.hlavný nápor utečencov zachytilo Maďarsko. Trasa masívneho exodu, na aký si Kosovo od vojny na jar 1999 nepamätá, viedla z hlavného mesta Priština, kde utečenci nastupovali na linkový autobus, do srbskej metropoly Belehrad. Odtiaľ smerovali do Subotice, ktorá leží na hranici s Maďarskom.
Schengenské hranice prekračovali ilegálne s pomocou prevádzačov, ktorí od Kosovčanov pýtali 400 eur na osobu, no napokon im stačila aj polovica tejto sumy. Mnohí prevádzači migrantov podviedli, ukázali im zlú cestu alebo ich nechali na poliach pri hranici. Na rozdiel od minulosti utekali posledné mesiace z Kosova za vidinou lepšieho života nielen mladí muži, ktorí hľadali prácu, ale celé rodiny s deťmi. Museli sa dostať do Maďarska cez kanál naplnený vodou a museli sa tiež vyhnúť pohraničným hliadkam. Ak sa im to podarilo, tak putovali pešo jedenásť hodín do Segedínu, kde chcela väčšina z nich nasadnúť na autobus alebo na vlak do Viedne a odtiaľ ďalej do Nemecka. Mnohé skupinky vysilených ľudí s kuframi zachytili hliadky maďarskej polície, ktorá sa k nim nesprávala nijako vľúdne.
.ostaňte doma
Jeden z mladých Kosovčanov Bajram (23) pre kosovské médiá opísal, ako ho vo februári s manželkou a malou dcérkou zastavila maďarská polícia a zadržali ich na noc. Bajram musel byť v miestnosti s rozlohou sto štvorcových metrov spoločne s ďalšou stovkou Kosovčanov bez prístupu na toaletu a bez vody. Tvrdí, že policajti ho bili.
Ženy a deti držali osobitne, takisto bez toalety, bez vody a bez plienok. Bajrama s rodinou na druhý deň zo Segedínu pustili s tým, aby sa hlásil v jednom zo štyroch maďarských utečeneckých táborov. Po zlej skúsenosti však túžil túto krajinu čo najskôr opustiť. Mal šťastie. Na stanici v Budapešti si ich nevšimli policajti a cez Viedeň sa dostali do Nemecka, kde požiadali o azyl a skončili v utečeneckom tábore.
No ešte predtým ich tam oslovili maďarskí prevádzači, ktorí od celej rodiny pýtali
2 500 eur za to, že ich dostanú do Nemecka. Zúfalý Bajram sumu zaplatil, pričom doma v Kosove pred cestou predal auto a kravu: vo vrecku mal 4 000 eur. V Nemecku pochopil, že šanca na azyl je mizivá, pretože ekonomické dôvody krajiny EÚ neuznávajú. Až 99 percent Kosovčanov sa po zamietnutí svojej žiadosti musí vrátiť domov. „Je to všetko podvod. Nenechajte sa nachytať na falošné sľuby a ostaňte doma,“ odkázal z Nemecka sklamaný Bajram svojim krajanom. A skutočne. V marci sa masívny exodus takmer zastavil.
Kosovo čelí ostrej kritike EÚ. Tamojšie úrady pritom ani netušia, koľko obyvateľov ušlo nelegálne na Západ. Minister vnútra Skënder Hyseni žiada, aby štát zriadil fond pre navrátilcov, pretože mnohí z nich pred cestou predali všetok majetok, aj domy, a teraz sa nemajú kam vrátiť. Minister ďalej uviedol, že situácia sa nezlepší v priebehu mesiacov, ale bude vyžadovať roky. Opäť apeloval na liberalizáciu vízového režimu s krajinami EÚ, ktorá by podľa neho znížila migráciu Kosovčanov. Tento názor však nezdieľajú západné krajiny (vrátane Maďarska), ktoré, naopak, hovoria o sprísnení svojej imigračnej legislatívy. Maďarský premiér Viktor Orbán sa vo februári vyjadril, že jeho krajina nemôže byť „zberný tábor pre utečencov“. V Maďarsku do 18. februára požiadalo o azyl vyše 22-tisíc Kosovčanov, čo je 85 percent z počtu všetkých utečencov. Tí zvyšní pochádzajú najmä zo Sýrie, z Iraku a z Afganistanu. Maďarsko považuje Kosovo za bezpečnú krajinu, a preto tam od roku 2014 nezískal azyl ani jeden Kosovčan.
