Hovorím tu o filozofii, nie všeobecne o humanitných vedách. Hovorím o našej filozofii, ktorá musí vynaložiť veľa úsilia, ak chce pred verejnosťou zdôvodniť svoj význam v 21. storočí. Do tejto krízy sa dostala nepochybne aj vlastným pričinením. Našťastie je každá kríza zároveň aj peripetiou, momentom zvratu – ani nie tak návratu ku koreňom, ako skôr zásadnou zmenou kurzu.
.nudná forma
Je ľahké povedať, že filozofi u nás už dlhšie nič zaujímavé nenapísali. Je ľahké povedať to, keď nečítame ich texty. Existujú u nás totiž aj autori vynikajúcich filozofických prác, ktorých erudíciu nespochybňuje ani nikto vonku. Škoda len, že sa občas aj dobrý text stratí v „neviditeľnom“ zborníku alebo časopise. Samozrejme, tak ako inde, aj medzi filozofmi sa nájdu takí, ktorých jazyk je pre laika (a nielen preňho) ťažkopádny, nudný, nezrozumiteľný či dokonca obskúrny. Je to reč, ktorá ani neprovokuje, ani nevyruší, ani nezneistí, hoci práve to mohlo byť jej zámerom. To neznamená, že taká reč pláva po povrchu. Skôr stráca tempo a mizne kdesi v nečujných hlbinách. Za túto dekadenciu vo vyjadrovaní môže nepochybne aj nízky záujem pracovať s formou prejavu – a to nielen počas univerzitných prednášok, ale aj pri vydávaní kníh (stačí sa pozrieť na obálky, sadzbu, štýl či jazykovú úroveň niektorých textov). V tomto zmysle si za svoju povesť môžu filozofi naozaj sami. Mohli sa viac starať nielen o to, o čom hovoria a píšu, ale aj ako to vyzerá. Štýl vytvára povesť a hoci je aj sekundárny, predsa len platí, že význam druhých huslí je v tom, že sekundujú tým prvým. Ak nie je filozofia štýlová, čo sme z nej potom spravili? Ak aj túži otriasať zabehanými vzorcami myslenia, ako to chce dokázať, ak najskôr nevyvolá záujem a nevzbudí dôveru?
Lenže, čo ak provokatívny jazyk ostane len prázdnou pózou? Aj ja sadnem na lep Nietzschemu, keď od seba ostro odlišuje dva druhy filozofov: pokušiteľov a nivelizátorov. Tí prví chcú rozvíriť stojaté vody, tí druhí sa ich snažia opätovne utíšiť. Tí prví sú otvorení, tí druhí sú, napíše Nietzsche, „skôr pribuchnutými oknami a zatarasenými dverami“. Verím v tom Nietzschemu práve preto, lebo mal navzdory všetkému v nesmiernej úcte jazyk a štýl, hoci nimi, tentoraz slovami Eugena Finka, „svoju filozofiu skôr zakryl, než odhalil“. A predsa je pre mňa Nietzscheho provokácia (nech by bola len čírym spisovateľstvom) prejavom väčšej múdrosti než veľa kriku, za ktorým niet ani náznaku nietzscheovskej tragickej samoty. Ak svojím štýlom Nietzsche niečo ukrýval, tak preto, lebo tu bolo čo ukrývať. Výzvou je teda rozvíriť stojaté vody, no s noblesou, ktorá tomu náleží. Túto noblesu si nemožno zamieňať s pozérstvom. Vodu možno rozvíriť aj celkom potichu. Aj v tom je štýl! Písať s rozvahou, múdro, bez pompéznosti, no nie ako nivelizátor. Max Scheler sa nemýlil, keď vravel, že prvoradé je prebudiť záujem o predmet a pozornosť už príde aj sama.
