Hypatia sa narodila niekedy medzi rokmi 355 až 370 v egyptskej Alexandrii. Vzdelanie získala v škole svojho otca Theóna, bola dôkladnou znalkyňou vtedajšej úrovne matematiky, astronómie či geometrie. Pripisuje sa jej vynájdenie astrolábu, hydroskopu a hustomeru. Vo svojich spisoch, ktoré sa nezachovali, komentovala diela Diofanta, Apollonia z Perge, Klaudia Ptolemaia a Euklida. Ako filozofka bola svojimi súčasníkmi označovaná za tretiu hlavnú predstaviteľku školy platonizmu po Platónovi a Plotínovi. Vyučovala vo svojom rodnom meste, azda tam viedla niečo, čo by sme dnes nazvali katedrou filozofie, zhromaždila okolo seba vedecký krúžok. Synesios z Kyrény, ktorý bol jej žiakom, uchoval o tejto žene, ktorá bola známa svojou hlbokou kultúronu úrovňou, ale aj odriekavým životom a vychýrenou krásou, dojímavú spomienku: „Matka, sestra, učiteľka a dobrodinka súčasne, súhrn všetkého, čo sa dá uctiť slovami a skutkami.“ (Ep. XVI). Práve spomenuté schopnosti dopomohli Hypatii k vážnosti a úcte medzi spoluobčanmi.
.obeť kresťanského fanatizmu?
Hypatia je však známa najmä svojou tragickou smrťou, keďže ju zabili príslušníci skupiny fanatických kresťanov. Laicisti a vášniví oponenti katolíckej cirkvi predstavili túto udalosť ako historický dôkaz, že cirkev nie je inštitúciou založenou na Kristovom zákone lásky, ale skôr kriminálnou organizáciou, ktorá násilím a útlakom vymietla mierumilovné a prospešné pohanstvo. Podľa evokácií, rozšírených v novoveku, títo fanatici nekonali samostatne, ale na povel alexandrijského arcibiskupa Cyrila, najvyššieho predstaviteľa katolíckej cirkvi v Egypte, ktorý osobne prikázal zavraždiť Hypatiu. Skutočnosť, že Cyril bol neskôr oslavovaný dokonca ako svätec a cirkevný učiteľ katolíckej, koptskej a pravoslávnej cirkvi, má len potvrdzovať „štrukturálny“ zámer kresťanov odstrániť hocijakými prostriedkami každú prekážku.
Toľko jeden silný mýtus, historické pramene však hovoria niečo iné. Primárny prameň o smrti Hypatie predstavuje dielo Cirkevné dejiny (VII,15) z pera Sokrata Scholastica (†440), advokáta na cisárskom dvore v Konštantínopole a mladšieho súčasníka Hypatie, ktorý napísal: „Bola obeťou politickej žiarlivosti, ktorá v tom čase prevládala. Hypatia mala časté stretnutia s Orestom. Táto skutočnosť bolo interpretovaná cirkevným ľudom tak, že to bola ona, kto bráni Orestovi zmieriť sa s biskupom. Niektorí potom, hnaní pyšnou a slepou horlivosťou, pod vedením Petra, lektora, na ňu striehli, keď sa vracala domov. Vytiahli ju z voza a odvliekli ju do chrámu nazývaného Caesareum, kde z nej úplne strhali šaty, a potom ju zavraždili ostrými črepinami. Následne jej rozsekali telo na kusy, odseknuté údy priniesli na miesto nazývané Cinaron a tam ich spálili. Tento zločin vyvolal nemálo rozhorčenia proti Cyrilovi a alexandrijskej cirkvi. Veď nasledovníkom Krista nič nemá byť viac cudzie ako vraždy, boje a podobné veci. Toto sa stalo v mesiaci marci, počas pôstu, v štvrtom roku episkopátu Cyrila, počas desiateho roku konzulátu Honória a šiesteho roku Teodózia.“
Pozadím napätia medzi arcibiskupom Cyrilom a mestským prefektom Orestom, reprezentantom Konštantínopolu, boli nepokoje medzi alexandrijskými židmi a kresťanmi, ku ktorým v roku 414 opakovane dochádzalo. Hypatiu zavraždili v marci 415. Sokrates nevznáša nijaké obvinenie proti Cyrilovi. Uvádza len to, že zavraždenie Hypatie poškvrnilo povesť arcibiskupa a alexandrijskej cirkvi. Citovaný historický prameň tiež naznačuje, že násilná smrť Hypatie bola motivovaná skôr politicky, nie nábožensky. Sokrates ako ríšsky zamestnanec stál, prirodzene, na strane prefekta, a preto je nepravdepodobné, že by mal nejaký záujem prekrúcať nepríjemnú pravdu o biskupovi, skôr naopak.
