Ak dychtíte po úspechu, ocenení, dlhodobej zmluve, povýšení a zvyšovaní platu – a kto by potom netúžil? – potom by ste mali začať štúdiom brožúrky, ktorú vydáva prijímacie oddelenie ako obrázkovú reklamu na vašu školu. Táto knižka, nech je jej dizajn akýkoľvek, je totiž zároveň príručkou pedagogického úspechu, diskrétnou akademickou verziou Castiglionovho Dvorana. Ak ju budete čítať s otvorenými očami, nič ďalšie nepotrebujete vedieť.
Na týchto reklamných letákoch dominujú dva fotografické žánre. Prvý je určitým variantom romantickej idylky: námetom je bezstarostné potešenie, svet, aký by si každý z čitateľov želal. Skupinky študentov sa schádzajú k priateľskému rozhovoru, posedávajú na pekne pokosenom trávniku. Slnko sa zhora usmieva. Konverzujú nenútene, tešia zo svojej spoločnosti. Ak sa tu objavia nejaké knihy, ležia nedbalo ďalej od nich. Žiadny dialóg alebo dialektické cvičenie, žiadne úsilie. Študenti sú v stave blaženosti, omámení vzájomnou prítomnosťou, uvoľnení, šťastní, bez stresu.
Druhý typ fotografie je celkom iný. V žánri, ktorý predstavuje verziu akejsi futuristickej utópie, sa skupina študentov tlačí na akési rozmerné odpudivé elektronické zariadenie. Je to moderná technológia, čosi mimoriadne výkonné a pre vás zrejme úplne záhadné. Na tomto obrázku nejde o zábavu. Ide tu o vážnu vec. Z tej stránky cítiť vzrušenie zo zmysluplného zaujatia.
Zväčša sa ani na jednom type obrázkov nevyskytujú dotieraví dospelí, odborné typy, ktoré by mohli pokaziť dobrú náladu na prvých obrázkoch alebo podkopať čisto vlastnú motiváciu študentov na druhom zobrazení. Povedané priamo: tým, kto chýba na oboch obrázkoch, ste práve vy, vysokoškolský profesor. A presne v tom spočíva cenné ponaučenie, ktoré by nemalo vyjsť nazmar.
Zábava a intenzívna príprava – milučké diskusie a technologické zasvätenie – je tým, čo dnes môže študent očakávať, presnejšie povedané vyžadovať od americkej univerzity. A vy – neviditeľný, plný odriekania a stále poruke – budete tieto komodity zabezpečovať. Teda, buď ich zabezpečíte, alebo si s najväčšou pravdepodobnosťou budete hľadať zamestnanie v inom odbore.
.najhoršia vec na svete
Akým spôsobom profesor humanitných vied dnešnej doby napomáha hľadanie pôžitkov? V prvom rade musí prísť na to, ako predstaviť celú preberanú látku príjemným spôsobom. Povinného čítania by malo byť len nepatrne, tri až štyri „hrubé“ knihy, teda také, ktoré majú viac ako 250 strán, sú za jeden semester viac než dosť. Prednášajúci musí pochopiť, že tí študenti, ktorí knihy naozaj čítajú, to robia zväčša povrchne. Na strednej škole sa totiž naučili šetriť čas a pracovať efektívne – to znamená knihu zbežne prelistovať a vytiahnuť „hlavné body“. Učiteľ by nemal byť prekvapený, ak zistí, že knihy, ktoré niekto otvoril, nesú občas stopy po podčiarkovaní a zvýrazňovaní. Tí, ktorí predpísaný román „prečítali“, zväčša vedia, kto sú hlavné postavy a čo sa v hrubých rysoch udialo.
Keď sa však študentom niečo z toho pripomenie, nebudú protestovať. Tí, ktorí dospeli k záveru, že sa knihou nemienia prehrýzať, budú presvedčení, že je zodpovednosť učiteľa – za čo iné je vlastne platený? – aby ich pobavil a do detailu vysvetlil, o čo v knihe ide. Niektorí študenti si myslia, že je učiteľovou úlohou, aby im knihu opísal natoľko príťažlivo – inými slovami, urobil jej reklamu – že do nej neskôr v živote, ak si teda nájdu vhodnú chvíľu, možno nahliadnu.
Zhrnutie a popis knihy by mali byť podané zábavným spôsobom. Oboje by malo byť prešpikované odkazmi na analogické témy a zápletky v súčasnej popkultúre. Je vhodné zaradiť vtipy na účet aspoň niektorých postáv, najlepšie ale všetkých. Aj keby bol autor knihy akokoľvek vynikajúci, nie je vhodné prejaviť mu väčšiu úctu, než aká prináleží tvorcom priemerne úspešného televízneho sitkomu. Prednášajúci by za žiadnych okolností nemal naznačovať, že autor alebo postavy vykreslené v knihe sú v akomkoľvek ohľade nadradené študentom, ktorí im láskavo vychádzajú v ústrety.
