A myslel si, že prestane, až keď „tých krikľúňov“ presvedčí. Stalo sa niečo iné. Presvedčený francúzsky komunista Gide cestuje v roku 1936 do Sovietskeho zväzu a po návrate napíše a vydá reportáž s názvom Návrat zo ZSSR (1936), ktorá teraz, spolu s nemenej dôležitým voľným pokračovaním Poopravenie Návratu zo ZSSR (1937), práve vyšla v českom preklade (Bourdon, 2015).
Byť komunistom v roku 1936 znamenalo byť stalinistom, a byť intelektuálom, ktorý sa nadchýna pre sovietsky komunizmus, znamenalo byť ignorantom k nemalej skupine ruských intelektuálov a umelcov, ktorí pred komunizmom ušli. Ale bol to aj čas, keď Arthur Koestler napísal román Sovietska päťročnica a dlhé štyri roky predtým, než napíše Tmu na poludnie. George Orwell sa ešte nadchýna v španielskej občianskej vojne a jeho Farma a 1984 vyjdú až v druhej polovici ďalšej dekády. Pravda, Rothove Cesty do Ruska, aj ďalšie kritiky boľševizmu už napísané boli. André Gide – ako ho nazval Tony Judt – je však „vzácna výnimka“ medzi pokrokárskymi komunistami, ktorí, keď vidia reálny komunizmus, precitnú. A to nebolo v tom čase vôbec normálne.
Gide neodmietne stalinizmus okamžite. Dôvodom je jednak jeho bigotná antireligiozita (kostoly premenené na múzeá jakobínsky schvaľuje), aj jeho pokrokárske a najmä rovnostárske a antikapitalistické presvedčenie. Štyri dni po príchode do Moskvy, na pohrebe Maxima Gorkého, prednesie prejav, kde vyhlási: „Osud kultúry je v našich predstavách spätý s osudom Sovietskeho zväzu. Budeme ho brániť.“
Svoju vieru v Stalinov režim Gide na začiatku reportáže vyjadrí takto: „Kdo vyjádří, co pro nás SSSR znamenal? Víc než druhou vlast: byl pro nás příkladem, vzorem. Tam se dělo to, o čem jsme snili, v co jsme netroufli ani doufat, ale k čemu směřovalo naše odhodlání, naše síly. Byl pro nás zemí, kde se utopie stávala skutečností.“ Od tohto pocitu sa na záver reportáže Gide dostane k vyjadreniu, že mu v Stalinovej krajine „bylo (morálně) střídavě horko a zima,“ ale stále nad týmto totalitným režimom nezlomí palicu, posledné dve vety reportáže znejú nasledovne: „Pomoc, kterou SSSR právě poskytl Španělsku, nám ukazuje, že je dosud schopen věci šťastně napravovat. SSSR ještě nepřestal být zdrojem poučení, ještě nás nepřestal udivovat.“
Gideho knižná reportáž je napriek tomu poznamenaná pozoruhodnými oblúkmi. Všíma si napríklad, ako sú ľudia v Sovietskom zväze šťastní. „To co SSSR dokázal, je většinou obdivuhodné. V mnoha krajích je už vidět, jak září štěstím.“ Ilustruje to vystúpenie maličkej tanečnice z Tadžikistánu, ktorá je súčasťou budovania Stalinovho kultu osobnosti, spolu s priateľom Dabitom si pomyslia: „Jedna z najkrajších spomienok na SSSR.“ Gide si postupne uvedomí, že to šťastie nie je autentické, cíti v ňom niečo falošné: „Jejich štěstí tvoří naděje, důvěra a nevědomost.“
Podobne je to s kultúrou. Azda najväčšiu extázu zažije pri opise kultúrnych centier v Moskve a Leningrade. Obdivuje masívne komplexy, kam chodia za kultúrou a športom desiatky tisícov ľudí. Z desiatky rokov starého opisu ešte dnes cítiť adrenalín aj úprimnú fascináciu. Ale takmer okamžite si začína všímať chýbajúceho kritického ducha („sebakritiku“ za to odmietne považovať), ruší ho všadeprítomná uniformita, revolučný duch vo svojom vnútri vníma ako kritickosť, tu sa však za ten termín považuje súhlas a konformizmus. A to ho vedie k protestu: „Pochybuji, že by dnes v některé jiné zemi, včetně hitlerovského Německa, byl člověk méně svobodný, shrbenější, bázlivější (vyděšenější), podrobenější.“ Bude to táto veta, ktorá neskôr vo Francúzsku vyvolá búrlivé reakcie a odmietnutie André Gida medzi francúzskymi ľavičiarmi. Na konci cesty francúzskeho intelektuála už nezaujíma kultúra, ktorú mu predstavujú, ale otázka, kde v dnešnom ZSSR živorí „nějaký neznámý Keats nebo Baudelaire“.
