.katolíkov je na Slovensku väčšina, takže aj sviatky prežívame masovejšie. O Veľkej noci sa každý rok hovorí ako o najväčšom sviatku. Ale neviem, či to neberieme vlažne. Ako sa český biskup bráni tomu, aby Veľká noc nebola aj pre neho formálna?
Predovšetkým nechodím počas veľkonočných slávností medzi ľudí ako ten, kto ich poučuje. Naopak, prichádzam ako ten, kto ich chce povzbudiť, aby sa zbavili zhonu a ponorili sa do tajomstva dôslednosti Ježišovej cesty. A aby sa otvorili veľkonočnej nádeji. Som za jednoduchý spôsob slávenia. Ako biskup si stále opakujem – ty nie si stredobodom diania. Stredobodom je živý Kristus.
.ľudia za vami chodia na spovede aj po radu, aby ste im priblížili Veľkú noc. Kto ju priblíži vám?
Snažím sa dopĺňať si teologické vzdelanie. Včera som sa znovu ponoril do sviatkov Veľkej noci. Nielen preto, aby som si oprášil vedomosti, ale najmä preto, aby som si nanovo uvedomil niektoré akcenty. Napokon, riešením je pre mňa aj to, že sa denne snažím hodinu iba mlčať. Byť úplne sústredený. Nie oslovovať Boha ako vŕbu, skôr nasávať jeho prítomnosť v tichu. Viem, že to u mňa znie paradoxne, lebo som angažovaný človek a navonok pôsobím rozbehane. Ale ja naozaj práve z týchto chvíľ ticha čerpám silu. Tiež si pravidelne čítam Písmo, aj keď už tie úryvky poznám naspamäť. Silu teda čerpám jednak z ticha, a potom aj z toho, že si stále dopĺňam vzdelanie. Aj keď som stále len polovzdelanec, a nie teológ.
.sme zvyknutí na svet, kde je stále hluk. Neviem, či si vieme konkrétne predstaviť, že český biskup je denne hodinu ticho. Čo sa v tej hodine deje?
Navonok sa nedeje nič. Snažím sa zbaviť všetkých starostí a nárokov, ktoré sú na mňa kladené. Potrebujem iba spočinúť. Nie je to však pasívny spánok, je to aktívne bdenie. Nie je to tak, že počujem hlas a mám mystický zážitok. Len sa mi akoby zrovnajú myšlienky. Snažím sa zbaviť toho, aby som v tichu riešil konkrétne starosti. Skôr iba v pokoji bdiem. A zrazu mi napadne nejaká myšlienka, ale nie tým, že ju hľadám. Ťažko sa to vysvetľuje. Ale som rád, že som sa k tomuto stavu dostal. Mimochodom, pomáha mi to sústrediť sa, keď mi niekto niečo hovorí. Biskup je často vo veľkom nebezpečenstve, že sa od neho stále vyžaduje, aby rozprával. Potom stále hovorí, ale stráca schopnosť načúvať.
.býva to ráno?
Skôr popoludní a podvečer, alebo potom až neskoro večer, keď je už po všetkom. Neviem povedať presnú hodinu, lebo som viazaný mnohými akciami. Ale snažím sa to vždy dodržať, aby som sa nevyhováral, že raz to bude, a štyrikrát nie.
.na Slovensku počúvame veľa o tom, čo znamená Veľká noc. Sú to trochu zautomatizované reči, ktoré nechytajú za srdce. Je to možno aj pre slabú autoritu tých, ktorí hovoria. Nie sú to strhujúce veci a idú mimo moderného človeka. Ako to povedať, aby slová nešli mimo?
S tým si tiež lámem hlavu. Snažím sa hovoriť civilne, ale zároveň tak, aby sa nevytratilo jadro evanjelia. Veľká noc je pre mňa predovšetkým vtiahnutím do slobody. Vidno to na príklade Ježišovej cesty. Ježiš bol úplne slobodný muž. Nebol závislý od slávy, od vďačnosti davu. Dokázal sa svojej slobody zriecť, ale nikdy sa nezriekol práv tých, ktorí k nemu prichádzali. Vzdal sa svojho práva, dokonca aj práva na obhajobu. Prijal bezmocnosť, nepotrpel si na uznanie. A bol v tom dôsledný. Práve tým otvoril cestu Bohu, Otcovi, aby mohol pôsobiť. Všimnite si, že si nepotrpel ani na zázraky. Veď mu nakoniec hovorili: Robil také veľké činy a sám si nepomôže. Toto je pre mňa Veľká noc. Nie iba pripomienka, je to reálne vtiahnutie do Ježišovej cesty úplnej vnútornej slobody. Pre mňa je to niečo úžasné. Samozrejme, že toho nie som schopný tak dôsledne ako Ježiš, ale je to pozvanie, ktoré stojí za to. Aby sa človek stal úplne nezávislým aj od tých dobrých vecí. Nejde len o zbavenie sa závislosti od zlých vecí a mamon. Ale aj závislosti od druhých ľudí, od toho, ako vyzerám v očiach ostatných. V tom bol Ježiš úplne slobodný. Pre mňa je teda Veľká noc pozvanie k slobode.
.veľká noc hovorí, že Kristus zomrel za nás všetkých. Aj z toho vznikajú nedorozumenia. My novinári hovoríme, že politici sú problém. Vládni politici to hovoria o opozičných a naopak. Slušní ľudia o neslušných. Každý hovorí o niekom inom, že je ten problémový, zlý – a že treba, aby Kristus zomrel zaňho. Ale za mňa? Vy to beriete tak radikálne, že je to ukrižovanie za úplne každého z nás?
