Keď sme spolu pred štyrmi rokmi robili rozhovor do mojej rubriky Sedem cností a nerestí, zabudla som zapnúť diktafón a všimla som si to až o pol hodinu. Ale to vôbec nevadilo, pretože by som to pokojne mohla celé napísať za Petra aj bez rozhovoru. Dovtedy, takmer pätnásť rokov, sme boli spolu v intenzívnom (najmä virtuálnom) kontakte a ja som prečítala každý jeden jeho publicistický text, ktorý napísal do inZinu aj všelikde inde. Pri fotení mi vtedy ukazoval obľúbeného plyšáka zo série Dark Dudes, zjazveného medvedíka s páskou cez oko, ktorý má pod tou páskou zdravé oko a len sa snaží vzbudzovať sympatie zúboženým výzorom. „Vidím v tom veľkú metaforu. Je mi niečím blízky,“ povedal vtedy s vážnou tvárou. Žiadne požmurkávanie. Žiadne smajlíky, úvodzovky a trojbodky. Tie nenávidel a mňa to naučil tiež.
Áno, toto bol presne on. Dark Dude. Klamal telom aj slovami. Hral hrmotného nechápavého vidiečana, v skutočnosti som poznala len málo inteligentnejších, sčítanejších a rozhľadenejších veľkomešťanov. Keď písal, hral drsného ba priam nenávistného chlapíka, s ktorým by ste sa nechceli stretnúť v tmavej uličke, v osobnom stretnutí bol milý, spôsobný a úctivý džentlmen. Tam, kde si väčšina ľudí myslela, že žartuje, mystifikuje alebo aspoň zveličuje, hovoril čistú pravdu, a tam, kde ste mu verili, realitu s ľahkosťou rodeného fabulátora skresľoval.
Nemal rád cudzích ľudí, nerád sa stretával, v tom bol pre neho internet absolútne úžasné médium, cez ktoré pracoval, priatelil sa aj rozdával údery. Na druhej strane, keď už ste sa s ním osobne stretli, bol zábavný a zdvorilý spoločník, len často neustriehol, že jeho vyčerpávajúce vedomosti na obrovské množstvo tém sú naozaj vyčerpávajúce.
Už tretí deň sa preberám jeho starými textami, nahlas sa smejem, každý mi pripomína okolnosti vzniku, historky, ktoré sme s nimi zažívali, vášnivé Petrove diskusie s čitateľmi. Tie texty sú svieže, zakaždým v nich nájdem nejaký skrytý fór či ďalší význam, ktorý som dovtedy nevidela. Už mi nič iné neostáva, len ich čítať dookola.
.elena Akácsová, redaktorka .týždňa
Peter mal v sebe toľko nespokojnosti a pochybností, koľko by iných ľudí už dávno zabilo alebo by im umožnilo vyskočiť na Mesiac. Bol prenasledovaný úspechom svojho prvého románu, Rivers of Babylon, ale aj komentármi, že ďalšie knihy nedosiahli kvalitu tej prvej. Mal stále plány na minimálne päť ďalších kníh a vnútorne sa rozčuľoval, že by mali vyjsť pod piatimi rôznymi menami, pretože to predsa nie je marketingovo správne, aby kuchárska kniha a senzitívny román a erotická groteska a pseudopsychologická poradňa vyšli pod menom jedného autora. Desať rokov nepísal, pretože ho vydavatelia presvedčili, že písaním sa nedá uživiť a on píše hlavne pre peniaze. Keď písal Rukojemníka, ktorý podľa mňa v slovenskej literatúre zostane ako jedno zo základných svedectiev o rokoch šesťdesiatych, stále sa potreboval ubezpečovať, že ide správnym smerom – literárne a súčasne komerčne. A sám si z toho robil srandu. A čokoľvek napísal, ešte aj porovnanie nahrávok symfonickej básne Vltava v podaní rôznych orchestrov, dalo sa skvelo čítať. A potom zrazu: Fuk do neba! A tam hore si konečne uvedomí, že preklady jeho kníh do angličtiny, francúzštiny, španielčiny, češtiny, slovinčiny, turečtiny, srbčiny, chorvátčiny a maďarčiny ho radia k najúspešnejším, najkultovejším aj najvplyvnejším slovenským spisovateľom všetkých čias. Ale na návrat to už nevydá, bohužiaľ pre nás všetkých.