.v tábore
Bežný pracovný deň. O deviatej máme dohodnuté stretnutie s riaditeľkou utečeneckého tábora v dedinke Vámosszabadi, ktorá leží tesne za slovenskou hranicou. V objekte tábora boli kedysi ubytovacie kapacity pre staviteľov vodného diela Gabčíkovo, neskôr tu mali služobné byty príslušníci pohraničnej polície a colníci. Tábor je obkolesený vysokým plotom a do jeho areálu ešte nepustili nijakého novinára. Túto „tradíciu“ neporušila ani jeho riaditeľka Anikó Sipos, ktorá vystúpila z auta na pred bránami tábora presne o deviatej. Nepozvala nás dnu do svojej pracovne. Museli sme sa rozprávať na ceste. Zvláštne.
„Boli dni, keď za jeden deň prišlo do Maďarska viac ako tisíc Kosovčanov. Toto však nie je ich cieľová krajina, chcú sa dostať ďalej na Západ, najmä do Nemecka, kde majú príbuzných a známych,“ vysvetľuje Sípos a pokračuje: „V tábore je teraz denný priemer okolo 170 utečencov, kapacita je 216 osôb. Máme tu otvorený režim, čo znamená, že sa môžu voľne pohybovať po okolí. Majú tu zabezpečené ubytovanie, stravu a hygienu. Zo zbierok charitatívnych organizácií získali aj nejaké finančné zdroje. Hneď po príchode musia absolvovať lekársku prehliadku a v prípade potreby sú zaočkovaní. Pre deti utečencov je tu jedna škôlka a jedna škola. V tábore je vysoká fluktuácia. Až 80 percent migrantov po týždni odchádza a pokúšajú sa ísť ďalej na Západ.“
Riaditeľka Sípos nám nechce povedať niektoré fakty. Má síce milý úsmev, no je neoblomná. Ako sa máme porozprávať s Kosovčanmi, keď za nimi nesmieme ísť do tábora? Neviem, čakajte ich tu pred bránou, či náhodou nepôjdu von. Kedy príde autobus, ktorý ich zavezie do Győru? Čakajte a uvidíte.
Cez plot pozorujeme mladého muža, vyzerá ako Afganec, ktorý na parkovisku v areáli tábora cvičí gymnastiku. Keď vytiahneme fotoaparát, prekryje si tvár rukami. Pred desiatou sa začínajú trúsiť a pri bráne zhromažďovať utečenci. Podľa balkánskeho výzoru oslovíme dvoch mužov. Kosovčania sú ochotní sa s nami rozprávať a vyjsť pred bránu, no príslušník strážnej služby ich rezolútne zaháňa dnu: „Musíte čakať na autobus tu vnútri!“ Muži pokrčia plecami a poslúchnu. Na autobus nepočkajú a vracajú sa do tábora. Podľa výzoru tipujeme, že ešte jeden muž môže byť v skupinke asi tridsiatich čakajúcich utečencov kosovský Albánec. Pred desiatou prichádza policajné auto, krátko po ňom autobus imigračného úradu. Győr je hneď „za rohom“. Autobus smeruje na parkovisko nákupného centra Árkád. Utečencov čakajú tri hodiny bezcieľneho potulovania sa po obchodoch. Musia nejako zahnať nudu.
.chcem ísť kamkoľvek
V nákupnom centre ho pozývame na kávu. Má na sebe mikinu s nápisom California a obnosenú zimnú bundu. Predstaví sa ako Sabri (52), priezvisko nechce povedať a nenechá sa ani odfotografovať. Pôsobí unaveným dojmom, na tvári má strnisko. No je ochotný rozprávať svoj príbeh.
