Jemenská republika vyzerá na mape trochu ako krivolaký obdĺžnik. Je to najchudobnejší štát na Arabskom polostrove. Zároveň je to však krajina, ktorá na Arabskom polostrove ako prvá získala nezávislosť – začiatkom 20. storočia sa osamostatnila od Osmanskej ríše.
.keď hranice kreslili Turci a Briti
Vývoj Jemenu bol však búrlivý. Osmanskí Turci v roku 1872 dobyli Severný Jemen a za jeho metropolu určili mesto Saná – to je hlavným mestom Jemenu dodnes. Južný Jemen, kde sa nachádzal rušný prístav Aden, bol predmetom záujmu Britov, ktorí tu potrebovali vhodné miesto na zastávku lodí, čo sa pod ich vlajkou plavili do Indie, a tento záujem časom prerástol do priameho vyhlásenia britského protektorátu. Briti mali teda Aden a okolité územie, sever Jemenu zostal Turkom. Hranica medzi severom a juhom Jemenu bola oficiálne zakreslená v roku 1904, keď spolu Turci a Briti uzavreli dohodu.
Severný Jemen sa v roku 1918 od Osmanov osamostatnil a na jeho území vzniklo kráľovstvo. Zato Južný Jemen zostával pod kontrolou Britov. Vládcovia Severného Jemenu považovali britskú koloniálnu prítomnosť na Arabskom polostrove za vážny problém. V tom období ich ovplyvnil aj násirizmus – nacionalistická filozofia egyptského prezidenta Gamála Abd an-Násira. Násir vytvoril myšlienkový systém arabského nacionalizmu, ktorý bol hnacou silou pre mnohé protikoloniálne hnutia a politikov.
„To, čo bolo odobraté násilím, možno si späť vziať tiež len násilím,“ vyhlásil Arabmi zbožňovaný líder Násir a jeho príklad inšpiroval aj Severný Jemen pri pokuse pripojiť Južný Jemen k svojmu územiu. To sa však nepodarilo a Briti v reakcii na tento pokus iniciovali vznik Federácie južných arabských emirátov – ktorá bola pod ich ochranou. Nasledovalo obdobie, na ktoré Briti spomínajú veľmi neradi.
.vítaný spojenec Sovietov
Bolo to obdobie krvavých nepokojov. Veľká Británia o svoj vplyv v regióne dlho bojovala. Britská politická správa aj vojenské jednotky tu čelili mnohým partizánskym útokom, atentátom a vzburám. V Londýne postupne silnelo vedomie, že ústup bude zrejme nevyhnutný. Politické usporiadanie sveta sa menilo a pre Britániu začali byť takto náročne udržiavané územia skôr príťažou. To sa potvrdilo v roku 1967, keď došlo k dočasnému uzavretiu pre Britov takého významného Suezského prieplavu. A tak sa Briti pred koncom roka 1967 z Jemenu stiahli – definitívne. Problém spočíval v tom, že odchod bol vyhlásený v časovej tiesni a prebehol chaoticky – bez toho, aby zúčastnené strany rokovaním získali politický vzorec pre ďalšie fungovanie oblasti. Nedošlo k oficiálnemu odovzdaniu moci a vláda, ktorú Briti v Južnom Jemene ponechali, v podstate nefungovala, keďže ju tvorili buď neskúsení štátni zamestnanci, alebo otvorene protibritsky naladení Jemenčania. Výsledkom bolo zrútenie všetkého, čo tu Briti vybudovali a za vysokú cenu udržiavali.
Na mieste britského panstva vznikla Juhojemenská ľudová republika, tú však onedlho ovládli marxisti. Z Južného Jemenu sa stal socialistický štát Jemenská ľudovodemokratická republika so všetkým, čo k tomu patrí – prišlo k znárodneniu firiem, uzákoneniu vlády jednej strany a aj tá obmedzená sloboda slova, ktorá dovtedy jestvovala, sa skončila. Sovietsky zväz si nového spojenca na Arabskom polostrove ocenil hospodárskou podporou. Tak ako ZSSSR financoval napríklad Kubu, tak dotoval aj komunistický Južný Jemen.