.juraj Heger, vydavateľ
Ponuka písať do inZinu ma vlastne ani veľmi neprekvapila. Veď som bol dobrý. Čo dobrý, bol som výborný, vynikajúci. Pán niekto, študovaný, doktorand, pyšný, sebavedomý, najmúdrejší, mladík blahosklonne rozhliadajúci sa po svete, ktorý čakal len na mňa. Ak som čosi potreboval, tak poriadnu lekciu z pokory. Peter Pišťanek mi naložil neuveriteľne hneď, keď mi redigoval prvý text. Nikto nikdy ma viac neponížil, nikto nikdy mi nepovedal pravdu tak kruto do očí, žiadne okolky, žiadna slušnosť, len fakty. To ani nebol mail, to bolo normálne prefackanie. Nepíšte, ak to nemáte robiť poriadne. Aj by som sa urazil, keby to na niečo bolo. Keď sme sa prvýkrát stretli osobne, o veľa textov neskôr, náramne dobre sme si pohovorili. O Lemovi, o scifíčkach, o vláčikoch, nádhera. Navrhol tykanie a ja som prijal a bolo to, akoby som prešiel akýmsi testom či čo. Česť, veľká česť pre mňa, a náš druhý dlhší rozhovor už taký dobrý nebol, tak sme si znova slávnostne povykali a pri tom už zostalo. Veľká škola a veľká vďaka. Vďaka Vám, Peter.
.juraj Malíček, publicista a pedagóg
Kúsok našej korešpondencie na začiatku prác na Rukojemníkovi.
P.: Posielam zasa kúsok, aby to nevyzeralo, že nič nerobím.
Z.: Ako vieš pri takomto spôsobe písania, že už stačí?
P.: To práve nikdy neviem.
Z.: Ako vieš, že už máš všetky vety, ktoré si chcel napísať, na svojom mieste? Nezvádza ťa to stále vylepšovať a prepisovať až donekonečna?
P.: Áno, presne, zvádza. A veľmi. Cézanne, môj obľúbenec, kedysi povedal, že jeho obraz nie je nikdy dokončený, iba opustený. To platí aj o mojich textoch. Ja sa len usilujem, aby som ho neopustil príliš skoro, keď je ešte úplne neokrôchaný. Preto keď kniha vyjde, tak v nej nejako moc nelistujem, lebo hneď by som ju prepísal.
Pritom nenávidím ten svoj nepokoj, rád by som bol s vecami spokojný. „Tak a toto je hotové!" Ja nikdy nič nemám hotové. Všetko, čo vypustím z rúk, vidím vzápätí ako nedokonalé, nedotiahnuté, hrubé.
Z.: Máš niekde uložené pracovné verzie? Keď raz bude niekto skúmať tvorivé poryvy tvojej mysle.
P.: Nie, všetky úpravy robím stále do tej istej verzie. Po záverečnej úprave si ponechám iba epizódy a postavy, ktoré sa mi páčia, no akosi sa mi nehodili do definitívneho mixu. Tie možno ešte využijem neskôr. Tak vznikol napr. Rivers 2, vlastne z vecí, ktoré som nedal do jednotky, lebo sa tam už nehodili.
Po mne tu nič neostane, len to, čo vyšlo :-).
