Do Večného mesta, medzi prirodzene prívetivých Talianov a pohodových Rimanov, sa privalili pred zápasom Feynordu Rotterdam. To bola však pre značnú časť z nich očividne naozaj tá posledná príčina rímskeho výjazdu. Zrúbať sa a ničiť. Napínať opité svaly, hulákať, kopať okolo seba, prevracať motorky na chodníkoch, hádzať smetné koše do výkladov, rozbíjať pivové fľašky o policajné štíty (ak nie priam kotrby, ak sa zadarí), rozbíjať okná na zaparkovaných autách: bože, aká bohatá škála hrdinských počinov!! Horda zaplavila dve z najkrajších rímskych námestí: Campo dei Fiori, kde stojí socha na tom mieste upáleného (roku 1600) Giordana Bruna, a Piazza di Spagna. Neverím, že jestvuje slovenský návštevník Ríma, ktorý by tieto dve miesta nenavštívil... A na námestí di Spagna sa besná horda vrhla práve na „la Barcaccia“, na „loďku“, a celkom „chlapsky“ si na úbohej fontáne vybila... vlastne čo? La Barcaccia je údajne prvou fontánou, poňatou ako plnohodnotné sochárske dielo. Umelecké. Na mieste, kde vody Tiberu pri povodni v roku 1598 privliekli a po opadnutí zanechali ozajstnú „loďku“, ju na žiadosť pápeža Urbana VIII. v roku 1628 vytesal Pietro Bernini, no jestvuje domnienka, že mu pri tom pomáhal a dielo v roku 1629 dovŕšil jeho slávny syn Gian Lorenzo (Fontána 4 riek na Piazza Navona, Baldachýn v San Pietro atď., atď...), pochovaný v skromnej rodinnej hrobke pod schodíkom na pravej strane hlavného oltára v Santa Maria Maggiore, na ktorom roku 868 svätí Cyril a Metod... ale to je už iná téma. Rímsky primátor, ale aj taliansky predseda vlády neskrývali zhrozenie. Iste nie iba preto, lebo Barcacciu len pred mesiacom po ročnom reštaurovaní (200 000 eur) znovu sprístupnili. V pamäti mi utkveli slová jedného z nich: „My vo svete, v cudzine, predsa nič takéto nerobíme...“ Ale späť k horde: opiť sa a ničiť, ničiť, ničiť. Rozbíjať, prevracať, hulákať, zapaľovať. Bože, aká bohatá škála možností pre hrdinské počiny! No nechoď tam! Neblysni sa! Aha... futbal...? A to je akože čo?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.