.závisť ako motív a nebezpečný Platón
Zástancovia opačného pohľadu upozorňujú na fragment z diela Život Izidora z pera pohanského filozofa Damaskia, ktorý sa zachoval v byzantskom lexikóne Suda (Y 166): „Cyril, biskup opozičnej frakcie [kresťanstvo], keď prechádzal popri dome Hypatie, videl pred jeho bránami veľký zmätok ľudí a koní, pričom jedni prichádzali, iní odchádzali a ďalší zas postávali. Keď sa potom spýtal, prečo je pri dome taký zástup a hluk, bolo mu povedané prívržencami ženy filozofky, že práve prednášala a toto je jej dom. Keď sa to Cyril dozvedel, jeho dušu naplnila taká závisť, že hneď začal plánovať jej vraždu, najsurovejšiu zo všetkých vrážd.“
Damaskios vykresľuje Cyrila ako strojcu vraždy Hypatie. O udalosti však píše až so storočným časovým odstupom a pozerá sa na ňu neskrývanou protikresťanskou optikou (kresťanstvo definuje ako „opozičnú frakciu“). Damaskios totiž stál na čele aténskej Akadémie, keď ju dal v roku 529 cisár Justinián zavrieť. Opis spúšťacej príčiny sa javí ako anekdotický a legendický – Cyril náhodou natrafí na zástup prívržencov Hypatie a zachváti ho závisť. Cyril bol pritom jedným z najoceňovanejších teológov a filozofov svojej doby. Okrem toho bola Hypatia ako žena, podľa vtedajšej kultúry, nižšie spoločensky postavená.
Moderní kritici tiež tvrdia, že Hypatia bola pre svoje idey pre kresťanov „nebezpečnou“ filozofkou. Avšak Hypatia rozvíjala platónsku filozofiu a novoplatonizmus, čo – ako je dobre známe – pozoruhodne ovplyvnilo rozvoj kresťanskej filozofie (ako príklad postačí uviesť Augustína z Hippo). Okrem toho Synesios z Kyrény, žiak Hypatie, sa v roku 410 stal biskupom v Kyréne a metropolitom Tolemaidy a aj po svojom zvolení za biskupa naďalej považoval alexandrijskú filozofku sa svoj orientačný bod, čo ilustruje aj vyššie uvedený citát z jeho listu.
Krátka historická konfrontácia nasvedčuje, že obvineniam kritikov kresťanskej intolerancie chýba historická spoľahlivosť. Na odsúdení vrahov múdrej a krásnej Hypatie to, prirodzene, nič nemení.
.obeť kresťanského fanatizmu?
Hypatia je však známa najmä svojou tragickou smrťou, keďže ju zabili príslušníci skupiny fanatických kresťanov. Laicisti a vášniví oponenti katolíckej cirkvi predstavili túto udalosť ako historický dôkaz, že cirkev nie je inštitúciou založenou na Kristovom zákone lásky, ale skôr kriminálnou organizáciou, ktorá násilím a útlakom vymietla mierumilovné a prospešné pohanstvo. Podľa evokácií, rozšírených v novoveku, títo fanatici nekonali samostatne, ale na povel alexandrijského arcibiskupa Cyrila, najvyššieho predstaviteľa katolíckej cirkvi v Egypte, ktorý osobne prikázal zavraždiť Hypatiu. Skutočnosť, že Cyril bol neskôr oslavovaný dokonca ako svätec a cirkevný učiteľ katolíckej, koptskej a pravoslávnej cirkvi, má len potvrdzovať „štrukturálny“ zámer kresťanov odstrániť hocijakými prostriedkami každú prekážku.