Prístav Aden bol pre Sovietov strategicky dôležitý a už vtedy, pod kuratelou jemenských i sovietskych marxistov, sa stal azylom pre mnohé teroristické skupiny s nacionalistickou aj islamistickou ideológiou. Ako uvádza Aaron Edwards, prednášateľ na Royal Military Academy v Sandhurste a autor knihy Mad Mitch's Tribal Law: Aden and the End of Empire, práve prítomnosť týchto skupín na území Južného Jemenu zasiala semená neistoty a nestability, ktorých plody v podobe bezpečnostných rizík dnes Západ voľky-nevoľky žne.
.zjednotenie s otáznikmi
Záver studenej vojny priniesol marxistickej jemenskej republike na juhu rýchly koniec. Rada vzájomnej hospodárskej pomoci zanikla, vyschli dotácie zo Sovietskeho zväzu, a to urýchlilo proces zjednotenia „dvoch Jemenov“. Nebolo to bezbolestné, ale historicky nevyhnutné spojenie – a po ňom sa rozbehla modernizácia Jemenskej republiky.
Niektoré rozpory a deliace línie však pretrvali. Na juhu stále pôsobia separatistické hnutia, ktoré v roku 1994 vyvolali občiansku vojnu. V nej sa na stranu separatistov postavila susedná Saudská Arábia, pretože silný zjednotený Jemen vnímala ako hrozbu. Počas občianskej vojny bola na juhu dokonca vyhlásená separatistická republika, v medzinárodnej komunite však nebola oficiálne nikdy uznaná. Po porážke separatistických povstalcov a dobytí Adenu sa jednota Jemenu ešte v roku 1994 obnovila. Separatizmus na juhu však nevymizol a práve teraz je ďalším faktorom, ktorý prispieva k súčasnej nestabilite Jemenu.
V roku 2011 otriasli Jemenom nepokoje, ktoré sa inšpirovali Arabskou jarou v Egypte a v Tunisku. Jemenčania väčšinovo vystúpili proti prezidentovi Alímu Abdalláhovi Sálihovi, ktorý bol pri moci už od roku 1990 ako prezident zjednotenej krajiny, a ešte predtým bol od roku 1978 prezidentom Severného Jemenu. To dohromady predstavovalo vyše 33 rokov vlády – a čoraz autoritatívnejšej. Ešte počas týchto nepokojov sa objavili vážne úvahy, či juh Jemenu opäť nevyhlási nezávislosť. Hnutie za Južný Jemen, nazývané aj al-Hirak, na juhu stále rozširuje svoj vplyv. Po povstaní šiítskych húsíovcov, ktoré vypuklo minulý rok, opäť presadzuje svoju agendu. Zdá sa, že Jemenu znovu hrozí rozpad. A čo je ešte horšie, tento chudobný, ale strategicky významný štát, ktorý bol vo svojich dejinách predmetom záujmu veľmocí, môže byť rozbuškou širšieho konfliktu.
.sunniti verzus šiíti
Jemen je chudobná krajina s malými zásobami ropy a s obyvateľstvom, ktoré trpí vysokými cenami potravín a sociálnou neistotou. Navyše je roztrieštený a centrálna vláda má na značnej časti jeho územia slabú moc. O to väčšie právomoci si udržujú kmeňové štruktúry; hlavami niektorých oblastí sú náčelníci. Centrálna vláda má pevnú pozíciu iba v hlavnom meste a v jeho okolí. Zvyšok Jemenu žije do značnej miery vlastným životom. Komunikácia s vládou, nieto ešte poslušnosť voči nej, závisí od blahovôle náčelníkov. To vytvára ideálne prostredie na korupciu, chaos, kriminalitu, nerušené pôsobenie protivládnych povstalcov i teroristov. Od začiatku povstania húsíovcov bol prezident Hádí najskôr v domácom väzení, teraz je na úteku. Vzniklo ničivé politické vákuum, v ktorom už bojuje prakticky každý proti každému.