.zuzana Šerčeňová, redaktorka vydavateľstva Slovart
S Petrom Pišťankom sa mi pošťastilo stráviť jeden celý deň. Viezol som ho spolu s Dušanom Taragelom z Bratislavy na otvorenie predajne Artforum v Žiline. Peter Pišťanek je mojím najobľúbenejším slovenským spisovateľom, tak som sa chystal čo to z neho vypáčiť o jeho tvorbe. Bol to krátky pokus do momentu, keď sme zistili, že obaja sme leteckí modelári. Potom bol z toho dlhý monotematický rozhovor, ktorý veru zvyšnú posádku v aute nijako netešil. Mimochodom, po celý čas sme si vykali, hoci sme skoro presne rovnako starí.
Pri čítaní jeho románov, noviel, poviedok, esejí som mal vždy pocit, akoby to písal môj dobrý kamarát, opisujúc naše spoločné zážitky a dobu, v ktorej sme vyrastali. Ak má literárne dielo evokovať vôňu, pohyb vzduchu, dotyk slnka a zvuk, tak sú to jeho knihy. Hrozne a sebecky ma hnevá, že už nič nenapíše. Dúfam však, že sa niečo z jeho a Dušanových stratených textov nájde. Hádam sa pohne svedomie v niektorom z ich devínskonovoveských kamarátov, kto vyloví ten fascikel zo zatuchnutej pivnice.
Peter, vy ....., vy ste to teda vyriešili...
.marián „Mlynko” Mlynarovič, Artforum
„Sám o sebe tvrdil, že je utkaný zo slov. Svoj talent vedel používať, nie uznávať, znehodnocoval ho na úroveň ‚remeselných zručností‘. Rovnako bagatelizoval aj svoju fenomenálnu pamäť. No pre mňa bola radosť byť pri niekom s takým palácom mysle,“ povedala mi prvá čitateľka jeho posledných próz, žena, ktorú veľmi miloval.
Čítam Petrove texty, prechádzam našu korešpondenciu a myslím na to, že spôsob, akým sa rozhodol odísť, predsa nemôže zatieniť život, ktorý sa odohral predtým. Všetky tie vety. Nápady. Záblesky geniality a priazne. Tie knihy. To všetko tu zostáva, hoci nedokončené.
Keď som Petra stretla prvýkrát naživo, prekvapilo ma, aký je to príjemný človek. Predchádzala ho povesť talentovaného grobiana a výstredného výtržníka. Povedal mi, že sa mu môj nápad páči a urobí všetko preto, aby ho v Gratexe presadil. Nakoniec z toho nič nebolo, ale nie jeho vinou, bol to megalomanský projekt, a tak mi bolo treba. Keď som ho stretla druhýkrát, vyzeral ako naštvaný Buddha. Sedel za stolom v redakcii inZinu, mal na očiach slnečné okuliare a po celý čas porady urazene mlčal. A medzi týmito dvoma Pišťankami bolo všetko. Vedel byť kruto a presne nepríjemný, aj pozorný a vľúdny, odmeriaval svoju priazeň po zásluhe. Ku mne sa správal vždy až starosvetsky galantne. V inZine to boli časy bláznivých nápadov, mystifikácií, vymýšľaní autorských identít, kreatívnych metód písania a komunikácie s vybranou komunitou našich čitateľov, boli to časy pionierskych začiatkov slovenského internetu, keď sme sa na malej ploche trojizbového bytu, používaného ako redakcia, hádali, inšpirovali, obdivovali a provokovali až do každej ďalšej uzávierky. Peter získaval tajných ctiteľov, keď písal fiktívne zápisky mladej Slovenky, žijúcej v zahraničí, zástupy pacientov, keď rozdával rady ako odborník na sex Dr. Bahna, obdiv čitateľov, keď vymýšľal mystifikácie o spoplatnení zebier v Prahe. Vykrikovali a vypisovali sme si o politike, úchylkách, morálke, aj o tom, že slobodné matky nemajú hrb a že už nikdy nesmieme vyhlásiť tému dňa v Posteľovej besiedke nazvanú Dnes už naposledy Bodky na penise. A do toho literárne experimenty, napríklad hromadne písaný román Rok ovce, ktorý sme vydávali pod menom Joshua Adler.