Študenti by mali byť neustále uisťovaní, že keďže žijú v neskoršej dobe než autor, majú, prirodzene, neporovnateľne väčšie znalosti, ako vôbec mohol mať on sám. A keďže spisovatelia čas od času predpovedajú alebo dokonca uhádnu čosi z múdrosti našej doby, mali by sme im v takom prípade ticho pogratulovať. Vo všeobecnosti však platí, že autori, ktorých diela vyšli pred viac než dvoma dekádami, sú obeťami omylov svojej doby a je potrebné ich brať skrátka.
Správna atmosféra na hodine je uvoľnená, neformálna, a teda pohodová. Učiteľ by sa nemal za žiadnych okolností nechať vyviesť z miery, inak mu hrozí, že sa znemožní a bude považovaný za pajáca. Rovnako by nemal vytvárať atmosféru živého súperenia, kde by študenti mohli stratiť svoju vyrovnanosť, otvorene vyjadrovať svoj názor, rozvášniť sa, začať vyjadrovať svoje hlbšie myšlienky a obavy, alebo sa dopustiť niečoho, pre čo by sa neskôr mohli cítiť trápne. Strápnenie je vôbec tá najhoršia vec, ktorá sa môže niekomu prihodiť, tomu treba za každú cenu zabrániť.
Je dôležité rozlišovať medzi tým, ak je niekto v pohode a keď je ironický. Byť „pohoďák“ znamená zachovávať si stále rovnakú mieru prevahy a skeptického nadhľadu. Ide o určitý postoj. Kto je v pohode, nenechá sa vyviesť z miery. Jeho prístup je demokratický a rovnostársky – všetky fenomény, s ktorými sa stretne, sleduje s rovnako slepým nezáujmom. Je to programové a ľahko osvojiteľné stanovisko.
Irónia je niečo iné. Byť ironický znamená vyjadrovať skepsu voči tomu či onomu vonkajšiemu fenoménu a občas tiež voči vlastným schopnostiam a úsudku. Keď je niekto pohoďák, nikdy nepodkopáva sám seba, zameriava sa navonok. Irónia môže byť sebazničujúca, môže demonštrovať nedostatok sebavedomia, preto sa jej treba vyvarovať.
Irónia je tiež nekonzistentná, pretože je závislá od úsudku. Ironik je voči niektorým veciam skeptickejší než voči iným a dáva to príliš najavo. Irónia je selektívna, a teda elitárska. Irónia tiež môže zraňovať ľudské city. Pred študentmi nesmiete byť nikdy ironický, pretože niektorí z nich nebudú irónii rozumieť, budú zmätení a môžete ich uraziť. Irónia tiež môže veci znejasniť, zatiaľ čo učiteľovou povinnosťou je vyjadrovať sa vždy tak jasne, ako je to len možné.
Satira – teda predlžovaná irónia – je čistý jed. Žiadny profesor ohľaduplný k svojim zákazníkom by nemal ani len pomyslieť, že sa jej skúsi oddať.
Byť v pohode je, naopak, úplne v poriadku. Je to znak sebadôvery. Keď je niekto v pohode, svedčí to o tom, že už si urobil názor na všetko, čo je v živote podstatné, a urobil to správne. Kto je v pohode, je konzistentný, stály a spoľahlivý, zatiaľ čo ironik je váhavý, kolísavý, neistý. Pohoda je opakom irónie.
.koho chlieb ješ, toho pesničku spievaš
Učiteľ by mal byť priateľský, nie však úplne intímne, starostlivý, ale nie dotieravý. Mal by sedieť v svojej kancelárii toľko hodín týždenne, koľko je to len možné. Prítomnosť v kancelárii je meradlom jeho obetavosti a dôkazom, že študent dostáva za svoje peniaze niečo, čo má hodnotu. To však neznamená, že by študent kanceláriu profesora príliš navštevoval. Osobný rozhovor sa občas môže otočiť na nepríjemné témy: prečo som zúfalá z prestupu na ekonomickú školu, keď všetky moje obľúbené predmety sú o umení, prečo súčasťou mojej partie nikdy nebola černoška, prečo musím brať tieto tabletky, aby ma neznemožnila depresia. Sú to znepokojujúce témy. A komfort predsa stojí nad všetkým.
Preferovanou formou komunikácie je email. S mailom máte všetko lepšie pod kontrolou. Môžete klásť otázky, aké chcete. Profesor by mal na mail odpovedať do troch hodín. Nemal by študenta odkazovať na tú či onú knihu, ale odpovedať vlastnými vedomosťami, zato detailným a vyčerpávajúcim spôsobom. Samozrejme, čo najstručnejšie.
