Prelamovanie nedotknuteľnosti súkromného vlastníctva je na prvý pohľad lákavé, dlhodobo však spôsobuje úpadok a chudobu. A presne tým smerom práve teraz kráčame.
Vyvlastňovanie „vo verejnom záujme“ je vnímané ako čosi prirodzené – žijeme predsa v demokracii a keď sa väčšina rozhodne, že niečo chce, nemá jej pár jednotlivcov čo stáť v ceste.
A keďže žijeme v demokracii, ktorá napriek všetkému patrí medzi tie lepšie, môže sa tých pár zúfalcov, ktorí sa ocitli v ceste onej väčšine, domáhať ústavou garantovanej „primeranej náhrady“. Kde je teda problém?
.strata zábran
Problém je, že ani „primeranosť náhrady“ a ďalšie ústavou garantované predpoklady na vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva (iba v nevyhnutnej miere, vo verejnom záujme, a to na základe zákona), nebránili štátnym orgánom správať sa v minulosti k vlastníkom pôdy či domov ako zlodeji.
Dialo sa tak dokonca aj počas tej naosvietenejšej vlády, akú kedy Slovensko malo – teda v predchádzajúcom volebnom období, keď sa napríklad pri vyvlastňovaní pozemkov pre automobilku KIA tiež nebrali ohľady na „detaily“ a buldozéry robili na súkromných pozemkoch nešťastných občanov „archeologický prieskum“.
Po prijatí zákona o mimoriadnych jednorazových opatreniach v príprave niektorých stavieb diaľnic a ciest pre motorové vozidlá na konci minulého roka však už niet pochybností o tom, že zábrany definitívne padli a zvíťazil „vzor Jánošík“. Tento zákon umožňuje začať stavebné práce na súkromných pozemkoch proti vôli ich majiteľa a bez toho, aby boli majetkovo usporiadané (kúpou alebo vyvlastnením). To však nie je všetko – zákon totiž síce predpokladá, že pozemky musia byť majetkovo usporiadané do kolaudácie stavby, ale umožňuje jej uvedenie do prevádzky ešte pred kolaudáciou.
Takže v praxi to môže vyzerať takto.
1.)Cez váš pozemok má viesť diaľnica.
2.)Nesúhlasíte s tým.
3.)Štát, respektíve jeho predĺžená ruka, napríklad Národná diaľničná spoločnosť, začne konať: začne sa vyvlastňovacie konanie a zároveň na váš pozemok prídu buldozéry a začnú sa stavebné práce. Neexistuje spôsob, akým ich zastaviť.
4.)Diaľnica na vašom pozemku je postavená a uvedená do prevádzky, vyvlastňovacie konanie ešte beží a vy môžete dúfať, že jedného dňa dostanete za svoj zničený pozemok aspoň to, čo štát považuje za „primeranú náhradu“.
.diaľnicokazi?
„Každý má právo vlastniť majetok,“ hovorí článok 20 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky v časti, venovanej základným ľudským právam a slobodám. „Ak budujeme nadradenú dopravnú infraštruktúru, tak neriešime takéto veci, doriešime ich potom,“ dodáva k tomu minister dopravy za stranu Smer Ľubomír Vážny.
V ľahkosti, akou štát môže niekoho zbaviť majetku, zachádza zákon o jednorazových opatreniach neuveriteľne ďaleko. Práve rozpor zákona s ústavou garantovanými právami je kľúčovým momentom problému. Opoziční poslanci už podali na Ústavný súd podnet, v ktorom napadli tie časti zákona, ktoré považujú za protiústavné a požiadali súd o pozastavenie účinnosti týchto ustanovení. „Ústavný súd by mal rozhodnúť o návrhu v priebehu maximálne niekoľkých týždňov, aby neprišlo k zásahu do ústavných práv spôsobom, ktorý je nenapraviteľný,“ vyhlásil v tejto súvislosti poslanec KDH a bývalý minister spravodlivosti Daniel Lipšic, podľa ktorého „ak by takýto zákon mal byť ústavný, tak vlastnícke právo žiadneho občana nie je v bezpečí“. Na protiústavnosť zákona upozornila dokonca aj koaličná poslankyňa Katarína Tóthová, ktorá zaň na rozdiel od svojich spolustraníkov z HZDS ani nehlasovala, a to už je čo povedať.
