Som rada, keď mám limity a niečo musím.
Teším sa spolupráci, keď mi niekto stanoví tému, formu, ale to sa stáva len málokedy. Napríklad teraz ma oslovili, aby som do jedného kostola namaľovala Krížovú cestu. Už ako piatačka na škole som ju robila. Boli 90. roky, všetci robili inštalácie a nové médiá, a ja som maľovala a ešte takúto tému! Aj učiť ma baví, ale nie dlhodobo. Chvíľu som zastupovala na maľbe, chvíľu na ZUŠ-ke, pripravovala som študentov na prijímačky. Všetkých desiatich zobrali, takže to bolo fajn, ale verbalizovať myšlienky ma veľmi vyčerpáva.
Najradšej chodím na prechádzky do lesa.
Kráčam a som ticho. Pokojne by som sa tam túlala celý deň. Som trošku „strašpytel“, takže vždy musím so sebou do lesa niekoho vytiahnuť. S mojím mužom chodím najradšej, nemusíme sa rozprávať, je príjemné cítiť sa bezpečne, byť ticho a počúvať vtáčiky. Trochu ho musím nútiť, tak raz za dva týždne sa mi to podarí. Nepotrebujem podávať veľké športové výkony, stačí mi odísť od civilizácie.
Práve včera som upratovala záhradu po zime.
Má 14 árov, neustále je v nej čo robiť, až to človeka prestane baviť, ale zmysel pre krásno mi nedovoľuje prestať. Zakladala som ju pred desiatimi rokmi, učila sa za pochodu, kupovala knižky aj Záhradkára, predala som obraz, a okamžite letela do záhradníctva. Bolo to veľmi intenzívne, teraz mám však rozdelenú hlavu, či to chcem až do tejto miery, ako som to naštartovala.
Nemám výčitky, keď nič nerobím.
Mám sa rada, rada spím, rada som lenivá. Ale dlhé sedenia v krčme, to nevydržím, mám nervózne nohy, už by som išla von, prejsť sa, alebo do inej krčmy. Sladkosti, to je jediné, v čom sa musím krotiť. Mladšia dcéra mala obdobie, keď prepadla vášni v pečení. Dala si potom decentne jeden kúsok, muž tiež jeden, staršia dcéra si nedala nič, a ja som to zožrala všetko. Chvalabohu, už to dcéru prešlo.
Začala som si viac strážiť svoj čas.
Prešla som z opačného extrému, keď som bola pre všetkých naokolo bútľavá vŕba, dnes začínam mať pocit, že som až osamelá. Pokiaľ sme bývali v centre Nitry, často sme sa stretávali celé rodiny, stále sme niečo organizovali. Ako sme sa odsťahovali na dedinu, celé sa to rozpadlo. Neviem, či to je vekom, aj deti vyrástli, alebo tou dedinou. Len občas sa stretnem s kamarátkami.
Niekedy sa zapozerám tak, že nepočujem.
Vizuálna stránka ma dokáže úplne vtiahnuť, som ako malé decko. Stalo sa mi, že ma pozvali na Pecha Kucha (výtvarníci tam prezentujú v rýchlom slede svoje práce, pozn. red.) a ja som si nič nepripravila, ani raz si to nevyskúšala, sadla si do hľadiska a totálne sa zapozerala. Zrazu som bola na rade. Pár vecí som skomentovala, potom som ďalšie tri obrázky bola ticho, totálny trapas. V ateliéri viem o svojich obrazoch hovoriť, ale pred davom som strašná trémistka, navyše ten časový stres! Verejným prezentáciám sa vyhýbam a odvtedy ešte oveľa viac.
Som rada, keď som rozhodnutá.
Nepredlžujem zbytočne ten čas, keď je všetko na vode a neviem, čo bude. Nemám rada, keď je otvorených viacero možností. Väčšinou sa rozhodujem intuitívne, neviem si písať zoznamy. Ani poznámky. Veľmi sa mi páči, ako si ich robia niektorí výtvarníci v skicároch, vedia sa vrátiť k tomu, čo vtedy riešili. Bola som odhodlaná robiť to tiež, ale nevydržala som. Väčšinu vecí mám v hlave, a potom to zrazu vyšumí. Asi to tak má byť, že zabudnem.