Osobitne zaujímavé je, ako si Gide uvedomí zlyhania centrálne plánovanej ekonomiky. Opíše nielen všadeprítomný nedostatok (napríklad obrovský rad pred obchodom, kam majú doviesť podušky), ale aj mizernú kvalitu, masívnu chudobu a vznik nových tried. V Poopravení to všetko doplní číslami. A ešte niečo: štát „se stará o všechno, takže se má za to, že pomáhat není zapotřebí. Odtud pramení určitá tvrdost ve vztazích, kamarádství-nekamarádství.“ A keď si poznačí, či tento režim nie je „přesně to, co jsme nechtěli,“ pozná už aj odpoveď: „(...) z tohoto hrdinského a obdivuhodného lidu, který si tak založil naši lásku, záhy nezůstane nic než kati, prospěcháři a oběti.“
Byť komunistom v roku 1936 znamenalo byť stalinistom, a byť intelektuálom, ktorý sa nadchýna pre sovietsky komunizmus, znamenalo byť ignorantom k nemalej skupine ruských intelektuálov a umelcov, ktorí pred komunizmom ušli. Ale bol to aj čas, keď Arthur Koestler napísal román Sovietska päťročnica a dlhé štyri roky predtým, než napíše Tmu na poludnie. George Orwell sa ešte nadchýna v španielskej občianskej vojne a jeho Farma a 1984 vyjdú až v druhej polovici ďalšej dekády. Pravda, Rothove Cesty do Ruska, aj ďalšie kritiky boľševizmu už napísané boli. André Gide – ako ho nazval Tony Judt – je však „vzácna výnimka“ medzi pokrokárskymi komunistami, ktorí, keď vidia reálny komunizmus, precitnú. A to nebolo v tom čase vôbec normálne.
Gide neodmietne stalinizmus okamžite. Dôvodom je jednak jeho bigotná antireligiozita (kostoly premenené na múzeá jakobínsky schvaľuje), aj jeho pokrokárske a najmä rovnostárske a antikapitalistické presvedčenie. Štyri dni po príchode do Moskvy, na pohrebe Maxima Gorkého, prednesie prejav, kde vyhlási: „Osud kultúry je v našich predstavách spätý s osudom Sovietskeho zväzu. Budeme ho brániť.“
Svoju vieru v Stalinov režim Gide na začiatku reportáže vyjadrí takto: „Kdo vyjádří, co pro nás SSSR znamenal? Víc než druhou vlast: byl pro nás příkladem, vzorem. Tam se dělo to, o čem jsme snili, v co jsme netroufli ani doufat, ale k čemu směřovalo naše odhodlání, naše síly. Byl pro nás zemí, kde se utopie stávala skutečností.“ Od tohto pocitu sa na záver reportáže Gide dostane k vyjadreniu, že mu v Stalinovej krajine „bylo (morálně) střídavě horko a zima,“ ale stále nad týmto totalitným režimom nezlomí palicu, posledné dve vety reportáže znejú nasledovne: „Pomoc, kterou SSSR právě poskytl Španělsku, nám ukazuje, že je dosud schopen věci šťastně napravovat. SSSR ještě nepřestal být zdrojem poučení, ještě nás nepřestal udivovat.“
Gideho knižná reportáž je napriek tomu poznamenaná pozoruhodnými oblúkmi. Všíma si napríklad, ako sú ľudia v Sovietskom zväze šťastní. „To co SSSR dokázal, je většinou obdivuhodné. V mnoha krajích je už vidět, jak září štěstím.“ Ilustruje to vystúpenie maličkej tanečnice z Tadžikistánu, ktorá je súčasťou budovania Stalinovho kultu osobnosti, spolu s priateľom Dabitom si pomyslia: „Jedna z najkrajších spomienok na SSSR.“ Gide si postupne uvedomí, že to šťastie nie je autentické, cíti v ňom niečo falošné: „Jejich štěstí tvoří naděje, důvěra a nevědomost.“
Podobne je to s kultúrou. Azda najväčšiu extázu zažije pri opise kultúrnych centier v Moskve a Leningrade. Obdivuje masívne komplexy, kam chodia za kultúrou a športom desiatky tisícov ľudí. Z desiatky rokov starého opisu ešte dnes cítiť adrenalín aj úprimnú fascináciu. Ale takmer okamžite si začína všímať chýbajúceho kritického ducha („sebakritiku“ za to odmietne považovať), ruší ho všadeprítomná uniformita, revolučný duch vo svojom vnútri vníma ako kritickosť, tu sa však za ten termín považuje súhlas a konformizmus. A to ho vedie k protestu: „Pochybuji, že by dnes v některé jiné zemi, včetně hitlerovského Německa, byl člověk méně svobodný, shrbenější, bázlivější (vyděšenější), podrobenější.“ Bude to táto veta, ktorá neskôr vo Francúzsku vyvolá búrlivé reakcie a odmietnutie André Gida medzi francúzskymi ľavičiarmi. Na konci cesty francúzskeho intelektuála už nezaujíma kultúra, ktorú mu predstavujú, ale otázka, kde v dnešnom ZSSR živorí „nějaký neznámý Keats nebo Baudelaire“.
Osobitne zaujímavé je, ako si Gide uvedomí zlyhania centrálne plánovanej ekonomiky. Opíše nielen všadeprítomný nedostatok (napríklad obrovský rad pred obchodom, kam majú doviesť podušky), ale aj mizernú kvalitu, masívnu chudobu a vznik nových tried. V Poopravení to všetko doplní číslami. A ešte niečo: štát „se stará o všechno, takže se má za to, že pomáhat není zapotřebí. Odtud pramení určitá tvrdost ve vztazích, kamarádství-nekamarádství.“ A keď si poznačí, či tento režim nie je „přesně to, co jsme nechtěli,“ pozná už aj odpoveď: „(...) z tohoto hrdinského a obdivuhodného lidu, který si tak založil naši lásku, záhy nezůstane nic než kati, prospěcháři a oběti.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.