Pred pár mesiacmi sme sa s Petrom dohodli, že len čo dokončíme svoje rozrobené veci, Rok ovce vzkriesime a spolu ho my dvaja dopíšeme. Na záver našej rozsiahlej mailiády na túto tému Peter napísal: „Dôležitá je empatia, vnímavosť, jemné tykadlá a rozpustené ego. Ja tieto kritériá azda spĺňam, takže nemám sklony presadzovať si svoje, ale ide mi o výsledok. Zatiaľ Ti držím palce a nech sa Ti darí všetko, na čo siahneš. Ozvem sa Ti v pravý čas ;-).“
Tak, a čo teraz, Peter? Vždy si dodržal slovo, takže ja teda budem čakať. Verím, že tam, kde teraz si, je ti dobre a zbieraš inšpiráciu.
.eva Borušovičová, scenáristka a spisovateľka
Keď odišiel Rudo Sloboda, spätne som v jeho prózach nachádzal do očí bijúce odkazy. Keď sa teraz u nás doma po tej strašnej správe rozhostilo neznesiteľné ticho, žena mi mĺkvo podala Petrovu knihu Neva, otvorenú na poslednej strane:
„Raz v budúcnosti, keď samota začne byť neznesiteľná a keď ho práca, ktorú robí, definitívne prestane napĺňať, s ľahkým srdcom odhodí celý svoj doterajší život za seba: so všetkým, čo doteraz utváralo jeho obrysy."
Vyčítam si, že sme sa stretali tak málo, väčšinou pracovne. Fiktívne životy sme rozoberali do nezmyselných podrobností a vlastné sme nepoznali. Peter sa nepresadzoval. Ako autor scenára prijímal nové podnety, bol otvorený, tolerantný, zámerne sa „upozaďoval“ a aj tak sme nakoniec všetci sedeli okolo neho. Nedávno mi veľmi podrobne vyrozprával námet nového filmového scenára, ktorý napíše hneď, ako dokončí rozpísaný román. Aj divadelnú hru do Astorky nám sľúbil. Škoda, že sa rozhodol inak. Je mi to ľúto, ešteže sa nesmrteľní pochovávajú ľahšie.
.juraj Nvota, režisér
Zdalo sa mi to takto, skoro askéta v D.N.V., hedonista počas nekonečných nocí v Prahe, ktorú miloval: Európa sa vtedy pre neho končila za Libeňským mostom...
Hrabem sa v textoch, ktoré mi posledné dva mesiace posielal, najmä začiatok nového románu, novela bratov Strugarských ako námety pre nový film, čítam Rehoľníka, ktorého sme začali písať a ešte Reverz of Babylon, film o konci Rácza.
Pred týždňom rozhovor o pražskom kamarátovi Róbertovi, ktorý sa zabil na lyžovačke v Dolomitoch, duša ukrytá v minucióznych absurdných a zábavných historkách, takto nejako sa to vždy začínalo, a teraz toto...
Bolo to už dosť dávno, keď mi Peter rozprával o prvom pokuse o dobrovoľný odchod z tohto sveta a pár týždňov predtým o krásnom novom živote, na ktorý sa pripravoval so ženou svojich snov.
Chodievali sme pešo z Plynárenskej na Americké námestie cez priestor, kde vtedy cítil najsilnejšiu energiu v Bratislave – akýsi genus loci – k psychoterapeutke, tá mu pomáhala nájsť iný pohľad na svet a na samého seba, rozložila ho na častice a znovu poskladala, tá energia bola oslobodzujúca, a keď mi na začiatku tohto roka rozprával o novej žene svojho života, cítil som v ňom pokoj, pohodu.