Pochádza z albánskej dedinky na srbskom severe Kosova. Tvrdí, že až polovica z tisícky tamojších domov je dnes prázdna, pretože obyvatelia emigrovali na Západ. Sabri na rozdiel od mnohých nepredal svoj dom, no speňažil pôdu, ktorú vlastnil. Za pozemky dostal 3 500 eur. S týmito peniazmi sa teraz vo februári, teda šestnásť rokov po vojne a sedem rokov po vyhlásení nezávislosti Kosova, rozhodol ísť spoločne s manželkou a s tromi maloletými deťmi za bratom do Nemecka. Ďalší z jeho šiestich bratov žije vo Fínsku, ostatní štyria a dve sestry ostali v Kosove. Nemčinu Sabri neovláda a má iba osem tried základnej školy.
„V Kosove som posledných pätnásť rokov nepracoval, pretože tam niet nijakej práce. Som chorý, mal by som ísť na operáciu, mám kameň na obličkách a cukrovku. V Kosove by ma liečba stála neúmerne veľa. Verím, že v Nemecku ma dajú lekári do poriadku. Celá rodina sme museli v Kosove vyžiť z 85 eur sociálnej podpory na mesiac. Viete si to predstaviť?“ pýta sa Sabri a nečaká na odpoveď. Vysvetľuje, ako sa počas vojny a náletov NATO na jar 1999 zdržiaval v utečeneckom tábore na severe Albánska. Podobne ako iní, aj on teraz začiatkom februára utekal do Maďarska cez Belehrad a cez Suboticu. K emigrácii ho povzbudila dohoda zo septembra 2014 medzi Kosovom a Srbskom, podľa ktorej Kosovčania môžu do Srbska cestovať bez víz a dokonca bez pasu. Sabri ukazuje kosovskú identifikačnú kartu. Je to jediný doklad, ktorý má. Tí Kosovčania, ktorí si vybavili srbské pasy, nemuseli platiť veľké peniaze prevádzačom – na Západ mohli ísť legálne.
„Mali sme kúpené lístky až do Viedne, no v Maďarsku nás zadržala polícia. Zaplatil som 700 eur, za lístky na autobus aj prevádzačom,“ vysvetľuje Sabri. Štyrikrát sa ho neúspešne pýtam, čo urobí, ak v Maďarsku ani v Nemecku nedostanú azyl. Je to vysoko pravdepodobné. Priamej odpovedi sa vyhne. „To je otázka osudu, časom sa uvidí. Chcem ísť kamkoľvek, len aby ma liečili. Iné krajiny sa dokážu postarať o svojich ľudí lepšie ako Kosovo,“ dodáva Sabri.
Pred vojnou, keď bolo Kosovo ešte súčasťou Srbska, zažili Albánci prenasledovanie, šikanovanie, vypaľovanie domov, bitky aj väzenie. Podobne ako iní Kosovčania, aj Sabri po vojne a po odchode srbských vojsk očakával, že sa bude žiť lepšie. Nádeje sa ešte umocnili po vyhlásení nezávislosti vo februári 2008. O to väčšie je dnes jeho sklamanie.
.nechceme ich tu
Zriadenie utečeneckého tábora vo Vámosszabadi v auguste 2013 sprevádzali masívne protesty miestnych obyvateľov. Z obáv o svoju bezpečnosť zorganizovali fakľový sprievod, dokonca zablokovali cestu. Vláde do Budapešti poslali petíciu proti táboru, ktorá mala viac ako 11-tisíc podpisov. Nič z toho im nepomohlo. Minister vnútra Sándor Pintér opakuje, že utečenci neohrozujú bezpečnosť, no zároveň tvrdí, že ide iba o dočasný tábor. Kedy ho zavrú, o tom mlčí. Teraz vo februári informovali miestne úrady veľvyslanectvo Kosova v Budapešti, že v tábore zomrelo na zápal pľúc dvojročné dievčatko s Downovým syndrómom. Polícia vylúčila zodpovednosť personálu tábora.
