Sem-tam sa pristihnem, že rozmýšľam o možnostiach, ktoré majú muži na prejavenie chlapskej chrabrosti v dnešných scivilizovaných časoch na tomto do veľkej miery scivilizovanom kuse Zeme. Mamuty sa už nelovia, keď, tak len pre zábavu. Križiacke výpravy sa uskutočňujú nekrvavo. Účasť vo vojnách, našťastie, nie je povinná. Guinessova kniha rekordov je takmer plná...
Minulosť ponúkala pestrejšie alternatívy, onakvejšie výzvy. Veru, veru, nevyzerá to ružovo. A nemyslím to celkom ironicky. Väčšinou ostávajú už iba také „taľafatky“, čo priveľa adrenalínu nenaprodukujú: byť slušný, postarať sa o deti, ako sa patrí, nehlivieť, „len“ šíriť okolo seba auru džentlmenstva a rytierskosti, schopnej prinášať obete.
.občan roka Nils
No niektorým aj taľafatky celkom vystačia pre šťastie. Napríklad sprvoti aj hlavnému hrdinovi z filmu Boj snežného pluhu s mafiou. Volá sa Nils a na začiatku príbehu sa chystá na slávnosti prebrať miestnu cenu spoločenskej prospešnosti – Občan roka. Poctivo sa totiž už veky vekúce stará o údržbu okolitých cestných komunikácií, čo je v horských oblastiach Nórska najmä v zimnom období netriviálna záležitosť. Lebo tam poveternosť snehu nakydá celé metre. (Režisér o nakrúcaní v takých podmienkach povedal: „Je to zábava – nakrúcať v Nórsku. Sme vonku, je dvadsať stupňov pod nulou, hercom je taká zima, až im zamŕzajú tvárové svaly a ich pohyby vyzerajú čudne. To vás musí rozosmiať.“)
Nils je plachý muž, váži si svoj obyčajný pokojný život so starostlivou manželkou. Dospelý syn pracuje v meste. Nilsovi je práca zábavou, vlastne: poslaním. Miluje svojho miláčika, či presnejšie, pri takých rozmeroch a hmotnosti by sme mali povedať – miláka. Ide totiž o snežný pluh veľký ako malý barak. Nils sa na ňom preháňa po krajine, fréza biele obrovské vejáre vytvára, rozsieva ich do strán. Keď sa vrátia domov, pekne si miláka v garáži dočistučka vysprchuje. Raz sa mu však zazdá, že počuje čudný zvuk. Vypne vodu. Nilsova žena kričí. Muž sa beží pozrieť, čo sa deje. Prišla správa. Hrozná. O smrti ich spoločného syna. Polícia vyhlási za príčinu úmrtia predávkovanie. Otec je však presvedčený, že jeho syn drogy nebral. (My diváci by sme mu to mohli dosvedčiť, keby sa nás niekto pýtal, videli sme totiž, ako Nilsovmu synovi podozriví chlapíci vstrekli do tela celý obsah striekačky.) Lenže nikto si z jeho presvedčenia nič nerobí, ani manželka. Nils sa pokúsi vpáliť si náboj z brokovnice do hlavy, ale napokon sa veci zvrtnú inak. Otvorí sa totiž pred ním možnosť pomsty za synovu smrť. Môže sa ozvať vikinský hlas krvi – ako voľakedy! Nie na drakare, nie na koni – na snežnom pluhu! V úlohe pomstiteľa sa Nils cíti lepšie ako na slávnosti udeľovania cien Občan roka. Navlečie si rukavice, čiapku, nasadne na frézu. Pri nej aj mafiánske limuzíny ani čo by chrobákmi boli. Ponad trblietavú zamrznutú pustatinu sa vznáša tak trochu kovbojkovská hudba...