Húsíovci, ktorí proti centrálnej vláde prezidenta Hádího povstali vlani v septembri, sú prívržencami šiítskej vetvy islamu, nazývanej zaídizmus. Ich cieľom je vytvoriť územia, kde bude tento islam dominovať. Sú odhodlaní obnoviť svoju moc, keďže v severnej časti Jemenu boli až do roku 1962 dominantnou silou. (Meno húsíovci používajú títo zaídisti podľa svojho vodcu Husajna Badr al-Dín al-Húsího, ktorý viedol ich povstanie ešte v roku 2004 a v tejto rebélii bol aj zabitý.)
Počas Arabskej jari v roku 2011 boli húsíovci na strane protestujúcich proti prezidentovi Sálihovi, no po tom, čo na Sálihovo miesto nastúpil prezident Hádí, postavili sa aj proti nemu, pretože navrhol federatívne usporiadanie krajiny, ktoré im podľa nich neposkytlo dostatočnú autonómiu.
Húsíovcov podporuje Irán, dominantne šiítska krajina. Zatiaľ otvorene priznáva len nevojenskú pomoc, v skutočnosti však stojí za celou armádou húsíovcov, financuje ju a cvičí jej bojovníkov, aby posilnil pozíciu šiítskeho islamu, a tým aj samotného Iránu v regióne.
Proti húsíovcom stojí jemenská armáda, zle zorganizovaná a navyše nie úplne lojálna voči prezidentovi Hádímu. Časť armády podporuje bývalého prezidenta Sáliha, zvrhnutého počas Arabskej jari.
Húsiovcov chce poraziť aj koalícia iných štátov vedená Saudskou Arábiou. Pre Saudskú Arábiu sa situácia diametrálne obrátila. Kým v minulom storočí pozerala nedôverčivo na možnosť, že by vznikol silný jednotný Jemen, dnes sa hrozí inej alternatívy – že by sa Jemen roztrieštil ešte väčšmi ako dosiaľ a stal sa pareniskom terorizmu podobne ako Afganistan. Okrem toho ako sunnitská krajina nepotrebuje, aby v Jemene nadobudli dominantné postavenie šiíti – a aby sa tým posilnil Irán. Saudovia v Jemene zasiahli leteckými údermi, tie sú však kontroverzné. Postup húsíovcov viditeľne nespomalili, zato zanechali množstvo obetí v utečeneckých táboroch.
.hrozby prekračujú hranice
Húsíovci majú ešte jedného zaprisahaného nepriateľa – al-Káidu. „Ak ja a bojovník z al-Káidy bojujeme v tých istých zákopoch proti húsíovcom, tak v tom prípade sme my dvaja bratia, bratia v zbrani,“ uviedol v exkluzívnej reportáži pre BBC kmeňový náčelník Zijád al-Maždalí z jemenskej provincie Baidá. A to je problém súčasného zápasu o podobu Jemenu – ak húsíovci prehrajú, kto ovládne tento zúbožený štát? Al-Káida, ktorá tu už dlhodobo pôsobí a vysiela odtiaľto svojich ľudí do útokov aj na Západ? Pravdepodobnosť však hovorí, že by to mohlo byť ešte oveľa horšie.
Reálnou hrozbou pre Jemen je totiž Islamský štát. Niektorí sunniti v Jemene sa tak obávajú húsíovcov a vôbec šiítov, že podporujú IS. Považujú ho za silnejšiu záštitu a bojaschopnejšiu organizáciu, než je al-Káida. Hovoria, že Islamský štát im pomôže navždy sa zbaviť šiítov a presadiť sunnitskú vetvu islamu, pretože na rozdiel od al-Káidy nielen útočí, ale aj skutočne spravuje územia, ktoré získal.
