Hovoriť však treba aj o tom, ako v čase, keď po nej, po slepej uličke, fičal Ján Kulich sám, nezostalo kúska pľacu pre umeleckú korektnosť a rovnako o tom, že by sa nenašiel jediný dôvod, prečo sa teraz ošívať s voľajakou politickou korektnosťou. Hoci práve politika bola dennodennou výdatnou potravou komunistického sochára, komunistického rektora VŠVU, člena ústredného výboru komunistickej strany, ktorej Ján Kulich sľuboval naveky byť „pevnou oporou”. Predstavoval si ju celkom prostoducho ako jednoduché posluhovanie – démonovi súhlasu. V tomto zmysle slova však treba dať veci na poriadok a nehovoriť o sochárovi, ale vrchnom propagandistovi, pracujúcom v médiu reliéfnej a priestorovej sochy.
Čas sa pohral s metaforou rozhŕňajúcej opony a do zmeneného sveta sa onedlho (na)hrnul – teraz komunistický len v zátvorke – propagandista na vzpínajúcom sa koni starých Slovákov. A hrozil. Hrozil skladom plným krížov s ukrižovaným, plným madon na roduverný slovenský spôsob, Matkou Terezou, pre istotu aj Chatamom Soferom, určite aj solúnskymi bratmi s krížom ako hrom, hoci oňahdy svojim žiakom nepovolil zavesiť krížik ani pod dlhočizné košule Cyrila a Metoda.
Nie po prvý raz mi napadá otázka, prečo mohol ubziknúť čas celého štvrťstoročia a vyzývavá téma Kulichových starých i nových figúr sa vynorila vlastne len pri príležitosti dobre utajovaného osadenia ďalšej – Dominikom Tatarkom pomenovanej – opašnej figúry Jána Kulicha. Naivne som sa nazdával, že čo mladším sa v tom nechce rýpať a starší už naozaj nechcú nič počuť o časoch, keď posluhovali komunistickému systému a jeho vrchnému propagátorovi. Čo súdnejší, zrejme sa uspokojili s vystrčeným ukazovákom na nezmieriteľné rozpory, alebo ešte aj (vtipným) textom pritlačili na hojné rany po vyliatom bronze Kulichovej šikovnosti. Napriek napísanému nedá sa uprieť vrchnému propagandistovi odvaha. Stavil odvážne na svoju znalosť slovenskej nedôslednosti, ľahostajnosti k pravde, nepatričnej miere prispôsobivosti a zábudlivosti. A nemýlil sa.
Tie ozaj neškodné akože prestrelky po časopisoch prežil síce v pokoji. Možno ho aj pobavili, určite však uistili o samotnej bezvýznamnosti súčasného umenia. Veď o tom vedel svoje, veď bol strojcom tohto nemilosrdného stavu. Veci svojej kariéry zobral skratkou. Najskôr ako produkt teórie triednej diskriminácie, potom ako vyznávač povinnej identifikácie s víťazným proletariátom. Identifikoval sa v pravom čase na správnom mieste VŠVU. Tam to až zahučalo, ako výdatne presadzoval oficiálnu ikonografiu socialistického realizmu a ešte aj stihol rozkrúcať verklík s banálnym folkloristickým spájaním sentimentu s gerojstvom. Kovaní okiadzači, ktorých čas nahrnie v hojnom počte, by si už s týmto majetkom bohato vystačili, lenže Ján Kulich svoje majetky rozhojnil na panstvo. Vedel, ako funguje centrálne riadenie a neošíval sa využívať vo svoj prospech predovšetkým stranícke mechanizmy a proti možným odporcom zasa „odstrašujúci” vplyv ideologických schém.
Jednoducho napísané, stranícky pohlavár splynul s pohlavárom umenia. Ján Kulich bol a predlhé desaťročia zostal pri moci a darilo sa mu. Keď sa musel moci vzdať, stačilo mu zrátať si, za akú chvíľočku odumrú vzrušené dišputy a zdanlivo trefné ďobanie do (1.) (ne)sporných kvalít realistického stvárnenia (bronzovej) témy, do (2.) rádoby nietzscheánskej nôty umenia mimo dobra a zla, do (3.) prirodzenej potreby starých aj nových Slovákov zanechať vo verejnom priestore vznešené stopy národne uvedomelej minulosti, do (4.) užitočnosti statického skrášľovania v – baumanovskou skepsou stvorených – tekutých časoch. Tak voľajako to predumal a Slovákom, ktorých si oklasifikoval ako junákov a devy nedôsledné, ľahostajné k pravde, v nepatričnej miere prispôsobivé a zábudlivé, takým veru ľahko bolo rozmrviť témy kariéry vrchného propagandistu na jeden, dva, tri, štyri a krôchkať si a krôchkať.
