Na rôznych obrazoch či freskách môžeme na stole pred Kristom vidieť často naozaj bársčo. Niektorí umelci sa neostýchali a dokázali bachnúť na pekný, vyžehlený biely obrus to, čo vídali u seba na sviatky doma, takže netreba byť zaskočený, keď človek zrazu v galérii vidí, ako dvanásti apoštoli robia pozadie dochrumkava vypečenej a zlatisto ligotavej husi.
.len chlieb a víno
Niektorí – očividní askéti – sa zase rozhodli, že také sväté osoby v taký výnimočný deň by predsa nevzali do úst nič iné, len víno premenené na krv a chlieb, čo sa stal telom. Takže partička trinástich posedkáva pri smutnom, prázdnom stole, na ktorom sú nejaké čaše, nekvasené chleby, a to je všetko a nič viac nebude. Niektorí môžu namietať: to im už všetko spratali slúžky a víno s lámaním chleba bol posledný chod. Majú pravdu len v tom poslednom.
Pri židovskej večeri na sviatok baránka sa naozaj ako posledné lámu nekvasené chleby a zapijú sa doplna naliatym pohárom vína. No okolo roku 33 sa veru neservírovalo na ruský spôsob, to jest po jednotlivých chodoch, ktoré sa po dojedení odnesú. Jedlo sa všetko naraz predložené na misách.
.sederova večera
Treba priznať, že na rozdiel od asketických a možno nie až takých dôsledných kolegov, Leonardo Da Vinci si urobil veru poctivý a na tú dobu až precízny prieskum. Dnes by sme povedali „risŕdž“. A to, čo vidíme na jeho slávnej Poslednej večeri, je asi naozaj pokus o malú rekonštrukciu toho, čo mohol Ježiš v tej dobe ponúkať svojim učeníkom.
Podľa všetkého išlo o takzvanú Sederovu večeru, ktorou sa začínajú sviatky nekvasených chlebov. A práve vtedy sa podáva všetko, čo nájdeme u Leonarda na Ježišovom stole. V prvom rade je to pečená kosť s mäsom – možno práve jahňacina, varené vajíčka, rôzne reďkvičky, nádoba so slanou vodou, do ktorej sa zelenina a vajíčka pri konzumácii namáčajú, víno – no a samozrejme, aj obligátne nekvasené chleby. Nakoniec sa podáva aj dezert v podobe zmesi jablka, mandlí, a datlí, ktorý sa volá charoset.
Niektorých môže zmiasť, že na stole sa ešte nachádza niečo, čo pripomína zavináča. Áno, v niektorých prípadoch sa pri Sederovej večeri podávala aj marinovaná ryba. Pozor! Nie však kvasená. Čokoľvek kvasené, vrátane naložených zelenín, muselo byť v tom čase z domu odstránené a spálené. Večera mala totiž pripomínať útek do Egypta, keď sa ľudia museli zbaliť tak rýchlo, že ani chleby nestačili vykysnúť.
.okrúhly stôl pre Briana
Podobne hĺbkový prieskum si o tomto momente urobila asi aj najslávnejšia komediálna skupina všetkých čias – Lietajúci cirkus Montyho Pythona, keď sa rozhodla urobiť film o Ježišovi Kristovi a poštekliť na tých správnych miestach všetkých puritánov a fanatikov. V prvých verziách scenára vraj uvažovali, že hlavný hrdinom bude samotný Kristus, a nie jeho dvojník Brian. No a jednou z najvtipnejších scén mala byť tá, keď si Ježiš príde objednať stôl na poslednú večeru. A oni mu furt núkajú okrúhly. Ježiš nie je s touto voľbou vonkoncom spokojný, má totiž o večeri veľmi presnú, až ikonografickú predstavu. Napokon im musí hranatý stôl nakresliť.
Skeč sa opiera o skutočné reálie, napokon, viacerí z Montypythonov vyštudovali históriu. V tej dobe sa hodovalo v poloľahu na špeciálnych drevených alebo kamenných ležadlách a tie boli zásadne uložené do tvaru podkovy. Jedlo sa bralo buď z jedného veľkého okrúhleho stola alebo mal každý pre seba apartný malý stolíček. Tento historický fakt už musel ignorovať aj polyhistor Leonardo. Inak by sa mu asi ťažko podarilo vytvoriť z pololežiacich trinástich chlapov takú podmanivú a na prvý pohľad rozpoznateľnú kompozíciu, akou jeho Posledná večera nesporne je.
.autor je scenárista.
Urobme si nekvasený chlieb/
Ak by sa chcel niekto vžiť do doby, keď sa chodilo po vode, premieňala sa voda na víno a utišovali sa búrky, alebo by chcel podarovať adrenalínový zážitok dobrému kamarátovi v podobe autentickej poslednej večere, tu je pre neho dobrá rada. Nestačí, že hodí jahňa do rúry, natrhá prvé reďkvičky v parenisku, skočí po fľašku červeného a navlečie sa do tógy. Kdeže. Ešte treba pekne napiecť nekvasený chlieb. A nepančovať to nejakým macesom! Postup je jednoduchý a mal by ho zvládnuť takmer každý, pokiaľ nie je veľmi spomalený. Dôležité totiž je, aby od zamiesenia po upečenie chleba neprebehlo viac ako dvadsať minút. Potom sa už totiž ako nekvasený neráta. Skrátka, už tam nejaké tie procesy prebehnú a už to nie je echt. Takže, ako na to? Zmiešame vraj 350 gramov hladkej múky – puristi si ju, samozrejme, aj dopestujú a namelú – s tromi deckami vody, jednou lyžičkou soli a jedným aj pol deci oleja. Vymiešame vláčne cesto, rozdelíme ho na pätnásť častí, z ktorých vytvarujeme placky. Následne placky nasucho opražíme na suchej panvici. Necháme vychladnúť, a potom lámeme a dávame svojím učeníkom hovoriac.