Západ s hrôzou hľadí na vývoj v Jemene a zvažuje svoj postup. Situácia je tu však ešte komplikovanejšia ako v Sýrii a možných „šťastných koncov“ je ešte menej. Zato negatívne scenáre sa množia geometrickým radom.
.keď hranice kreslili Turci a Briti
Vývoj Jemenu bol však búrlivý. Osmanskí Turci v roku 1872 dobyli Severný Jemen a za jeho metropolu určili mesto Saná – to je hlavným mestom Jemenu dodnes. Južný Jemen, kde sa nachádzal rušný prístav Aden, bol predmetom záujmu Britov, ktorí tu potrebovali vhodné miesto na zastávku lodí, čo sa pod ich vlajkou plavili do Indie, a tento záujem časom prerástol do priameho vyhlásenia britského protektorátu. Briti mali teda Aden a okolité územie, sever Jemenu zostal Turkom. Hranica medzi severom a juhom Jemenu bola oficiálne zakreslená v roku 1904, keď spolu Turci a Briti uzavreli dohodu.
Severný Jemen sa v roku 1918 od Osmanov osamostatnil a na jeho území vzniklo kráľovstvo. Zato Južný Jemen zostával pod kontrolou Britov. Vládcovia Severného Jemenu považovali britskú koloniálnu prítomnosť na Arabskom polostrove za vážny problém. V tom období ich ovplyvnil aj násirizmus – nacionalistická filozofia egyptského prezidenta Gamála Abd an-Násira. Násir vytvoril myšlienkový systém arabského nacionalizmu, ktorý bol hnacou silou pre mnohé protikoloniálne hnutia a politikov.
„To, čo bolo odobraté násilím, možno si späť vziať tiež len násilím,“ vyhlásil Arabmi zbožňovaný líder Násir a jeho príklad inšpiroval aj Severný Jemen pri pokuse pripojiť Južný Jemen k svojmu územiu. To sa však nepodarilo a Briti v reakcii na tento pokus iniciovali vznik Federácie južných arabských emirátov – ktorá bola pod ich ochranou. Nasledovalo obdobie, na ktoré Briti spomínajú veľmi neradi.
.vítaný spojenec Sovietov
Bolo to obdobie krvavých nepokojov. Veľká Británia o svoj vplyv v regióne dlho bojovala. Britská politická správa aj vojenské jednotky tu čelili mnohým partizánskym útokom, atentátom a vzburám. V Londýne postupne silnelo vedomie, že ústup bude zrejme nevyhnutný. Politické usporiadanie sveta sa menilo a pre Britániu začali byť takto náročne udržiavané územia skôr príťažou. To sa potvrdilo v roku 1967, keď došlo k dočasnému uzavretiu pre Britov takého významného Suezského prieplavu. A tak sa Briti pred koncom roka 1967 z Jemenu stiahli – definitívne. Problém spočíval v tom, že odchod bol vyhlásený v časovej tiesni a prebehol chaoticky – bez toho, aby zúčastnené strany rokovaním získali politický vzorec pre ďalšie fungovanie oblasti. Nedošlo k oficiálnemu odovzdaniu moci a vláda, ktorú Briti v Južnom Jemene ponechali, v podstate nefungovala, keďže ju tvorili buď neskúsení štátni zamestnanci, alebo otvorene protibritsky naladení Jemenčania. Výsledkom bolo zrútenie všetkého, čo tu Briti vybudovali a za vysokú cenu udržiavali.
Na mieste britského panstva vznikla Juhojemenská ľudová republika, tú však onedlho ovládli marxisti. Z Južného Jemenu sa stal socialistický štát Jemenská ľudovodemokratická republika so všetkým, čo k tomu patrí – prišlo k znárodneniu firiem, uzákoneniu vlády jednej strany a aj tá obmedzená sloboda slova, ktorá dovtedy jestvovala, sa skončila. Sovietsky zväz si nového spojenca na Arabskom polostrove ocenil hospodárskou podporou. Tak ako ZSSSR financoval napríklad Kubu, tak dotoval aj komunistický Južný Jemen.
