Asi najčastejšou otázkou, ktorú si kladú ľudia, konfrontovaní so samovraždou v blízkom okolí, je otázka „prečo?“ Ak vôbec dokážu nájsť odpoveď, tragicky často je úplne nesprávna. Na základe chybného vyhodnotenia situácie potom konajú, alebo, naopak, nerobia vôbec nič, hoci by práve okamžite poskytnutá podpora mohla byť cestou von z bludného kruhu. Najbližší a milujúci tak svojimi dobrými úmyslami neraz účinne pomáhajú samovrahom dláždiť cestu do stredu pekla. Zarážajúco často sa na tom dláždení podieľajú aj ľudia, ktorí by mali byť schopní racionálneho náhľadu na tento fenomén.
K falošným mýtom, živiacim fantázie laikov, neraz prispievajú aj psychológovia, ochotne poskytujúci svoje kváziodborné rady médiám. Nemálo z nich napríklad dodnes – napriek množstvu nevyvrátiteľných dôkazov – úprimne verí populárnemu mýtu o tom, že kto hovorí o samovražde, v skutočnosti ju nespácha. Na vrub tohto bludu ide obrovské percento zbytočných obetí: viac ako 80 percent samovrážd páchajú ľudia, ktorí o svojom úmysle okolie vopred informovali – často opakovane. Vydesení príbuzní nádejného samovraha, poučení mediálnym psychológom, sa však navzájom chlácholia, že veď skutoční samovrahovia o svojom úmysle nikdy vopred nehovoria. Až príšerná realita ich potom vyvedie z omylu.
Samovražda zvyčajne nie je izolovaným faktom, ale dlhotrvajúcim procesom. V ojedinelých prípadoch pod tlakom extrémnych okolností sa stáva, že sa pre samovraždu v afekte rozhodne človek, ktorý o ňu dovtedy v predstavách ani len nezavadil. Absolútna väčšina samovrážd je však dôsledkom týždne či mesiace trvajúceho chorobného procesu, ktorý má tri hlavné fázy. Každá z nich má svoje nezameniteľné charakteristiky a každá si vyžaduje prístup zásadne odlišný od zvyšných dvoch. Ide o príbeh, tragédiu, divadelné predstavenie v troch dejstvách, ktoré sa smrťou hlavného hrdinu nekončí. Dokonaná samovražda jedného človeka často spúšťa nové a zanecháva spúšť v životoch pozostalých.
.dva konce
Na úplnom začiatku samovražedného vývoja je uvažovanie. V tejto fáze sa zrejme na krátky čas ocitla väčšina populácie. Má podobu premýšľania nad budúcnosťou, často je spúšťačom incident v blízkom či vzdialenejšom okolí, alebo správa z médií o samovražde celebrity. Typicky sa touto témou ľudia zaoberajú v mladšom tínedžerskom veku, teda presne vtedy, keď začínajú rozumieť do dôsledku tomu, čo je smrť. Prvý diel môže mať dva rôzne konce. Absolútna väčšina tých, ktorí koketovali so samovraždou, sa postupne s touto predstavou rozlúči ako s neprijateľnou alternatívou. Pokiaľ sa v ich živote nevyskytne extrémne zaťažujúca situácia, možno ich s prehľadom vylúčiť z okruhu ohrozených osôb. No menšia časť dostane chuť na druhé dejstvo. Prejavujú sa na nich prvé viditeľné signály možných budúcich ťažkostí: začínajúca sociálna izolácia, rastúci pocit výlučnosti či neschopnosť riešiť bežné konflikty. Zvyšuje sa agresivita, objavuje sa obviňovanie iných a často aj vyhýbanie sa konfrontácii či dovtedy bežnému kontaktu. Predstavy o samovražde sú však ešte nekonkrétne a pasívne. Charakteristickou býva veta „nechce sa mi žiť.“ Ak sa v tomto štádiu pridružia ďalšie negatívne vplyvy alebo blízke okolie nevhodne reaguje, je pravdepodobný prechod do druhého dejstva.
