Predpovede podľa predvolebných prieskumov verejnej mienky nedávali Netanjahuovi veľa nádejí. Vychádzal z nich prinajmenšom patový výsledok. Netanjahuova pravica to mala, aspoň sa tak zdalo, zrátané. A ľavica Jicchaka Herzoga a Cipi Livniovej sa chystala písať dejiny – prvý raz od vzniku Izraela sformovať vládu silne vľavo od stredu.
Predvolebnou optikou to vyzeralo, že sa tandemu Herzog/Livni ten sen splní. Veľká časť Izraelčanov totiž pred voľbami riešila „chlebové“ dilemy – zhoršujúcu sa životnú úroveň, ťažký prístup mladých ľudí k vlastnému bývaniu, zdražovanie. Jicchak Herzog v kampani zdôrazňoval, že chce pre svojich krajanov vytvoriť skutočne sociálnu vládu.
Izraelská realita však nepustí, takže – bez ohľadu na ekonomiku – ani otázky bezpečnosti neboli bokom. Obyvatelia Izraela, ktorí si už navykli na smutný rituál utekania do krytov pred palestínskymi raketami, aj na pravidelné hrozné správy o teroristických útokoch na svojom území, rozhodne nepovažovali bezpečnostnú politiku svojej krajiny za podružnú tému. Časť z nich – tá, ktorá bola rozhodnutá hlasovať pre Herzoga a Livniovú – však dospela k názoru, že lepší a bezpečnejší život im nezabezpečí „jastrabí“ Likud, ale menej konfrontačná, na dohodu ochotnejšia politika ľavice.
Lenže potom sa niečo stalo – a Izrael bude mať za premiéra opäť „Bibiho“ Netanjahua. Už po štvrtý raz.
.pozor, volia Arabi!
Čo sa to stalo, tak znie prvá otázka, ktorú si kladú komentátori a analytici, keď vysvetľujú, prečo Netanjahu zvíťazil. Samozrejme, jedným faktorom je nespoľahlivosť prieskumov a metód, ktoré sa pri nich použili. Už veľakrát sa ukázalo, hoci nie vždy tak markantne, že prieskumom netreba priveľmi veriť. A druhým faktorom je to, ako kandidáti zmobilizujú nerozhodných voličov a tých, ktorí do poslednej chvíle nevedia, či vôbec k voľbám pôjdu. Toto v Izraeli rozhodne rolu zohralo – k urnám prišlo vyše 71 percent voličov, čo je najviac od roku 1999 a v porovnaní s rokom 2013 vzostup o 4,1 percenta.
Benjamin Netanjahu mobilizoval na plný plyn. Krátko pred voľbami sa uchýlil k niekoľkým vyhláseniam – pôsobivým a kontroverzným – , ktoré mohli zvrátiť predpokladaný vývoj (hoci pri metodike prieskumov nie je isté, či sa tým predpokladom dalo veriť). Napríklad vyzýval Izraelčanov, ktorí nechcú vládu ľavice, málo vlasteneckú a slabošskú, aby prišli k voľbám. V tomto videu zaznela „Bibiho“ výstraha o arabských voličoch (Araboch s izraelským občianstvom), ktorí prídu „húfne voliť“, lebo ich zvážajú „ľavicové organizácie“.
Zásadným momentom bol ten, keď Netanjahu pred voľbami dostal otázku, či v prípade, že postaví vládu, naozaj nevznikne palestínsky štát. Odpovedal: „Naozaj.“
Za úspech teda „Bibi“ údajne vďačí týmto dvom faktorom: strachu z arabských voličov a príklonu k tej časti politického spektra, ktorá odmieta vznik palestínskeho štátu. Joe Klein, americký publicista a románopisec židovského pôvodu, autor zábavnej „takmer fiktívnej“ knihy o Clintonovcoch Primary Colors, napísal do časopisu Time, že mu je z výsledkov izraelských volieb smutno, pretože podľa neho vyhral Netanjahu ako „fanatik“ (bigot). A Klein so svojím hodnotením nebol sám. „Bibiho“ mnohí vnímajú ako politika, ktorý dokáže lepšie rozdeľovať než spájať. Neočakávajú od neho nič, len bojovú rétoriku a vojnové kampane. Boja sa, že Izrael s premiérom Netanjahuom prestane byť miestom, kde by ešte mohol fungovať kompromis, slušná dohoda, pokusy o spolužitie – a raz aj mier.