Áno, presne. Jeho smrť chápem ako očistenie ľudstva. Na začiatku Biblie čítame, že ľudia boli stvorení, aby sa stali Božím obrazom. To porušili. Klamne vnímali, že Boh ich zbavuje slobody. Ježiš obnovil toto ľudstvo. A to sa týka každého z nás, pretože všetci viac či menej zlyhávame a sme sebeckí. V tomto zmysle je to naozaj smrť za všetkých. V tej očistenej a obnovenej ľudskej dôstojnosti sa človek znovu stáva obrazom Božím.
.bibliu berieme občas tak, že bola napísaná pred 2 000 rokmi, do inej doby. Už aj prenasledovanie kresťanov berieme ako históriu. Síce hrdinskú, ale históriu. Teraz žijeme v 21. storočí a zdá sa nám, že sme predsa len ďalej. Lenže teraz bežia správy o veľkom prenasledovaní kresťanov v Afrike či na Blízkom východe. Až tak, že sa musia státisíce ľudí vysťahovať. Niektorí hovoria, že to je chyba Američanov, lebo išli do Iraku, iní, že je to chyba moslimov, lebo islam je násilný. Vy tam chodíte a o prenasledovaných kresťanov veľa viete. Prečo to tak je?
Má to rôzne dôvody. O radikalizmoch a agresívnych skupinách sa už písalo veľa. Bohužiaľ, kresťania v moslimskom svete reprezentujú v očiach radikálov hriechy Západu. Súvisí to s koloniálnou minulosťou. Ale vôbec to nie je pravda, lebo kresťania sú tam už od druhého storočia. Kresťania nie sú ideálni, stále je tu ale výzva evanjelia: Tvoj brat je každý blížny, bez ohľadu na jeho svetonázor. A blížny je ten, skrze ktorého k tebe prichádza Boh. Toto je dôležitá pozícia, ktorú kresťania, aj keď nedokonale, prezentujú. Ide o prepojenie ľudského konania s konaním Božím. Evanjelium nerozlišuje ľudí podľa svetonázoru, ale chápe ich ako ľudí potrebných – ktorí hladujú a hľadajú. Pre kresťana v tomto zmysle neexistujú hranice. Zatiaľ čo iné ideológie konajú vždy v hraniciach svojho spoločenstva. Ak odhliadnem od tých politických a hospodárskych, tak toto je kľúčový dôvod prenasledovania. Preto evanjelium dráždi. Ale myslím si, že práve keď evanjelium dráždi, je v poriadku.
.my tie správy vidíme v televízii, na internete. Ale tí ľudia sú tam, na mieste, a čelia vyháňaniu a zabíjaniu. V nejakom zmysle sú vlastne bližšie k evanjeliu, než náš život v západnej Európe, keďže samotný Kristus vravel: Budú vás prenasledovať kvôli mne. Je samozrejme lepšie žiť neprenasledovaný, ale oni majú autentickú biblickú skúsenosť.
Nerád to hovorím, lebo s prenasledovaním kresťanov nesúhlasím a snažím sa ich vo vystupovaní obraňovať. Ale vedie ich to k väčšej spolupráci, keďže sú tam kresťania rôznych denominácií. Bohužiaľ, predtým tá spolupráca veľmi nefungovala, no teraz ich to dáva dohromady. Z pochopiteľných dôvodov veľa z nich volí emigráciu, ale tí, ktorí zostávajú, držia spolu. Ale najmä, aj zo svojho osobného života viem, že keď bol človek pod veľkým tlakom a bol prenasledovaný, išiel až „na dreň“. Stále som si musel opakovať, čo je na mojej viere podstatné a čo to pre mňa znamená. Teraz, keď žijem v demokracii a nikto mi v ničom nebráni, je tu veľké nebezpečenstvo pohodlnosti. Človek v pluralitnej spoločnosti chápe občas vieru ako vymedzenie svojho svetonázoru. Ale viera nie je svetonázor. Viera je najmä vzťahová záležitosť. A vzťah je intenzívnejší, keď je človek pod tlakom a dokáže sa preto zbaviť zbytočností a lákadiel – a to aj duchovných. Dokáže sa potom sústrediť na to podstatné. Nechcem hovoriť len o druhých, hovorím aj sám za seba, že je to veľké pokušenie. Človek si toho môže veľa plánovať, ale nikdy nie je do ničoho tlačený tak, ako keď je v cele a nezostáva mu nič iné, len zopnúť ruky. Alebo musí za mrežami skutočne prijať človek, ktorý sa dopustil niečoho veľmi zlého a vidieť aj v ňom, že je stvorený na Boží obraz. Myslím, že viera býva kvalitnejšia, keď je pod tlakom. Nie, že by som si to prial, alebo si utláčateľské režimy idealizoval. Kdeže. Ale sám na sebe toto nebezpečenstvo pozorujem.
.sedíme teraz v arcibiskupskom paláci, hneď vedľa Pražského hradu. Je tu krásny výhľad na tých dolu. Vy chodíte do Číny a na Blízky východ. Je to aj obrana predtým, aby ste si nezvykli byť tu hore?
Možno to bude znieť trochu nadnesene, ale toto prostredie ma nepoznamenalo. Tento palác chápem ako krásnu stavbu, ale uprednostnil by som, keby sme ako biskupstvo boli v normálnom dome. Vyvoláva to tu dojem, že miestodržiteľ a pražský arcibiskup, teda tí, ktorí spravujú spoločnosť, sú na jednej rovine. Ale my sme predsa iba jedna zo súčastí spoločnosti. Ale vyzerá to občas tak, že naokolo je unifikovaná spoločnosť a my sme čosi ako najvyšší.
.ako páni.