Teším sa spolupráci, keď mi niekto stanoví tému, formu, ale to sa stáva len málokedy. Napríklad teraz ma oslovili, aby som do jedného kostola namaľovala Krížovú cestu. Už ako piatačka na škole som ju robila. Boli 90. roky, všetci robili inštalácie a nové médiá, a ja som maľovala a ešte takúto tému! Aj učiť ma baví, ale nie dlhodobo. Chvíľu som zastupovala na maľbe, chvíľu na ZUŠ-ke, pripravovala som študentov na prijímačky. Všetkých desiatich zobrali, takže to bolo fajn, ale verbalizovať myšlienky ma veľmi vyčerpáva.
Najradšej chodím na prechádzky do lesa.
Kráčam a som ticho. Pokojne by som sa tam túlala celý deň. Som trošku „strašpytel“, takže vždy musím so sebou do lesa niekoho vytiahnuť. S mojím mužom chodím najradšej, nemusíme sa rozprávať, je príjemné cítiť sa bezpečne, byť ticho a počúvať vtáčiky. Trochu ho musím nútiť, tak raz za dva týždne sa mi to podarí. Nepotrebujem podávať veľké športové výkony, stačí mi odísť od civilizácie.
Práve včera som upratovala záhradu po zime.
Má 14 árov, neustále je v nej čo robiť, až to človeka prestane baviť, ale zmysel pre krásno mi nedovoľuje prestať. Zakladala som ju pred desiatimi rokmi, učila sa za pochodu, kupovala knižky aj Záhradkára, predala som obraz, a okamžite letela do záhradníctva. Bolo to veľmi intenzívne, teraz mám však rozdelenú hlavu, či to chcem až do tejto miery, ako som to naštartovala.
Nemám výčitky, keď nič nerobím.
Mám sa rada, rada spím, rada som lenivá. Ale dlhé sedenia v krčme, to nevydržím, mám nervózne nohy, už by som išla von, prejsť sa, alebo do inej krčmy. Sladkosti, to je jediné, v čom sa musím krotiť. Mladšia dcéra mala obdobie, keď prepadla vášni v pečení. Dala si potom decentne jeden kúsok, muž tiež jeden, staršia dcéra si nedala nič, a ja som to zožrala všetko. Chvalabohu, už to dcéru prešlo.
Začala som si viac strážiť svoj čas.
Prešla som z opačného extrému, keď som bola pre všetkých naokolo bútľavá vŕba, dnes začínam mať pocit, že som až osamelá. Pokiaľ sme bývali v centre Nitry, často sme sa stretávali celé rodiny, stále sme niečo organizovali. Ako sme sa odsťahovali na dedinu, celé sa to rozpadlo. Neviem, či to je vekom, aj deti vyrástli, alebo tou dedinou. Len občas sa stretnem s kamarátkami.
Niekedy sa zapozerám tak, že nepočujem.
Vizuálna stránka ma dokáže úplne vtiahnuť, som ako malé decko. Stalo sa mi, že ma pozvali na Pecha Kucha (výtvarníci tam prezentujú v rýchlom slede svoje práce, pozn. red.) a ja som si nič nepripravila, ani raz si to nevyskúšala, sadla si do hľadiska a totálne sa zapozerala. Zrazu som bola na rade. Pár vecí som skomentovala, potom som ďalšie tri obrázky bola ticho, totálny trapas. V ateliéri viem o svojich obrazoch hovoriť, ale pred davom som strašná trémistka, navyše ten časový stres! Verejným prezentáciám sa vyhýbam a odvtedy ešte oveľa viac.
Som rada, keď som rozhodnutá.
Nepredlžujem zbytočne ten čas, keď je všetko na vode a neviem, čo bude. Nemám rada, keď je otvorených viacero možností. Väčšinou sa rozhodujem intuitívne, neviem si písať zoznamy. Ani poznámky. Veľmi sa mi páči, ako si ich robia niektorí výtvarníci v skicároch, vedia sa vrátiť k tomu, čo vtedy riešili. Bola som odhodlaná robiť to tiež, ale nevydržala som. Väčšinu vecí mám v hlave, a potom to zrazu vyšumí. Asi to tak má byť, že zabudnem.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.