„Naďalej sme ostro proti táboru v našej obci. O to viac, že o rozhodnutí zriadiť ho sme sa dozvedeli iba zo zápisnice na župe a z médií,“ sťažuje sa starostka Vámosszabadi Lívia Lizákné Vajda a pokračuje: „Obec žila predtým svojím vlastným pokojným životom. Dnes tu premávajú sanitky a policajné autá, utečenci chodia slobodne po dedine, čo nám prekáža. Vlani v októbri sa tu našla mŕtvola utečenca. Od začiatku sa v tábore vystriedalo 5-tisíc utečencov, pričom obec má iba 1 700 obyvateľov.“
Prítomnosť tábora bola aj hlavnou témou komunálnej politiky. Bývalé vedenie obce, ktoré podľa občianskych aktivistov nedostatočne hájilo záujmy miestnych, muselo odísť. Dnešná starostka, aj piati zo šiestich poslancov, sú nezávislí kandidáti a bývalí lídri protestov proti táboru. V krajine, kde aj v komunálnej sfére vládnu členovia vládneho FIDESZ-u, je to rarita.
Občianske protesty viedol dnešný vicestarosta Vámoszabadi István Buruzs. Pri otázke, čoho sa najviac bál, sa hlboko zamyslí a povie: „Je to riziko, ktoré je ťažké špecifikovať. Určite s väčšinou utečencov nie je problém, no môžu byť medzi nimi aj vrahovia a teroristi. Pred desiatimi rokmi bol v Györi menší utečenecký tábor. Istý čas tam držali a potom prepustili muža, ktorý neskôr v Madride spáchal teroristický útok, pri ktorom zahynulo vyše sto ľudí. Aj tu sa stalo, že sa utečenci medzi sebou napadli nožom. Bojíme sa ich,“ vysvetľuje Buruzs. Treba dodať, že obavy miestnych o bezpečnosť sú zatiaľ neopodstatnené. Určite k tomu prispel aj fakt, že Imigračný úrad na žiadosť obce zriadil pre utečencov špeciálne autobusové linky do Györu tak, aby ich nemuseli spoločne s miestnymi voziť pravidelné linky. Nevľúdny odkaz „nechceme vás tu“ platí aj naďalej.
Schengenské hranice prekračovali ilegálne s pomocou prevádzačov, ktorí od Kosovčanov pýtali 400 eur na osobu, no napokon im stačila aj polovica tejto sumy. Mnohí prevádzači migrantov podviedli, ukázali im zlú cestu alebo ich nechali na poliach pri hranici. Na rozdiel od minulosti utekali posledné mesiace z Kosova za vidinou lepšieho života nielen mladí muži, ktorí hľadali prácu, ale celé rodiny s deťmi. Museli sa dostať do Maďarska cez kanál naplnený vodou a museli sa tiež vyhnúť pohraničným hliadkam. Ak sa im to podarilo, tak putovali pešo jedenásť hodín do Segedínu, kde chcela väčšina z nich nasadnúť na autobus alebo na vlak do Viedne a odtiaľ ďalej do Nemecka. Mnohé skupinky vysilených ľudí s kuframi zachytili hliadky maďarskej polície, ktorá sa k nim nesprávala nijako vľúdne.
.ostaňte doma
Jeden z mladých Kosovčanov Bajram (23) pre kosovské médiá opísal, ako ho vo februári s manželkou a malou dcérkou zastavila maďarská polícia a zadržali ich na noc. Bajram musel byť v miestnosti s rozlohou sto štvorcových metrov spoločne s ďalšou stovkou Kosovčanov bez prístupu na toaletu a bez vody. Tvrdí, že policajti ho bili.
Ženy a deti držali osobitne, takisto bez toalety, bez vody a bez plienok. Bajrama s rodinou na druhý deň zo Segedínu pustili s tým, aby sa hlásil v jednom zo štyroch maďarských utečeneckých táborov. Po zlej skúsenosti však túžil túto krajinu čo najskôr opustiť. Mal šťastie. Na stanici v Budapešti si ich nevšimli policajti a cez Viedeň sa dostali do Nemecka, kde požiadali o azyl a skončili v utečeneckom tábore.