Profesor by mal priebežne stratiť posmešné poznámky, zľahčujúce jeho vlastnú autoritu a rozsah vedomostí. Mal by dávať najavo, že všetok čas, ktorý strávil získavaním svojich úctyhodných znalostí, bol možno úplne premárnený, najmä ak zoberieme do úvahy rozvoj nových technológií, ako je internet, ktorý všetko zmenil a veľkú časť minulosti tak urobil irelevantnou. Profesor by mal s úctou a taktne, neprekročiac hranicu pätolízačstva, poukazovať na obrovský záber vedomostí z oblasti popkultúry, ktorý väčšina študentov získala jednoducho preto, že vyrástli v prostredí s bezprecedentným prístupom k televízii, filmom a hudobným nosičom. A predovšetkým by im mal z času na čas poblahoželať k ich mimoriadnej „vizuálnej gramotnosti“. Práve tento termín, ktorý zväčša označuje také výkony ako identifikáciu televízneho programu parodovaného v epizóde Simpsonovcov, by mal uplatňovať, keď odráža útok Filištíncov zvonku akademickej obce, ktorí tvrdia, že mnoho dnešných študentov je úmyselne nevzdelaných, že nečítajú a čítať nechcú.
Pri výbere učiva by mal ísť svojim študentom v ústrety. Mal by si uvedomiť, že má svoju vlastnú kultúru, ktorá môže ponúknuť, povedzme, romány Jane Austenovej, Charlesa Dickensa, poéziu Emily Dickensovej a Walta Whitmana či spoločenské myslenie Platóna, Jeffersona, Marxa či Aredntovej, a tiež Coltranov džez. Ale aj študenti majú svoju vlastnú kultúru. Učiteľ by teda mal, nakoľko je len schopný, ponúkať kurzy (použiť slovo „vyučovať“, by bolo domýšľavé) v duchu ľudovejšej, živšej a rozmanitejšej populárnej kultúry.
Pri podobných pokusoch je dôležité nebyť šovinistický. Musí vážne zobrať do úvahy, že skúsenosť s čítaním Anny Riceovej môže niekomu obohacovať život rovnako, ako jemu čítanie Emily Dickinsonovej. Profesor by mal zvážiť možnosť, že príliš ťažká Dickinsonová napomáha priživovať elitársku vysokú kultúru a že čítanie podobných autoriek len utvrdzuje triedne rozdiely, zatiaľ čo Riceová je svojim opisom sadomasochistických a pedofilných slastí prístupná všetkým, čím nás posúva k naozajstnej rovnosti. Skrátka, učiteľ sa musí od svojich študentov učiť, koľko mu sily stačia.
Mimoriadne vážne musí brať hlavné ponaučenie, ktoré mu odkazujú študenti: že je osobou, ktorá zabezpečuje služby, v čom sa podobá na zubára, burzového makléra (pred vznikom elektronického obchodu) alebo údržbára bazénu, nikdy však nesmie zájsť tak ďaleko, aby to vyslovil nahlas. Stále musí mať na pamäti, že pracuje pre svojich študentov a tí sú, ak uvážime všetky fakty, veľmi zhovievavými zamestnávateľmi. Nemal by zabúdať, že koho chlieb sa je, toho pesnička sa spieva.
Pokiaľ ide o hodnotenie, profesor by mal vedieť, že študentom na známkach nijako zvlášť nezáleží. Neustále to opakujú v mailoch a tiež vždy, keď vstúpia do kancelárie, takže to musí byť pravda. Ale táto etablovaná pravda potrebuje trochu objasniť. Študenti sa nestarajú o svoje známky, pokiaľ je však zachovaný istý diplomatický protokol. Prvým pravidlom je niečo, čo by sme mohli nazvať neschopnosťou plniť svoje záväzky. Toto pravidlo hovorí, že ak študent pravidelne navštevuje prednášky, spĺňa určite penzum čítania, ktoré si sám stanoví a vždy odovzdáva aspoň určité zdanie splnenej úlohy, dostane známku B plus. Akokoľvek minimálne úsilie nad túto hranicu je dôvodom na A mínus. Všetky ostatné známy sú A.
Takéto známkovanie by sa nezasväteným azda mohlo zdať neobhájiteľne nadsadené, z pedagogického hľadiska je však užitočné, pretože udržuje radostné zapojenie študentov a neodrádza ich (študenti sa dnes nechajú odradiť ľahko). Je to tiež spôsob, ako medzi študentmi dosiahnuť priaznivé hodnotenie kurzu. Negatívne hodnotenia môžu mať na kariéru učiteľa neblahý dopad. Negatívne hodnotenia zahŕňajú napríklad obvinenia z rasizmu alebo sexizmu a môžu mať katastrofálne následky bez ohľadu na to, do akej miery sú vymyslené. Najlepšie je držať sa zásad známkovania, ktoré si stanovili samotní študenti. Naoko vyjadrujte súhlas s administratívnymi pracovníkmi, ktorí žiadajú sprísnenie hodnotenia, majte ale jasno v tom, kto naozaj určuje pravidlá hry.