Uvažovanie o smrti sa v druhom dejstve zásadne mení. Fáza ambivalencie je charakteristická tým, že namiesto „nechce sa mi žiť“ prichádza veta „chcem umrieť“, alebo „chcem sa zabiť“. Postoj k smrti sa stáva čoraz viac aktívnym a agresivita dovtedy obrátená smerom k iným sa obracia priamo na seba. Z nejasných predstáv o nebytí sa stáva konkrétne uvažovanie o najvhodnejších spôsoboch samovraždy. Začínajúci samovrah sa pokúša získať čo najviac informácií, zaujíma sa o medicínske aspekty smrti, kontaktuje sa cez internet s ľuďmi, ktorí už majú za sebou neúspešné pokusy. Tvorí si rebríček najmenej nepríjemných spôsobov smrti a predstavuje si vlastný pohreb. Od tretieho dejstva možno to druhé odlíšiť veľmi jasne – ešte je stále prítomné silné vnútorné napätie, spôsobené rozporom medzi vedomým rozhodovaním sa a medzi vôľou neovládateľným strachom zo smrti. Ak sa v tejto situácii neobjaví adekvátna reakcia a okolie nezačne aktívne konať v snahe okamžite zvrátiť nepriaznivý vývoj, alarmujúco rýchlo rastie riziko katastrofy. Samovraždou ohrozený človek stráca schopnosť ovládať nevedomé obsahy vo svojej fantázii, stráca kontakt s realitou, akútne hrozí, že sa mu podarí prelomiť prirodzené obrany a potlačiť inštinktívny odpor k smrti. Ak sa to stane, prechádza do fázy číslo tri.
.prichádza rozhodnutie
Tá sa nazýva „rozhodnutie“. Skončili sa pochybnosti, bilancia je negatívna a zoznam dôvodov, prečo žiť, obsahuje už iba prázdne riadky. Všetko je jasné a budúcnosť sa ráta na dni či týždne. Pri pohľade zvonka však vidno niečo úplne iné. Vyhrážanie sa samovraždou a zmienky o nej, ktoré sa často objavovali vo fáze ambivalencie, ustali. Samovrah sa po dlhých mesiacoch zdanlivo vracia do normálu, opäť vyhľadáva spoločnosť priateľov, na ktorých dávno ani nepomyslel. Robí všetko preto, aby nevzbudzoval zbytočnú pozornosť a uľahčil si realizáciu plánu. Existuje však množstvo varovných indikátorov, ktoré môžu napovedať, že čosi nie je v poriadku. Samovrah si dôkladne plánuje stratégiu odchodu, ruší zmluvy, nuluje účty a niekedy navštevuje notára kvôli poslednej vôli. Dokončuje veci, ku ktorým sa roky nemal, nakupuje materiál, ktorý nikdy predtým nepotreboval. Niekedy doslova testuje svoje okolie a svojím spôsobom sa zabáva. Trávil som slzavú noc po boku mladého muža, ktorý bol s otcom v obchode kupovať hrubý povraz. Otec ho vyzval, aby vybral ten najkvalitnejší, spolu cestou domov ešte žartovali, že by sa na ňom dalo aj obesiť a že by ho potom bola škoda rozrezať. V nasledujúci večer sa otec skutočne obesil v pivnici domu a podľa listu, ktorý zanechal, bol pre to rozhodnutý už týždne pred nákupom. Na mieste nechal pripravený nôž, ktorým syn rozrezal lano v zúfalej snahe otca zachrániť.
Aj v prípade, že je človek pevne rozhodnutý spáchať samovraždu, existuje možnosť, ako mu v tom zabrániť alebo sa o to aspoň pokúsiť. Je pravda, že v tretej fáze je charakteristickým prejavom vnútorný pokoj a vyrovnanosť, ktoré môžu trvať niekoľko dní alebo týždňov. Ale prevažná väčšina pokojne naplánovaných samovrážd je aj tak vykonávaná v extrémnom strese. Emočná reakcia spojená s blížiacou sa smrťou vyvolá silnú telesnú reakciu a organizmus preplnený adrenalínom pracuje na plné obrátky. Takýchto prejavov je však telo schopné iba počas ohraničeného času a riziko spáchania klesá priamo úmerne s klesajúcou hladinou stresových hormónov. Pokiaľ sa blízkym podarí prekaziť pôvodný plán alebo výrazne sťažiť jeho vykonanie, existuje významná šanca, že samovrah od svojho úmyslu ustúpi. Zvládnutie aktuálnej krízy však neznamená, že je vyriešený celý problém. Ak sa aj podarí zabrániť spáchaniu samovraždy tu a teraz, vôbec to neznamená, že sa svoj pokus nepokúsi zopakovať na druhý deň alebo o mesiac. Je preto nevyhnutné zabezpečiť ohrozenému pobyt v psychiatrickom zariadení, ktoré je v tejto fáze už jediným riešením. Bolo by obrovskou chybou podceniť to.