Toľko jeden silný mýtus, historické pramene však hovoria niečo iné. Primárny prameň o smrti Hypatie predstavuje dielo Cirkevné dejiny (VII,15) z pera Sokrata Scholastica (†440), advokáta na cisárskom dvore v Konštantínopole a mladšieho súčasníka Hypatie, ktorý napísal: „Bola obeťou politickej žiarlivosti, ktorá v tom čase prevládala. Hypatia mala časté stretnutia s Orestom. Táto skutočnosť bolo interpretovaná cirkevným ľudom tak, že to bola ona, kto bráni Orestovi zmieriť sa s biskupom. Niektorí potom, hnaní pyšnou a slepou horlivosťou, pod vedením Petra, lektora, na ňu striehli, keď sa vracala domov. Vytiahli ju z voza a odvliekli ju do chrámu nazývaného Caesareum, kde z nej úplne strhali šaty, a potom ju zavraždili ostrými črepinami. Následne jej rozsekali telo na kusy, odseknuté údy priniesli na miesto nazývané Cinaron a tam ich spálili. Tento zločin vyvolal nemálo rozhorčenia proti Cyrilovi a alexandrijskej cirkvi. Veď nasledovníkom Krista nič nemá byť viac cudzie ako vraždy, boje a podobné veci. Toto sa stalo v mesiaci marci, počas pôstu, v štvrtom roku episkopátu Cyrila, počas desiateho roku konzulátu Honória a šiesteho roku Teodózia.“
Pozadím napätia medzi arcibiskupom Cyrilom a mestským prefektom Orestom, reprezentantom Konštantínopolu, boli nepokoje medzi alexandrijskými židmi a kresťanmi, ku ktorým v roku 414 opakovane dochádzalo. Hypatiu zavraždili v marci 415. Sokrates nevznáša nijaké obvinenie proti Cyrilovi. Uvádza len to, že zavraždenie Hypatie poškvrnilo povesť arcibiskupa a alexandrijskej cirkvi. Citovaný historický prameň tiež naznačuje, že násilná smrť Hypatie bola motivovaná skôr politicky, nie nábožensky. Sokrates ako ríšsky zamestnanec stál, prirodzene, na strane prefekta, a preto je nepravdepodobné, že by mal nejaký záujem prekrúcať nepríjemnú pravdu o biskupovi, skôr naopak.
.závisť ako motív a nebezpečný Platón
Zástancovia opačného pohľadu upozorňujú na fragment z diela Život Izidora z pera pohanského filozofa Damaskia, ktorý sa zachoval v byzantskom lexikóne Suda (Y 166): „Cyril, biskup opozičnej frakcie [kresťanstvo], keď prechádzal popri dome Hypatie, videl pred jeho bránami veľký zmätok ľudí a koní, pričom jedni prichádzali, iní odchádzali a ďalší zas postávali. Keď sa potom spýtal, prečo je pri dome taký zástup a hluk, bolo mu povedané prívržencami ženy filozofky, že práve prednášala a toto je jej dom. Keď sa to Cyril dozvedel, jeho dušu naplnila taká závisť, že hneď začal plánovať jej vraždu, najsurovejšiu zo všetkých vrážd.“
Damaskios vykresľuje Cyrila ako strojcu vraždy Hypatie. O udalosti však píše až so storočným časovým odstupom a pozerá sa na ňu neskrývanou protikresťanskou optikou (kresťanstvo definuje ako „opozičnú frakciu“). Damaskios totiž stál na čele aténskej Akadémie, keď ju dal v roku 529 cisár Justinián zavrieť. Opis spúšťacej príčiny sa javí ako anekdotický a legendický – Cyril náhodou natrafí na zástup prívržencov Hypatie a zachváti ho závisť. Cyril bol pritom jedným z najoceňovanejších teológov a filozofov svojej doby. Okrem toho bola Hypatia ako žena, podľa vtedajšej kultúry, nižšie spoločensky postavená.
Moderní kritici tiež tvrdia, že Hypatia bola pre svoje idey pre kresťanov „nebezpečnou“ filozofkou. Avšak Hypatia rozvíjala platónsku filozofiu a novoplatonizmus, čo – ako je dobre známe – pozoruhodne ovplyvnilo rozvoj kresťanskej filozofie (ako príklad postačí uviesť Augustína z Hippo). Okrem toho Synesios z Kyrény, žiak Hypatie, sa v roku 410 stal biskupom v Kyréne a metropolitom Tolemaidy a aj po svojom zvolení za biskupa naďalej považoval alexandrijskú filozofku sa svoj orientačný bod, čo ilustruje aj vyššie uvedený citát z jeho listu.
Krátka historická konfrontácia nasvedčuje, že obvineniam kritikov kresťanskej intolerancie chýba historická spoľahlivosť. Na odsúdení vrahov múdrej a krásnej Hypatie to, prirodzene, nič nemení.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.