?“ Odpovedá, aby sme sa radšej zamerali na to, ako nepovolené demonštrácie brutálne rozháňajú v Európe a Spojených štátoch amerických. Dodá, že Krym a Rusko majú v tomto ohľade rozvinutejšiu demokraciu ako západné krajiny.
Napriek mnohým negatívnym dôsledkom, ktoré Krymu spôsobilo „preradenie“ z Ukrajiny do Ruska, má krymská vláda medzi obyvateľstvom vysokú podporu. Sergej Aksenov, ktorý krymskej vláde predsedá, stále opakuje, že problémy, ktorým obyvatelia Krymu čelia, sú výsledkom toho, ako Ukrajina polostrov dvadsaťtri rokov zanedbávala. Miestni politici sľubujú, že za ich pôsobenia tu zavládne prosperita a z Krymu sa stane centrum ruského turistického ruchu.
Ministerka cestovného ruchu Elena Jurčenková nám povie, že počet turistov v lete 2014 v porovnaní s predošlým letom o 60 percent klesol. „Samozrejme, že máme obavy z nadchádzajúcej sezóny. Vlani sme ledva prežili,“ hovorí Oľga Bobošková, hotelierka v jednom z najkrajších kútov krymského pobrežia neďaleko Jalty. Od 70 do 80 percent klientov k nej chodievalo z Donbasu, kde je teraz vojna medzi proruskými militantmi a ukrajinskou armádou. Tento rok sa Oľga pokúša rokovať s ruskými vládnymi organizáciami, aby jej doviezli turistov. Dúfa, že do roku 2018 vláda postaví most medzi Krymom a Ruskom, aby sa sem ruskí dovolenkári dostali ľahšie. V lete sa cez Kerčskú úžinu trajekty dostávajú veľmi ťažko, často im v plavbe bránia búrky a hmla. „Moji klienti telefonovali, že na prevoz trajektom museli čakať dva až tri dni. Mali toho dosť, tak sa odviezli radšej do Anapy,“ zdôverí sa nám Oľga. No hoci jej firma upadá, majiteľka stále verí, že rozhodnutie pričleniť Krym k Rusku bolo správne. Dúfa, že časom Rusi začnú do Krymu viac investovať.
Vchádzam do prázdnej reštaurácie Elena s výhľadom na Lastovičie hniezdo, slávny zámok na útese. Dvoch žien, ktoré sedia za barovým pultom, sa opýtam, či sa tešia, že je Krym súčasťou Ruska. Nič nepovedia. Jedna z nich vyberie z kabelky kľúče na retiazke a položí ich predo mňa na pult. Zdobí ich prívesok s modro-žltou zástavou. Žena na mňa pozrie, že na provokačné otázky odpovedať nebudú, ale jej názor by mi mal byť jasný.
Za kávu zaplatím rubľami a vyjdem na Leninovo námestie v Simferopole. Na pódiu hrá hudba, znie pieseň Krym je Rusko. Pochytí ma smútok. Je mi totiž celkom jasné, že niet cesty späť. Krym je stratený. Ktovie, čo budúcnosť prinesie tomuto polostrovu, ktorý medzinárodné spoločenstvo neuznalo.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.