.kolaborácia s klamstvom
Jednou z najväčších chýb, akej sa môžu blízke osoby dopustiť, je kolaborácia s klamstvom. Lož je v rôznych podobách extrémne často prítomná u ľudí blížiacich sa k momentu smrti. Samovrah, pevne rozhodnutý umrieť, dokáže presvedčivo klamať a falšovať svoje skutočné prežívanie. Má na to rôzne dôvody, od obyčajného súcitu cez takzvanú milosrdnú lož až k vypočítavému podfuku, ktorým sa snaží uľahčiť si spáchanie svojho činu. Od momentu rozhodnutia k samotnému spáchaniu tak môže ubehnúť niekoľko týždňov, počas ktorých je jediným varovným signálom hroziacej katastrofy iba to, že žiadny varovný signál prítomný nie je. Aj náhle a nečakané zlepšenie stavu osoby, mesiace predtým zotrvávajúcej v utrpení, by malo v hlave poučeného profesionála rozblikať varovné kontrolky. Neraz prudký ústup prejavov stresu a agresivity znamená jediné – chorobný proces dospel do štádia, v ktorom sa samovrah jednoducho prestal báť smrti a naopak, dokázal presvedčiť samého seba, že je to najlepšia alternatíva. V tom čase už blízki nemajú kapacitu rozoznať, čo sa deje. Vidia jediné: zlepšenie. Práve strata ostražitosti býva jedným za najsilnejších zdrojov pocitov viny u pozostalých.
Prečo to blízki robia? Prečo vŕšia chybu za chybou a nedokážu rozlíšiť niekedy neprehliadnuteľné stopy problému? Je to jednoduché. Samovražedný proces zvyčajne trvá niekoľko mesiacov, neraz aj rokov, počas ktorých samovrah dokonale otrávi vzduch a studne v širokom okolí. Napätie, nekonečné obavy o milovanú osobu, konflikty, sociálna izolácia, nemožnosť komunikovať a spoznať skutočný vnútorný svet človeka, ktorý sa rozhodol odísť, sú pre blízkych extrémne vyčerpávajúce. Vďačne teda siahajú po akomkoľvek náznaku zlepšenia, zdanlivom dôkaze, že konečne odchádzajú zlé časy a všetko zas bude ako predtým. Rozhodnutý samovrah s nimi na tejto smrteľnej lži neuveriteľne ochotne spolupracuje, sledujúc už iba svoje vlastné ciele. Kruh sa uzavrel.
.návod nie je
Pri zaobchádzaní so samovražednosťou je nemožné poskytnúť návod na to, ako správne postupovať. Každý prípad je iný a čo by jednému pomohlo, inému by uškodilo. Neexistuje univerzálny zoznam dobrých rád. No možno použiť batériu inštrukcií, ktoré hovoria, čo v kontakte so samovražedne orientovaným človekom v žiadnom prípade nerobiť. Rozhodne sa neodporúča utešovanie či zľahčovanie situácie. Vety ako „zas bude dobre“, „nie je to také zlé, ako si myslíš“ škodia. Človek ohrozený samovraždou ich vníma ako ďalšie potvrdenie vlastných presvedčení o tom, že za nič nestojí a nevie správne posúdiť situáciu. Napomínania a rady majú katastrofálny účinok: osoby vystavené riziku samovraždy predsa majú extrémne znížený pocit sebahodnoty a akékoľvek poučovanie situáciu ešte viac zhorší.
