Niet veľa firiem na Slovensku, ktoré by sa mohli v kategórii desať- a viacmiliónových zákaziek pochváliť bohatším „portfóliom“ než Váhostav. Triviálny audit diaľničných aj iných tendrov za posledných, povedzme, desať rokov pritom jasne preukáže, že firme sa darilo za Fica nepomerne lepšie, než za Radičovej či Dzurindu. Preto sa urbánna legenda, že Široký patrí medzi zakladajúcich akcionárov Smeru, bude dať podoprieť vagónom listinnej dokumentácie.
Toto je dôležité najmä preto, lebo bez väzby na politickú stranu by podozrenie na kriminálne „podnikanie“ firmy, ktoré sa v súvislosti s oddlžovaním obnažuje, nemohlo rozkvitnúť. Reštrukturalizácia, ktorú sledujeme, predsa nie je ochranou Váhostavu pred veriteľmi – čo je všeobecný zámer zákona – ale pokusom využiť nedostatky zákona na okradnutie časti veriteľov. A pozor: úmyselná fáza sa nezačína dnešnou insolventnosťou, ale už momentom, keď sa s malými dodávateľmi podpisovali zmluvy. Všetky indície totiž pracujú v prospech domnienky, že nezaplatenie objednaných prác cestou „reštrukturalizácie“ bolo od počiatku súčasťou „podnikateľského plánu“. Ale aj keby tam tento prvotný úmysel nebol – kto chce veriť, môže – straty by mal znášať Váhostav. Veď predsa nie drobní dodávatelia, ale manažéri a vlastníci Váhostavu nesú zodpovednosť za to, ak boli ponuky, s ktorými „vyhrali“ diaľničné tendre, podstrelené (sic). Hoci „iba“ z neznalosti či nedbanlivosti.
Kompozícia schránkových firiem za Prvou a Druhou strategickou (čo sú slovenskí akcionári), ktoré vyrástli na Cypre, Novom Zélande a podobne, zakladá dôvodné podozrenie, že medzi koncovými vlastníkmi, ktorí sa skrývajú za kostarickými právnikmi, môžu byť zaujímavé osoby. Napríklad tie, ktoré držia podiely ako „nepeňažné vklady“ za to, že využívajú svoj politický vplyv v prospech firmy. V situácii, keď každý vie, že Váhostav rovná sa Široký, nevidieť evidentnejší a silnejší dôvod na schránkovú štruktúru (končiacu sa piatimi podielmi po 20 percent) než ten, že zakrýva ozrutný konflikt záujmov verejných činiteľov. Zo štruktúry je predsa zrejmé, že výnosy si delí viac subjektov. A vylúčené nie je dokonca ani to, že v konzorciu fantómových vlastníkov nie je Široký ani len dominantným spoločníkom...
Mimochodom, schránková kolónia veriteľov pre zmenu nahráva podozreniu, že v reštrukturalizácii sa rozdeľujú aj peniaze, ktoré reálne nikdy do firmy neprišli. A inštitút „nezabezpečeného veriteľa“ tak slúži na to, aby si niekto vybral 15 percent z fiktívnej pôžičky. Rovnako zničujúca je aj indícia o prepojení časti veriteľov na pašerákov zbraní, kde je spojivom osoba vo veriteľskom výbore zastupujúca schránku Lumark.
Váhostav vyzerá na príbeh so všetkými atribútmi organizovaného zločinu. A Smer je v ňom po uši až do tej miery, že celkom nevidieť ani len teoretický spôsob vysvetlenia, ktorým by rozohnal nahromadené podozrenia. Nedá sa.
Viac o kauze Váhostav v článku "Širokého kombinatorika"
Toto je dôležité najmä preto, lebo bez väzby na politickú stranu by podozrenie na kriminálne „podnikanie“ firmy, ktoré sa v súvislosti s oddlžovaním obnažuje, nemohlo rozkvitnúť. Reštrukturalizácia, ktorú sledujeme, predsa nie je ochranou Váhostavu pred veriteľmi – čo je všeobecný zámer zákona – ale pokusom využiť nedostatky zákona na okradnutie časti veriteľov. A pozor: úmyselná fáza sa nezačína dnešnou insolventnosťou, ale už momentom, keď sa s malými dodávateľmi podpisovali zmluvy. Všetky indície totiž pracujú v prospech domnienky, že nezaplatenie objednaných prác cestou „reštrukturalizácie“ bolo od počiatku súčasťou „podnikateľského plánu“. Ale aj keby tam tento prvotný úmysel nebol – kto chce veriť, môže – straty by mal znášať Váhostav. Veď predsa nie drobní dodávatelia, ale manažéri a vlastníci Váhostavu nesú zodpovednosť za to, ak boli ponuky, s ktorými „vyhrali“ diaľničné tendre, podstrelené (sic). Hoci „iba“ z neznalosti či nedbanlivosti.
Kompozícia schránkových firiem za Prvou a Druhou strategickou (čo sú slovenskí akcionári), ktoré vyrástli na Cypre, Novom Zélande a podobne, zakladá dôvodné podozrenie, že medzi koncovými vlastníkmi, ktorí sa skrývajú za kostarickými právnikmi, môžu byť zaujímavé osoby. Napríklad tie, ktoré držia podiely ako „nepeňažné vklady“ za to, že využívajú svoj politický vplyv v prospech firmy. V situácii, keď každý vie, že Váhostav rovná sa Široký, nevidieť evidentnejší a silnejší dôvod na schránkovú štruktúru (končiacu sa piatimi podielmi po 20 percent) než ten, že zakrýva ozrutný konflikt záujmov verejných činiteľov. Zo štruktúry je predsa zrejmé, že výnosy si delí viac subjektov. A vylúčené nie je dokonca ani to, že v konzorciu fantómových vlastníkov nie je Široký ani len dominantným spoločníkom...
Mimochodom, schránková kolónia veriteľov pre zmenu nahráva podozreniu, že v reštrukturalizácii sa rozdeľujú aj peniaze, ktoré reálne nikdy do firmy neprišli. A inštitút „nezabezpečeného veriteľa“ tak slúži na to, aby si niekto vybral 15 percent z fiktívnej pôžičky. Rovnako zničujúca je aj indícia o prepojení časti veriteľov na pašerákov zbraní, kde je spojivom osoba vo veriteľskom výbore zastupujúca schránku Lumark.
Váhostav vyzerá na príbeh so všetkými atribútmi organizovaného zločinu. A Smer je v ňom po uši až do tej miery, že celkom nevidieť ani len teoretický spôsob vysvetlenia, ktorým by rozohnal nahromadené podozrenia. Nedá sa.
Viac o kauze Váhostav v článku "Širokého kombinatorika"
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.