Teraz prechádzam tým pomyselným päťuholníkom medzi Záhradníckou a Kvačalovou, cez Mlynské Nivy, necítim už nič podobné a zostávam aspoň rukojemníkom jeho kníh, našich rozhovorov, príbehov, filmov a nového priestoru, ktorý má odrazu celkom inú energiu.
Aj zato vďaka.
.marián Urban, filmový producent
Áno, toto bol presne on. Dark Dude. Klamal telom aj slovami. Hral hrmotného nechápavého vidiečana, v skutočnosti som poznala len málo inteligentnejších, sčítanejších a rozhľadenejších veľkomešťanov. Keď písal, hral drsného ba priam nenávistného chlapíka, s ktorým by ste sa nechceli stretnúť v tmavej uličke, v osobnom stretnutí bol milý, spôsobný a úctivý džentlmen. Tam, kde si väčšina ľudí myslela, že žartuje, mystifikuje alebo aspoň zveličuje, hovoril čistú pravdu, a tam, kde ste mu verili, realitu s ľahkosťou rodeného fabulátora skresľoval.
Nemal rád cudzích ľudí, nerád sa stretával, v tom bol pre neho internet absolútne úžasné médium, cez ktoré pracoval, priatelil sa aj rozdával údery. Na druhej strane, keď už ste sa s ním osobne stretli, bol zábavný a zdvorilý spoločník, len často neustriehol, že jeho vyčerpávajúce vedomosti na obrovské množstvo tém sú naozaj vyčerpávajúce.
Už tretí deň sa preberám jeho starými textami, nahlas sa smejem, každý mi pripomína okolnosti vzniku, historky, ktoré sme s nimi zažívali, vášnivé Petrove diskusie s čitateľmi. Tie texty sú svieže, zakaždým v nich nájdem nejaký skrytý fór či ďalší význam, ktorý som dovtedy nevidela. Už mi nič iné neostáva, len ich čítať dookola.
.elena Akácsová, redaktorka .týždňa
Peter mal v sebe toľko nespokojnosti a pochybností, koľko by iných ľudí už dávno zabilo alebo by im umožnilo vyskočiť na Mesiac. Bol prenasledovaný úspechom svojho prvého románu, Rivers of Babylon, ale aj komentármi, že ďalšie knihy nedosiahli kvalitu tej prvej. Mal stále plány na minimálne päť ďalších kníh a vnútorne sa rozčuľoval, že by mali vyjsť pod piatimi rôznymi menami, pretože to predsa nie je marketingovo správne, aby kuchárska kniha a senzitívny román a erotická groteska a pseudopsychologická poradňa vyšli pod menom jedného autora. Desať rokov nepísal, pretože ho vydavatelia presvedčili, že písaním sa nedá uživiť a on píše hlavne pre peniaze. Keď písal Rukojemníka, ktorý podľa mňa v slovenskej literatúre zostane ako jedno zo základných svedectiev o rokoch šesťdesiatych, stále sa potreboval ubezpečovať, že ide správnym smerom – literárne a súčasne komerčne. A sám si z toho robil srandu. A čokoľvek napísal, ešte aj porovnanie nahrávok symfonickej básne Vltava v podaní rôznych orchestrov, dalo sa skvelo čítať. A potom zrazu: Fuk do neba! A tam hore si konečne uvedomí, že preklady jeho kníh do angličtiny, francúzštiny, španielčiny, češtiny, slovinčiny, turečtiny, srbčiny, chorvátčiny a maďarčiny ho radia k najúspešnejším, najkultovejším aj najvplyvnejším slovenským spisovateľom všetkých čias. Ale na návrat to už nevydá, bohužiaľ pre nás všetkých.