No ešte predtým ich tam oslovili maďarskí prevádzači, ktorí od celej rodiny pýtali
2 500 eur za to, že ich dostanú do Nemecka. Zúfalý Bajram sumu zaplatil, pričom doma v Kosove pred cestou predal auto a kravu: vo vrecku mal 4 000 eur. V Nemecku pochopil, že šanca na azyl je mizivá, pretože ekonomické dôvody krajiny EÚ neuznávajú. Až 99 percent Kosovčanov sa po zamietnutí svojej žiadosti musí vrátiť domov. „Je to všetko podvod. Nenechajte sa nachytať na falošné sľuby a ostaňte doma,“ odkázal z Nemecka sklamaný Bajram svojim krajanom. A skutočne. V marci sa masívny exodus takmer zastavil.
Kosovo čelí ostrej kritike EÚ. Tamojšie úrady pritom ani netušia, koľko obyvateľov ušlo nelegálne na Západ. Minister vnútra Skënder Hyseni žiada, aby štát zriadil fond pre navrátilcov, pretože mnohí z nich pred cestou predali všetok majetok, aj domy, a teraz sa nemajú kam vrátiť. Minister ďalej uviedol, že situácia sa nezlepší v priebehu mesiacov, ale bude vyžadovať roky. Opäť apeloval na liberalizáciu vízového režimu s krajinami EÚ, ktorá by podľa neho znížila migráciu Kosovčanov. Tento názor však nezdieľajú západné krajiny (vrátane Maďarska), ktoré, naopak, hovoria o sprísnení svojej imigračnej legislatívy. Maďarský premiér Viktor Orbán sa vo februári vyjadril, že jeho krajina nemôže byť „zberný tábor pre utečencov“. V Maďarsku do 18. februára požiadalo o azyl vyše 22-tisíc Kosovčanov, čo je 85 percent z počtu všetkých utečencov. Tí zvyšní pochádzajú najmä zo Sýrie, z Iraku a z Afganistanu. Maďarsko považuje Kosovo za bezpečnú krajinu, a preto tam od roku 2014 nezískal azyl ani jeden Kosovčan.
.v tábore
Bežný pracovný deň. O deviatej máme dohodnuté stretnutie s riaditeľkou utečeneckého tábora v dedinke Vámosszabadi, ktorá leží tesne za slovenskou hranicou. V objekte tábora boli kedysi ubytovacie kapacity pre staviteľov vodného diela Gabčíkovo, neskôr tu mali služobné byty príslušníci pohraničnej polície a colníci. Tábor je obkolesený vysokým plotom a do jeho areálu ešte nepustili nijakého novinára. Túto „tradíciu“ neporušila ani jeho riaditeľka Anikó Sipos, ktorá vystúpila z auta na pred bránami tábora presne o deviatej. Nepozvala nás dnu do svojej pracovne. Museli sme sa rozprávať na ceste. Zvláštne.
„Boli dni, keď za jeden deň prišlo do Maďarska viac ako tisíc Kosovčanov. Toto však nie je ich cieľová krajina, chcú sa dostať ďalej na Západ, najmä do Nemecka, kde majú príbuzných a známych,“ vysvetľuje Sípos a pokračuje: „V tábore je teraz denný priemer okolo 170 utečencov, kapacita je 216 osôb. Máme tu otvorený režim, čo znamená, že sa môžu voľne pohybovať po okolí. Majú tu zabezpečené ubytovanie, stravu a hygienu. Zo zbierok charitatívnych organizácií získali aj nejaké finančné zdroje. Hneď po príchode musia absolvovať lekársku prehliadku a v prípade potreby sú zaočkovaní. Pre deti utečencov je tu jedna škôlka a jedna škola. V tábore je vysoká fluktuácia. Až 80 percent migrantov po týždni odchádza a pokúšajú sa ísť ďalej na Západ.“
Riaditeľka Sípos nám nechce povedať niektoré fakty. Má síce milý úsmev, no je neoblomná. Ako sa máme porozprávať s Kosovčanmi, keď za nimi nesmieme ísť do tábora? Neviem, čakajte ich tu pred bránou, či náhodou nepôjdu von. Kedy príde autobus, ktorý ich zavezie do Győru? Čakajte a uvidíte.