V rodinách, ktorých člen prechádza chorobným samovražedným vývojom, často dochádza k chybám zhoršujúcim situáciu, hoci sú motivované pozitívne. Rodičia sú často natoľko vydesení predstavou, že ich dieťa myslí na samovraždu, že sa napriek zjavným volaniam o pomoc tvária, akoby sa nič nestalo. Namiesto želaného efektu sa dostavuje úplne opačný – dieťa nadobúda pocit, že ho nik neberie vážne, že sa rodičia jeho hroziacej smrti vôbec neobávajú, a teda im na ňom vôbec nezáleží. Prudko to zvyšuje izoláciu a potvrdzuje chorobné presvedčenia o vlastnej bezvýznamnosti. Často sa tiež vyskytuje mýtus, že hovoriť s dieťaťom otvorene o samovražde znamená zvyšovať riziko, že k nej skutočne dôjde. Opak je pravda, mlčanie zvyšuje pocit výlučnosti a dodáva samovražde punc niečoho tajomného, o čom sa nehovorí. Naopak, možnosť hovoriť o nej bez akéhokoľvek vyhýbania sa s kýmkoľvek blízkym je pre ohrozenú osobu nesmiernou úľavou.
Samovražda je slepou uličkou. Samovrahovia najčastejšie túžia po zmene, transformácii, snívajú o tom, že utrpenie, ktoré ich trhá na kusy, sa samovraždou skončí a namiesto neho príde niečo iné, krajšie. Často pre nich smrť v predstavách neznamená vypnutie, koniec a nulu, domnievajú sa, že sa len čosi jemne zmení. Neraz veria, že po tomto smutnom živote ich čaká ďalší, plný benefitov. Tento spôsob uvažovania intenzívne podporuje masová kultúra a rôzne ezoterické hnutia, umrieť a znova sa narodiť, alebo síce umrieť, ale zas nie tak celkom je v posledných desaťročiach vo filmoch a televízii pomerne in. U väčšiny obyvateľstva to nepredstavuje problém, dokáže rozlišovať medzi fikciou a realitou. Problémom sa to stáva v prípade, ak sa podobné vymyslené historky stávajú prvkami chorobnej logickej štruktúry praktikujúceho samovraha. Nevediac o tom, zneužíva tieto predstavy na potláčanie zdravého pudu sebazáchovy a strachu zo smrti. Myslenie človeka, smerujúceho k samovražde, je čoraz viac zúžené. Je iba príšerné utrpenie do posledného zlomku sekundy – a potom? Ktovie. Zrejme nič. Úľavu, po ktorej tak veľmi túžil, samovrah rozhodne nezažije. A načo je taká úľava, o ktorej sa nikdy nič nedozvieme?
.autor pracuje s osobami ohrozenými samovražednosťou a blízkymi tých, ktorí zomreli vlastnou rukou. Venuje sa tiež príprave profesionálov na nadväzovanie kontaktu a vyjednávanie s osobami páchajúcimi samovraždu.
K falošným mýtom, živiacim fantázie laikov, neraz prispievajú aj psychológovia, ochotne poskytujúci svoje kváziodborné rady médiám. Nemálo z nich napríklad dodnes – napriek množstvu nevyvrátiteľných dôkazov – úprimne verí populárnemu mýtu o tom, že kto hovorí o samovražde, v skutočnosti ju nespácha. Na vrub tohto bludu ide obrovské percento zbytočných obetí: viac ako 80 percent samovrážd páchajú ľudia, ktorí o svojom úmysle okolie vopred informovali – často opakovane. Vydesení príbuzní nádejného samovraha, poučení mediálnym psychológom, sa však navzájom chlácholia, že veď skutoční samovrahovia o svojom úmysle nikdy vopred nehovoria. Až príšerná realita ich potom vyvedie z omylu.
Samovražda zvyčajne nie je izolovaným faktom, ale dlhotrvajúcim procesom. V ojedinelých prípadoch pod tlakom extrémnych okolností sa stáva, že sa pre samovraždu v afekte rozhodne človek, ktorý o ňu dovtedy v predstavách ani len nezavadil. Absolútna väčšina samovrážd je však dôsledkom týždne či mesiace trvajúceho chorobného procesu, ktorý má tri hlavné fázy. Každá z nich má svoje nezameniteľné charakteristiky a každá si vyžaduje prístup zásadne odlišný od zvyšných dvoch. Ide o príbeh, tragédiu, divadelné predstavenie v troch dejstvách, ktoré sa smrťou hlavného hrdinu nekončí. Dokonaná samovražda jedného človeka často spúšťa nové a zanecháva spúšť v životoch pozostalých.