„Či je, alebo nie je niečo protiústavné, to nechajme na sudcov Ústavného súdu,“ reagoval na tieto argumenty premiér Róbert Fico. Opozičné podanie na Ústavný súd sa mu však príliš nepozdáva. „V tomto prípade opozícii nejde o rozhodnutie o ústavnosti zákona, ale o snahu za každú cenu zastaviť súčasnú vládu v procese výstavby diaľnic,“ vyhlásila Ficova hovorkyňa v mene svojho šéfa a dodala, že opoziční politici „dávajú radšej prednosť smiešnym úzkym politickým cieľom pred potrebou vyrovnávať veľké regionálne rozdiely, ktorá sa bez diaľnic nikdy nenaplní“.
Poučenie z tejto kapitoly je zrejmé: Fico a jeho vláda považujú obranu ústavou garantovaných základných práv a slobôd (nech bude výsledok akýkoľvek) za „smiešne úzke politické záujmy“. Pri tomto prístupe zostáva len čakať, kedy príde aj na iné slobody, napríklad slobodu slova či zhromažďovania. Nie je málo takých, ktorí tvrdia, že pripravovaným tlačovým zákonom a snahou o presadenie zákona, ktorým sa mimoriadne sprísni kontrola a podmienky fungovania občianskych združení, sa to už aj deje.
.najneskôr v Štrasburgu
Ústavný právnik Radoslav Procházka to vidí jasne: „Ten zákon sa dostáva do rozporu s ochranou vlastníckeho práva, ako ju garantuje aj naša ústava a aj štrasburský dohovor, a to z dvoch dôvodov: jednak prelamuje princíp rovnakého obsahu vlastníckeho práva k druhovo rovnakým veciam, keď vlastníkom pozemkov určených v prílohe zákona poskytuje podstatne menšiu ochranu ako vlastníkom iných pozemkov, a jednak vo svojich účinkoch predstavuje faktické vyvlastnenie bez toho, aby preň boli splnené príslušné podmienky.“
Dôsledky tohto zákona sa právnickým slovníkom dajú vyjadriť aj tak, že intenzita zásahu do práva na pokojné užívanie majetku je taká vysoká, že toto právo je vlastne zbavené takmer celého svojho obsahu a významu.
Nech už Ústavný súd rozhodne akokoľvek – a z odborných kruhov nezriedka zaznieva obava, že on skutočne môže rozhodnúť akokoľvek – ešte je tu Európsky súd pre ľudské práva. Podľa právnika Procházku „naprieč Európou platí, že nielen vyvlastnenie, ale aj nútené obmedzenie je možné len za primeranú náhradu, vo verejnom záujme, na základe zákona a v nevyhnutnej miere. Pokusy obísť alebo zbezvýznamniť niektorú z týchto podmienok sa končia neúspechom buď už na domácej pôde, alebo neskôr v Štrasburgu“. A právna úprava, umožňujúca postavenie diaľnice a dokonca aj jej užívanie na cudzom pozemku podľa Radoslava Procházku „tieto podmienky obchádza širokým oblúkom“.
Je teda dôvodné očakávať, že najneskôr v Štrasburgu sa diaľničný ošiaľ súčasnej vlády zadrhne. Nech to však o pár rokov dopadne tak či onak, vláde to už asi vzhľadom na termíny, ktoré si pri dobudovaní diaľnic kladie, bude viac-menej jedno.
.národ vs. chamtivci?
Na podstate problému nič nemení, že sporný zákon sa dotýka len vybraných úsekov diaľnice z Bratislavy do Košíc a rýchlostnej cesty medzi Nitrou a Banskou Bystricou. Ide totiž o princíp. Súčasná vláda sa riadi inštinktívnym pocitom, že volanie väčšiny ľudí (najmä v strede a na východe Slovenska) po dokončení diaľnic je silnejšie, a preto oveľa populárnejšie ako protesty malej skupinky vlastníkov, vykresľovaných navyše takmer výhradne ako špekulantov a chamtivcov.
Slušná spoločnosť by mala vyvlastňovanie zo svojho slovníka vypustiť úplne. Jedným z argumentov, ktoré síce platia, ale takmer nikto na ne nepočúva, je ten, že pri dlhodobom pohľade na vývoj ľudskej spoločnosti sa zreteľne ukazuje silný vzťah medzi rešpektovaním a ochranou vlastníckych práv a prosperitou. Tam, kde sa neoplatilo nič vlastniť, budovať a investovať do toho, pretože „majiteľ“ o to mohol kedykoľvek ľahko prísť, tam sa objavilo ekonomické, technologické a nakoniec celkové zaostávanie.