Zabezpečenie zábavy je však iba polovica vašej práce. Študenti sú si totiž vedomí, že univerzita je aj vážna vec. Je čas zábavy, ale je aj čas práce.
Okrem vytvárania pôžitkov musíte študujúcemu pomôcť získať schopnosti, ktoré sa pre neho môžu v budúcnosti stať zdrojom zisku. Ste, alebo by ste mali byť, jeho pomocníkom, a nie „mudrcom na javisku“. Musíte učiť – nie, radšej musíte študentom pomôcť získať – komunikačné schopnosti, kritické myslenie, znalosť technológií a schopnosť tímovej práce. Je nepravdepodobné, že by bez týchto schopností niekto mohol byť naozaj úspešný vo vysoko súťaživom a vysoko stresovom svete zajtrajška.
.študent s pomýlenými očakávaniami
Ale cesta k úspechu nebude vždy hladká. Tu a tam sa stretnete s poslucháčom, ktorý bude predstavovať zvláštnu výzvu, a na to musíte byť pripravený. Ide o typ študenta, ktorý prichádza na univerzitu s pomýlenými očakávaniami. Možno strávil nejaký čas čítaním o Sokratovi, ktorý sa otravne vypytoval na všetko možné, možno mal na strednej škole učiteľa, ktorý povzbudzoval svojich študentov, aby si kládli otázku, akú spojitosť by mohli mať veci, o ktorých čítajú, s ich vlastnými životmi.
Tento študent sa nezaujíma príliš o schopnosti a chce od vás vedieť, či považujete jeho myšlienky za pravdivé, alebo nie. Často ho na hodinách počuť. Raz ho váš kolega vidí s otvorenou knihou v knižnici. Nedokáže sa ubrániť smiechu. Inokedy ho vidí, ako číta noviny a pritom plače. Prečo, pýta sa váš kolega, by mal niekto slziť nad titulnou stránkou novín?
Tento študent pracuje tvrdo, vlastne až príliš. Často vás navštevuje cez konzultačné hodiny a kladie ťažké otázky. Chce poznať tituly ďalších kníh, akoby ich na sylabe nemal dosť. Píše poviedky a robí ďalšie veci, ktoré od neho nikto nechce. Hrá v kapele.
Je tiež cynický. Vysmieva sa vám a ostatným, keď hovoríte o kultivácii schopností, s ktorými bude ľahšie zohnať zamestnanie. Zosmiešňuje samotnú myšlienku tréningu. Tvrdí, že internet mu z väčšej časti pripadá ako elektronické nákupné stredisko. Hovorí, že nemá predstavu o tom, čo chce, aký spôsob života je najlepší. Je celý popletený otázkami o tom, čo je dobro a ako ho možno dosiahnuť. Rád sa vraj porozpráva o pracovných schopnostiach, ale až keď bude mať tieto otázky zodpovedané, alebo sa odpovediam bude aspoň blížiť. Hoci ostatným študentom hovorí často nepríjemné veci, zdá sa, že si ho väčšina z nich obľúbila.
Pri podobných študentoch treba byť trpezlivý. Predstavujú určitú výzvu, môžu vám však priniesť aj určité uspokojenie. Vyviesť ich z ich súčasného zmätku na lepšiu cestu vám môže poskytnúť jedno z najsilnejších zadosťučinení, ktoré vaše povolanie vôbec ponúka. Hoci sa zdá smelý a občas v ňom vidíte aj radosť, v skutočnosti je to utrápený jedinec. Hlboko v svojom srdci, nechce byť taký, aký je. V istom zmysle sa chce zmeniť. Veď byť niekým, kto sedí v knižnici a na verejnosti číta tlač, nad ktorou plače, čo to asi môže byť za život? Akú budúcnosť mu môže pripraviť také správanie, ak nebude napravené? Mark Edmundson/
Americký profesor, spisovateľ a esejista. Prednáša literatúru na University of Virginia a je autorom viacerých kníh, o.i. Self and Soul: A Defense of Ideals (Harvard University Press, 2015), Why Teach? In Defense of Real Education (Bloomsbury, 2014), Why Read? (Bloomsbury, 2004), Nightmare on Main Street: Angels, Sadomasochism, and the Culture of Gothic (Harvard University Press, 1997); Literature Against Philosophy, Plato to Derrida: A Defense of Poetry (Cambridge University Press, 1995). Jeho eseje vychádzajú v magazíne Harper’s, Raritan, s ktorým spolupracuje ako editor, ako aj ďalších časopisoch, napr. Hedgehog Review, kde vyšla aj táto esej. Text je krátený, medzititulky redakcia.