A to vo mne naozaj vyvoláva veľké otázniky. Snažím sa jazdiť do iných krajín, cítim to ako svoju morálnu povinnosť. Nie je to však preto, že by som cítil výčitky, že som v tomto paláci. Mnohí mi do roku 1989 pomáhali, ja teraz môžem žiť v pohodlí. Mal by som preto aj ja vidieť tých, ktorí nežijú v slobode ako ja. To je základná výzva – solidaritu, ktorú som zažil, istým spôsobom šíriť ďalej.
.viacerí slovenskí katolíci teraz tvrdia, že Rusko je krajina, ktorá bráni duchovné hodnoty proti upadnutému Západu. Dokladujú to zákonmi o rodine a proti homosexuálom, ktoré Putin prijal. So zatajeným dychom sledujem, čo a ako títo ľudia hovoria. Jefim Fištejn mi hovoril, že niečo podobné je aj v Česku. Ako sa na to pozerá pražský biskup?
U nás sú tieto pohľady tiež a tiež treba pred nimi varovať. Prepojenie cirkvi a štátnej moci je v Rusku veľmi nebezpečné. Určite je tam veľa poctivých veriacich, ale to najvyššie vedenie, ktoré je naviazané na najvyššie kruhy v Kremli, si neudržiava dištanc a háji politické záujmy veľmoci. Cirkev má byť neutrálna. Nie preto, že sa nezaujíma, no má byť kritickým momentom. To v Rusku chýba, takže pravoslávie sa stáva nástrojom mocných. Obnova zďaleka neprebieha tak, ako sa zdá, keď sa ruský patriarcha ocitne vedľa prezidenta. A Západ nie je taký prehnitý. Je pravda, že sme spohodlneli, ale je tu možnosť, aby sme v pluralite ponúk dokázali ísť za ponukou evanjelia a obhájili si ju. Rozhodne by som nepovedal, že Rusko je nádejou pre Európu. Nemám pritom nič proti Rusom. Mám rád ruskú literatúru a kultúru. Vždy som však rozlišoval medzi konkrétnym systémom v Rusku a bohatou kultúrou či plodmi autorov, ako sú Solovjev, Berďajev, Losskij a ďalší. Naozaj nevidím, že by Rusko bolo krajinou, ktorá môže obnoviť Európu. Je to síce jedna časť pľúc kresťanstva, ako hovoril Ján Pavol II., a treba ju sledovať, ale súčasná situácia a prepojenie duchovnej a štátnej moci sú veľmi nebezpečné. V Európe máme výhodu, že tu také prepojenie nemáme, a preto môžeme byť ako cirkev kritickým momentom, aj keď nie za každú cenu. V našom zriadení vidím stále šancu, ktorá záleží iba na nás. Aj keď ma mrzí, že kresťanov v Európe ubúda, že často vystupujeme až takým podlízavým spôsobom a že niekedy nám chýba hrdosť. A tiež sa nám nedarí upozorňovať, že civilizačný európsky okruh je bez kresťanstva nemysliteľný.
.vnímate Putina ako obhajcu tradičných hodnôt?
Vôbec nie. V Rusku už nie je komunizmus, ale Putin je človek, ktorý chce obnoviť postavenie Ruska ako impéria. Je to človek, ktorý obmedzuje demokraciu a opozíciu. K demokracii má Rusko ďaleko. Tento človek pre mňa vôbec nie je symbolom nádeje, skôr je varovaním, voči ktorému sa treba postaviť.
.jedni vravia, že Ukrajina má mať slobodu a právo rozhodnúť sa, kde chce byť. Druhí, že Rusko má mať právo spoluurčovať, čo sa deje na jeho hraniciach. Čo je bližšie vám?
Celá ukrajinská záležitosť sa začala tým, že bolo porušené medzinárodné právo.
.krym?
Bolo obsadené územie cudzieho štátu. Napriek tomu, že Rusko sa zaviazalo rešpektovať územnú celistvosť Ukrajiny. Na to sa nesmie zabúdať. Zároveň vidíme podrývanie ruskojazyčných oblastí, čo je jasná snaha o destabilizáciu Ukrajiny. Nezabudnime, že NATO je obranný pakt a že každý štát má predsa nárok rozhodnúť o svojom spojenectve. Samozrejme, nemôže to byť spojenectvo agresívne, ktoré je proti niekomu. Nechajme teda Ukrajincov, aby sa rozhodli tak, alebo onak. Pobaltské štáty aj časť Balkánu patria do NATO, tak prečo by tam nemohla patriť aj Ukrajina? V stanovách NATO je, že je to obranný pakt, ktorý háji demokraciu, a nie mocenské záujmy.
.už niekoľko rokov je tu pápež František. U časti katolíkov to vzbudzuje všelijaké reakcie. Ale vo všeobecnosti, dokonca aj medzi neveriacimi, vzbudzuje veľké sympatie. Aj vo vás?
Áno, aj vo mne. Je vidieť, že František má predovšetkým rád ľudí. Zároveň sa snaží uplatňovať princíp, ktorý bol stanovený na druhom vatikánskom koncile – princíp kolegiality a synodality. To znamená, že sa snaží načúvať a brať biskupov ako spolupracovníkov, nie ako tých, ktorí len plnia rozhodnutia z centra. To je veľmi dôležité. Prial by som si, aby tento princíp v Katolíckej cirkvi pokračoval. Zároveň je dôležité, že František stále upozorňuje na chudobných. Nám Európanom sa to môže prejedať, ale potrebujeme počuť, že napriek všetkému nariekaniu žijeme v bohatej časti našej planéty. Pre toto všetko vidím pápeža Františka pozitívne a veľmi by som si prial, aby sa mu podarilo aj obsadiť dôležité posty ľuďmi, ktorí budú pracovať v tomto duchu.
.to znie trochu ako decentralizácia. Nielen na Slovensku však sledujem u časti katolíkov obavy – veď cirkev je hierarchická a keď sa to uvoľní, bude zle.