Cez plot pozorujeme mladého muža, vyzerá ako Afganec, ktorý na parkovisku v areáli tábora cvičí gymnastiku. Keď vytiahneme fotoaparát, prekryje si tvár rukami. Pred desiatou sa začínajú trúsiť a pri bráne zhromažďovať utečenci. Podľa balkánskeho výzoru oslovíme dvoch mužov. Kosovčania sú ochotní sa s nami rozprávať a vyjsť pred bránu, no príslušník strážnej služby ich rezolútne zaháňa dnu: „Musíte čakať na autobus tu vnútri!“ Muži pokrčia plecami a poslúchnu. Na autobus nepočkajú a vracajú sa do tábora. Podľa výzoru tipujeme, že ešte jeden muž môže byť v skupinke asi tridsiatich čakajúcich utečencov kosovský Albánec. Pred desiatou prichádza policajné auto, krátko po ňom autobus imigračného úradu. Győr je hneď „za rohom“. Autobus smeruje na parkovisko nákupného centra Árkád. Utečencov čakajú tri hodiny bezcieľneho potulovania sa po obchodoch. Musia nejako zahnať nudu.
.chcem ísť kamkoľvek
V nákupnom centre ho pozývame na kávu. Má na sebe mikinu s nápisom California a obnosenú zimnú bundu. Predstaví sa ako Sabri (52), priezvisko nechce povedať a nenechá sa ani odfotografovať. Pôsobí unaveným dojmom, na tvári má strnisko. No je ochotný rozprávať svoj príbeh.
Pochádza z albánskej dedinky na srbskom severe Kosova. Tvrdí, že až polovica z tisícky tamojších domov je dnes prázdna, pretože obyvatelia emigrovali na Západ. Sabri na rozdiel od mnohých nepredal svoj dom, no speňažil pôdu, ktorú vlastnil. Za pozemky dostal 3 500 eur. S týmito peniazmi sa teraz vo februári, teda šestnásť rokov po vojne a sedem rokov po vyhlásení nezávislosti Kosova, rozhodol ísť spoločne s manželkou a s tromi maloletými deťmi za bratom do Nemecka. Ďalší z jeho šiestich bratov žije vo Fínsku, ostatní štyria a dve sestry ostali v Kosove. Nemčinu Sabri neovláda a má iba osem tried základnej školy.
„V Kosove som posledných pätnásť rokov nepracoval, pretože tam niet nijakej práce. Som chorý, mal by som ísť na operáciu, mám kameň na obličkách a cukrovku. V Kosove by ma liečba stála neúmerne veľa. Verím, že v Nemecku ma dajú lekári do poriadku. Celá rodina sme museli v Kosove vyžiť z 85 eur sociálnej podpory na mesiac. Viete si to predstaviť?“ pýta sa Sabri a nečaká na odpoveď. Vysvetľuje, ako sa počas vojny a náletov NATO na jar 1999 zdržiaval v utečeneckom tábore na severe Albánska. Podobne ako iní, aj on teraz začiatkom februára utekal do Maďarska cez Belehrad a cez Suboticu. K emigrácii ho povzbudila dohoda zo septembra 2014 medzi Kosovom a Srbskom, podľa ktorej Kosovčania môžu do Srbska cestovať bez víz a dokonca bez pasu. Sabri ukazuje kosovskú identifikačnú kartu. Je to jediný doklad, ktorý má. Tí Kosovčania, ktorí si vybavili srbské pasy, nemuseli platiť veľké peniaze prevádzačom – na Západ mohli ísť legálne.