.len chlieb a víno
Niektorí – očividní askéti – sa zase rozhodli, že také sväté osoby v taký výnimočný deň by predsa nevzali do úst nič iné, len víno premenené na krv a chlieb, čo sa stal telom. Takže partička trinástich posedkáva pri smutnom, prázdnom stole, na ktorom sú nejaké čaše, nekvasené chleby, a to je všetko a nič viac nebude. Niektorí môžu namietať: to im už všetko spratali slúžky a víno s lámaním chleba bol posledný chod. Majú pravdu len v tom poslednom.
Pri židovskej večeri na sviatok baránka sa naozaj ako posledné lámu nekvasené chleby a zapijú sa doplna naliatym pohárom vína. No okolo roku 33 sa veru neservírovalo na ruský spôsob, to jest po jednotlivých chodoch, ktoré sa po dojedení odnesú. Jedlo sa všetko naraz predložené na misách.
.sederova večera
Treba priznať, že na rozdiel od asketických a možno nie až takých dôsledných kolegov, Leonardo Da Vinci si urobil veru poctivý a na tú dobu až precízny prieskum. Dnes by sme povedali „risŕdž“. A to, čo vidíme na jeho slávnej Poslednej večeri, je asi naozaj pokus o malú rekonštrukciu toho, čo mohol Ježiš v tej dobe ponúkať svojim učeníkom.
Podľa všetkého išlo o takzvanú Sederovu večeru, ktorou sa začínajú sviatky nekvasených chlebov. A práve vtedy sa podáva všetko, čo nájdeme u Leonarda na Ježišovom stole. V prvom rade je to pečená kosť s mäsom – možno práve jahňacina, varené vajíčka, rôzne reďkvičky, nádoba so slanou vodou, do ktorej sa zelenina a vajíčka pri konzumácii namáčajú, víno – no a samozrejme, aj obligátne nekvasené chleby. Nakoniec sa podáva aj dezert v podobe zmesi jablka, mandlí, a datlí, ktorý sa volá charoset.
Niektorých môže zmiasť, že na stole sa ešte nachádza niečo, čo pripomína zavináča. Áno, v niektorých prípadoch sa pri Sederovej večeri podávala aj marinovaná ryba. Pozor! Nie však kvasená. Čokoľvek kvasené, vrátane naložených zelenín, muselo byť v tom čase z domu odstránené a spálené. Večera mala totiž pripomínať útek do Egypta, keď sa ľudia museli zbaliť tak rýchlo, že ani chleby nestačili vykysnúť.
.okrúhly stôl pre Briana
Podobne hĺbkový prieskum si o tomto momente urobila asi aj najslávnejšia komediálna skupina všetkých čias – Lietajúci cirkus Montyho Pythona, keď sa rozhodla urobiť film o Ježišovi Kristovi a poštekliť na tých správnych miestach všetkých puritánov a fanatikov. V prvých verziách scenára vraj uvažovali, že hlavný hrdinom bude samotný Kristus, a nie jeho dvojník Brian. No a jednou z najvtipnejších scén mala byť tá, keď si Ježiš príde objednať stôl na poslednú večeru. A oni mu furt núkajú okrúhly. Ježiš nie je s touto voľbou vonkoncom spokojný, má totiž o večeri veľmi presnú, až ikonografickú predstavu. Napokon im musí hranatý stôl nakresliť.
Skeč sa opiera o skutočné reálie, napokon, viacerí z Montypythonov vyštudovali históriu. V tej dobe sa hodovalo v poloľahu na špeciálnych drevených alebo kamenných ležadlách a tie boli zásadne uložené do tvaru podkovy. Jedlo sa bralo buď z jedného veľkého okrúhleho stola alebo mal každý pre seba apartný malý stolíček. Tento historický fakt už musel ignorovať aj polyhistor Leonardo. Inak by sa mu asi ťažko podarilo vytvoriť z pololežiacich trinástich chlapov takú podmanivú a na prvý pohľad rozpoznateľnú kompozíciu, akou jeho Posledná večera nesporne je.
.autor je scenárista.
Urobme si nekvasený chlieb/
Ak by sa chcel niekto vžiť do doby, keď sa chodilo po vode, premieňala sa voda na víno a utišovali sa búrky, alebo by chcel podarovať adrenalínový zážitok dobrému kamarátovi v podobe autentickej poslednej večere, tu je pre neho dobrá rada. Nestačí, že hodí jahňa do rúry, natrhá prvé reďkvičky v parenisku, skočí po fľašku červeného a navlečie sa do tógy. Kdeže. Ešte treba pekne napiecť nekvasený chlieb. A nepančovať to nejakým macesom! Postup je jednoduchý a mal by ho zvládnuť takmer každý, pokiaľ nie je veľmi spomalený. Dôležité totiž je, aby od zamiesenia po upečenie chleba neprebehlo viac ako dvadsať minút. Potom sa už totiž ako nekvasený neráta. Skrátka, už tam nejaké tie procesy prebehnú a už to nie je echt. Takže, ako na to? Zmiešame vraj 350 gramov hladkej múky – puristi si ju, samozrejme, aj dopestujú a namelú – s tromi deckami vody, jednou lyžičkou soli a jedným aj pol deci oleja. Vymiešame vláčne cesto, rozdelíme ho na pätnásť častí, z ktorých vytvarujeme placky. Následne placky nasucho opražíme na suchej panvici. Necháme vychladnúť, a potom lámeme a dávame svojím učeníkom hovoriac.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.