Nebude zle. Svet je dnes rôznorodý. Ľudia môžu cestovať, vďaka informačným technológiám sa dozvedáme, čo sa deje vo všetkých kútoch planéty. Cirkev na rôznych svetadieloch reaguje na rôzne podmienky. V Európe na sekularizáciu a odkresťančovanie, v Ázii na spolužitie s úctyhodnými, tisíce rokov starými náboženskými tradíciami, v Južnej Amerike na chudobu. Nie je možné mať jeden model pre všetkých. Iste, základ je rovnaký, ale treba dať viac priestoru miestnym biskupským konferenciám, aby mohli reagovať na konkrétne situácie. Vždy s ohľadom na to, že patria do veľkého celku katolíckej cirkvi. Ja som za takúto decentralizáciu, pričom pápež zostáva v základných otázkach hovorcom celej cirkvi. Záleží na tom, akým spôsobom bude svoju autoritu používať. Teraz je tu synoda o rodine. Pápež prichádza, aby načúval, a nie preto, aby hneď predniesol nejaké tézy a tým sa to skončilo.
.na Slovensku sa jeho zvolenie a prvé kroky v úrade stretli s veľkou nádejou v zmysle: Keď je takýto pápež, určite to bude znamenať niečo pozitívne pre odvolaného arcibiskupa Róberta Bezáka. Ale nič sa nestalo.
Mňa tiež mrzí, že pápež doteraz Róberta Bezáka neprijal, akokoľvek by potom rozhodol. Nepoznám všetky okolnosti, ale som za to a verejne to vyjadrujem – mal by ho prijať a vypočuť.
.viete niečo o aktuálnom pôsobení Bezáka?
Počul som, že je teraz v Bratislave u svojej sestry. Tak ho odo mňa srdečne pozdravujte.
.kde strávi Václav Malý veľkonočné dni?
Na Zelený štvrtok chodím medzi kňazov do domova dôchodcov v Starej Boleslavi. Predpoludním je „missa chrismatis“ – všetci kňazi z diecézy sa stretnú so svojím biskupom v katedrále. Večer mám potom obrady medzi starými kňazmi. Je to pre mňa úžasná posila. Keď tam vidím svojich spolubratov na konci životnej cesty, zoslabnutých a chorých, je to pre mňa výzva na zamyslenie, ako využívam svoj čas v kňazskej službe. Na Veľký piatok sa ráno v katedrále modlíme. Cez deň navštevujem chorých v rôznych nemocniciach alebo v domácnostiach v Prahe. Večer som v katedrále na obradoch. V posledných rokoch som na Bielu sobotu u františkánov, kde je každý rok krstených niekoľko dospelých ľudí. Keď načúvam, akými rôznymi cestičkami títo ľudia dospeli k zásadnému rozhodnutiu, je to pre mňa povzbudenie. A napokon „hod Boží“ slávim vždy v nejakej farnosti. Sú to dni, keď nemusíme riešiť úradníctvo ani mobily, esemesky, e-maily. Vtedy sa naozaj venujem len pastierskej službe.
.to, čo ste vymenovali, znamená veľa ľudí, veľa stretnutí. Pred rokom 1989 ste boli v zásade sám so zopár priateľmi. Bolo to málo, ale veľmi intenzívnych vzťahov. Teraz je ich veľa, ale nemôžu byť také intenzívne. Nie je vám to ľúto?
Musím povedať, že na časy pred rokom 1989 spomínam veľmi rád. Nehovorím o šikanovaniach, tie by som si už neprial, aj keď by som ich bol znova ochotný podstúpiť. Tie malé spoločenstvá však boli oveľa intenzívnejšie, človek mohol nadviazať oveľa pevnejšie vzťahy. Teraz je ľudí viac, a ja sa snažím brániť tomu, aby som ich chápal ako masu. Preto po každej bohoslužbe idem ku kostolným dverám a každému podám ruku, aby videli, že ich vnímam ako jednotlivcov. Aj keď s nimi nemôžem nadviazať väčší rozhovor, chcem aspoň ukázať, že som tu pre nich ako jednotlivcov.
.v malej skupine ľudí má človek intenzívnejšie vzťahy. Ale aj v menšej intenzite práce a zodpovednosti máva človek intenzívnejší vzťah k Bohu. To je moja veľkonočná otázka na biskupa: Môže mať biskup pri všetkých svojich povinnostiach taký intenzívny vzťah k Bohu, ako mal Václav Malý, keď bol len zakázaný kňaz?
Áno, môže. Práve na to mi slúži hodina denného ticha a pravidelné čítanie Biblie. Snažím sa brániť tomu, aby som bol dobrým úradníkom, manažérom, organizátorom. Najpodstatnejšie je, aby som svedčil o svojej viere. Preto sa snažím zbaviť všetkých parád a viesť bohoslužby čo najjednoduchším spôsobom. Áno, nebezpečenstvo tu je. Človek sa naozaj môže dať pohltiť všetkými tými aj „bohumilými“ povinnosťami, ale nad tým je osobný vzťah k Bohu. Bez neho by som to mohol zabaliť.
Václav Malý/
Narodil sa v roku 1950 v Prahe. Po skončení bohosloveckej fakulty bol v roku 1976 vysvätený za kňaza. V roku 1977 podpísal Chartu 77, v roku 1978 patril medzi spoluzakladateľov Výboru na obranu nespravodlivo stíhaných (VONS), v roku 1979 bol zbavený “štátneho súhlasu s duchovenskou činnosťou”. Na začiatku osemdesiatych rokov bol hovorcom Charty 77, až do roku 1989 pracoval ako kurič a zememeračský pomocník, pričom celý čas tajne pôsobil ako kňaz. V novembri 1989 sa stal hovorcom Občianskeho fóra. Od roku 1990 bol znovu oficiálne kňazom, v roku 1997 bol menovaný za biskupa. Žije v Prahe a aktívne sa venuje podpore politických väzňov vo svete.