.predmet a reflexia
Nuž, ale predmet... Každá veda si nejako špecifikuje svoj vlastný predmet. Na obrovskom poli poznania si bádateľ celkom prirodzene vytyčuje terén skúmania, svoju tému. Lenže ako je to s filozofiou? Tá má síce aj svoje vlastné témy, no vstupuje (občas na svoju škodu) aj do oblastí iných vied. Francúzsky filozof vedy Georges Canguilhem v úvode svojej knihy Normálne a patologické napísal, že filozofia je reflexia, pre ktorú je dobrá každá cudzia téma. Preto máme také subdisciplíny, akými sú filozofia mysle, biológie, medicíny, matematiky, umenia, literatúry, médií a podobne. Filozof vstupuje do týchto oblastí, no nepovažuje sa hneď aj za biológa, matematika či literáta. Je človekom reflexie a tá neznamená, že iba viac či menej presne zopakuje to, čo už predtým povedal niekto iný. Filozof to odovzdáva nejako spracované, obohatené o kritický komentár, v ktorom môže vyrušiť otázkami, aké si iní nemajú prečo klásť.
O naivite otázky, načo je vôbec taký komentár dobrý, nemá veľmi zmysel diskutovať. No stojí zato diskutovať o tom, ako taký komentár vypracovať, ako dosahovať, aby bol obohacujúci a kvalitný. To je veľká úloha pre filozofov: naučiť seba a svojich študentov odlišovať mudrlantské otázky od tých filozofických, naivné (aj konšpiračné) čítanie od filozofického čítania, čisto invektívnu iróniu od dobre mienenej irónie, ktorá očisťuje. Keď to budú vedieť, nebude už také ľahké vyčítať ich odboru nezmyselnosť, znehodnocovať ho nekritickými, hoci rozšírenými rečami o využiteľnosti v praxi, uplatniteľnosti v odbore, reagovaní na dopyt. Dokedy tu ešte budú zaznievať mŕtve ozveny priemyselnej spoločnosti, zameranej len na výrobu? Existujú predsa aj iné motívy, prečo sa vzdelávať a študovať. Povolanie venovať niečomu so zápalom svoje úsilie čiže štúdium, sa, žiaľ, nie vždy prekrýva s budúcou profesiou. Spinoza túžil učiť na univerzite, no nebolo mu to dovolené, a tak brúsil šošovky a popritom v tichosti písal svoju Etiku. Nemyslím, že ho to brúsenie bohvieako bavilo. Bolo pod jeho úroveň a napokon ho aj zabilo. No vplyv jeho filozofie siaha ďalej, než kam možno dovidieť cez jeho vybrúsené šošovky.
Filozofia nikdy nebola lukratívnym študijným odborom. Latinské lucrativus označuje to, čo vynáša, z čoho možno profitovať. Filozofia nikdy nevynášala, pretože vždy stála proti akejkoľvek podobe oportunizmu. No v situácii, keď je lukratívnosť študijných odborov takmer nosným kritériom stredoškolákov pri výbere vysokej školy, je aj ona v nebezpečnom pokušení chcieť sa zaradiť do zoznamu odborov, z ktorých sa profitovať dá. Nestane sa tak o nič lukratívnejšou. Stane sa iba povrchnejšou, lebo zradí svoju tvár. Do tejto nepohodlnej situácie sa však filozofia nedostala sama. Vmanévrovalo ju do nej nekritické apelovanie na lukratívnosť. A ja naozaj neviem, čo má táto spoločné so vzdelanosťou.
Anton Vydra/
Narodil sa v roku 1978 vo Svidníku, vysokoškolské štúdium filozofie absolvoval na Trnavskej univerzite, kde dnes pôsobí. Venuje sa akademickému písaniu, dejinám filozofie a francúzskej filozofii vedy. Je šéfredaktorom ročenky The Yearbook on History and Interpretation of Phenomenology a redaktorom internetového časopisu pre humanitné vedy Ostium. Je autorom učebnice Akademické písanie: Ako vzniká filozofický text (2010) a monografie Gaston Bachelard a filozofia pohľadu (2012). V súčasnosti pripravuje preklad knihy Georgesa Canguilhema Ideológia a racionalita v dejinách vied o živote. Je ženatý, má dve deti, žije v Trnave.