.dva konce
Na úplnom začiatku samovražedného vývoja je uvažovanie. V tejto fáze sa zrejme na krátky čas ocitla väčšina populácie. Má podobu premýšľania nad budúcnosťou, často je spúšťačom incident v blízkom či vzdialenejšom okolí, alebo správa z médií o samovražde celebrity. Typicky sa touto témou ľudia zaoberajú v mladšom tínedžerskom veku, teda presne vtedy, keď začínajú rozumieť do dôsledku tomu, čo je smrť. Prvý diel môže mať dva rôzne konce. Absolútna väčšina tých, ktorí koketovali so samovraždou, sa postupne s touto predstavou rozlúči ako s neprijateľnou alternatívou. Pokiaľ sa v ich živote nevyskytne extrémne zaťažujúca situácia, možno ich s prehľadom vylúčiť z okruhu ohrozených osôb. No menšia časť dostane chuť na druhé dejstvo. Prejavujú sa na nich prvé viditeľné signály možných budúcich ťažkostí: začínajúca sociálna izolácia, rastúci pocit výlučnosti či neschopnosť riešiť bežné konflikty. Zvyšuje sa agresivita, objavuje sa obviňovanie iných a často aj vyhýbanie sa konfrontácii či dovtedy bežnému kontaktu. Predstavy o samovražde sú však ešte nekonkrétne a pasívne. Charakteristickou býva veta „nechce sa mi žiť.“ Ak sa v tomto štádiu pridružia ďalšie negatívne vplyvy alebo blízke okolie nevhodne reaguje, je pravdepodobný prechod do druhého dejstva.
Uvažovanie o smrti sa v druhom dejstve zásadne mení. Fáza ambivalencie je charakteristická tým, že namiesto „nechce sa mi žiť“ prichádza veta „chcem umrieť“, alebo „chcem sa zabiť“. Postoj k smrti sa stáva čoraz viac aktívnym a agresivita dovtedy obrátená smerom k iným sa obracia priamo na seba. Z nejasných predstáv o nebytí sa stáva konkrétne uvažovanie o najvhodnejších spôsoboch samovraždy. Začínajúci samovrah sa pokúša získať čo najviac informácií, zaujíma sa o medicínske aspekty smrti, kontaktuje sa cez internet s ľuďmi, ktorí už majú za sebou neúspešné pokusy. Tvorí si rebríček najmenej nepríjemných spôsobov smrti a predstavuje si vlastný pohreb. Od tretieho dejstva možno to druhé odlíšiť veľmi jasne – ešte je stále prítomné silné vnútorné napätie, spôsobené rozporom medzi vedomým rozhodovaním sa a medzi vôľou neovládateľným strachom zo smrti. Ak sa v tejto situácii neobjaví adekvátna reakcia a okolie nezačne aktívne konať v snahe okamžite zvrátiť nepriaznivý vývoj, alarmujúco rýchlo rastie riziko katastrofy. Samovraždou ohrozený človek stráca schopnosť ovládať nevedomé obsahy vo svojej fantázii, stráca kontakt s realitou, akútne hrozí, že sa mu podarí prelomiť prirodzené obrany a potlačiť inštinktívny odpor k smrti. Ak sa to stane, prechádza do fázy číslo tri.
.prichádza rozhodnutie
Tá sa nazýva „rozhodnutie“. Skončili sa pochybnosti, bilancia je negatívna a zoznam dôvodov, prečo žiť, obsahuje už iba prázdne riadky. Všetko je jasné a budúcnosť sa ráta na dni či týždne. Pri pohľade zvonka však vidno niečo úplne iné. Vyhrážanie sa samovraždou a zmienky o nej, ktoré sa často objavovali vo fáze ambivalencie, ustali. Samovrah sa po dlhých mesiacoch zdanlivo vracia do normálu, opäť vyhľadáva spoločnosť priateľov, na ktorých dávno ani nepomyslel. Robí všetko preto, aby nevzbudzoval zbytočnú pozornosť a uľahčil si realizáciu plánu. Existuje však množstvo varovných indikátorov, ktoré môžu napovedať, že čosi nie je v poriadku. Samovrah si dôkladne plánuje stratégiu odchodu, ruší zmluvy, nuluje účty a niekedy navštevuje notára kvôli poslednej vôli. Dokončuje veci, ku ktorým sa roky nemal, nakupuje materiál, ktorý nikdy predtým nepotreboval. Niekedy doslova testuje svoje okolie a svojím spôsobom sa zabáva. Trávil som slzavú noc po boku mladého muža, ktorý bol s otcom v obchode kupovať hrubý povraz. Otec ho vyzval, aby vybral ten najkvalitnejší, spolu cestou domov ešte žartovali, že by sa na ňom dalo aj obesiť a že by ho potom bola škoda rozrezať. V nasledujúci večer sa otec skutočne obesil v pivnici domu a podľa listu, ktorý zanechal, bol pre to rozhodnutý už týždne pred nákupom. Na mieste nechal pripravený nôž, ktorým syn rozrezal lano v zúfalej snahe otca zachrániť.