Predovšetkým nechodím počas veľkonočných slávností medzi ľudí ako ten, kto ich poučuje. Naopak, prichádzam ako ten, kto ich chce povzbudiť, aby sa zbavili zhonu a ponorili sa do tajomstva dôslednosti Ježišovej cesty. A aby sa otvorili veľkonočnej nádeji. Som za jednoduchý spôsob slávenia. Ako biskup si stále opakujem – ty nie si stredobodom diania. Stredobodom je živý Kristus.
.ľudia za vami chodia na spovede aj po radu, aby ste im priblížili Veľkú noc. Kto ju priblíži vám?
Snažím sa dopĺňať si teologické vzdelanie. Včera som sa znovu ponoril do sviatkov Veľkej noci. Nielen preto, aby som si oprášil vedomosti, ale najmä preto, aby som si nanovo uvedomil niektoré akcenty. Napokon, riešením je pre mňa aj to, že sa denne snažím hodinu iba mlčať. Byť úplne sústredený. Nie oslovovať Boha ako vŕbu, skôr nasávať jeho prítomnosť v tichu. Viem, že to u mňa znie paradoxne, lebo som angažovaný človek a navonok pôsobím rozbehane. Ale ja naozaj práve z týchto chvíľ ticha čerpám silu. Tiež si pravidelne čítam Písmo, aj keď už tie úryvky poznám naspamäť. Silu teda čerpám jednak z ticha, a potom aj z toho, že si stále dopĺňam vzdelanie. Aj keď som stále len polovzdelanec, a nie teológ.
.sme zvyknutí na svet, kde je stále hluk. Neviem, či si vieme konkrétne predstaviť, že český biskup je denne hodinu ticho. Čo sa v tej hodine deje?
Navonok sa nedeje nič. Snažím sa zbaviť všetkých starostí a nárokov, ktoré sú na mňa kladené. Potrebujem iba spočinúť. Nie je to však pasívny spánok, je to aktívne bdenie. Nie je to tak, že počujem hlas a mám mystický zážitok. Len sa mi akoby zrovnajú myšlienky. Snažím sa zbaviť toho, aby som v tichu riešil konkrétne starosti. Skôr iba v pokoji bdiem. A zrazu mi napadne nejaká myšlienka, ale nie tým, že ju hľadám. Ťažko sa to vysvetľuje. Ale som rád, že som sa k tomuto stavu dostal. Mimochodom, pomáha mi to sústrediť sa, keď mi niekto niečo hovorí. Biskup je často vo veľkom nebezpečenstve, že sa od neho stále vyžaduje, aby rozprával. Potom stále hovorí, ale stráca schopnosť načúvať.
.býva to ráno?
Skôr popoludní a podvečer, alebo potom až neskoro večer, keď je už po všetkom. Neviem povedať presnú hodinu, lebo som viazaný mnohými akciami. Ale snažím sa to vždy dodržať, aby som sa nevyhováral, že raz to bude, a štyrikrát nie.
.na Slovensku počúvame veľa o tom, čo znamená Veľká noc. Sú to trochu zautomatizované reči, ktoré nechytajú za srdce. Je to možno aj pre slabú autoritu tých, ktorí hovoria. Nie sú to strhujúce veci a idú mimo moderného človeka. Ako to povedať, aby slová nešli mimo?
S tým si tiež lámem hlavu. Snažím sa hovoriť civilne, ale zároveň tak, aby sa nevytratilo jadro evanjelia. Veľká noc je pre mňa predovšetkým vtiahnutím do slobody. Vidno to na príklade Ježišovej cesty. Ježiš bol úplne slobodný muž. Nebol závislý od slávy, od vďačnosti davu. Dokázal sa svojej slobody zriecť, ale nikdy sa nezriekol práv tých, ktorí k nemu prichádzali. Vzdal sa svojho práva, dokonca aj práva na obhajobu. Prijal bezmocnosť, nepotrpel si na uznanie. A bol v tom dôsledný. Práve tým otvoril cestu Bohu, Otcovi, aby mohol pôsobiť. Všimnite si, že si nepotrpel ani na zázraky. Veď mu nakoniec hovorili: Robil také veľké činy a sám si nepomôže. Toto je pre mňa Veľká noc. Nie iba pripomienka, je to reálne vtiahnutie do Ježišovej cesty úplnej vnútornej slobody. Pre mňa je to niečo úžasné. Samozrejme, že toho nie som schopný tak dôsledne ako Ježiš, ale je to pozvanie, ktoré stojí za to. Aby sa človek stal úplne nezávislým aj od tých dobrých vecí. Nejde len o zbavenie sa závislosti od zlých vecí a mamon. Ale aj závislosti od druhých ľudí, od toho, ako vyzerám v očiach ostatných. V tom bol Ježiš úplne slobodný. Pre mňa je teda Veľká noc pozvanie k slobode.
.veľká noc hovorí, že Kristus zomrel za nás všetkých. Aj z toho vznikajú nedorozumenia. My novinári hovoríme, že politici sú problém. Vládni politici to hovoria o opozičných a naopak. Slušní ľudia o neslušných. Každý hovorí o niekom inom, že je ten problémový, zlý – a že treba, aby Kristus zomrel zaňho. Ale za mňa? Vy to beriete tak radikálne, že je to ukrižovanie za úplne každého z nás?
Áno, presne. Jeho smrť chápem ako očistenie ľudstva. Na začiatku Biblie čítame, že ľudia boli stvorení, aby sa stali Božím obrazom. To porušili. Klamne vnímali, že Boh ich zbavuje slobody. Ježiš obnovil toto ľudstvo. A to sa týka každého z nás, pretože všetci viac či menej zlyhávame a sme sebeckí. V tomto zmysle je to naozaj smrť za všetkých. V tej očistenej a obnovenej ľudskej dôstojnosti sa človek znovu stáva obrazom Božím.
