Ak by sa bola do premiérového plánu dostala aj pôvodne zamýšľaná Alcina, sezóna by mala vyváženú podobu: Grófka Marica by bola darčekom košickému obecenstvu, ktoré je operete tradične naklonené, Rossiniho Popoluška v skrátenej operno-bábkovej verzii pre deti by uspokojila dopyt po tituloch pre najmladšieho diváka, Manon Lescaut by rozšírila kmeňový repertoár a Alcina by potvrdila snahy o rozširovanie štýlového záberu (išlo by o prvú barokovú operu v histórii tunajšej profesionálnej scény). Štyri operné premiéry sú však v malom divadle, kde sa tri súbory delia o jedno javisko i jedny umelecké dielne, nerealizovateľným snom. Navyše, Händlovu operu mala inscenovať mladá režisérka Dialógov karmelitánok Linda Keprtová, ktorej kalendár sa zapĺňa adekvátne jej inscenačným úspechom a nie je k dispozícii na požiadanie. Alcina sa teda presunula do nasledujúceho roku a jediným „plnohodnotným“ operným titulom aktuálnej košickej sezóny ostala Manon Lescaut.
.boje s výškami
Zaradiť do repertoáru Pucciniho v poradí tretiu operu predpokladá disponovať špičkovým ústredným párom, schopným utiahnuť rozsiahle party s enormným hudobno-emocionálnym nábojom. Najmä postava Renata des Grieux patrí v pucciniovskom repertoári k tým najťažším: exponovaná vysoká poloha si od interpreta žiada technicky pevný hlas s dramatickým ťahom, kovovým leskom i podmanivou talianskou vláčnosťou. Hoci bol k dispozícii overený maďarský hosť Boldizsár László, ktorý sa vo veristickom repertoári opakovane osvedčil nielen v Košiciach, ale aj v bratislavskom SND (vrátane postavy Des Grieuxa), šéf Karol Kevický dal príležitosť neznámemu Talianovi Marcovi de Carolis.
Bola to principiálna chyba. Možno premiérové napätie a pocit zodpovednosti, možno nedostatok javiskových skúseností, určite však kardinálne vokálno-technické problémy prejavujúce sa zlyhávajúcou vysokou polohou a šelestom na hlase barytonálneho razenia negatívne poznačili zážitok nielen z de Carolisovho výkonu, ale následne z celej produkcie. Aj pre domácu sólistku Janette Zsigovú je napriek peknému hlasu s hustou strednou polohou postava Manon stále o číslo väčšia. Mladá sopranistka zabojovala najmä s výškami, ktoré boli ostré a intonačne krehké.
V hudobnom naštudovaní dirigenta Mariána Lejavu, dosahujúcom pozoruhodné výsledky predovšetkým pri tvorbe 20. a 21. storočia, našli obaja sólisti iba čiastočnú oporu. Nemuseli síce akusticky bojovať s masívnym inštrumentálnym sprievodom, ako sa to neraz stáva pri inscenáciách tohto diela na väčších javiskách, skomornený orchester košického divadla však nadobúdal veristický ťah iba v dramatických pasážach, inokedy suchým zvukom odhaľoval „diery“ predovšetkým v tenoristovom frázovaní.
.prekomplikovaná štylizovanosť
Manon Lescaut je po ostravských inscenáciách Fedory a Romea a Júlie, košickom Rigolettovi a banskobystrickom Macbethovi v poradí piatou opernou réžiou činoherného tvorcu Petra Gábora. Hoci má pár dobrých momentov, v prevahe ostávajú tie sporné. K pozitívam koncepcie patrí čitateľná prezentácia charakterov. Gáborova titulná hrdinka je trošku vypočítavá, trošku naivná, v každom prípade nezrelá zlatokopka. Imponuje jej Des Grieuxov seriózny postoj k životu, no ešte viac sa jej páčia diamanty Germonta de Revoir. Toho režisér postavil do diametrálne iného svetla, než súčasní režiséri zvyknú. Nie je ani skarikovaným starcom (Jiří Nekvasil v SND), ani brutálnym mafiánom zotročujúcim húf prostitútok (Mariusz Treliński v Bruseli), ale elegantným pánom z dobrej spoločnosti, čo si kúpil vzácneho vtáčika, zavrel ho do krištáľovej klietky a predvádza ho bezkrvnej smotánke na upätých večierkoch. Na Manon ho priťahuje živosť, ktorá jemu samotnému chýba: noblesný pokoj ho neopustí ani vtedy, keď ju prichytí in flagranti so staronovým milencom. Takisto, ako Geronte v interpretácii Mareka Gurbaľa, vychádza aj Lescaut v podaní Mariána Lukáča: prefíkaný chytrák a povaľač, z ktorého až do hľadiska cítiť absint z krčiem parížskeho predmestia.