Prístav Aden bol pre Sovietov strategicky dôležitý a už vtedy, pod kuratelou jemenských i sovietskych marxistov, sa stal azylom pre mnohé teroristické skupiny s nacionalistickou aj islamistickou ideológiou. Ako uvádza Aaron Edwards, prednášateľ na Royal Military Academy v Sandhurste a autor knihy Mad Mitch's Tribal Law: Aden and the End of Empire, práve prítomnosť týchto skupín na území Južného Jemenu zasiala semená neistoty a nestability, ktorých plody v podobe bezpečnostných rizík dnes Západ voľky-nevoľky žne.
.zjednotenie s otáznikmi
Záver studenej vojny priniesol marxistickej jemenskej republike na juhu rýchly koniec. Rada vzájomnej hospodárskej pomoci zanikla, vyschli dotácie zo Sovietskeho zväzu, a to urýchlilo proces zjednotenia „dvoch Jemenov“. Nebolo to bezbolestné, ale historicky nevyhnutné spojenie – a po ňom sa rozbehla modernizácia Jemenskej republiky.
Niektoré rozpory a deliace línie však pretrvali. Na juhu stále pôsobia separatistické hnutia, ktoré v roku 1994 vyvolali občiansku vojnu. V nej sa na stranu separatistov postavila susedná Saudská Arábia, pretože silný zjednotený Jemen vnímala ako hrozbu. Počas občianskej vojny bola na juhu dokonca vyhlásená separatistická republika, v medzinárodnej komunite však nebola oficiálne nikdy uznaná. Po porážke separatistických povstalcov a dobytí Adenu sa jednota Jemenu ešte v roku 1994 obnovila. Separatizmus na juhu však nevymizol a práve teraz je ďalším faktorom, ktorý prispieva k súčasnej nestabilite Jemenu.
V roku 2011 otriasli Jemenom nepokoje, ktoré sa inšpirovali Arabskou jarou v Egypte a v Tunisku. Jemenčania väčšinovo vystúpili proti prezidentovi Alímu Abdalláhovi Sálihovi, ktorý bol pri moci už od roku 1990 ako prezident zjednotenej krajiny, a ešte predtým bol od roku 1978 prezidentom Severného Jemenu. To dohromady predstavovalo vyše 33 rokov vlády – a čoraz autoritatívnejšej. Ešte počas týchto nepokojov sa objavili vážne úvahy, či juh Jemenu opäť nevyhlási nezávislosť. Hnutie za Južný Jemen, nazývané aj al-Hirak, na juhu stále rozširuje svoj vplyv. Po povstaní šiítskych húsíovcov, ktoré vypuklo minulý rok, opäť presadzuje svoju agendu. Zdá sa, že Jemenu znovu hrozí rozpad. A čo je ešte horšie, tento chudobný, ale strategicky významný štát, ktorý bol vo svojich dejinách predmetom záujmu veľmocí, môže byť rozbuškou širšieho konfliktu.
.sunniti verzus šiíti
Jemen je chudobná krajina s malými zásobami ropy a s obyvateľstvom, ktoré trpí vysokými cenami potravín a sociálnou neistotou. Navyše je roztrieštený a centrálna vláda má na značnej časti jeho územia slabú moc. O to väčšie právomoci si udržujú kmeňové štruktúry; hlavami niektorých oblastí sú náčelníci. Centrálna vláda má pevnú pozíciu iba v hlavnom meste a v jeho okolí. Zvyšok Jemenu žije do značnej miery vlastným životom. Komunikácia s vládou, nieto ešte poslušnosť voči nej, závisí od blahovôle náčelníkov. To vytvára ideálne prostredie na korupciu, chaos, kriminalitu, nerušené pôsobenie protivládnych povstalcov i teroristov. Od začiatku povstania húsíovcov bol prezident Hádí najskôr v domácom väzení, teraz je na úteku. Vzniklo ničivé politické vákuum, v ktorom už bojuje prakticky každý proti každému.
