Pred vyhorenou kancelárskou vežou kantonálnej vlády mi bieloruská televízna reportérka povedala: „Kyjev, to je štátny puč. Tu sa však búri ľud.“ O pol roka neskôr som zaslal otázky „občianskemu plénu Tuzla“, odborom, a vtedy spoludemonštrujúcej univerzite. Žiadna odpoveď. Napriek tomu som išiel do nenábožno-moslimského priemyselného mesta, ale opäť nič. Začal som sa domnievať, že celá vec stroskotala.
Teraz tam prichádzam tretíkrát. Severná Bosna ma prijíma s pachom spáleného hnedého uhlia, aký poznať z východného bloku. Zaparkujem na úlomkoch skla pred vyhoreným sídlom kantonálnej vlády, za ten polrok ich nikto neodpratal. Väčšina grafitov ostala nezmenená, „Koniec národného rozdelenia bosnianskych občanov,“ „Nacionalisti za mreže!“ V špine leží nečitateľný transparent „Ochraňujte domácu produkciu!“ Ultraľavicové heslá – „Preč s diktatúrou kapitálu!“ – zmizli alebo ich prekryli detské kresby.
Ráno vyrážam na miesto, kde vypuklo hladové povstanie, k fabrike Dita. Výroba v Dite stojí, no fabrika nie je v konkurze. Pracujúci sú oficiálne ďalej zamestnaní, nedostávajú teda žiadnu podporu. Z niekdajších 700 pracujúcich tu ostali dvaja. Starší pracovník a staršia pracovníčka ma zavedú do spustnutej komory s dvoma matracmi. Tečúcej vody niet, za kúrenie platí štát. Už rok a pol tu držia nepretržitú stráž, služobný plán je už zožltnutý. Pracovníčka rozpráva: „Majiteľ nám už dlhuje 50 mesačných platov. Má reštaurácie v Sarajeve, tu sa však neukázal celé tri roky.“ Pýtam sa jej: „Ako môžete vyžiť?“ Etnická Srbka nevie, čo povedať, vtipkuje: „Ako môže tento štát vyžiť?“ – „Má predsa MMF.“ – „Veríte, že niekedy dostanete výplatu?“ „Inak by som tu nebola. Súd rozhodol v náš prospech. Určite napíš: Nádej zomiera posledná.“
S potláčanou pýchou mi ukazujú haly. V laboratóriu je vitrína so značkami, vyrobenými v Dita: Arix, Senzel, Onix, ProWash, Ditax, Lessive activée. Kedysi hlavný a „najlepší“ prací prášok na západnom Balkáne išiel aj na export, vraj i na Slovensko. K tomu prostriedky na umývanie riadu, ako „3de“, vlasové šampóny.
Medzitým dorazila „predsedníčka štrajkového výboru“. Emina Busuladžić, celá v čiernom, pracujúca tu 38 rokov, rodená vodkyňa. Pýtam sa, čo sa jej podarilo dosiahnuť. „Najdôležitejšie je, že ešte existujeme. Nemali sme žiadne zdravotné zabezpečenie, máme ho od februára. A momentálne máme v rokovaniach rovnocennú pozíciu.“
Na jeseň kandidovala do regionálneho parlamentu za jednu malú komunistickú stranu. Prítomní hlasovali za „našu Minku“, na jej zvolenie to však nestačilo. „Nakupovanie hlasov za 30 mariek,“ vysvetľuje Minka, „a navyše, mladí reagujú na komunistickú utópiu alergicky“. Čo je ešte horšie: vo voľbách zvíťazili práve bosnianski nacionalisti. A čo je ešte oveľa horšie: odbory – „oficiálne“, „nezávislé“, „solidárne“ – navzájom sebou opovrhujú, občianske fóra sa vytrácajú, nové demonštrácie k výročiu organizujú celkom noví ľudia.
Zamestnancom Dity zaželám veľa šťastia. Minka si ma vezme nabok: „Žijem normálne, pretože môj muž má prácu, ale jeho vtedajší kolegovia – tí predávajú chladničku a nábytok, aby mali čo jesť.“ Lúči sa. Znovu sa v Tuzle započúvam do rôznych názorov. Ľudia sú presvedčení o tom, že fabriky v europrotektoráte Bosna zatvárajú nastrčení panáci európskej konkurencie. Neskôr Minku zbadám v tlačenici, v jej zelenom lodénovom plášti. Vodkyňa revolúcie, ktorá za sebou nemala žiadnu loby. Nikto si ju tu nevšíma.