.nudná forma
Je ľahké povedať, že filozofi u nás už dlhšie nič zaujímavé nenapísali. Je ľahké povedať to, keď nečítame ich texty. Existujú u nás totiž aj autori vynikajúcich filozofických prác, ktorých erudíciu nespochybňuje ani nikto vonku. Škoda len, že sa občas aj dobrý text stratí v „neviditeľnom“ zborníku alebo časopise. Samozrejme, tak ako inde, aj medzi filozofmi sa nájdu takí, ktorých jazyk je pre laika (a nielen preňho) ťažkopádny, nudný, nezrozumiteľný či dokonca obskúrny. Je to reč, ktorá ani neprovokuje, ani nevyruší, ani nezneistí, hoci práve to mohlo byť jej zámerom. To neznamená, že taká reč pláva po povrchu. Skôr stráca tempo a mizne kdesi v nečujných hlbinách. Za túto dekadenciu vo vyjadrovaní môže nepochybne aj nízky záujem pracovať s formou prejavu – a to nielen počas univerzitných prednášok, ale aj pri vydávaní kníh (stačí sa pozrieť na obálky, sadzbu, štýl či jazykovú úroveň niektorých textov). V tomto zmysle si za svoju povesť môžu filozofi naozaj sami. Mohli sa viac starať nielen o to, o čom hovoria a píšu, ale aj ako to vyzerá. Štýl vytvára povesť a hoci je aj sekundárny, predsa len platí, že význam druhých huslí je v tom, že sekundujú tým prvým. Ak nie je filozofia štýlová, čo sme z nej potom spravili? Ak aj túži otriasať zabehanými vzorcami myslenia, ako to chce dokázať, ak najskôr nevyvolá záujem a nevzbudí dôveru?
Lenže, čo ak provokatívny jazyk ostane len prázdnou pózou? Aj ja sadnem na lep Nietzschemu, keď od seba ostro odlišuje dva druhy filozofov: pokušiteľov a nivelizátorov. Tí prví chcú rozvíriť stojaté vody, tí druhí sa ich snažia opätovne utíšiť. Tí prví sú otvorení, tí druhí sú, napíše Nietzsche, „skôr pribuchnutými oknami a zatarasenými dverami“. Verím v tom Nietzschemu práve preto, lebo mal navzdory všetkému v nesmiernej úcte jazyk a štýl, hoci nimi, tentoraz slovami Eugena Finka, „svoju filozofiu skôr zakryl, než odhalil“. A predsa je pre mňa Nietzscheho provokácia (nech by bola len čírym spisovateľstvom) prejavom väčšej múdrosti než veľa kriku, za ktorým niet ani náznaku nietzscheovskej tragickej samoty. Ak svojím štýlom Nietzsche niečo ukrýval, tak preto, lebo tu bolo čo ukrývať. Výzvou je teda rozvíriť stojaté vody, no s noblesou, ktorá tomu náleží. Túto noblesu si nemožno zamieňať s pozérstvom. Vodu možno rozvíriť aj celkom potichu. Aj v tom je štýl! Písať s rozvahou, múdro, bez pompéznosti, no nie ako nivelizátor. Max Scheler sa nemýlil, keď vravel, že prvoradé je prebudiť záujem o predmet a pozornosť už príde aj sama.