.juraj Heger, vydavateľ
Ponuka písať do inZinu ma vlastne ani veľmi neprekvapila. Veď som bol dobrý. Čo dobrý, bol som výborný, vynikajúci. Pán niekto, študovaný, doktorand, pyšný, sebavedomý, najmúdrejší, mladík blahosklonne rozhliadajúci sa po svete, ktorý čakal len na mňa. Ak som čosi potreboval, tak poriadnu lekciu z pokory. Peter Pišťanek mi naložil neuveriteľne hneď, keď mi redigoval prvý text. Nikto nikdy ma viac neponížil, nikto nikdy mi nepovedal pravdu tak kruto do očí, žiadne okolky, žiadna slušnosť, len fakty. To ani nebol mail, to bolo normálne prefackanie. Nepíšte, ak to nemáte robiť poriadne. Aj by som sa urazil, keby to na niečo bolo. Keď sme sa prvýkrát stretli osobne, o veľa textov neskôr, náramne dobre sme si pohovorili. O Lemovi, o scifíčkach, o vláčikoch, nádhera. Navrhol tykanie a ja som prijal a bolo to, akoby som prešiel akýmsi testom či čo. Česť, veľká česť pre mňa, a náš druhý dlhší rozhovor už taký dobrý nebol, tak sme si znova slávnostne povykali a pri tom už zostalo. Veľká škola a veľká vďaka. Vďaka Vám, Peter.
.juraj Malíček, publicista a pedagóg
Kúsok našej korešpondencie na začiatku prác na Rukojemníkovi.
P.: Posielam zasa kúsok, aby to nevyzeralo, že nič nerobím.
Z.: Ako vieš pri takomto spôsobe písania, že už stačí?
P.: To práve nikdy neviem.
Z.: Ako vieš, že už máš všetky vety, ktoré si chcel napísať, na svojom mieste? Nezvádza ťa to stále vylepšovať a prepisovať až donekonečna?
P.: Áno, presne, zvádza. A veľmi. Cézanne, môj obľúbenec, kedysi povedal, že jeho obraz nie je nikdy dokončený, iba opustený. To platí aj o mojich textoch. Ja sa len usilujem, aby som ho neopustil príliš skoro, keď je ešte úplne neokrôchaný. Preto keď kniha vyjde, tak v nej nejako moc nelistujem, lebo hneď by som ju prepísal.
Pritom nenávidím ten svoj nepokoj, rád by som bol s vecami spokojný. „Tak a toto je hotové!" Ja nikdy nič nemám hotové. Všetko, čo vypustím z rúk, vidím vzápätí ako nedokonalé, nedotiahnuté, hrubé.
Z.: Máš niekde uložené pracovné verzie? Keď raz bude niekto skúmať tvorivé poryvy tvojej mysle.
P.: Nie, všetky úpravy robím stále do tej istej verzie. Po záverečnej úprave si ponechám iba epizódy a postavy, ktoré sa mi páčia, no akosi sa mi nehodili do definitívneho mixu. Tie možno ešte využijem neskôr. Tak vznikol napr. Rivers 2, vlastne z vecí, ktoré som nedal do jednotky, lebo sa tam už nehodili.
Po mne tu nič neostane, len to, čo vyšlo :-).
.zuzana Šerčeňová, redaktorka vydavateľstva Slovart
S Petrom Pišťankom sa mi pošťastilo stráviť jeden celý deň. Viezol som ho spolu s Dušanom Taragelom z Bratislavy na otvorenie predajne Artforum v Žiline. Peter Pišťanek je mojím najobľúbenejším slovenským spisovateľom, tak som sa chystal čo to z neho vypáčiť o jeho tvorbe. Bol to krátky pokus do momentu, keď sme zistili, že obaja sme leteckí modelári. Potom bol z toho dlhý monotematický rozhovor, ktorý veru zvyšnú posádku v aute nijako netešil. Mimochodom, po celý čas sme si vykali, hoci sme skoro presne rovnako starí.
