Jedenie a pitie sa pritom považujú za absolútne nevyhnutné pre život všetkých bytostí, či už bohov, alebo ľudí. Treba si všimnúť, že táto antropomorfická idea sa nachádza vo všetkých náboženstvách. Bohovia, výtvor ľudskej predstavivosti, majú ľudské vlastnosti: jedia a pijú, pochutnávajú si na zákuskoch, tešia sa z príjemných vôní, spievajú, tancujú, milujú sa a počínajú deti, uzatvárajú mier a vedú vojny. Nuž, ako inak, v tomto prípade výtvor jasne vypovedá o tvorcovi.
Tu je obrázok zo života nesmrteľných Olympanov:
„Na najvyššom končiari Olympu sa nachádzala veľká sieň, kam sa bohovia a bohyne zhromažďovali na porady a hodovanie. Na týchto hostinách sa ako jedlo podávala ambrózia a Hebe, bohyňa mladosti, nalievala do čiaš nápoj nektár, ten živil tekutinu, čo kolovala v žilách bohom namiesto krvi. Nozdry hodujúcich napĺňala sýta vôňa obetí, ktoré na zemi prinášali veriaci, a uši Olympanov sa radovali z piesní, čo so sprievodom Apolónovej lýry spievali Múzy. Spevy a tance viedli Charitky, ozdobené jarnými kvetmi, na čele so samotnou Terpsichoré, múzou tanca a zborovej lyriky.“ (Jess M. Tatlock: Greek and Roman Mythology).
V Iliade čítame, ako boh Héfaistos, božský patrón umenia, priniesol bohom a bohyniam nektár:
„Riekol a bohyňa bielučkých lakťov sa usmiala, Héré, s úsmevom prijala čašu, čo jej syn Héfaistos podal. On však napravo kráčal a všetkým ostatným bohom nalieval sladučký nektár, čo z veľkého miešadla čerpal. Blažení bohovia všetci vybuchli búrlivým smiechom, vidiac, jak po sieni od jedných ku druhým šmatlavo behá. Takto tam vtedy po celý deň, kým zapadlo slnko, jedli a netrúchlil nikto, bo všetkým sa rovnako ušlo.“ (I. spev – preklad Miloslav Okál)
Ambrózia znamená niečo, čo dáva nesmrteľnosť, teda pokrm bohov. Presne tým zodpovedá ovociu zo stromu života, o ktorom sa hovorí v Biblii, pretože tí, čo ho zjedia, budú žiť večne: „Potom im Pán, Boh, povedal: „Hľa, človek sa stal ako jeden z nás! Poznal dobro i zlo. Len aby teraz nenačiahol svoju ruku po strome života a nejedol a nežil naveky! A Pán, Boh, ho vykázal z raja Edenu, aby obrábal zem, z ktorej bol vzatý. Ba vyhnal človeka a na východ od raja Edenu postavil cherubov a vytasený ohňový meč, aby strážili cestu k stromu života.“ (Genezis, 3. kapitola, verše 22 – 24). Tu autor sprostredkuje myšlienku, že „my“, ktorí poznáme dobro a zlo, jeme zo stromu života a žijeme večne.
V epose ĺlias čítame aj o tom, ako Zeus poslal svoju dcéru Athénu, aby posilnila Achillea, ktorý odmietal prijímať potravu, kým zostane telo jeho priateľa Patrokla nepochované.
Zdá sa, že ambrózia a nektár, pokrm a nápoj bohov, sa teda môžu ponúknuť aj smrteľníkom, samozrejme, iba s mimoriadnym povolením „otca bohov i ľudí“.
A ovocie zo stromu života, ktoré poskytuje nesmrteľnosť, sa tiež môže podať ľuďom: „Tomu, kto zvíťazí, dám jesť zo stromu života, ktorý je v Božom raji.“ (Zjavenie 2:7).
V novom Jeruzaleme bude voda života aj strom života, obidva dajú spravodlivým nesmrteľnosť tak, ako ju nektár s ambróziou dávali olympským bohom a bohyniam.
„Potom mi (anjel) ukázal rieku vody života, čistú ako krištáľ, vytekajúcu od Božieho a Baránkovho trónu. Uprostred jeho námestia, z oboch strán rieky, je strom života, ktorý prináša dvanásť ráz ovocie: každý mesiac dáva svoje ovocie... Blahoslavení sú tí, čo si vypierajú rúcha: budú mať moc nad stromom života a budú môcť vstúpiť bránami mesta... Kto je smädný, nech príde, a kto chce, nech si naberie zadarmo vody života. (Zjavenie 22. 1 – 17)
V Biblii sú aj iné významné pasáže, ktoré sa vzťahujú k nebeskému pokrmu.
„Povedali teda stromy viniču: ,Poď ty a kraľuj nad nami!ʹ Vinič im však odvetil takisto: ,Môžem ja zanechať svoj mušt, ktorý obveseľuje bohov i ľudí, a ísť a povyšovať sa nad stromami?ʹ “ (Kniha sudcov 9:12-13).