Na týchto reklamných letákoch dominujú dva fotografické žánre. Prvý je určitým variantom romantickej idylky: námetom je bezstarostné potešenie, svet, aký by si každý z čitateľov želal. Skupinky študentov sa schádzajú k priateľskému rozhovoru, posedávajú na pekne pokosenom trávniku. Slnko sa zhora usmieva. Konverzujú nenútene, tešia zo svojej spoločnosti. Ak sa tu objavia nejaké knihy, ležia nedbalo ďalej od nich. Žiadny dialóg alebo dialektické cvičenie, žiadne úsilie. Študenti sú v stave blaženosti, omámení vzájomnou prítomnosťou, uvoľnení, šťastní, bez stresu.
Druhý typ fotografie je celkom iný. V žánri, ktorý predstavuje verziu akejsi futuristickej utópie, sa skupina študentov tlačí na akési rozmerné odpudivé elektronické zariadenie. Je to moderná technológia, čosi mimoriadne výkonné a pre vás zrejme úplne záhadné. Na tomto obrázku nejde o zábavu. Ide tu o vážnu vec. Z tej stránky cítiť vzrušenie zo zmysluplného zaujatia.
Zväčša sa ani na jednom type obrázkov nevyskytujú dotieraví dospelí, odborné typy, ktoré by mohli pokaziť dobrú náladu na prvých obrázkoch alebo podkopať čisto vlastnú motiváciu študentov na druhom zobrazení. Povedané priamo: tým, kto chýba na oboch obrázkoch, ste práve vy, vysokoškolský profesor. A presne v tom spočíva cenné ponaučenie, ktoré by nemalo vyjsť nazmar.
Zábava a intenzívna príprava – milučké diskusie a technologické zasvätenie – je tým, čo dnes môže študent očakávať, presnejšie povedané vyžadovať od americkej univerzity. A vy – neviditeľný, plný odriekania a stále poruke – budete tieto komodity zabezpečovať. Teda, buď ich zabezpečíte, alebo si s najväčšou pravdepodobnosťou budete hľadať zamestnanie v inom odbore.
.najhoršia vec na svete
Akým spôsobom profesor humanitných vied dnešnej doby napomáha hľadanie pôžitkov? V prvom rade musí prísť na to, ako predstaviť celú preberanú látku príjemným spôsobom. Povinného čítania by malo byť len nepatrne, tri až štyri „hrubé“ knihy, teda také, ktoré majú viac ako 250 strán, sú za jeden semester viac než dosť. Prednášajúci musí pochopiť, že tí študenti, ktorí knihy naozaj čítajú, to robia zväčša povrchne. Na strednej škole sa totiž naučili šetriť čas a pracovať efektívne – to znamená knihu zbežne prelistovať a vytiahnuť „hlavné body“. Učiteľ by nemal byť prekvapený, ak zistí, že knihy, ktoré niekto otvoril, nesú občas stopy po podčiarkovaní a zvýrazňovaní. Tí, ktorí predpísaný román „prečítali“, zväčša vedia, kto sú hlavné postavy a čo sa v hrubých rysoch udialo.
Keď sa však študentom niečo z toho pripomenie, nebudú protestovať. Tí, ktorí dospeli k záveru, že sa knihou nemienia prehrýzať, budú presvedčení, že je zodpovednosť učiteľa – za čo iné je vlastne platený? – aby ich pobavil a do detailu vysvetlil, o čo v knihe ide. Niektorí študenti si myslia, že je učiteľovou úlohou, aby im knihu opísal natoľko príťažlivo – inými slovami, urobil jej reklamu – že do nej neskôr v živote, ak si teda nájdu vhodnú chvíľu, možno nahliadnu.
Zhrnutie a popis knihy by mali byť podané zábavným spôsobom. Oboje by malo byť prešpikované odkazmi na analogické témy a zápletky v súčasnej popkultúre. Je vhodné zaradiť vtipy na účet aspoň niektorých postáv, najlepšie ale všetkých. Aj keby bol autor knihy akokoľvek vynikajúci, nie je vhodné prejaviť mu väčšiu úctu, než aká prináleží tvorcom priemerne úspešného televízneho sitkomu. Prednášajúci by za žiadnych okolností nemal naznačovať, že autor alebo postavy vykreslené v knihe sú v akomkoľvek ohľade nadradené študentom, ktorí im láskavo vychádzajú v ústrety.