.bude pragmatikom?
Iste, všeličo sa ešte ukáže – ale niečo sa už ukázalo. Netanjahu totiž po voľbách zaradil spiatočku. Svoje odmietanie palestínskeho štátu predstavil v inom kontexte. Bol by za jeho vznik, ale okolnosti to teraz neumožňujú. Jeho víziou bol a zostáva demilitarizovaný palestínsky štát, ktorý pre Izrael nie je nebezpečný. Taký dnes podľa neho nie je možné vytvoriť. Čo sa týka izraelských Arabov (z ktorých nezanedbateľnú časť tvoria arabskí kresťania), aj v tomto sa „Bibi“ mierne resetoval. Vyhlásil, že je hrdým premiérom všetkých Izraelčanov.
Je pravda, že Netanjahu chladnokrvne kalkuloval, a potom obrátil kabát? Využil hlasy tých, ktorí v ňom na chvíľu uvideli ešte tvrdšieho jastraba, než akým je, a vzápätí ich zaprel? Nuž, áno. Práve toto konanie však vzbudzuje nádej, že vo svojom štvrtom funkčnom období bude pragmatikom. A to je pre Izrael lepšie ako – akékoľvek – klapky na očiach.
Paradoxne možno od neho čakať dokonca viac umiernenosti. Ak sa „Bibi“ v rámci svojej novej silnej pozície bude cítiť dostatočne isto, môže urobiť viac ústupkov. A ako povedal Yossi Klein Halevi zo Shalom Hartman Institute v Jeruzaleme, Netanjahu porazil nielen ľavicu, ale aj pravicu. Jeho víťazstvo vytlačilo z parlamentu napríklad časť zástupcov strany, ktorá reprezentuje boj za budovanie židovských osád. Tá ho v minulosti neraz rozhnevala, keď svoju agendu presadzovala navzdory realistickým možnostiam – a premiérovej vôli.
Veľa závisí od Netanjahuovej štátnickej múdrosti, či v tomto štvrtom premiérskom období ukáže svetu tvár pragmatika (ktorá je podľa jeho priaznivcov stále prítomná aj pod bojovnou rétorikou). Ale dosť závisí aj od faktorov, ktoré Netanjahu priamo neovplyvní. Napríklad od vzostupu bojovného islamizmu, od vývoja v Iráne či od stanoviska USA a Európskej únie.
Predvolebnou optikou to vyzeralo, že sa tandemu Herzog/Livni ten sen splní. Veľká časť Izraelčanov totiž pred voľbami riešila „chlebové“ dilemy – zhoršujúcu sa životnú úroveň, ťažký prístup mladých ľudí k vlastnému bývaniu, zdražovanie. Jicchak Herzog v kampani zdôrazňoval, že chce pre svojich krajanov vytvoriť skutočne sociálnu vládu.
Izraelská realita však nepustí, takže – bez ohľadu na ekonomiku – ani otázky bezpečnosti neboli bokom. Obyvatelia Izraela, ktorí si už navykli na smutný rituál utekania do krytov pred palestínskymi raketami, aj na pravidelné hrozné správy o teroristických útokoch na svojom území, rozhodne nepovažovali bezpečnostnú politiku svojej krajiny za podružnú tému. Časť z nich – tá, ktorá bola rozhodnutá hlasovať pre Herzoga a Livniovú – však dospela k názoru, že lepší a bezpečnejší život im nezabezpečí „jastrabí“ Likud, ale menej konfrontačná, na dohodu ochotnejšia politika ľavice.
Lenže potom sa niečo stalo – a Izrael bude mať za premiéra opäť „Bibiho“ Netanjahua. Už po štvrtý raz.
.pozor, volia Arabi!
Čo sa to stalo, tak znie prvá otázka, ktorú si kladú komentátori a analytici, keď vysvetľujú, prečo Netanjahu zvíťazil. Samozrejme, jedným faktorom je nespoľahlivosť prieskumov a metód, ktoré sa pri nich použili. Už veľakrát sa ukázalo, hoci nie vždy tak markantne, že prieskumom netreba priveľmi veriť. A druhým faktorom je to, ako kandidáti zmobilizujú nerozhodných voličov a tých, ktorí do poslednej chvíle nevedia, či vôbec k voľbám pôjdu. Toto v Izraeli rozhodne rolu zohralo – k urnám prišlo vyše 71 percent voličov, čo je najviac od roku 1999 a v porovnaní s rokom 2013 vzostup o 4,1 percenta.