Húsíovci, ktorí proti centrálnej vláde prezidenta Hádího povstali vlani v septembri, sú prívržencami šiítskej vetvy islamu, nazývanej zaídizmus. Ich cieľom je vytvoriť územia, kde bude tento islam dominovať. Sú odhodlaní obnoviť svoju moc, keďže v severnej časti Jemenu boli až do roku 1962 dominantnou silou. (Meno húsíovci používajú títo zaídisti podľa svojho vodcu Husajna Badr al-Dín al-Húsího, ktorý viedol ich povstanie ešte v roku 2004 a v tejto rebélii bol aj zabitý.)
Počas Arabskej jari v roku 2011 boli húsíovci na strane protestujúcich proti prezidentovi Sálihovi, no po tom, čo na Sálihovo miesto nastúpil prezident Hádí, postavili sa aj proti nemu, pretože navrhol federatívne usporiadanie krajiny, ktoré im podľa nich neposkytlo dostatočnú autonómiu.
Húsíovcov podporuje Irán, dominantne šiítska krajina. Zatiaľ otvorene priznáva len nevojenskú pomoc, v skutočnosti však stojí za celou armádou húsíovcov, financuje ju a cvičí jej bojovníkov, aby posilnil pozíciu šiítskeho islamu, a tým aj samotného Iránu v regióne.
Proti húsíovcom stojí jemenská armáda, zle zorganizovaná a navyše nie úplne lojálna voči prezidentovi Hádímu. Časť armády podporuje bývalého prezidenta Sáliha, zvrhnutého počas Arabskej jari.
Húsiovcov chce poraziť aj koalícia iných štátov vedená Saudskou Arábiou. Pre Saudskú Arábiu sa situácia diametrálne obrátila. Kým v minulom storočí pozerala nedôverčivo na možnosť, že by vznikol silný jednotný Jemen, dnes sa hrozí inej alternatívy – že by sa Jemen roztrieštil ešte väčšmi ako dosiaľ a stal sa pareniskom terorizmu podobne ako Afganistan. Okrem toho ako sunnitská krajina nepotrebuje, aby v Jemene nadobudli dominantné postavenie šiíti – a aby sa tým posilnil Irán. Saudovia v Jemene zasiahli leteckými údermi, tie sú však kontroverzné. Postup húsíovcov viditeľne nespomalili, zato zanechali množstvo obetí v utečeneckých táboroch.
.hrozby prekračujú hranice
Húsíovci majú ešte jedného zaprisahaného nepriateľa – al-Káidu. „Ak ja a bojovník z al-Káidy bojujeme v tých istých zákopoch proti húsíovcom, tak v tom prípade sme my dvaja bratia, bratia v zbrani,“ uviedol v exkluzívnej reportáži pre BBC kmeňový náčelník Zijád al-Maždalí z jemenskej provincie Baidá. A to je problém súčasného zápasu o podobu Jemenu – ak húsíovci prehrajú, kto ovládne tento zúbožený štát? Al-Káida, ktorá tu už dlhodobo pôsobí a vysiela odtiaľto svojich ľudí do útokov aj na Západ? Pravdepodobnosť však hovorí, že by to mohlo byť ešte oveľa horšie.
Reálnou hrozbou pre Jemen je totiž Islamský štát. Niektorí sunniti v Jemene sa tak obávajú húsíovcov a vôbec šiítov, že podporujú IS. Považujú ho za silnejšiu záštitu a bojaschopnejšiu organizáciu, než je al-Káida. Hovoria, že Islamský štát im pomôže navždy sa zbaviť šiítov a presadiť sunnitskú vetvu islamu, pretože na rozdiel od al-Káidy nielen útočí, ale aj skutočne spravuje územia, ktoré získal.
Západ s hrôzou hľadí na vývoj v Jemene a zvažuje svoj postup. Situácia je tu však ešte komplikovanejšia ako v Sýrii a možných „šťastných koncov“ je ešte menej. Zato negatívne scenáre sa množia geometrickým radom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.