Jeden. Ján Kulich nezhotovoval realistické figúry realistických tém. Propagandisti slúžiaci od leninsko-stalinskej po brežnevovskú „revolučnú” ideológiu stúpali brutálne na krk minulosti a rovnako brutálne velebili perspektívu utópie. Paradoxne, prosím pekne veľmi paradoxne, z rovnakej podlože začal Ján Kulich spracúvať figúry, ktoré uzreli spásu v ďalekej budúcnosti, čiže v perspektíve (inej) vízie. Raz bolo tak, raz bolo onak. Tak či onak bolo tak, ako keď Stalinovi skrsla v hlave myšlienka o význame klasického dedičstva a Ždanov ju roku 1948 vyfešákoval: „My boľševici nezavrhujeme kultúrne dedičstvo. Naopak si kriticky osvojujeme kultúrny odkaz všetkých národov a dôb, a vyberáme si z neho to, čo môže ľudí pracujúcich v sovietskej spoločnosti inšpirovať k väčším výkonom vo sfére výroby, vedy a kultúry.”
Nuž a Ján Kulich si hravo vyvodil formu inšpirujúcu pracujúcich i – zhodou okolností rovnakú – formu inšpirujúcu človeka očakávajúceho spásu v ďalekej budúcnosti. A stal sa vrchným formalistom slovenského výtvarného umenia. Uvediem príklad za ostatné. Keď predumával figúru žilinského Lenina, nenapadlo mu vhodné gesto pre ruky, ktorými zvolával zástupy na víťaznú, ale ďalekú cestu. Kulich teda zostal len pri zemeguľnej hlave, v ktorej sa mohli do omrzenia preháňať temné myšlienky démona. Alebo sa skromne priznať, že v prázdnom tvare sídli fráza.
Dva. Umenie nie je mimo dobra a zla. Umenie rovnako ako pravda je cesta k umeniu a cesta k pravde.
Tri. Ján Kulich ochotne slúžil predstave, že kráľovi patrí kráľovo a čoskoro po Novembri roku 1989 pridal ku kráľovým aj nároky božie. Zradili ho občas znalosti z dejepisu pre základné školy, ale pokazené opravil. Dbal však na to, aby symboly smútku víťazov za odvážnymi spolubojovníkmi poprestrkával symbolmi odvahy takmer mučeníkov národnej žertvy. Hlavne, že si zachoval rozvahu a zmysel pre leninsky prázdny tvar a dutú frázu.
Štyri. Idea verejného skrášľovania v tekutých časoch sa pekne-krásne zrkadlí v otázke Kto všetko sa už zviezol na Kulichovom koni starých Slovákov? Napadá mi „zimný kráľ” na Bratislavskom hrade Richard Sulík, ktorý rovnako ako zimný kráľ na Pražskom hrade dokonale využil jediné naučené české slovo. Obaja ešte pred evakuáciou povedali: „Dobře/dobre”. Richard Sulík bronzovej opache kráľa starých Slovákov na vzpínajúcom sa koňovi.
Priznávam, že tento text sa mi nepísal ľahko. Od školských čias, keď som na povinnej jazde po Slavíne „obvinil” Kulichovo pietne súsošie z príliš okatej inšpirácie desiatkami stvárnení témy Kladenia do hrobu, mám pred jeho formalistickými prácami pocit trápnosti. Určite nevhodná pozícia na vyjadrenie sa k jeho mrazivej koncepcii sveta. Verím, že sa v nej videl a verím, že to bola slepá ulička slovenského výtvarného umenia.
.autor je kunsthistorik.
Ján Kulich/
Narodil sa 31. decembra 1930 vo Zvolenskej Slatine. Už ako 16-ročný odišiel do Prahy kde študoval na Akadémii výtvarných umení. Od roku 1954 žil v Bratislave, kde pôsobil ako pedagóg na VŠVU. V roku 1973 sa stal rektorom tejto školy, v tejto funcii bol až do roku 1989. Bol kľúčový (hoci nie jediný) normalizátor slovenskej kultúry a umeleckého školstva, člen ÚV KSS, nositeľ Štátnej ceny Klementa Gottwalda a titulu “národný umelec”. Medzi jeho najznámejšie diela patrí Milicionár na Račianskom mýte, Partizán na Námestí SNP v Bratislave, Leninova hlava v Žiline, Jánošík v Terchovej, Vítanie pred budovou NR SR, či Svätopluk na koni pred Bratislavským hradom. Zomrel 15. marca 2015.