Žiaľ, poetika ostatných (najmä okrajových) dejstiev činohernú kresbu druhého dejstva popiera. Ústredným hendikepom Gáborovej inscenácie je prekomplikovaná štylizovanosť. Úvod situoval medzi komediantov, ktorí sa vyjadrujú strojenými pohybmi mechanických bábok a grotesknou hyperbolou. Po mladosti či bezstarostnosti (pozri libreto) neostalo ani stopy. Líder študentov Edmondo je tu klaunovským principálom, režírujúcim stretnutie Manon s Des Grieuxom, ich milostný duet i následný útek. Nie v obetavom náručí muža, čo ju z lásky nasledoval do vyhnanstva, ale v mŕtvolnom odraze tohto bizarného divadla končí Manon nevydarenú životnú púť, očakávaná Edmondovými druhmi v strašidelných čiernych plášťoch. Živočíšno-realistickým sujetom i priamočiaro opojnej hudbe Giacoma Pucciniho však metaforické zahmlievanie vonkoncom nesvedčí, oberá ich o emocionálny účinok, ktorý bol prvoradým autorovým zámerom.
Košice nemajú na Manon Lescaut šťastie. Predchádzajúca inscenácia (1992) svojho času v plnej miere odhalila hlbokú krízu košického divadla: krásna divadelná budova v centre Hlavnej ulice bola už šiesty rok v rekonštrukcii, súbor vrátane kolektívnych zložiek vekovo i výkonnostne za zenitom a javisko neraz hrávalo presilovku s hľadiskom. Dnes je situácia lepšia, na uspokojivú podobu Manon Lescaut to však stále nestačí. Taký odkaz vyslala prinajmenšom recenzovaná prvá premiéra.
Giacomo Puccini: Manon Lescaut Hudobné naštudovanie: Marián Lejava Réžia: Peter Gábor Scéna: Jaroslav Válek Kostýmy: Marija Havran Účinkujú: Janette Zsigová, Marián Lukáš, Marco de Carolis, Marek Gurbaľ a ďalší. Premiéra 13. a 14. marca 2015 v Štátnom divadle Košice.
.boje s výškami
Zaradiť do repertoáru Pucciniho v poradí tretiu operu predpokladá disponovať špičkovým ústredným párom, schopným utiahnuť rozsiahle party s enormným hudobno-emocionálnym nábojom. Najmä postava Renata des Grieux patrí v pucciniovskom repertoári k tým najťažším: exponovaná vysoká poloha si od interpreta žiada technicky pevný hlas s dramatickým ťahom, kovovým leskom i podmanivou talianskou vláčnosťou. Hoci bol k dispozícii overený maďarský hosť Boldizsár László, ktorý sa vo veristickom repertoári opakovane osvedčil nielen v Košiciach, ale aj v bratislavskom SND (vrátane postavy Des Grieuxa), šéf Karol Kevický dal príležitosť neznámemu Talianovi Marcovi de Carolis.
Bola to principiálna chyba. Možno premiérové napätie a pocit zodpovednosti, možno nedostatok javiskových skúseností, určite však kardinálne vokálno-technické problémy prejavujúce sa zlyhávajúcou vysokou polohou a šelestom na hlase barytonálneho razenia negatívne poznačili zážitok nielen z de Carolisovho výkonu, ale následne z celej produkcie. Aj pre domácu sólistku Janette Zsigovú je napriek peknému hlasu s hustou strednou polohou postava Manon stále o číslo väčšia. Mladá sopranistka zabojovala najmä s výškami, ktoré boli ostré a intonačne krehké.