.kríže pribúdajú
Režisér Hans Petter Moland nakrútil žánrový film, taký ten typ tarantinovskej gangsterky, kde mrie padúch za padúchom a človek v hľadisku brvou nepohne, len sa uškrnie. Na cintoríne pribúdajú kríže, ale s krvným kečupom sa tu narába úspornejšie, ako to robieva inšpiračný zdroj. Dôvod je jednoduchý: „Keď nakrúcate v úplne bielom prostredí, treba krv používať s rozmyslom, nemožno ju voľne rozstrekovať, aby bola všade,“ vysvetľuje lakonicky režisér. Ale núka sa aj iné zaškatuľkovanie: čierna komédia. Dnes už býva druhové, žánrové triedenie niekedy naozaj priam bezpredmetné až zavádzajúce, filmy môžu byť ako miešaný nápoj – do šejkra dajú tvorcovia trošku toho, trošku onoho, štipku tamtoho, na špičku noža hentamtoho, na severe aj veľa ľadu... a poriadne potriasať tak dve hodinky. Ani Moland nie je vyznávačom kategorizovania: „Také pokusy sú často dosť umelé, násilné. Tento film je predovšetkým komédiou so silnými sklonmi k absurdite a morbidite. Schopnosť smiať sa na morbídnych a absurdných okamihoch života môže človeka oslobodzovať. Ale ten film je aj príbehom o pomste, akčným rozprávaním využívajúcim napätie, boj a automobilové naháňačky.“ Ale má aj vážne, vo vynikajúcej skratke vyrozprávané línie, napríklad tú o manželskom vzťahu a odkaze na posteli.
„Robiť film je ako objavovanie. Začnete na jednom mieste, skúmate materiál, zápletky a ostatné veci, a bolo by to totálne nudné, keby ste skončili na tom istom mieste, kde ste začali,“ hovorí filmový režisér Hans Petter Moland. Hlavný hrdina jeho snímky Boj snežného pluhu s mafiou vchádza do bláznivého príbehu ako vetrom ošľahaný muž, ale vychádza z neho na celkom inom mieste: ako životom (aj smrťou) zošľahaný chlapík.
Film som videla v rámci Scandi, čo bola síce neveľká, ale zato veľmi príjemná a dobrými vecami nabitá prehliadka severskej kinematografie. O niektorých z nich bola (alebo ešte len bude) reč aj na stránkach .týždňa. Akcia prebiehala paralelne v niekoľkých českých a slovenských kinách a organizátor festivalu (spoločnosť Film Europe Media Company) hovorí o prvom ročníku, usudzujem teda, že v januári o rok si opäť budeme môcť vychutnať škandinávsku nádielku v podobnej kvalite.
.autorka je spolupracovníčka .týždňa.
Boj snežného pluhu s mafiou (Kraftidioten, Nórsko, Švédsko, Dánsko 2014). Scenár: Kim Fupz Aakeson. Réžia: Hans Petter Moland. Kamera: Philip Øgaard. Strih: Jens Christian Fodstad. Hudba: Kare Vestrhein, Kaspar Kaae, Brian Batz. Hrajú: Stellan Skarsgård, Bruno Ganz, Pål Sverre Hage, Kristofer Hivju, Jakob Oftebro, Sergej Trifunovič a ďalší.
Minulosť ponúkala pestrejšie alternatívy, onakvejšie výzvy. Veru, veru, nevyzerá to ružovo. A nemyslím to celkom ironicky. Väčšinou ostávajú už iba také „taľafatky“, čo priveľa adrenalínu nenaprodukujú: byť slušný, postarať sa o deti, ako sa patrí, nehlivieť, „len“ šíriť okolo seba auru džentlmenstva a rytierskosti, schopnej prinášať obete.
.občan roka Nils
No niektorým aj taľafatky celkom vystačia pre šťastie. Napríklad sprvoti aj hlavnému hrdinovi z filmu Boj snežného pluhu s mafiou. Volá sa Nils a na začiatku príbehu sa chystá na slávnosti prebrať miestnu cenu spoločenskej prospešnosti – Občan roka. Poctivo sa totiž už veky vekúce stará o údržbu okolitých cestných komunikácií, čo je v horských oblastiach Nórska najmä v zimnom období netriviálna záležitosť. Lebo tam poveternosť snehu nakydá celé metre. (Režisér o nakrúcaní v takých podmienkach povedal: „Je to zábava – nakrúcať v Nórsku. Sme vonku, je dvadsať stupňov pod nulou, hercom je taká zima, až im zamŕzajú tvárové svaly a ich pohyby vyzerajú čudne. To vás musí rozosmiať.“)
Nils je plachý muž, váži si svoj obyčajný pokojný život so starostlivou manželkou. Dospelý syn pracuje v meste. Nilsovi je práca zábavou, vlastne: poslaním. Miluje svojho miláčika, či presnejšie, pri takých rozmeroch a hmotnosti by sme mali povedať – miláka. Ide totiž o snežný pluh veľký ako malý barak. Nils sa na ňom preháňa po krajine, fréza biele obrovské vejáre vytvára, rozsieva ich do strán. Keď sa vrátia domov, pekne si miláka v garáži dočistučka vysprchuje. Raz sa mu však zazdá, že počuje čudný zvuk. Vypne vodu. Nilsova žena kričí. Muž sa beží pozrieť, čo sa deje. Prišla správa. Hrozná. O smrti ich spoločného syna. Polícia vyhlási za príčinu úmrtia predávkovanie. Otec je však presvedčený, že jeho syn drogy nebral. (My diváci by sme mu to mohli dosvedčiť, keby sa nás niekto pýtal, videli sme totiž, ako Nilsovmu synovi podozriví chlapíci vstrekli do tela celý obsah striekačky.) Lenže nikto si z jeho presvedčenia nič nerobí, ani manželka. Nils sa pokúsi vpáliť si náboj z brokovnice do hlavy, ale napokon sa veci zvrtnú inak. Otvorí sa totiž pred ním možnosť pomsty za synovu smrť. Môže sa ozvať vikinský hlas krvi – ako voľakedy! Nie na drakare, nie na koni – na snežnom pluhu! V úlohe pomstiteľa sa Nils cíti lepšie ako na slávnosti udeľovania cien Občan roka. Navlečie si rukavice, čiapku, nasadne na frézu. Pri nej aj mafiánske limuzíny ani čo by chrobákmi boli. Ponad trblietavú zamrznutú pustatinu sa vznáša tak trochu kovbojkovská hudba...