Čas sa pohral s metaforou rozhŕňajúcej opony a do zmeneného sveta sa onedlho (na)hrnul – teraz komunistický len v zátvorke – propagandista na vzpínajúcom sa koni starých Slovákov. A hrozil. Hrozil skladom plným krížov s ukrižovaným, plným madon na roduverný slovenský spôsob, Matkou Terezou, pre istotu aj Chatamom Soferom, určite aj solúnskymi bratmi s krížom ako hrom, hoci oňahdy svojim žiakom nepovolil zavesiť krížik ani pod dlhočizné košule Cyrila a Metoda.
Nie po prvý raz mi napadá otázka, prečo mohol ubziknúť čas celého štvrťstoročia a vyzývavá téma Kulichových starých i nových figúr sa vynorila vlastne len pri príležitosti dobre utajovaného osadenia ďalšej – Dominikom Tatarkom pomenovanej – opašnej figúry Jána Kulicha. Naivne som sa nazdával, že čo mladším sa v tom nechce rýpať a starší už naozaj nechcú nič počuť o časoch, keď posluhovali komunistickému systému a jeho vrchnému propagátorovi. Čo súdnejší, zrejme sa uspokojili s vystrčeným ukazovákom na nezmieriteľné rozpory, alebo ešte aj (vtipným) textom pritlačili na hojné rany po vyliatom bronze Kulichovej šikovnosti. Napriek napísanému nedá sa uprieť vrchnému propagandistovi odvaha. Stavil odvážne na svoju znalosť slovenskej nedôslednosti, ľahostajnosti k pravde, nepatričnej miere prispôsobivosti a zábudlivosti. A nemýlil sa.
Tie ozaj neškodné akože prestrelky po časopisoch prežil síce v pokoji. Možno ho aj pobavili, určite však uistili o samotnej bezvýznamnosti súčasného umenia. Veď o tom vedel svoje, veď bol strojcom tohto nemilosrdného stavu. Veci svojej kariéry zobral skratkou. Najskôr ako produkt teórie triednej diskriminácie, potom ako vyznávač povinnej identifikácie s víťazným proletariátom. Identifikoval sa v pravom čase na správnom mieste VŠVU. Tam to až zahučalo, ako výdatne presadzoval oficiálnu ikonografiu socialistického realizmu a ešte aj stihol rozkrúcať verklík s banálnym folkloristickým spájaním sentimentu s gerojstvom. Kovaní okiadzači, ktorých čas nahrnie v hojnom počte, by si už s týmto majetkom bohato vystačili, lenže Ján Kulich svoje majetky rozhojnil na panstvo. Vedel, ako funguje centrálne riadenie a neošíval sa využívať vo svoj prospech predovšetkým stranícke mechanizmy a proti možným odporcom zasa „odstrašujúci” vplyv ideologických schém.
Jednoducho napísané, stranícky pohlavár splynul s pohlavárom umenia. Ján Kulich bol a predlhé desaťročia zostal pri moci a darilo sa mu. Keď sa musel moci vzdať, stačilo mu zrátať si, za akú chvíľočku odumrú vzrušené dišputy a zdanlivo trefné ďobanie do (1.) (ne)sporných kvalít realistického stvárnenia (bronzovej) témy, do (2.) rádoby nietzscheánskej nôty umenia mimo dobra a zla, do (3.) prirodzenej potreby starých aj nových Slovákov zanechať vo verejnom priestore vznešené stopy národne uvedomelej minulosti, do (4.) užitočnosti statického skrášľovania v – baumanovskou skepsou stvorených – tekutých časoch. Tak voľajako to predumal a Slovákom, ktorých si oklasifikoval ako junákov a devy nedôsledné, ľahostajné k pravde, v nepatričnej miere prispôsobivé a zábudlivé, takým veru ľahko bolo rozmrviť témy kariéry vrchného propagandistu na jeden, dva, tri, štyri a krôchkať si a krôchkať.