Benjamin Netanjahu mobilizoval na plný plyn. Krátko pred voľbami sa uchýlil k niekoľkým vyhláseniam – pôsobivým a kontroverzným – , ktoré mohli zvrátiť predpokladaný vývoj (hoci pri metodike prieskumov nie je isté, či sa tým predpokladom dalo veriť). Napríklad vyzýval Izraelčanov, ktorí nechcú vládu ľavice, málo vlasteneckú a slabošskú, aby prišli k voľbám. V tomto videu zaznela „Bibiho“ výstraha o arabských voličoch (Araboch s izraelským občianstvom), ktorí prídu „húfne voliť“, lebo ich zvážajú „ľavicové organizácie“.
Zásadným momentom bol ten, keď Netanjahu pred voľbami dostal otázku, či v prípade, že postaví vládu, naozaj nevznikne palestínsky štát. Odpovedal: „Naozaj.“
Za úspech teda „Bibi“ údajne vďačí týmto dvom faktorom: strachu z arabských voličov a príklonu k tej časti politického spektra, ktorá odmieta vznik palestínskeho štátu. Joe Klein, americký publicista a románopisec židovského pôvodu, autor zábavnej „takmer fiktívnej“ knihy o Clintonovcoch Primary Colors, napísal do časopisu Time, že mu je z výsledkov izraelských volieb smutno, pretože podľa neho vyhral Netanjahu ako „fanatik“ (bigot). A Klein so svojím hodnotením nebol sám. „Bibiho“ mnohí vnímajú ako politika, ktorý dokáže lepšie rozdeľovať než spájať. Neočakávajú od neho nič, len bojovú rétoriku a vojnové kampane. Boja sa, že Izrael s premiérom Netanjahuom prestane byť miestom, kde by ešte mohol fungovať kompromis, slušná dohoda, pokusy o spolužitie – a raz aj mier.
.bude pragmatikom?
Iste, všeličo sa ešte ukáže – ale niečo sa už ukázalo. Netanjahu totiž po voľbách zaradil spiatočku. Svoje odmietanie palestínskeho štátu predstavil v inom kontexte. Bol by za jeho vznik, ale okolnosti to teraz neumožňujú. Jeho víziou bol a zostáva demilitarizovaný palestínsky štát, ktorý pre Izrael nie je nebezpečný. Taký dnes podľa neho nie je možné vytvoriť. Čo sa týka izraelských Arabov (z ktorých nezanedbateľnú časť tvoria arabskí kresťania), aj v tomto sa „Bibi“ mierne resetoval. Vyhlásil, že je hrdým premiérom všetkých Izraelčanov.
Je pravda, že Netanjahu chladnokrvne kalkuloval, a potom obrátil kabát? Využil hlasy tých, ktorí v ňom na chvíľu uvideli ešte tvrdšieho jastraba, než akým je, a vzápätí ich zaprel? Nuž, áno. Práve toto konanie však vzbudzuje nádej, že vo svojom štvrtom funkčnom období bude pragmatikom. A to je pre Izrael lepšie ako – akékoľvek – klapky na očiach.
Paradoxne možno od neho čakať dokonca viac umiernenosti. Ak sa „Bibi“ v rámci svojej novej silnej pozície bude cítiť dostatočne isto, môže urobiť viac ústupkov. A ako povedal Yossi Klein Halevi zo Shalom Hartman Institute v Jeruzaleme, Netanjahu porazil nielen ľavicu, ale aj pravicu. Jeho víťazstvo vytlačilo z parlamentu napríklad časť zástupcov strany, ktorá reprezentuje boj za budovanie židovských osád. Tá ho v minulosti neraz rozhnevala, keď svoju agendu presadzovala navzdory realistickým možnostiam – a premiérovej vôli.
Veľa závisí od Netanjahuovej štátnickej múdrosti, či v tomto štvrtom premiérskom období ukáže svetu tvár pragmatika (ktorá je podľa jeho priaznivcov stále prítomná aj pod bojovnou rétorikou). Ale dosť závisí aj od faktorov, ktoré Netanjahu priamo neovplyvní. Napríklad od vzostupu bojovného islamizmu, od vývoja v Iráne či od stanoviska USA a Európskej únie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.