Pri čítaní jeho románov, noviel, poviedok, esejí som mal vždy pocit, akoby to písal môj dobrý kamarát, opisujúc naše spoločné zážitky a dobu, v ktorej sme vyrastali. Ak má literárne dielo evokovať vôňu, pohyb vzduchu, dotyk slnka a zvuk, tak sú to jeho knihy. Hrozne a sebecky ma hnevá, že už nič nenapíše. Dúfam však, že sa niečo z jeho a Dušanových stratených textov nájde. Hádam sa pohne svedomie v niektorom z ich devínskonovoveských kamarátov, kto vyloví ten fascikel zo zatuchnutej pivnice.
Peter, vy ....., vy ste to teda vyriešili...
.marián „Mlynko” Mlynarovič, Artforum
„Sám o sebe tvrdil, že je utkaný zo slov. Svoj talent vedel používať, nie uznávať, znehodnocoval ho na úroveň ‚remeselných zručností‘. Rovnako bagatelizoval aj svoju fenomenálnu pamäť. No pre mňa bola radosť byť pri niekom s takým palácom mysle,“ povedala mi prvá čitateľka jeho posledných próz, žena, ktorú veľmi miloval.
Čítam Petrove texty, prechádzam našu korešpondenciu a myslím na to, že spôsob, akým sa rozhodol odísť, predsa nemôže zatieniť život, ktorý sa odohral predtým. Všetky tie vety. Nápady. Záblesky geniality a priazne. Tie knihy. To všetko tu zostáva, hoci nedokončené.
Keď som Petra stretla prvýkrát naživo, prekvapilo ma, aký je to príjemný človek. Predchádzala ho povesť talentovaného grobiana a výstredného výtržníka. Povedal mi, že sa mu môj nápad páči a urobí všetko preto, aby ho v Gratexe presadil. Nakoniec z toho nič nebolo, ale nie jeho vinou, bol to megalomanský projekt, a tak mi bolo treba. Keď som ho stretla druhýkrát, vyzeral ako naštvaný Buddha. Sedel za stolom v redakcii inZinu, mal na očiach slnečné okuliare a po celý čas porady urazene mlčal. A medzi týmito dvoma Pišťankami bolo všetko. Vedel byť kruto a presne nepríjemný, aj pozorný a vľúdny, odmeriaval svoju priazeň po zásluhe. Ku mne sa správal vždy až starosvetsky galantne. V inZine to boli časy bláznivých nápadov, mystifikácií, vymýšľaní autorských identít, kreatívnych metód písania a komunikácie s vybranou komunitou našich čitateľov, boli to časy pionierskych začiatkov slovenského internetu, keď sme sa na malej ploche trojizbového bytu, používaného ako redakcia, hádali, inšpirovali, obdivovali a provokovali až do každej ďalšej uzávierky. Peter získaval tajných ctiteľov, keď písal fiktívne zápisky mladej Slovenky, žijúcej v zahraničí, zástupy pacientov, keď rozdával rady ako odborník na sex Dr. Bahna, obdiv čitateľov, keď vymýšľal mystifikácie o spoplatnení zebier v Prahe. Vykrikovali a vypisovali sme si o politike, úchylkách, morálke, aj o tom, že slobodné matky nemajú hrb a že už nikdy nesmieme vyhlásiť tému dňa v Posteľovej besiedke nazvanú Dnes už naposledy Bodky na penise. A do toho literárne experimenty, napríklad hromadne písaný román Rok ovce, ktorý sme vydávali pod menom Joshua Adler.
Pred pár mesiacmi sme sa s Petrom dohodli, že len čo dokončíme svoje rozrobené veci, Rok ovce vzkriesime a spolu ho my dvaja dopíšeme. Na záver našej rozsiahlej mailiády na túto tému Peter napísal: „Dôležitá je empatia, vnímavosť, jemné tykadlá a rozpustené ego. Ja tieto kritériá azda spĺňam, takže nemám sklony presadzovať si svoje, ale ide mi o výsledok. Zatiaľ Ti držím palce a nech sa Ti darí všetko, na čo siahneš. Ozvem sa Ti v pravý čas ;-).“
Tak, a čo teraz, Peter? Vždy si dodržal slovo, takže ja teda budem čakať. Verím, že tam, kde teraz si, je ti dobre a zbieraš inšpiráciu.