Kradnúť sa nemá, zhodne sa určite väčšina ľudí. Je načase pomenovať vyvlastňovanie na Ficov spôsob pravým menom.
Vyvlastňovanie „vo verejnom záujme“ je vnímané ako čosi prirodzené – žijeme predsa v demokracii a keď sa väčšina rozhodne, že niečo chce, nemá jej pár jednotlivcov čo stáť v ceste.
A keďže žijeme v demokracii, ktorá napriek všetkému patrí medzi tie lepšie, môže sa tých pár zúfalcov, ktorí sa ocitli v ceste onej väčšine, domáhať ústavou garantovanej „primeranej náhrady“. Kde je teda problém?
.strata zábran
Problém je, že ani „primeranosť náhrady“ a ďalšie ústavou garantované predpoklady na vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva (iba v nevyhnutnej miere, vo verejnom záujme, a to na základe zákona), nebránili štátnym orgánom správať sa v minulosti k vlastníkom pôdy či domov ako zlodeji.
Dialo sa tak dokonca aj počas tej naosvietenejšej vlády, akú kedy Slovensko malo – teda v predchádzajúcom volebnom období, keď sa napríklad pri vyvlastňovaní pozemkov pre automobilku KIA tiež nebrali ohľady na „detaily“ a buldozéry robili na súkromných pozemkoch nešťastných občanov „archeologický prieskum“.
Po prijatí zákona o mimoriadnych jednorazových opatreniach v príprave niektorých stavieb diaľnic a ciest pre motorové vozidlá na konci minulého roka však už niet pochybností o tom, že zábrany definitívne padli a zvíťazil „vzor Jánošík“. Tento zákon umožňuje začať stavebné práce na súkromných pozemkoch proti vôli ich majiteľa a bez toho, aby boli majetkovo usporiadané (kúpou alebo vyvlastnením). To však nie je všetko – zákon totiž síce predpokladá, že pozemky musia byť majetkovo usporiadané do kolaudácie stavby, ale umožňuje jej uvedenie do prevádzky ešte pred kolaudáciou.
Takže v praxi to môže vyzerať takto.
1.)Cez váš pozemok má viesť diaľnica.
2.)Nesúhlasíte s tým.
3.)Štát, respektíve jeho predĺžená ruka, napríklad Národná diaľničná spoločnosť, začne konať: začne sa vyvlastňovacie konanie a zároveň na váš pozemok prídu buldozéry a začnú sa stavebné práce. Neexistuje spôsob, akým ich zastaviť.
4.)Diaľnica na vašom pozemku je postavená a uvedená do prevádzky, vyvlastňovacie konanie ešte beží a vy môžete dúfať, že jedného dňa dostanete za svoj zničený pozemok aspoň to, čo štát považuje za „primeranú náhradu“.
.diaľnicokazi?
„Každý má právo vlastniť majetok,“ hovorí článok 20 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky v časti, venovanej základným ľudským právam a slobodám. „Ak budujeme nadradenú dopravnú infraštruktúru, tak neriešime takéto veci, doriešime ich potom,“ dodáva k tomu minister dopravy za stranu Smer Ľubomír Vážny.
V ľahkosti, akou štát môže niekoho zbaviť majetku, zachádza zákon o jednorazových opatreniach neuveriteľne ďaleko. Práve rozpor zákona s ústavou garantovanými právami je kľúčovým momentom problému. Opoziční poslanci už podali na Ústavný súd podnet, v ktorom napadli tie časti zákona, ktoré považujú za protiústavné a požiadali súd o pozastavenie účinnosti týchto ustanovení. „Ústavný súd by mal rozhodnúť o návrhu v priebehu maximálne niekoľkých týždňov, aby neprišlo k zásahu do ústavných práv spôsobom, ktorý je nenapraviteľný,“ vyhlásil v tejto súvislosti poslanec KDH a bývalý minister spravodlivosti Daniel Lipšic, podľa ktorého „ak by takýto zákon mal byť ústavný, tak vlastnícke právo žiadneho občana nie je v bezpečí“. Na protiústavnosť zákona upozornila dokonca aj koaličná poslankyňa Katarína Tóthová, ktorá zaň na rozdiel od svojich spolustraníkov z HZDS ani nehlasovala, a to už je čo povedať.