.bibliu berieme občas tak, že bola napísaná pred 2 000 rokmi, do inej doby. Už aj prenasledovanie kresťanov berieme ako históriu. Síce hrdinskú, ale históriu. Teraz žijeme v 21. storočí a zdá sa nám, že sme predsa len ďalej. Lenže teraz bežia správy o veľkom prenasledovaní kresťanov v Afrike či na Blízkom východe. Až tak, že sa musia státisíce ľudí vysťahovať. Niektorí hovoria, že to je chyba Američanov, lebo išli do Iraku, iní, že je to chyba moslimov, lebo islam je násilný. Vy tam chodíte a o prenasledovaných kresťanov veľa viete. Prečo to tak je?
Má to rôzne dôvody. O radikalizmoch a agresívnych skupinách sa už písalo veľa. Bohužiaľ, kresťania v moslimskom svete reprezentujú v očiach radikálov hriechy Západu. Súvisí to s koloniálnou minulosťou. Ale vôbec to nie je pravda, lebo kresťania sú tam už od druhého storočia. Kresťania nie sú ideálni, stále je tu ale výzva evanjelia: Tvoj brat je každý blížny, bez ohľadu na jeho svetonázor. A blížny je ten, skrze ktorého k tebe prichádza Boh. Toto je dôležitá pozícia, ktorú kresťania, aj keď nedokonale, prezentujú. Ide o prepojenie ľudského konania s konaním Božím. Evanjelium nerozlišuje ľudí podľa svetonázoru, ale chápe ich ako ľudí potrebných – ktorí hladujú a hľadajú. Pre kresťana v tomto zmysle neexistujú hranice. Zatiaľ čo iné ideológie konajú vždy v hraniciach svojho spoločenstva. Ak odhliadnem od tých politických a hospodárskych, tak toto je kľúčový dôvod prenasledovania. Preto evanjelium dráždi. Ale myslím si, že práve keď evanjelium dráždi, je v poriadku.
.my tie správy vidíme v televízii, na internete. Ale tí ľudia sú tam, na mieste, a čelia vyháňaniu a zabíjaniu. V nejakom zmysle sú vlastne bližšie k evanjeliu, než náš život v západnej Európe, keďže samotný Kristus vravel: Budú vás prenasledovať kvôli mne. Je samozrejme lepšie žiť neprenasledovaný, ale oni majú autentickú biblickú skúsenosť.
Nerád to hovorím, lebo s prenasledovaním kresťanov nesúhlasím a snažím sa ich vo vystupovaní obraňovať. Ale vedie ich to k väčšej spolupráci, keďže sú tam kresťania rôznych denominácií. Bohužiaľ, predtým tá spolupráca veľmi nefungovala, no teraz ich to dáva dohromady. Z pochopiteľných dôvodov veľa z nich volí emigráciu, ale tí, ktorí zostávajú, držia spolu. Ale najmä, aj zo svojho osobného života viem, že keď bol človek pod veľkým tlakom a bol prenasledovaný, išiel až „na dreň“. Stále som si musel opakovať, čo je na mojej viere podstatné a čo to pre mňa znamená. Teraz, keď žijem v demokracii a nikto mi v ničom nebráni, je tu veľké nebezpečenstvo pohodlnosti. Človek v pluralitnej spoločnosti chápe občas vieru ako vymedzenie svojho svetonázoru. Ale viera nie je svetonázor. Viera je najmä vzťahová záležitosť. A vzťah je intenzívnejší, keď je človek pod tlakom a dokáže sa preto zbaviť zbytočností a lákadiel – a to aj duchovných. Dokáže sa potom sústrediť na to podstatné. Nechcem hovoriť len o druhých, hovorím aj sám za seba, že je to veľké pokušenie. Človek si toho môže veľa plánovať, ale nikdy nie je do ničoho tlačený tak, ako keď je v cele a nezostáva mu nič iné, len zopnúť ruky. Alebo musí za mrežami skutočne prijať človek, ktorý sa dopustil niečoho veľmi zlého a vidieť aj v ňom, že je stvorený na Boží obraz. Myslím, že viera býva kvalitnejšia, keď je pod tlakom. Nie, že by som si to prial, alebo si utláčateľské režimy idealizoval. Kdeže. Ale sám na sebe toto nebezpečenstvo pozorujem.
.sedíme teraz v arcibiskupskom paláci, hneď vedľa Pražského hradu. Je tu krásny výhľad na tých dolu. Vy chodíte do Číny a na Blízky východ. Je to aj obrana predtým, aby ste si nezvykli byť tu hore?
Možno to bude znieť trochu nadnesene, ale toto prostredie ma nepoznamenalo. Tento palác chápem ako krásnu stavbu, ale uprednostnil by som, keby sme ako biskupstvo boli v normálnom dome. Vyvoláva to tu dojem, že miestodržiteľ a pražský arcibiskup, teda tí, ktorí spravujú spoločnosť, sú na jednej rovine. Ale my sme predsa iba jedna zo súčastí spoločnosti. Ale vyzerá to občas tak, že naokolo je unifikovaná spoločnosť a my sme čosi ako najvyšší.
.ako páni.
A to vo mne naozaj vyvoláva veľké otázniky. Snažím sa jazdiť do iných krajín, cítim to ako svoju morálnu povinnosť. Nie je to však preto, že by som cítil výčitky, že som v tomto paláci. Mnohí mi do roku 1989 pomáhali, ja teraz môžem žiť v pohodlí. Mal by som preto aj ja vidieť tých, ktorí nežijú v slobode ako ja. To je základná výzva – solidaritu, ktorú som zažil, istým spôsobom šíriť ďalej.