Takže víno, mušt z viniča, obveseľuje bohov i ľudí.
A tu sa spomína anjelský pokrm:
„Rozkázal teda horným oblakom a otvoril brány nebies; a pršala im manna za pokrm a dal im chlieb z neba. Človek jedol chlieb anjelský; pokrmu im dal dosýta.“ (Žalm 78:23-25)
„Manna bola ako koriandrové semiačko a podobala sa bdéliu.“ (Numeri, 9:7)
Pán sa zjavil Abrahámovi v podobe troch mužov a Abrahám ich ponúkol mäsom a chlebom, maslom a mliekom a „oni jedli“. (Genezis 18). A vždy, keď sa ľuďom zjavili anjeli, napríklad Manue (Sudcov 13) alebo Gedeon (Sudcov 6), ľudia ponúkli anjelom jedlo a nápoj.
Keď sa Ježiš „štyridsať dní a štyridsať nocí postil, napokon vyhladol. Tu pristúpil pokušiteľ a povedal mu: ,Ak si Boží Syn, povedz, nech sa z týchto kameňov stanú chleby.ʹ “ No Ježiš ho poslal preč: „Odíď, Satan,“ povedal mu. A „prišli anjeli a posluhovali mu“. (Matúš, 4). Ale ako mu posluhovali? Na starých rytinách vidieť anjelov okolo Ježiša s nebeským ovocím. „Anjeli mu priniesli na občerstvenie nebeský pokrm – nebeskú hostinu.“ (Milton, IV. Kniha)
Všetky dávne národy obetovali svojim bohom, núkali im mäso a nápoje, a bohovia vyjadrovali svoju spokojnosť s týmito obetami, ako sa píše vo všetkých svätých spisoch. „Tu Noe postavil Pánovi oltár... a priniesol zápalnú obetu na oltári... I zavoňal Pán príjemnú vôňu...“ (Genezis 8:20-21)
Keď sa Židia vrátili z Babylonu do vlasti, dostali „čo treba, junce, barany a jahňatá na zápalné žertvy nebeskému Bohu, zrno, soľ, víno a či olej... aby prinášali nebeskému Bohu ľúbe obety“. (Ezdráš 6:9-10)
Biblia hovorí, že okrem mäsa a chleba obetovali deti Izraela Bohu víno, olej, vodu a kadidlo.
„Nato sa traja hrdinovia prebili cez tábor Filištíncov, načreli vody z cisterny, ktorá je v Betleheme pri bráne, doniesli ju a dali Dávidovi. Nechcel ju však piť, ale vylial ju Pánovi.“ (2. Samuelova, 23:16)
V Ílias čítame o mnohých obetách. Zeus povedal Héré: „No Hektor bol večným bohom vždy najmilší zo všetkých ľudí, čo v Íliu žijú. Mne tiež bol taký, bo milými darmi vždy pamätal na mňa, lebo veď na mojom oltári nechýbal z hostiny nikdy podiel, ni z vína, ni z dymu, jak bohom sa ku pocte dáva.“
Medzi obetami Židov a Grékov je blízka analógia.
V hindskej mytológii zodpovedá ambrózii a nektáru Grékov soma. Je to opojný mliečny nápoj vyžmýkaný z rastliny soma (Asclepias acida), a pijú ho bohovia i ľudia, hoci nebeská soma sa od pozemskej líši. Pravým domovom tejto rastliny je nebo a démonovi, ktorý ju strážil, ju ukradol Indrov orol, tak ako Diov orol priniesol nektár a ako Odinov orol odniesol medovinu. Soma sa považuje za kráľovnú rastlín, lebo dáva zdravie, dlhý život a nesmrteľnosť. Príprava tohto nápoja je posvätný obrad, ktorý vykonáva bráhmán podľa svätých spisov Rigvéda. Neskôr sa soma personifikovala a stala sa indickým Dionýzom či Bakchom.
Homa sa v Aveste starých Peržanov stala tým, čím bola v hindskej Rigvéde soma. V tomto prípade našla indická mytológia svoj odraz v iránskych mýtoch.
V škandinávskych mýtoch hrá rolu nektáru, somy alebo vína medovina. Boh Odin prijíma vo svojom nebeskom príbytku Valhale duše tých, ktorí padli v boji, a ktorých vybrali Valkýry, božské panny. Valkýry v plnej zbroji svištia na bojových vozoch vzduchom, riadia bitky a najstatočnejších bojovníkov vyberajú do Valhaly. Tam potom bojovníci trávia čas bojom a hodovaním, s účasťou bohov i ľudí. Bojovníci teda v nebi pokračujú vo svojom pozemskom živote, ibaže ten trvá večne.
