je krátko po siedmej hodine a do oficiálneho začiatku Radio_Head Awards zostáva ešte hodina. Dámy s modernými vysielačkami na uchu komunikujú medzi sebou a zaneprázdnene pobehujú po parkete. Preč je kedysi prudko elitársky nádych akcie, v ktorej sa navzájom tľapkala po chrbte úzka skupinka „tých iných". Po siedmich rokoch existencie sa z ostrova RHA stal priestor, ktorý pojme záber niekoľkých hudobných žánrov a generácií. Tak ako sa vo svete už dlhšie stiera hranica medzi mainstreamovým a alternatívnym, stáva sa aj z RHA oceňovanie toho najlepšieho v slovenskej hudbe ako takej. S náručou otvorenou tak akurát na to, aby sa v jej objatí cítili handlovskí raperi, veriaci metalisti aj zaslúžilí džezmeni.
.hudba, ktorej veríme
Ceny Radio_Head Awards (RHA) vznikli v roku 2009 z iniciatívy redaktorov Rádia_FM. V tom čase ešte aj na Slovensku existovala ľudová anketa Slávik (skončila v roku 2013), krátko pred vznikom RHA skončila aj cena Aurel, ktorú udeľovala Akadémia populárnej hudby. Ľudia z rádia, ktorého sloganom je „Hudba, ktorej veríme“ sa rozhodli dať možnosť výberu najlepšieho albumu svojim poslucháčom a popritom aj hudobným redaktorom a kritikom. K dvom základným oceneniam neskôr pribudli ceny za singel, nováčika, koncertnú kapelu roka. Od roku 2012 (ktorý oceňoval hudbu z roku 2011) pribudli žánrové ceny a Cena za prínos, ktorú udeľoval .týždeň a denník SME (tento rok ho nahradil Denník N). Posledné dva ročníky sa k RHA pridalo aj Rádio Devín a s ním aj ceny za džez a klasickú hudbu.
Radio_Head Awards sa postupne stali na slovenskej hudobnej scéne, z roka na rok zaujímavejšej, udalosťou. O prestížnosti RHA svedčí nielen záujem hudobníkov, fanúšikov a médií, ale aj vášnivosť diskusií na sociálnych sieťach aj v osobných rozhovoroch ocenených, oceňujúcich, sklamaných a nedocenených muzikantov, ich kritikov a priateľov.
.očakávania, prekvapenia
Ústredný hrdina nedeľného večera bol tak trochu jasný už vopred. Na slovenskej scéne totiž už dlho nik nenahral album, ktorý by fungoval v toľkých smeroch. Až koncom minulej zimy z Moravského Svätého Jána a jeho skvelého vydavateľstva Gergaz vyvrela do sveta Rieka s názvom Fallgrapp. Najbližších dvanásť mesiacov sa rinula krajinou a brala so sebou všetko, čo jej zaslúžene patrilo. Fallgrapp tak napríklad v auguste predskakovali slávnemu Bonobovi a pár dní na to ovládli piešťanský Grape. Na svojom debutovom albume dokázal Jureš Liška, tvorivá hlava projektu, namixovať čosi, čo jednoducho fungovalo. Rieka je dostatočne experimentálna na to, aby nenudila, no zároveň dostatočne zrozumiteľná, aby dokázala zvíťaziť v poslucháčskom hlasovaní. Slovenskými textami a svetovou produkciou vypĺňa presne ten priestor scény, o ktorom je v posledných rokoch čím ďalej, tým väčšia a vyostrenejšia debata. Scény, ktorá môže byť bez problémov a akéhokoľvek pocitu hanby exportovaná kamkoľvek do sveta. Fallgrapp je iný, no stále dostatočne zrozumiteľný. Aj preto v nedeľu večer nemal súpera.
O to zaujímavejšie bolo sledovať menšie špecifiká domácej scény, ktoré pri sumarizácii roku 2014 vyplávali na povrch. Zaujímavé je nevídane silné zastúpenie domácej hiphopovej scény. V časoch, keď vo svete, zdá sa, pominula zlatá éra širokých nohavíc a prudkej slovnej kadencie, na Slovensku, naopak, chytá vitálny (druhý?) dych. Najprv to bol Vec s albumom Stereo farbo slepo, minulý rok Modré hory s oceňovaným Big Beatom a tento rok Supa so svojím sólo debutom Čierne dni. Supa, Tóno S., Boyband či Pra3x sú tohtoročným dôkazom toho, že hiphop nielenže nie je mŕtvy, ale vo svojej novej forme pôsobí zaujímavejšie než kedykoľvek predtým.
Miernym sklamaním môže byť neúspech zaujímavých ženských hrdiniek, s ktorých nahrávkami sa v uplynulom roku roztrhlo vrece. Bez ceny zostalo Monikino Kino, Tante Elze a takmer aj Jana Kirschner, ktorej sa však napokon ušla prestížna Cena kritikov. Slovenské publikum ešte nie je schopné naplno sa započúvať do minimalistického prejavu introvertného interpreta, ktorý nepotrebuje (a ani nechce) ohúriť ničím majestátnym. V nedeľu večer je tento fakt ešte očividnejší. Monikino kino nedokáže prehlušiť vravu v sále, a preto je odsúdené na vlažný potlesk. Naopak, svojím prejavom ešte úspornejšia Tante Elze ťaží z výnimočného spojenia s Jimmym Pé a Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu (dirigentom a aranžérom bol Tono Popovič) úplné maximum. A nie náhodou si vyslúži ďaleko najhlasnejší potlesk celého večera. Naliehavosť jej výpovede je s pomocou krásnych sláčikov, ktoré dodajú alternatíve potrebnú pútavosť, umocnená hneď niekoľkonásobne.
Ak sa dá dramaturgii tohto ročníka RHA niečo vyčítať, sú to nedotiahnuté jednorazové symbiózy domácich hudobníkov. V nedeľu večer, rovnako ako počas minulých ročníkov, platilo, že každá spolupráca naprieč žánrami pôsobila automaticky zaujímavejšie. Viacero osviežení spomínaného typu by určite rozprúdilo aj nezáživnú strednú časť ceremoniálu, v ktorej zanikli inak zaujímavé, no pre hlučnú Tržnicu príliš tiché vystúpenia.
Slovenská hudobná scéna žije, postupne sa učí spolupracovať, ba dokonca aj podporovať. Publikum, ktoré v priebehu jedného večera dokáže oceniť moderné pesničkárstvo, Janáčkom inšpirovaný džez, hiphop, metal, elektroniku, niekoľkominútovým aplauzom privedie k dojatiu Mariána Vargu a potom spolu s jednorazovým all stars bandom Sme Ste Sú spievajú jeho 45 rokov starú pesničku, nie je samozrejmosťou. Aj vďaka Rádiu_FM a jeho Rádiohlavám je to tak.