.viacerí slovenskí katolíci teraz tvrdia, že Rusko je krajina, ktorá bráni duchovné hodnoty proti upadnutému Západu. Dokladujú to zákonmi o rodine a proti homosexuálom, ktoré Putin prijal. So zatajeným dychom sledujem, čo a ako títo ľudia hovoria. Jefim Fištejn mi hovoril, že niečo podobné je aj v Česku. Ako sa na to pozerá pražský biskup?
U nás sú tieto pohľady tiež a tiež treba pred nimi varovať. Prepojenie cirkvi a štátnej moci je v Rusku veľmi nebezpečné. Určite je tam veľa poctivých veriacich, ale to najvyššie vedenie, ktoré je naviazané na najvyššie kruhy v Kremli, si neudržiava dištanc a háji politické záujmy veľmoci. Cirkev má byť neutrálna. Nie preto, že sa nezaujíma, no má byť kritickým momentom. To v Rusku chýba, takže pravoslávie sa stáva nástrojom mocných. Obnova zďaleka neprebieha tak, ako sa zdá, keď sa ruský patriarcha ocitne vedľa prezidenta. A Západ nie je taký prehnitý. Je pravda, že sme spohodlneli, ale je tu možnosť, aby sme v pluralite ponúk dokázali ísť za ponukou evanjelia a obhájili si ju. Rozhodne by som nepovedal, že Rusko je nádejou pre Európu. Nemám pritom nič proti Rusom. Mám rád ruskú literatúru a kultúru. Vždy som však rozlišoval medzi konkrétnym systémom v Rusku a bohatou kultúrou či plodmi autorov, ako sú Solovjev, Berďajev, Losskij a ďalší. Naozaj nevidím, že by Rusko bolo krajinou, ktorá môže obnoviť Európu. Je to síce jedna časť pľúc kresťanstva, ako hovoril Ján Pavol II., a treba ju sledovať, ale súčasná situácia a prepojenie duchovnej a štátnej moci sú veľmi nebezpečné. V Európe máme výhodu, že tu také prepojenie nemáme, a preto môžeme byť ako cirkev kritickým momentom, aj keď nie za každú cenu. V našom zriadení vidím stále šancu, ktorá záleží iba na nás. Aj keď ma mrzí, že kresťanov v Európe ubúda, že často vystupujeme až takým podlízavým spôsobom a že niekedy nám chýba hrdosť. A tiež sa nám nedarí upozorňovať, že civilizačný európsky okruh je bez kresťanstva nemysliteľný.
.vnímate Putina ako obhajcu tradičných hodnôt?
Vôbec nie. V Rusku už nie je komunizmus, ale Putin je človek, ktorý chce obnoviť postavenie Ruska ako impéria. Je to človek, ktorý obmedzuje demokraciu a opozíciu. K demokracii má Rusko ďaleko. Tento človek pre mňa vôbec nie je symbolom nádeje, skôr je varovaním, voči ktorému sa treba postaviť.
.jedni vravia, že Ukrajina má mať slobodu a právo rozhodnúť sa, kde chce byť. Druhí, že Rusko má mať právo spoluurčovať, čo sa deje na jeho hraniciach. Čo je bližšie vám?
Celá ukrajinská záležitosť sa začala tým, že bolo porušené medzinárodné právo.
.krym?
Bolo obsadené územie cudzieho štátu. Napriek tomu, že Rusko sa zaviazalo rešpektovať územnú celistvosť Ukrajiny. Na to sa nesmie zabúdať. Zároveň vidíme podrývanie ruskojazyčných oblastí, čo je jasná snaha o destabilizáciu Ukrajiny. Nezabudnime, že NATO je obranný pakt a že každý štát má predsa nárok rozhodnúť o svojom spojenectve. Samozrejme, nemôže to byť spojenectvo agresívne, ktoré je proti niekomu. Nechajme teda Ukrajincov, aby sa rozhodli tak, alebo onak. Pobaltské štáty aj časť Balkánu patria do NATO, tak prečo by tam nemohla patriť aj Ukrajina? V stanovách NATO je, že je to obranný pakt, ktorý háji demokraciu, a nie mocenské záujmy.
.už niekoľko rokov je tu pápež František. U časti katolíkov to vzbudzuje všelijaké reakcie. Ale vo všeobecnosti, dokonca aj medzi neveriacimi, vzbudzuje veľké sympatie. Aj vo vás?
Áno, aj vo mne. Je vidieť, že František má predovšetkým rád ľudí. Zároveň sa snaží uplatňovať princíp, ktorý bol stanovený na druhom vatikánskom koncile – princíp kolegiality a synodality. To znamená, že sa snaží načúvať a brať biskupov ako spolupracovníkov, nie ako tých, ktorí len plnia rozhodnutia z centra. To je veľmi dôležité. Prial by som si, aby tento princíp v Katolíckej cirkvi pokračoval. Zároveň je dôležité, že František stále upozorňuje na chudobných. Nám Európanom sa to môže prejedať, ale potrebujeme počuť, že napriek všetkému nariekaniu žijeme v bohatej časti našej planéty. Pre toto všetko vidím pápeža Františka pozitívne a veľmi by som si prial, aby sa mu podarilo aj obsadiť dôležité posty ľuďmi, ktorí budú pracovať v tomto duchu.
.to znie trochu ako decentralizácia. Nielen na Slovensku však sledujem u časti katolíkov obavy – veď cirkev je hierarchická a keď sa to uvoľní, bude zle.
