Tým, že Sovieti bojovali proti okupačným jednotkám na predtým neslobodnom území, vytlačili ich odtiaľto a nastolili domácu (a nie vlastnú sovietsku) správu, nepochybne Slovensko oslobodzovali. A zbavovali nás nielen nacistického područia a ľudáckej totality, ale oslobodzovali aj územia južného Slovenska, zabraté predtým Maďarskom.
Pri pohľade na povojnový vývoj v rokoch 1945 až 1947, respektíve 1948 v krajinách neskoršieho sovietskeho bloku, sa nám celkom prirodzene ukáže prvoplánové spojenie medzi prítomnosťou Červenej armády a nastolením komunistických režimov. Aj tu však treba opatrne a konkrétne rozlišovať, kde sa Sovieti správali ako skutoční dobyvatelia a kde bolo zasahovanie Moskvy do vnútorných pomerov a ďalšieho vývoja slabé. Zatiaľ čo v Poľsku, Maďarsku či na Balkáne bol vplyv Červenej armády a Stalina na presadenie komunistickej dominancie úplne evidentný, situácia vo Fínsku a Československu je výrazne iná.
Povojnové Československo síce nebolo obnovením predvojnového demokratického štátu, ale malo k nemu bližšie ako k totalitným režimom slovenského štátu či Československej socialistickej republiky, nevraviac o porovnaní s Protektorátom Čechy a Morava. Takže politicky išlo o oslobodenie, lebo umožňovalo vytvorenie slobodnejšieho politického režimu, aký bol predtým. To samozrejme neznamená, že nevieme pomenovať nedemokratické defekty povojnového režimu: početné a programové obmedzenie politických strán, vyčlenenie, súdenie či nútené presídlenie Nemcov, Maďarov a vojnových kolaborantov; často subjektívne realizované majetkové presuny a podobne.
Povojnový režim tzv. ľudovej demokracie (nemýliť si s „ľudovou demokraciou“ po februári 1948) prirodzene rehabilitoval dovtedy ilegálne prúdy slovenskej politiky a spoločnosti – komunistov a demokratov – a zakázal činnosť predošlej štátostrany, HSĽS. Masy pospolitých ľudákov sa však bez problémov stávali členmi demokratickej aj komunistickej strany. Vplyv Moskvy na neskoršie víťazstvo komunistov v Československu bol malý, respektíve v porovnaní s ďalšími krajinami východného bloku zanedbateľný. Rozhodovala hlavne aktivita a vôľa po moci miestnych, najmä českých komunistov. Rozhodujúca časť najmä českej spoločnosti bola po vojne nastavená na socializmus a k jeho výraznej akceptácii prispel aj vcelku pozitívny obraz Sovietskeho zväzu a Červenej armády, ktorá sa práve na československom území správala najpriateľskejšie. Tisícky odvlečených, znásilnených či okradnutých Čechov a Slovákov bol síce na naše pomery zarážajúce, ale ak to porovnáme so správaním Sovietov na skutočne nepriateľských a protisovietskych teritóriách, vyznieva inak.
Áno, Červená armáda sa na mnohých územiach správala „dobyvateľsky“. Ale podobné negatívne prejavy, prirodzene, neobišli ani americkú či iné spojenecké armády, aj keď v menšom meradle. Treba si však uvedomiť, že vojna na východe bola diametrálne odlišná od vojny na západnom fronte.
.autor je historik, pôsobí v Múzeu SNP. Napísal knihy Slovenskí demokrati 44 – 48 a Slovenskí komunisti v rokoch 1939 – 1944.
Pri pohľade na povojnový vývoj v rokoch 1945 až 1947, respektíve 1948 v krajinách neskoršieho sovietskeho bloku, sa nám celkom prirodzene ukáže prvoplánové spojenie medzi prítomnosťou Červenej armády a nastolením komunistických režimov. Aj tu však treba opatrne a konkrétne rozlišovať, kde sa Sovieti správali ako skutoční dobyvatelia a kde bolo zasahovanie Moskvy do vnútorných pomerov a ďalšieho vývoja slabé. Zatiaľ čo v Poľsku, Maďarsku či na Balkáne bol vplyv Červenej armády a Stalina na presadenie komunistickej dominancie úplne evidentný, situácia vo Fínsku a Československu je výrazne iná.
Povojnové Československo síce nebolo obnovením predvojnového demokratického štátu, ale malo k nemu bližšie ako k totalitným režimom slovenského štátu či Československej socialistickej republiky, nevraviac o porovnaní s Protektorátom Čechy a Morava. Takže politicky išlo o oslobodenie, lebo umožňovalo vytvorenie slobodnejšieho politického režimu, aký bol predtým. To samozrejme neznamená, že nevieme pomenovať nedemokratické defekty povojnového režimu: početné a programové obmedzenie politických strán, vyčlenenie, súdenie či nútené presídlenie Nemcov, Maďarov a vojnových kolaborantov; často subjektívne realizované majetkové presuny a podobne.
Povojnový režim tzv. ľudovej demokracie (nemýliť si s „ľudovou demokraciou“ po februári 1948) prirodzene rehabilitoval dovtedy ilegálne prúdy slovenskej politiky a spoločnosti – komunistov a demokratov – a zakázal činnosť predošlej štátostrany, HSĽS. Masy pospolitých ľudákov sa však bez problémov stávali členmi demokratickej aj komunistickej strany. Vplyv Moskvy na neskoršie víťazstvo komunistov v Československu bol malý, respektíve v porovnaní s ďalšími krajinami východného bloku zanedbateľný. Rozhodovala hlavne aktivita a vôľa po moci miestnych, najmä českých komunistov. Rozhodujúca časť najmä českej spoločnosti bola po vojne nastavená na socializmus a k jeho výraznej akceptácii prispel aj vcelku pozitívny obraz Sovietskeho zväzu a Červenej armády, ktorá sa práve na československom území správala najpriateľskejšie. Tisícky odvlečených, znásilnených či okradnutých Čechov a Slovákov bol síce na naše pomery zarážajúce, ale ak to porovnáme so správaním Sovietov na skutočne nepriateľských a protisovietskych teritóriách, vyznieva inak.
Áno, Červená armáda sa na mnohých územiach správala „dobyvateľsky“. Ale podobné negatívne prejavy, prirodzene, neobišli ani americkú či iné spojenecké armády, aj keď v menšom meradle. Treba si však uvedomiť, že vojna na východe bola diametrálne odlišná od vojny na západnom fronte.
.autor je historik, pôsobí v Múzeu SNP. Napísal knihy Slovenskí demokrati 44 – 48 a Slovenskí komunisti v rokoch 1939 – 1944.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.