Jeden. Ján Kulich nezhotovoval realistické figúry realistických tém. Propagandisti slúžiaci od leninsko-stalinskej po brežnevovskú „revolučnú” ideológiu stúpali brutálne na krk minulosti a rovnako brutálne velebili perspektívu utópie. Paradoxne, prosím pekne veľmi paradoxne, z rovnakej podlože začal Ján Kulich spracúvať figúry, ktoré uzreli spásu v ďalekej budúcnosti, čiže v perspektíve (inej) vízie. Raz bolo tak, raz bolo onak. Tak či onak bolo tak, ako keď Stalinovi skrsla v hlave myšlienka o význame klasického dedičstva a Ždanov ju roku 1948 vyfešákoval: „My boľševici nezavrhujeme kultúrne dedičstvo. Naopak si kriticky osvojujeme kultúrny odkaz všetkých národov a dôb, a vyberáme si z neho to, čo môže ľudí pracujúcich v sovietskej spoločnosti inšpirovať k väčším výkonom vo sfére výroby, vedy a kultúry.”
Nuž a Ján Kulich si hravo vyvodil formu inšpirujúcu pracujúcich i – zhodou okolností rovnakú – formu inšpirujúcu človeka očakávajúceho spásu v ďalekej budúcnosti. A stal sa vrchným formalistom slovenského výtvarného umenia. Uvediem príklad za ostatné. Keď predumával figúru žilinského Lenina, nenapadlo mu vhodné gesto pre ruky, ktorými zvolával zástupy na víťaznú, ale ďalekú cestu. Kulich teda zostal len pri zemeguľnej hlave, v ktorej sa mohli do omrzenia preháňať temné myšlienky démona. Alebo sa skromne priznať, že v prázdnom tvare sídli fráza.
Dva. Umenie nie je mimo dobra a zla. Umenie rovnako ako pravda je cesta k umeniu a cesta k pravde.
Tri. Ján Kulich ochotne slúžil predstave, že kráľovi patrí kráľovo a čoskoro po Novembri roku 1989 pridal ku kráľovým aj nároky božie. Zradili ho občas znalosti z dejepisu pre základné školy, ale pokazené opravil. Dbal však na to, aby symboly smútku víťazov za odvážnymi spolubojovníkmi poprestrkával symbolmi odvahy takmer mučeníkov národnej žertvy. Hlavne, že si zachoval rozvahu a zmysel pre leninsky prázdny tvar a dutú frázu.
Štyri. Idea verejného skrášľovania v tekutých časoch sa pekne-krásne zrkadlí v otázke Kto všetko sa už zviezol na Kulichovom koni starých Slovákov? Napadá mi „zimný kráľ” na Bratislavskom hrade Richard Sulík, ktorý rovnako ako zimný kráľ na Pražskom hrade dokonale využil jediné naučené české slovo. Obaja ešte pred evakuáciou povedali: „Dobře/dobre”. Richard Sulík bronzovej opache kráľa starých Slovákov na vzpínajúcom sa koňovi.
Priznávam, že tento text sa mi nepísal ľahko. Od školských čias, keď som na povinnej jazde po Slavíne „obvinil” Kulichovo pietne súsošie z príliš okatej inšpirácie desiatkami stvárnení témy Kladenia do hrobu, mám pred jeho formalistickými prácami pocit trápnosti. Určite nevhodná pozícia na vyjadrenie sa k jeho mrazivej koncepcii sveta. Verím, že sa v nej videl a verím, že to bola slepá ulička slovenského výtvarného umenia.
.autor je kunsthistorik.
Ján Kulich/
Narodil sa 31. decembra 1930 vo Zvolenskej Slatine. Už ako 16-ročný odišiel do Prahy kde študoval na Akadémii výtvarných umení. Od roku 1954 žil v Bratislave, kde pôsobil ako pedagóg na VŠVU. V roku 1973 sa stal rektorom tejto školy, v tejto funcii bol až do roku 1989. Bol kľúčový (hoci nie jediný) normalizátor slovenskej kultúry a umeleckého školstva, člen ÚV KSS, nositeľ Štátnej ceny Klementa Gottwalda a titulu “národný umelec”. Medzi jeho najznámejšie diela patrí Milicionár na Račianskom mýte, Partizán na Námestí SNP v Bratislave, Leninova hlava v Žiline, Jánošík v Terchovej, Vítanie pred budovou NR SR, či Svätopluk na koni pred Bratislavským hradom. Zomrel 15. marca 2015.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.