„Mali sme kúpené lístky až do Viedne, no v Maďarsku nás zadržala polícia. Zaplatil som 700 eur, za lístky na autobus aj prevádzačom,“ vysvetľuje Sabri. Štyrikrát sa ho neúspešne pýtam, čo urobí, ak v Maďarsku ani v Nemecku nedostanú azyl. Je to vysoko pravdepodobné. Priamej odpovedi sa vyhne. „To je otázka osudu, časom sa uvidí. Chcem ísť kamkoľvek, len aby ma liečili. Iné krajiny sa dokážu postarať o svojich ľudí lepšie ako Kosovo,“ dodáva Sabri.
Pred vojnou, keď bolo Kosovo ešte súčasťou Srbska, zažili Albánci prenasledovanie, šikanovanie, vypaľovanie domov, bitky aj väzenie. Podobne ako iní Kosovčania, aj Sabri po vojne a po odchode srbských vojsk očakával, že sa bude žiť lepšie. Nádeje sa ešte umocnili po vyhlásení nezávislosti vo februári 2008. O to väčšie je dnes jeho sklamanie.
.nechceme ich tu
Zriadenie utečeneckého tábora vo Vámosszabadi v auguste 2013 sprevádzali masívne protesty miestnych obyvateľov. Z obáv o svoju bezpečnosť zorganizovali fakľový sprievod, dokonca zablokovali cestu. Vláde do Budapešti poslali petíciu proti táboru, ktorá mala viac ako 11-tisíc podpisov. Nič z toho im nepomohlo. Minister vnútra Sándor Pintér opakuje, že utečenci neohrozujú bezpečnosť, no zároveň tvrdí, že ide iba o dočasný tábor. Kedy ho zavrú, o tom mlčí. Teraz vo februári informovali miestne úrady veľvyslanectvo Kosova v Budapešti, že v tábore zomrelo na zápal pľúc dvojročné dievčatko s Downovým syndrómom. Polícia vylúčila zodpovednosť personálu tábora.
„Naďalej sme ostro proti táboru v našej obci. O to viac, že o rozhodnutí zriadiť ho sme sa dozvedeli iba zo zápisnice na župe a z médií,“ sťažuje sa starostka Vámosszabadi Lívia Lizákné Vajda a pokračuje: „Obec žila predtým svojím vlastným pokojným životom. Dnes tu premávajú sanitky a policajné autá, utečenci chodia slobodne po dedine, čo nám prekáža. Vlani v októbri sa tu našla mŕtvola utečenca. Od začiatku sa v tábore vystriedalo 5-tisíc utečencov, pričom obec má iba 1 700 obyvateľov.“
Prítomnosť tábora bola aj hlavnou témou komunálnej politiky. Bývalé vedenie obce, ktoré podľa občianskych aktivistov nedostatočne hájilo záujmy miestnych, muselo odísť. Dnešná starostka, aj piati zo šiestich poslancov, sú nezávislí kandidáti a bývalí lídri protestov proti táboru. V krajine, kde aj v komunálnej sfére vládnu členovia vládneho FIDESZ-u, je to rarita.
Občianske protesty viedol dnešný vicestarosta Vámoszabadi István Buruzs. Pri otázke, čoho sa najviac bál, sa hlboko zamyslí a povie: „Je to riziko, ktoré je ťažké špecifikovať. Určite s väčšinou utečencov nie je problém, no môžu byť medzi nimi aj vrahovia a teroristi. Pred desiatimi rokmi bol v Györi menší utečenecký tábor. Istý čas tam držali a potom prepustili muža, ktorý neskôr v Madride spáchal teroristický útok, pri ktorom zahynulo vyše sto ľudí. Aj tu sa stalo, že sa utečenci medzi sebou napadli nožom. Bojíme sa ich,“ vysvetľuje Buruzs. Treba dodať, že obavy miestnych o bezpečnosť sú zatiaľ neopodstatnené. Určite k tomu prispel aj fakt, že Imigračný úrad na žiadosť obce zriadil pre utečencov špeciálne autobusové linky do Györu tak, aby ich nemuseli spoločne s miestnymi voziť pravidelné linky. Nevľúdny odkaz „nechceme vás tu“ platí aj naďalej.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.