„Či je, alebo nie je niečo protiústavné, to nechajme na sudcov Ústavného súdu,“ reagoval na tieto argumenty premiér Róbert Fico. Opozičné podanie na Ústavný súd sa mu však príliš nepozdáva. „V tomto prípade opozícii nejde o rozhodnutie o ústavnosti zákona, ale o snahu za každú cenu zastaviť súčasnú vládu v procese výstavby diaľnic,“ vyhlásila Ficova hovorkyňa v mene svojho šéfa a dodala, že opoziční politici „dávajú radšej prednosť smiešnym úzkym politickým cieľom pred potrebou vyrovnávať veľké regionálne rozdiely, ktorá sa bez diaľnic nikdy nenaplní“.
Poučenie z tejto kapitoly je zrejmé: Fico a jeho vláda považujú obranu ústavou garantovaných základných práv a slobôd (nech bude výsledok akýkoľvek) za „smiešne úzke politické záujmy“. Pri tomto prístupe zostáva len čakať, kedy príde aj na iné slobody, napríklad slobodu slova či zhromažďovania. Nie je málo takých, ktorí tvrdia, že pripravovaným tlačovým zákonom a snahou o presadenie zákona, ktorým sa mimoriadne sprísni kontrola a podmienky fungovania občianskych združení, sa to už aj deje.
.najneskôr v Štrasburgu
Ústavný právnik Radoslav Procházka to vidí jasne: „Ten zákon sa dostáva do rozporu s ochranou vlastníckeho práva, ako ju garantuje aj naša ústava a aj štrasburský dohovor, a to z dvoch dôvodov: jednak prelamuje princíp rovnakého obsahu vlastníckeho práva k druhovo rovnakým veciam, keď vlastníkom pozemkov určených v prílohe zákona poskytuje podstatne menšiu ochranu ako vlastníkom iných pozemkov, a jednak vo svojich účinkoch predstavuje faktické vyvlastnenie bez toho, aby preň boli splnené príslušné podmienky.“
Dôsledky tohto zákona sa právnickým slovníkom dajú vyjadriť aj tak, že intenzita zásahu do práva na pokojné užívanie majetku je taká vysoká, že toto právo je vlastne zbavené takmer celého svojho obsahu a významu.
Nech už Ústavný súd rozhodne akokoľvek – a z odborných kruhov nezriedka zaznieva obava, že on skutočne môže rozhodnúť akokoľvek – ešte je tu Európsky súd pre ľudské práva. Podľa právnika Procházku „naprieč Európou platí, že nielen vyvlastnenie, ale aj nútené obmedzenie je možné len za primeranú náhradu, vo verejnom záujme, na základe zákona a v nevyhnutnej miere. Pokusy obísť alebo zbezvýznamniť niektorú z týchto podmienok sa končia neúspechom buď už na domácej pôde, alebo neskôr v Štrasburgu“. A právna úprava, umožňujúca postavenie diaľnice a dokonca aj jej užívanie na cudzom pozemku podľa Radoslava Procházku „tieto podmienky obchádza širokým oblúkom“.
Je teda dôvodné očakávať, že najneskôr v Štrasburgu sa diaľničný ošiaľ súčasnej vlády zadrhne. Nech to však o pár rokov dopadne tak či onak, vláde to už asi vzhľadom na termíny, ktoré si pri dobudovaní diaľnic kladie, bude viac-menej jedno.
.národ vs. chamtivci?
Na podstate problému nič nemení, že sporný zákon sa dotýka len vybraných úsekov diaľnice z Bratislavy do Košíc a rýchlostnej cesty medzi Nitrou a Banskou Bystricou. Ide totiž o princíp. Súčasná vláda sa riadi inštinktívnym pocitom, že volanie väčšiny ľudí (najmä v strede a na východe Slovenska) po dokončení diaľnic je silnejšie, a preto oveľa populárnejšie ako protesty malej skupinky vlastníkov, vykresľovaných navyše takmer výhradne ako špekulantov a chamtivcov.
Slušná spoločnosť by mala vyvlastňovanie zo svojho slovníka vypustiť úplne. Jedným z argumentov, ktoré síce platia, ale takmer nikto na ne nepočúva, je ten, že pri dlhodobom pohľade na vývoj ľudskej spoločnosti sa zreteľne ukazuje silný vzťah medzi rešpektovaním a ochranou vlastníckych práv a prosperitou. Tam, kde sa neoplatilo nič vlastniť, budovať a investovať do toho, pretože „majiteľ“ o to mohol kedykoľvek ľahko prísť, tam sa objavilo ekonomické, technologické a nakoniec celkové zaostávanie.
Kradnúť sa nemá, zhodne sa určite väčšina ľudí. Je načase pomenovať vyvlastňovanie na Ficov spôsob pravým menom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.