.eva Borušovičová, scenáristka a spisovateľka
Keď odišiel Rudo Sloboda, spätne som v jeho prózach nachádzal do očí bijúce odkazy. Keď sa teraz u nás doma po tej strašnej správe rozhostilo neznesiteľné ticho, žena mi mĺkvo podala Petrovu knihu Neva, otvorenú na poslednej strane:
„Raz v budúcnosti, keď samota začne byť neznesiteľná a keď ho práca, ktorú robí, definitívne prestane napĺňať, s ľahkým srdcom odhodí celý svoj doterajší život za seba: so všetkým, čo doteraz utváralo jeho obrysy."
Vyčítam si, že sme sa stretali tak málo, väčšinou pracovne. Fiktívne životy sme rozoberali do nezmyselných podrobností a vlastné sme nepoznali. Peter sa nepresadzoval. Ako autor scenára prijímal nové podnety, bol otvorený, tolerantný, zámerne sa „upozaďoval“ a aj tak sme nakoniec všetci sedeli okolo neho. Nedávno mi veľmi podrobne vyrozprával námet nového filmového scenára, ktorý napíše hneď, ako dokončí rozpísaný román. Aj divadelnú hru do Astorky nám sľúbil. Škoda, že sa rozhodol inak. Je mi to ľúto, ešteže sa nesmrteľní pochovávajú ľahšie.
.juraj Nvota, režisér
Zdalo sa mi to takto, skoro askéta v D.N.V., hedonista počas nekonečných nocí v Prahe, ktorú miloval: Európa sa vtedy pre neho končila za Libeňským mostom...
Hrabem sa v textoch, ktoré mi posledné dva mesiace posielal, najmä začiatok nového románu, novela bratov Strugarských ako námety pre nový film, čítam Rehoľníka, ktorého sme začali písať a ešte Reverz of Babylon, film o konci Rácza.
Pred týždňom rozhovor o pražskom kamarátovi Róbertovi, ktorý sa zabil na lyžovačke v Dolomitoch, duša ukrytá v minucióznych absurdných a zábavných historkách, takto nejako sa to vždy začínalo, a teraz toto...
Bolo to už dosť dávno, keď mi Peter rozprával o prvom pokuse o dobrovoľný odchod z tohto sveta a pár týždňov predtým o krásnom novom živote, na ktorý sa pripravoval so ženou svojich snov.
Chodievali sme pešo z Plynárenskej na Americké námestie cez priestor, kde vtedy cítil najsilnejšiu energiu v Bratislave – akýsi genus loci – k psychoterapeutke, tá mu pomáhala nájsť iný pohľad na svet a na samého seba, rozložila ho na častice a znovu poskladala, tá energia bola oslobodzujúca, a keď mi na začiatku tohto roka rozprával o novej žene svojho života, cítil som v ňom pokoj, pohodu.
Teraz prechádzam tým pomyselným päťuholníkom medzi Záhradníckou a Kvačalovou, cez Mlynské Nivy, necítim už nič podobné a zostávam aspoň rukojemníkom jeho kníh, našich rozhovorov, príbehov, filmov a nového priestoru, ktorý má odrazu celkom inú energiu.
Aj zato vďaka.
.marián Urban, filmový producent
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.elena Akácsová +
.juraj Malíček +
.zuzana Šeršeňová +
.eva Borušovičová +
.marián Urban +
.juraj Nvota +
.juraj Heger +
.marián „Mlynko“ Mlynarovič +
.časopis
+