Aj v prípade, že je človek pevne rozhodnutý spáchať samovraždu, existuje možnosť, ako mu v tom zabrániť alebo sa o to aspoň pokúsiť. Je pravda, že v tretej fáze je charakteristickým prejavom vnútorný pokoj a vyrovnanosť, ktoré môžu trvať niekoľko dní alebo týždňov. Ale prevažná väčšina pokojne naplánovaných samovrážd je aj tak vykonávaná v extrémnom strese. Emočná reakcia spojená s blížiacou sa smrťou vyvolá silnú telesnú reakciu a organizmus preplnený adrenalínom pracuje na plné obrátky. Takýchto prejavov je však telo schopné iba počas ohraničeného času a riziko spáchania klesá priamo úmerne s klesajúcou hladinou stresových hormónov. Pokiaľ sa blízkym podarí prekaziť pôvodný plán alebo výrazne sťažiť jeho vykonanie, existuje významná šanca, že samovrah od svojho úmyslu ustúpi. Zvládnutie aktuálnej krízy však neznamená, že je vyriešený celý problém. Ak sa aj podarí zabrániť spáchaniu samovraždy tu a teraz, vôbec to neznamená, že sa svoj pokus nepokúsi zopakovať na druhý deň alebo o mesiac. Je preto nevyhnutné zabezpečiť ohrozenému pobyt v psychiatrickom zariadení, ktoré je v tejto fáze už jediným riešením. Bolo by obrovskou chybou podceniť to.
.kolaborácia s klamstvom
Jednou z najväčších chýb, akej sa môžu blízke osoby dopustiť, je kolaborácia s klamstvom. Lož je v rôznych podobách extrémne často prítomná u ľudí blížiacich sa k momentu smrti. Samovrah, pevne rozhodnutý umrieť, dokáže presvedčivo klamať a falšovať svoje skutočné prežívanie. Má na to rôzne dôvody, od obyčajného súcitu cez takzvanú milosrdnú lož až k vypočítavému podfuku, ktorým sa snaží uľahčiť si spáchanie svojho činu. Od momentu rozhodnutia k samotnému spáchaniu tak môže ubehnúť niekoľko týždňov, počas ktorých je jediným varovným signálom hroziacej katastrofy iba to, že žiadny varovný signál prítomný nie je. Aj náhle a nečakané zlepšenie stavu osoby, mesiace predtým zotrvávajúcej v utrpení, by malo v hlave poučeného profesionála rozblikať varovné kontrolky. Neraz prudký ústup prejavov stresu a agresivity znamená jediné – chorobný proces dospel do štádia, v ktorom sa samovrah jednoducho prestal báť smrti a naopak, dokázal presvedčiť samého seba, že je to najlepšia alternatíva. V tom čase už blízki nemajú kapacitu rozoznať, čo sa deje. Vidia jediné: zlepšenie. Práve strata ostražitosti býva jedným za najsilnejších zdrojov pocitov viny u pozostalých.
Prečo to blízki robia? Prečo vŕšia chybu za chybou a nedokážu rozlíšiť niekedy neprehliadnuteľné stopy problému? Je to jednoduché. Samovražedný proces zvyčajne trvá niekoľko mesiacov, neraz aj rokov, počas ktorých samovrah dokonale otrávi vzduch a studne v širokom okolí. Napätie, nekonečné obavy o milovanú osobu, konflikty, sociálna izolácia, nemožnosť komunikovať a spoznať skutočný vnútorný svet človeka, ktorý sa rozhodol odísť, sú pre blízkych extrémne vyčerpávajúce. Vďačne teda siahajú po akomkoľvek náznaku zlepšenia, zdanlivom dôkaze, že konečne odchádzajú zlé časy a všetko zas bude ako predtým. Rozhodnutý samovrah s nimi na tejto smrteľnej lži neuveriteľne ochotne spolupracuje, sledujúc už iba svoje vlastné ciele. Kruh sa uzavrel.