Študenti by mali byť neustále uisťovaní, že keďže žijú v neskoršej dobe než autor, majú, prirodzene, neporovnateľne väčšie znalosti, ako vôbec mohol mať on sám. A keďže spisovatelia čas od času predpovedajú alebo dokonca uhádnu čosi z múdrosti našej doby, mali by sme im v takom prípade ticho pogratulovať. Vo všeobecnosti však platí, že autori, ktorých diela vyšli pred viac než dvoma dekádami, sú obeťami omylov svojej doby a je potrebné ich brať skrátka.
Správna atmosféra na hodine je uvoľnená, neformálna, a teda pohodová. Učiteľ by sa nemal za žiadnych okolností nechať vyviesť z miery, inak mu hrozí, že sa znemožní a bude považovaný za pajáca. Rovnako by nemal vytvárať atmosféru živého súperenia, kde by študenti mohli stratiť svoju vyrovnanosť, otvorene vyjadrovať svoj názor, rozvášniť sa, začať vyjadrovať svoje hlbšie myšlienky a obavy, alebo sa dopustiť niečoho, pre čo by sa neskôr mohli cítiť trápne. Strápnenie je vôbec tá najhoršia vec, ktorá sa môže niekomu prihodiť, tomu treba za každú cenu zabrániť.
Je dôležité rozlišovať medzi tým, ak je niekto v pohode a keď je ironický. Byť „pohoďák“ znamená zachovávať si stále rovnakú mieru prevahy a skeptického nadhľadu. Ide o určitý postoj. Kto je v pohode, nenechá sa vyviesť z miery. Jeho prístup je demokratický a rovnostársky – všetky fenomény, s ktorými sa stretne, sleduje s rovnako slepým nezáujmom. Je to programové a ľahko osvojiteľné stanovisko.
Irónia je niečo iné. Byť ironický znamená vyjadrovať skepsu voči tomu či onomu vonkajšiemu fenoménu a občas tiež voči vlastným schopnostiam a úsudku. Keď je niekto pohoďák, nikdy nepodkopáva sám seba, zameriava sa navonok. Irónia môže byť sebazničujúca, môže demonštrovať nedostatok sebavedomia, preto sa jej treba vyvarovať.
Irónia je tiež nekonzistentná, pretože je závislá od úsudku. Ironik je voči niektorým veciam skeptickejší než voči iným a dáva to príliš najavo. Irónia je selektívna, a teda elitárska. Irónia tiež môže zraňovať ľudské city. Pred študentmi nesmiete byť nikdy ironický, pretože niektorí z nich nebudú irónii rozumieť, budú zmätení a môžete ich uraziť. Irónia tiež môže veci znejasniť, zatiaľ čo učiteľovou povinnosťou je vyjadrovať sa vždy tak jasne, ako je to len možné.
Satira – teda predlžovaná irónia – je čistý jed. Žiadny profesor ohľaduplný k svojim zákazníkom by nemal ani len pomyslieť, že sa jej skúsi oddať.
Byť v pohode je, naopak, úplne v poriadku. Je to znak sebadôvery. Keď je niekto v pohode, svedčí to o tom, že už si urobil názor na všetko, čo je v živote podstatné, a urobil to správne. Kto je v pohode, je konzistentný, stály a spoľahlivý, zatiaľ čo ironik je váhavý, kolísavý, neistý. Pohoda je opakom irónie.
.koho chlieb ješ, toho pesničku spievaš
Učiteľ by mal byť priateľský, nie však úplne intímne, starostlivý, ale nie dotieravý. Mal by sedieť v svojej kancelárii toľko hodín týždenne, koľko je to len možné. Prítomnosť v kancelárii je meradlom jeho obetavosti a dôkazom, že študent dostáva za svoje peniaze niečo, čo má hodnotu. To však neznamená, že by študent kanceláriu profesora príliš navštevoval. Osobný rozhovor sa občas môže otočiť na nepríjemné témy: prečo som zúfalá z prestupu na ekonomickú školu, keď všetky moje obľúbené predmety sú o umení, prečo súčasťou mojej partie nikdy nebola černoška, prečo musím brať tieto tabletky, aby ma neznemožnila depresia. Sú to znepokojujúce témy. A komfort predsa stojí nad všetkým.
Preferovanou formou komunikácie je email. S mailom máte všetko lepšie pod kontrolou. Môžete klásť otázky, aké chcete. Profesor by mal na mail odpovedať do troch hodín. Nemal by študenta odkazovať na tú či onú knihu, ale odpovedať vlastnými vedomosťami, zato detailným a vyčerpávajúcim spôsobom. Samozrejme, čo najstručnejšie.