.kríže pribúdajú
Režisér Hans Petter Moland nakrútil žánrový film, taký ten typ tarantinovskej gangsterky, kde mrie padúch za padúchom a človek v hľadisku brvou nepohne, len sa uškrnie. Na cintoríne pribúdajú kríže, ale s krvným kečupom sa tu narába úspornejšie, ako to robieva inšpiračný zdroj. Dôvod je jednoduchý: „Keď nakrúcate v úplne bielom prostredí, treba krv používať s rozmyslom, nemožno ju voľne rozstrekovať, aby bola všade,“ vysvetľuje lakonicky režisér. Ale núka sa aj iné zaškatuľkovanie: čierna komédia. Dnes už býva druhové, žánrové triedenie niekedy naozaj priam bezpredmetné až zavádzajúce, filmy môžu byť ako miešaný nápoj – do šejkra dajú tvorcovia trošku toho, trošku onoho, štipku tamtoho, na špičku noža hentamtoho, na severe aj veľa ľadu... a poriadne potriasať tak dve hodinky. Ani Moland nie je vyznávačom kategorizovania: „Také pokusy sú často dosť umelé, násilné. Tento film je predovšetkým komédiou so silnými sklonmi k absurdite a morbidite. Schopnosť smiať sa na morbídnych a absurdných okamihoch života môže človeka oslobodzovať. Ale ten film je aj príbehom o pomste, akčným rozprávaním využívajúcim napätie, boj a automobilové naháňačky.“ Ale má aj vážne, vo vynikajúcej skratke vyrozprávané línie, napríklad tú o manželskom vzťahu a odkaze na posteli.
„Robiť film je ako objavovanie. Začnete na jednom mieste, skúmate materiál, zápletky a ostatné veci, a bolo by to totálne nudné, keby ste skončili na tom istom mieste, kde ste začali,“ hovorí filmový režisér Hans Petter Moland. Hlavný hrdina jeho snímky Boj snežného pluhu s mafiou vchádza do bláznivého príbehu ako vetrom ošľahaný muž, ale vychádza z neho na celkom inom mieste: ako životom (aj smrťou) zošľahaný chlapík.
Film som videla v rámci Scandi, čo bola síce neveľká, ale zato veľmi príjemná a dobrými vecami nabitá prehliadka severskej kinematografie. O niektorých z nich bola (alebo ešte len bude) reč aj na stránkach .týždňa. Akcia prebiehala paralelne v niekoľkých českých a slovenských kinách a organizátor festivalu (spoločnosť Film Europe Media Company) hovorí o prvom ročníku, usudzujem teda, že v januári o rok si opäť budeme môcť vychutnať škandinávsku nádielku v podobnej kvalite.
.autorka je spolupracovníčka .týždňa.
Boj snežného pluhu s mafiou (Kraftidioten, Nórsko, Švédsko, Dánsko 2014). Scenár: Kim Fupz Aakeson. Réžia: Hans Petter Moland. Kamera: Philip Øgaard. Strih: Jens Christian Fodstad. Hudba: Kare Vestrhein, Kaspar Kaae, Brian Batz. Hrajú: Stellan Skarsgård, Bruno Ganz, Pål Sverre Hage, Kristofer Hivju, Jakob Oftebro, Sergej Trifunovič a ďalší.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.