Nebude zle. Svet je dnes rôznorodý. Ľudia môžu cestovať, vďaka informačným technológiám sa dozvedáme, čo sa deje vo všetkých kútoch planéty. Cirkev na rôznych svetadieloch reaguje na rôzne podmienky. V Európe na sekularizáciu a odkresťančovanie, v Ázii na spolužitie s úctyhodnými, tisíce rokov starými náboženskými tradíciami, v Južnej Amerike na chudobu. Nie je možné mať jeden model pre všetkých. Iste, základ je rovnaký, ale treba dať viac priestoru miestnym biskupským konferenciám, aby mohli reagovať na konkrétne situácie. Vždy s ohľadom na to, že patria do veľkého celku katolíckej cirkvi. Ja som za takúto decentralizáciu, pričom pápež zostáva v základných otázkach hovorcom celej cirkvi. Záleží na tom, akým spôsobom bude svoju autoritu používať. Teraz je tu synoda o rodine. Pápež prichádza, aby načúval, a nie preto, aby hneď predniesol nejaké tézy a tým sa to skončilo.
.na Slovensku sa jeho zvolenie a prvé kroky v úrade stretli s veľkou nádejou v zmysle: Keď je takýto pápež, určite to bude znamenať niečo pozitívne pre odvolaného arcibiskupa Róberta Bezáka. Ale nič sa nestalo.
Mňa tiež mrzí, že pápež doteraz Róberta Bezáka neprijal, akokoľvek by potom rozhodol. Nepoznám všetky okolnosti, ale som za to a verejne to vyjadrujem – mal by ho prijať a vypočuť.
.viete niečo o aktuálnom pôsobení Bezáka?
Počul som, že je teraz v Bratislave u svojej sestry. Tak ho odo mňa srdečne pozdravujte.
.kde strávi Václav Malý veľkonočné dni?
Na Zelený štvrtok chodím medzi kňazov do domova dôchodcov v Starej Boleslavi. Predpoludním je „missa chrismatis“ – všetci kňazi z diecézy sa stretnú so svojím biskupom v katedrále. Večer mám potom obrady medzi starými kňazmi. Je to pre mňa úžasná posila. Keď tam vidím svojich spolubratov na konci životnej cesty, zoslabnutých a chorých, je to pre mňa výzva na zamyslenie, ako využívam svoj čas v kňazskej službe. Na Veľký piatok sa ráno v katedrále modlíme. Cez deň navštevujem chorých v rôznych nemocniciach alebo v domácnostiach v Prahe. Večer som v katedrále na obradoch. V posledných rokoch som na Bielu sobotu u františkánov, kde je každý rok krstených niekoľko dospelých ľudí. Keď načúvam, akými rôznymi cestičkami títo ľudia dospeli k zásadnému rozhodnutiu, je to pre mňa povzbudenie. A napokon „hod Boží“ slávim vždy v nejakej farnosti. Sú to dni, keď nemusíme riešiť úradníctvo ani mobily, esemesky, e-maily. Vtedy sa naozaj venujem len pastierskej službe.
.to, čo ste vymenovali, znamená veľa ľudí, veľa stretnutí. Pred rokom 1989 ste boli v zásade sám so zopár priateľmi. Bolo to málo, ale veľmi intenzívnych vzťahov. Teraz je ich veľa, ale nemôžu byť také intenzívne. Nie je vám to ľúto?
Musím povedať, že na časy pred rokom 1989 spomínam veľmi rád. Nehovorím o šikanovaniach, tie by som si už neprial, aj keď by som ich bol znova ochotný podstúpiť. Tie malé spoločenstvá však boli oveľa intenzívnejšie, človek mohol nadviazať oveľa pevnejšie vzťahy. Teraz je ľudí viac, a ja sa snažím brániť tomu, aby som ich chápal ako masu. Preto po každej bohoslužbe idem ku kostolným dverám a každému podám ruku, aby videli, že ich vnímam ako jednotlivcov. Aj keď s nimi nemôžem nadviazať väčší rozhovor, chcem aspoň ukázať, že som tu pre nich ako jednotlivcov.
.v malej skupine ľudí má človek intenzívnejšie vzťahy. Ale aj v menšej intenzite práce a zodpovednosti máva človek intenzívnejší vzťah k Bohu. To je moja veľkonočná otázka na biskupa: Môže mať biskup pri všetkých svojich povinnostiach taký intenzívny vzťah k Bohu, ako mal Václav Malý, keď bol len zakázaný kňaz?
Áno, môže. Práve na to mi slúži hodina denného ticha a pravidelné čítanie Biblie. Snažím sa brániť tomu, aby som bol dobrým úradníkom, manažérom, organizátorom. Najpodstatnejšie je, aby som svedčil o svojej viere. Preto sa snažím zbaviť všetkých parád a viesť bohoslužby čo najjednoduchším spôsobom. Áno, nebezpečenstvo tu je. Človek sa naozaj môže dať pohltiť všetkými tými aj „bohumilými“ povinnosťami, ale nad tým je osobný vzťah k Bohu. Bez neho by som to mohol zabaliť.
Václav Malý/
Narodil sa v roku 1950 v Prahe. Po skončení bohosloveckej fakulty bol v roku 1976 vysvätený za kňaza. V roku 1977 podpísal Chartu 77, v roku 1978 patril medzi spoluzakladateľov Výboru na obranu nespravodlivo stíhaných (VONS), v roku 1979 bol zbavený “štátneho súhlasu s duchovenskou činnosťou”. Na začiatku osemdesiatych rokov bol hovorcom Charty 77, až do roku 1989 pracoval ako kurič a zememeračský pomocník, pričom celý čas tajne pôsobil ako kňaz. V novembri 1989 sa stal hovorcom Občianskeho fóra. Od roku 1990 bol znovu oficiálne kňazom, v roku 1997 bol menovaný za biskupa. Žije v Prahe a aktívne sa venuje podpore politických väzňov vo svete.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.