Profesor by mal priebežne stratiť posmešné poznámky, zľahčujúce jeho vlastnú autoritu a rozsah vedomostí. Mal by dávať najavo, že všetok čas, ktorý strávil získavaním svojich úctyhodných znalostí, bol možno úplne premárnený, najmä ak zoberieme do úvahy rozvoj nových technológií, ako je internet, ktorý všetko zmenil a veľkú časť minulosti tak urobil irelevantnou. Profesor by mal s úctou a taktne, neprekročiac hranicu pätolízačstva, poukazovať na obrovský záber vedomostí z oblasti popkultúry, ktorý väčšina študentov získala jednoducho preto, že vyrástli v prostredí s bezprecedentným prístupom k televízii, filmom a hudobným nosičom. A predovšetkým by im mal z času na čas poblahoželať k ich mimoriadnej „vizuálnej gramotnosti“. Práve tento termín, ktorý zväčša označuje také výkony ako identifikáciu televízneho programu parodovaného v epizóde Simpsonovcov, by mal uplatňovať, keď odráža útok Filištíncov zvonku akademickej obce, ktorí tvrdia, že mnoho dnešných študentov je úmyselne nevzdelaných, že nečítajú a čítať nechcú.
Pri výbere učiva by mal ísť svojim študentom v ústrety. Mal by si uvedomiť, že má svoju vlastnú kultúru, ktorá môže ponúknuť, povedzme, romány Jane Austenovej, Charlesa Dickensa, poéziu Emily Dickensovej a Walta Whitmana či spoločenské myslenie Platóna, Jeffersona, Marxa či Aredntovej, a tiež Coltranov džez. Ale aj študenti majú svoju vlastnú kultúru. Učiteľ by teda mal, nakoľko je len schopný, ponúkať kurzy (použiť slovo „vyučovať“, by bolo domýšľavé) v duchu ľudovejšej, živšej a rozmanitejšej populárnej kultúry.
Pri podobných pokusoch je dôležité nebyť šovinistický. Musí vážne zobrať do úvahy, že skúsenosť s čítaním Anny Riceovej môže niekomu obohacovať život rovnako, ako jemu čítanie Emily Dickinsonovej. Profesor by mal zvážiť možnosť, že príliš ťažká Dickinsonová napomáha priživovať elitársku vysokú kultúru a že čítanie podobných autoriek len utvrdzuje triedne rozdiely, zatiaľ čo Riceová je svojim opisom sadomasochistických a pedofilných slastí prístupná všetkým, čím nás posúva k naozajstnej rovnosti. Skrátka, učiteľ sa musí od svojich študentov učiť, koľko mu sily stačia.
Mimoriadne vážne musí brať hlavné ponaučenie, ktoré mu odkazujú študenti: že je osobou, ktorá zabezpečuje služby, v čom sa podobá na zubára, burzového makléra (pred vznikom elektronického obchodu) alebo údržbára bazénu, nikdy však nesmie zájsť tak ďaleko, aby to vyslovil nahlas. Stále musí mať na pamäti, že pracuje pre svojich študentov a tí sú, ak uvážime všetky fakty, veľmi zhovievavými zamestnávateľmi. Nemal by zabúdať, že koho chlieb sa je, toho pesnička sa spieva.
Pokiaľ ide o hodnotenie, profesor by mal vedieť, že študentom na známkach nijako zvlášť nezáleží. Neustále to opakujú v mailoch a tiež vždy, keď vstúpia do kancelárie, takže to musí byť pravda. Ale táto etablovaná pravda potrebuje trochu objasniť. Študenti sa nestarajú o svoje známky, pokiaľ je však zachovaný istý diplomatický protokol. Prvým pravidlom je niečo, čo by sme mohli nazvať neschopnosťou plniť svoje záväzky. Toto pravidlo hovorí, že ak študent pravidelne navštevuje prednášky, spĺňa určite penzum čítania, ktoré si sám stanoví a vždy odovzdáva aspoň určité zdanie splnenej úlohy, dostane známku B plus. Akokoľvek minimálne úsilie nad túto hranicu je dôvodom na A mínus. Všetky ostatné známy sú A.
Takéto známkovanie by sa nezasväteným azda mohlo zdať neobhájiteľne nadsadené, z pedagogického hľadiska je však užitočné, pretože udržuje radostné zapojenie študentov a neodrádza ich (študenti sa dnes nechajú odradiť ľahko). Je to tiež spôsob, ako medzi študentmi dosiahnuť priaznivé hodnotenie kurzu. Negatívne hodnotenia môžu mať na kariéru učiteľa neblahý dopad. Negatívne hodnotenia zahŕňajú napríklad obvinenia z rasizmu alebo sexizmu a môžu mať katastrofálne následky bez ohľadu na to, do akej miery sú vymyslené. Najlepšie je držať sa zásad známkovania, ktoré si stanovili samotní študenti. Naoko vyjadrujte súhlas s administratívnymi pracovníkmi, ktorí žiadajú sprísnenie hodnotenia, majte ale jasno v tom, kto naozaj určuje pravidlá hry.