.návod nie je
Pri zaobchádzaní so samovražednosťou je nemožné poskytnúť návod na to, ako správne postupovať. Každý prípad je iný a čo by jednému pomohlo, inému by uškodilo. Neexistuje univerzálny zoznam dobrých rád. No možno použiť batériu inštrukcií, ktoré hovoria, čo v kontakte so samovražedne orientovaným človekom v žiadnom prípade nerobiť. Rozhodne sa neodporúča utešovanie či zľahčovanie situácie. Vety ako „zas bude dobre“, „nie je to také zlé, ako si myslíš“ škodia. Človek ohrozený samovraždou ich vníma ako ďalšie potvrdenie vlastných presvedčení o tom, že za nič nestojí a nevie správne posúdiť situáciu. Napomínania a rady majú katastrofálny účinok: osoby vystavené riziku samovraždy predsa majú extrémne znížený pocit sebahodnoty a akékoľvek poučovanie situáciu ešte viac zhorší.
V rodinách, ktorých člen prechádza chorobným samovražedným vývojom, často dochádza k chybám zhoršujúcim situáciu, hoci sú motivované pozitívne. Rodičia sú často natoľko vydesení predstavou, že ich dieťa myslí na samovraždu, že sa napriek zjavným volaniam o pomoc tvária, akoby sa nič nestalo. Namiesto želaného efektu sa dostavuje úplne opačný – dieťa nadobúda pocit, že ho nik neberie vážne, že sa rodičia jeho hroziacej smrti vôbec neobávajú, a teda im na ňom vôbec nezáleží. Prudko to zvyšuje izoláciu a potvrdzuje chorobné presvedčenia o vlastnej bezvýznamnosti. Často sa tiež vyskytuje mýtus, že hovoriť s dieťaťom otvorene o samovražde znamená zvyšovať riziko, že k nej skutočne dôjde. Opak je pravda, mlčanie zvyšuje pocit výlučnosti a dodáva samovražde punc niečoho tajomného, o čom sa nehovorí. Naopak, možnosť hovoriť o nej bez akéhokoľvek vyhýbania sa s kýmkoľvek blízkym je pre ohrozenú osobu nesmiernou úľavou.
Samovražda je slepou uličkou. Samovrahovia najčastejšie túžia po zmene, transformácii, snívajú o tom, že utrpenie, ktoré ich trhá na kusy, sa samovraždou skončí a namiesto neho príde niečo iné, krajšie. Často pre nich smrť v predstavách neznamená vypnutie, koniec a nulu, domnievajú sa, že sa len čosi jemne zmení. Neraz veria, že po tomto smutnom živote ich čaká ďalší, plný benefitov. Tento spôsob uvažovania intenzívne podporuje masová kultúra a rôzne ezoterické hnutia, umrieť a znova sa narodiť, alebo síce umrieť, ale zas nie tak celkom je v posledných desaťročiach vo filmoch a televízii pomerne in. U väčšiny obyvateľstva to nepredstavuje problém, dokáže rozlišovať medzi fikciou a realitou. Problémom sa to stáva v prípade, ak sa podobné vymyslené historky stávajú prvkami chorobnej logickej štruktúry praktikujúceho samovraha. Nevediac o tom, zneužíva tieto predstavy na potláčanie zdravého pudu sebazáchovy a strachu zo smrti. Myslenie človeka, smerujúceho k samovražde, je čoraz viac zúžené. Je iba príšerné utrpenie do posledného zlomku sekundy – a potom? Ktovie. Zrejme nič. Úľavu, po ktorej tak veľmi túžil, samovrah rozhodne nezažije. A načo je taká úľava, o ktorej sa nikdy nič nedozvieme?
.autor pracuje s osobami ohrozenými samovražednosťou a blízkymi tých, ktorí zomreli vlastnou rukou. Venuje sa tiež príprave profesionálov na nadväzovanie kontaktu a vyjednávanie s osobami páchajúcimi samovraždu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.