.predmet a reflexia
Nuž, ale predmet... Každá veda si nejako špecifikuje svoj vlastný predmet. Na obrovskom poli poznania si bádateľ celkom prirodzene vytyčuje terén skúmania, svoju tému. Lenže ako je to s filozofiou? Tá má síce aj svoje vlastné témy, no vstupuje (občas na svoju škodu) aj do oblastí iných vied. Francúzsky filozof vedy Georges Canguilhem v úvode svojej knihy Normálne a patologické napísal, že filozofia je reflexia, pre ktorú je dobrá každá cudzia téma. Preto máme také subdisciplíny, akými sú filozofia mysle, biológie, medicíny, matematiky, umenia, literatúry, médií a podobne. Filozof vstupuje do týchto oblastí, no nepovažuje sa hneď aj za biológa, matematika či literáta. Je človekom reflexie a tá neznamená, že iba viac či menej presne zopakuje to, čo už predtým povedal niekto iný. Filozof to odovzdáva nejako spracované, obohatené o kritický komentár, v ktorom môže vyrušiť otázkami, aké si iní nemajú prečo klásť.
O naivite otázky, načo je vôbec taký komentár dobrý, nemá veľmi zmysel diskutovať. No stojí zato diskutovať o tom, ako taký komentár vypracovať, ako dosahovať, aby bol obohacujúci a kvalitný. To je veľká úloha pre filozofov: naučiť seba a svojich študentov odlišovať mudrlantské otázky od tých filozofických, naivné (aj konšpiračné) čítanie od filozofického čítania, čisto invektívnu iróniu od dobre mienenej irónie, ktorá očisťuje. Keď to budú vedieť, nebude už také ľahké vyčítať ich odboru nezmyselnosť, znehodnocovať ho nekritickými, hoci rozšírenými rečami o využiteľnosti v praxi, uplatniteľnosti v odbore, reagovaní na dopyt. Dokedy tu ešte budú zaznievať mŕtve ozveny priemyselnej spoločnosti, zameranej len na výrobu? Existujú predsa aj iné motívy, prečo sa vzdelávať a študovať. Povolanie venovať niečomu so zápalom svoje úsilie čiže štúdium, sa, žiaľ, nie vždy prekrýva s budúcou profesiou. Spinoza túžil učiť na univerzite, no nebolo mu to dovolené, a tak brúsil šošovky a popritom v tichosti písal svoju Etiku. Nemyslím, že ho to brúsenie bohvieako bavilo. Bolo pod jeho úroveň a napokon ho aj zabilo. No vplyv jeho filozofie siaha ďalej, než kam možno dovidieť cez jeho vybrúsené šošovky.
Filozofia nikdy nebola lukratívnym študijným odborom. Latinské lucrativus označuje to, čo vynáša, z čoho možno profitovať. Filozofia nikdy nevynášala, pretože vždy stála proti akejkoľvek podobe oportunizmu. No v situácii, keď je lukratívnosť študijných odborov takmer nosným kritériom stredoškolákov pri výbere vysokej školy, je aj ona v nebezpečnom pokušení chcieť sa zaradiť do zoznamu odborov, z ktorých sa profitovať dá. Nestane sa tak o nič lukratívnejšou. Stane sa iba povrchnejšou, lebo zradí svoju tvár. Do tejto nepohodlnej situácie sa však filozofia nedostala sama. Vmanévrovalo ju do nej nekritické apelovanie na lukratívnosť. A ja naozaj neviem, čo má táto spoločné so vzdelanosťou.
Anton Vydra/
Narodil sa v roku 1978 vo Svidníku, vysokoškolské štúdium filozofie absolvoval na Trnavskej univerzite, kde dnes pôsobí. Venuje sa akademickému písaniu, dejinám filozofie a francúzskej filozofii vedy. Je šéfredaktorom ročenky The Yearbook on History and Interpretation of Phenomenology a redaktorom internetového časopisu pre humanitné vedy Ostium. Je autorom učebnice Akademické písanie: Ako vzniká filozofický text (2010) a monografie Gaston Bachelard a filozofia pohľadu (2012). V súčasnosti pripravuje preklad knihy Georgesa Canguilhema Ideológia a racionalita v dejinách vied o živote. Je ženatý, má dve deti, žije v Trnave.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.