Zabezpečenie zábavy je však iba polovica vašej práce. Študenti sú si totiž vedomí, že univerzita je aj vážna vec. Je čas zábavy, ale je aj čas práce.
Okrem vytvárania pôžitkov musíte študujúcemu pomôcť získať schopnosti, ktoré sa pre neho môžu v budúcnosti stať zdrojom zisku. Ste, alebo by ste mali byť, jeho pomocníkom, a nie „mudrcom na javisku“. Musíte učiť – nie, radšej musíte študentom pomôcť získať – komunikačné schopnosti, kritické myslenie, znalosť technológií a schopnosť tímovej práce. Je nepravdepodobné, že by bez týchto schopností niekto mohol byť naozaj úspešný vo vysoko súťaživom a vysoko stresovom svete zajtrajška.
.študent s pomýlenými očakávaniami
Ale cesta k úspechu nebude vždy hladká. Tu a tam sa stretnete s poslucháčom, ktorý bude predstavovať zvláštnu výzvu, a na to musíte byť pripravený. Ide o typ študenta, ktorý prichádza na univerzitu s pomýlenými očakávaniami. Možno strávil nejaký čas čítaním o Sokratovi, ktorý sa otravne vypytoval na všetko možné, možno mal na strednej škole učiteľa, ktorý povzbudzoval svojich študentov, aby si kládli otázku, akú spojitosť by mohli mať veci, o ktorých čítajú, s ich vlastnými životmi.
Tento študent sa nezaujíma príliš o schopnosti a chce od vás vedieť, či považujete jeho myšlienky za pravdivé, alebo nie. Často ho na hodinách počuť. Raz ho váš kolega vidí s otvorenou knihou v knižnici. Nedokáže sa ubrániť smiechu. Inokedy ho vidí, ako číta noviny a pritom plače. Prečo, pýta sa váš kolega, by mal niekto slziť nad titulnou stránkou novín?
Tento študent pracuje tvrdo, vlastne až príliš. Často vás navštevuje cez konzultačné hodiny a kladie ťažké otázky. Chce poznať tituly ďalších kníh, akoby ich na sylabe nemal dosť. Píše poviedky a robí ďalšie veci, ktoré od neho nikto nechce. Hrá v kapele.
Je tiež cynický. Vysmieva sa vám a ostatným, keď hovoríte o kultivácii schopností, s ktorými bude ľahšie zohnať zamestnanie. Zosmiešňuje samotnú myšlienku tréningu. Tvrdí, že internet mu z väčšej časti pripadá ako elektronické nákupné stredisko. Hovorí, že nemá predstavu o tom, čo chce, aký spôsob života je najlepší. Je celý popletený otázkami o tom, čo je dobro a ako ho možno dosiahnuť. Rád sa vraj porozpráva o pracovných schopnostiach, ale až keď bude mať tieto otázky zodpovedané, alebo sa odpovediam bude aspoň blížiť. Hoci ostatným študentom hovorí často nepríjemné veci, zdá sa, že si ho väčšina z nich obľúbila.
Pri podobných študentoch treba byť trpezlivý. Predstavujú určitú výzvu, môžu vám však priniesť aj určité uspokojenie. Vyviesť ich z ich súčasného zmätku na lepšiu cestu vám môže poskytnúť jedno z najsilnejších zadosťučinení, ktoré vaše povolanie vôbec ponúka. Hoci sa zdá smelý a občas v ňom vidíte aj radosť, v skutočnosti je to utrápený jedinec. Hlboko v svojom srdci, nechce byť taký, aký je. V istom zmysle sa chce zmeniť. Veď byť niekým, kto sedí v knižnici a na verejnosti číta tlač, nad ktorou plače, čo to asi môže byť za život? Akú budúcnosť mu môže pripraviť také správanie, ak nebude napravené? Mark Edmundson/
Americký profesor, spisovateľ a esejista. Prednáša literatúru na University of Virginia a je autorom viacerých kníh, o.i. Self and Soul: A Defense of Ideals (Harvard University Press, 2015), Why Teach? In Defense of Real Education (Bloomsbury, 2014), Why Read? (Bloomsbury, 2004), Nightmare on Main Street: Angels, Sadomasochism, and the Culture of Gothic (Harvard University Press, 1997); Literature Against Philosophy, Plato to Derrida: A Defense of Poetry (Cambridge University Press, 1995). Jeho eseje vychádzajú v magazíne Harper’s, Raritan, s ktorým spolupracuje ako editor, ako aj ďalších časopisoch, napr. Hedgehog Review, kde vyšla aj táto esej. Text je krátený, medzititulky redakcia.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.