Teraz tam prichádzam tretíkrát. Severná Bosna ma prijíma s pachom spáleného hnedého uhlia, aký poznať z východného bloku. Zaparkujem na úlomkoch skla pred vyhoreným sídlom kantonálnej vlády, za ten polrok ich nikto neodpratal. Väčšina grafitov ostala nezmenená, „Koniec národného rozdelenia bosnianskych občanov,“ „Nacionalisti za mreže!“ V špine leží nečitateľný transparent „Ochraňujte domácu produkciu!“ Ultraľavicové heslá – „Preč s diktatúrou kapitálu!“ – zmizli alebo ich prekryli detské kresby.
Ráno vyrážam na miesto, kde vypuklo hladové povstanie, k fabrike Dita. Výroba v Dite stojí, no fabrika nie je v konkurze. Pracujúci sú oficiálne ďalej zamestnaní, nedostávajú teda žiadnu podporu. Z niekdajších 700 pracujúcich tu ostali dvaja. Starší pracovník a staršia pracovníčka ma zavedú do spustnutej komory s dvoma matracmi. Tečúcej vody niet, za kúrenie platí štát. Už rok a pol tu držia nepretržitú stráž, služobný plán je už zožltnutý. Pracovníčka rozpráva: „Majiteľ nám už dlhuje 50 mesačných platov. Má reštaurácie v Sarajeve, tu sa však neukázal celé tri roky.“ Pýtam sa jej: „Ako môžete vyžiť?“ Etnická Srbka nevie, čo povedať, vtipkuje: „Ako môže tento štát vyžiť?“ – „Má predsa MMF.“ – „Veríte, že niekedy dostanete výplatu?“ „Inak by som tu nebola. Súd rozhodol v náš prospech. Určite napíš: Nádej zomiera posledná.“
S potláčanou pýchou mi ukazujú haly. V laboratóriu je vitrína so značkami, vyrobenými v Dita: Arix, Senzel, Onix, ProWash, Ditax, Lessive activée. Kedysi hlavný a „najlepší“ prací prášok na západnom Balkáne išiel aj na export, vraj i na Slovensko. K tomu prostriedky na umývanie riadu, ako „3de“, vlasové šampóny.
Medzitým dorazila „predsedníčka štrajkového výboru“. Emina Busuladžić, celá v čiernom, pracujúca tu 38 rokov, rodená vodkyňa. Pýtam sa, čo sa jej podarilo dosiahnuť. „Najdôležitejšie je, že ešte existujeme. Nemali sme žiadne zdravotné zabezpečenie, máme ho od februára. A momentálne máme v rokovaniach rovnocennú pozíciu.“
Na jeseň kandidovala do regionálneho parlamentu za jednu malú komunistickú stranu. Prítomní hlasovali za „našu Minku“, na jej zvolenie to však nestačilo. „Nakupovanie hlasov za 30 mariek,“ vysvetľuje Minka, „a navyše, mladí reagujú na komunistickú utópiu alergicky“. Čo je ešte horšie: vo voľbách zvíťazili práve bosnianski nacionalisti. A čo je ešte oveľa horšie: odbory – „oficiálne“, „nezávislé“, „solidárne“ – navzájom sebou opovrhujú, občianske fóra sa vytrácajú, nové demonštrácie k výročiu organizujú celkom noví ľudia.
Zamestnancom Dity zaželám veľa šťastia. Minka si ma vezme nabok: „Žijem normálne, pretože môj muž má prácu, ale jeho vtedajší kolegovia – tí predávajú chladničku a nábytok, aby mali čo jesť.“ Lúči sa. Znovu sa v Tuzle započúvam do rôznych názorov. Ľudia sú presvedčení o tom, že fabriky v europrotektoráte Bosna zatvárajú nastrčení panáci európskej konkurencie. Neskôr Minku zbadám v tlačenici, v jej zelenom lodénovom plášti. Vodkyňa revolúcie, ktorá za sebou nemala žiadnu loby. Nikto si ju tu nevšíma.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.