V hudobnom naštudovaní dirigenta Mariána Lejavu, dosahujúcom pozoruhodné výsledky predovšetkým pri tvorbe 20. a 21. storočia, našli obaja sólisti iba čiastočnú oporu. Nemuseli síce akusticky bojovať s masívnym inštrumentálnym sprievodom, ako sa to neraz stáva pri inscenáciách tohto diela na väčších javiskách, skomornený orchester košického divadla však nadobúdal veristický ťah iba v dramatických pasážach, inokedy suchým zvukom odhaľoval „diery“ predovšetkým v tenoristovom frázovaní.
.prekomplikovaná štylizovanosť
Manon Lescaut je po ostravských inscenáciách Fedory a Romea a Júlie, košickom Rigolettovi a banskobystrickom Macbethovi v poradí piatou opernou réžiou činoherného tvorcu Petra Gábora. Hoci má pár dobrých momentov, v prevahe ostávajú tie sporné. K pozitívam koncepcie patrí čitateľná prezentácia charakterov. Gáborova titulná hrdinka je trošku vypočítavá, trošku naivná, v každom prípade nezrelá zlatokopka. Imponuje jej Des Grieuxov seriózny postoj k životu, no ešte viac sa jej páčia diamanty Germonta de Revoir. Toho režisér postavil do diametrálne iného svetla, než súčasní režiséri zvyknú. Nie je ani skarikovaným starcom (Jiří Nekvasil v SND), ani brutálnym mafiánom zotročujúcim húf prostitútok (Mariusz Treliński v Bruseli), ale elegantným pánom z dobrej spoločnosti, čo si kúpil vzácneho vtáčika, zavrel ho do krištáľovej klietky a predvádza ho bezkrvnej smotánke na upätých večierkoch. Na Manon ho priťahuje živosť, ktorá jemu samotnému chýba: noblesný pokoj ho neopustí ani vtedy, keď ju prichytí in flagranti so staronovým milencom. Takisto, ako Geronte v interpretácii Mareka Gurbaľa, vychádza aj Lescaut v podaní Mariána Lukáča: prefíkaný chytrák a povaľač, z ktorého až do hľadiska cítiť absint z krčiem parížskeho predmestia.
Žiaľ, poetika ostatných (najmä okrajových) dejstiev činohernú kresbu druhého dejstva popiera. Ústredným hendikepom Gáborovej inscenácie je prekomplikovaná štylizovanosť. Úvod situoval medzi komediantov, ktorí sa vyjadrujú strojenými pohybmi mechanických bábok a grotesknou hyperbolou. Po mladosti či bezstarostnosti (pozri libreto) neostalo ani stopy. Líder študentov Edmondo je tu klaunovským principálom, režírujúcim stretnutie Manon s Des Grieuxom, ich milostný duet i následný útek. Nie v obetavom náručí muža, čo ju z lásky nasledoval do vyhnanstva, ale v mŕtvolnom odraze tohto bizarného divadla končí Manon nevydarenú životnú púť, očakávaná Edmondovými druhmi v strašidelných čiernych plášťoch. Živočíšno-realistickým sujetom i priamočiaro opojnej hudbe Giacoma Pucciniho však metaforické zahmlievanie vonkoncom nesvedčí, oberá ich o emocionálny účinok, ktorý bol prvoradým autorovým zámerom.
Košice nemajú na Manon Lescaut šťastie. Predchádzajúca inscenácia (1992) svojho času v plnej miere odhalila hlbokú krízu košického divadla: krásna divadelná budova v centre Hlavnej ulice bola už šiesty rok v rekonštrukcii, súbor vrátane kolektívnych zložiek vekovo i výkonnostne za zenitom a javisko neraz hrávalo presilovku s hľadiskom. Dnes je situácia lepšia, na uspokojivú podobu Manon Lescaut to však stále nestačí. Taký odkaz vyslala prinajmenšom recenzovaná prvá premiéra.
Giacomo Puccini: Manon Lescaut Hudobné naštudovanie: Marián Lejava Réžia: Peter Gábor Scéna: Jaroslav Válek Kostýmy: Marija Havran Účinkujú: Janette Zsigová, Marián Lukáš, Marco de Carolis, Marek Gurbaľ a ďalší. Premiéra 13. a 14. marca 2015 v Štátnom divadle Košice.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.