Medovina sa vyrába fermentovaním medu zmiešaného s vodou. Alkoholické nápoje z medu boli v staroveku bežné a počas stredoveku sa rozšírili po celej Európe. Gréci a Rimania poznali taký nápoj pod menom hydromel. Aj nektár sa údajne vyrába z medu vresu – Erica vulgaris.
V starovekej Číne, kde boli mimoriadne uctievaní predkovia, ľudia pravidelne obetovali ich duchom jedlo, nápoje aj parfumy. Ak sa aj hmotná podoba týchto obiet neskonzumovala, tak vonné čiastočky podľa viery Číňanov veľmi tešili blažené duše predkov.
V Egypte ukladali potravu k múmiám a na stenách hrobiek sa našli vyobrazenia nápojov a pokrmu, ktoré sa dali magickou mocou premeniť na skutočnosť. Zároveň dávali do hrobiek vpisovať alebo vyrývať modlitby, ktoré, keď ich prečítali žijúci priatelia alebo príbuzní, mali moc dodávať dušiam tisíc bochníkov chleba a rovnako veľa mier piva či vína.
Babylončania verili, že všetci ľudia zomrú, ale že v tajnom kúte kráľovstva mŕtvych rastie strom, ktorého ovocie poskytuje mladosť a život, a že tam pramení voda, ktorú stačí frknúť na mŕtvych, a tí vstanú – k večnému životu. Práve od Babylončanov prijali Židia príbeh o strome života a vode života.
Mohamed tiež vo svojom raji sľuboval verným pitie vína.
Človek, túžiaci po nesmrteľnosti, si predstavil strom života a vodu života, ambróziu a nektár, dve veci, no v niektorých krajinách sa spojili do jednej: soma, homa, medovina či víno. Anjel Rafael oznámil Tóbimu a Tobiášovi: „Aj keď ste ma videli jesť, nič som nejedol; čo ste videli, bolo iba zdanie.“ (Tobiáš 12:19) To je však v protiklade k textom z knihy Genezis aj inde, ktoré tvrdia, že keď anjeli navštívili ľudí, skutočne jedli a pili. A text z knihy Tobiášovej stráca váhu a význam vzhľadom na pevne a všeobecne prijímanú doktrínu, že bohovia aj ľudia jedia a pijú, či už zo stromu života a z vody života, ambróziu a nektár, somu, homu, medovinu či víno. Aký význam má táto doktrína – to je už iná otázka. Je to antropomorfický koncept.
Jedenie a pitie sú považované za nevyhnutné pre život všetkých bytostí, bohov či ľudí. A medzi nebeskými bohmi a pozemskými ľuďmi je dohoda, že ľudia majú bohom poskytovať obetu mäsa a nápoja, sladkých vôní a sladkého kadidla, akoby odplatu za ochranu, ktorú nesmrteľní poskytujú ľuďom. Preto je medzi bohmi a ľuďmi stály zväzok, zväzok, ktorý vytvára náboženstvo. Tak sme prišli k božskému poriadku, ilustrovanému vo svätých spisoch všetkých národov.
Očividne práve v antropomorfizme sa dá nájsť kľúč, ktorý vyrieši všetky náboženské hádanky a záhady.
Článok pôvodne vyšiel pod názvom Ambrosia and Nectar v americkom mesačníku The Open Court v roku 1921. Autor článku Peter J. Popoff bol učenec, pravoslávny kňaz a pôsobil ako misionár medzi ruskými imigrantmi v USA, hlavne v New Yorku. Často prispieval aj do denníka New York Times.
Autor fotosérie Sväté jedlo Jonas Bendiksen je nórsky fotožurnalista z agentúry Magnum. Spolupracuje s National Geographic, Newsweek či Telegpraph. Bol ocenený na World Press Photo a Pictures of the Year.
Tu je obrázok zo života nesmrteľných Olympanov:
„Na najvyššom končiari Olympu sa nachádzala veľká sieň, kam sa bohovia a bohyne zhromažďovali na porady a hodovanie. Na týchto hostinách sa ako jedlo podávala ambrózia a Hebe, bohyňa mladosti, nalievala do čiaš nápoj nektár, ten živil tekutinu, čo kolovala v žilách bohom namiesto krvi. Nozdry hodujúcich napĺňala sýta vôňa obetí, ktoré na zemi prinášali veriaci, a uši Olympanov sa radovali z piesní, čo so sprievodom Apolónovej lýry spievali Múzy. Spevy a tance viedli Charitky, ozdobené jarnými kvetmi, na čele so samotnou Terpsichoré, múzou tanca a zborovej lyriky.“ (Jess M. Tatlock: Greek and Roman Mythology).
V Iliade čítame, ako boh Héfaistos, božský patrón umenia, priniesol bohom a bohyniam nektár:
„Riekol a bohyňa bielučkých lakťov sa usmiala, Héré, s úsmevom prijala čašu, čo jej syn Héfaistos podal. On však napravo kráčal a všetkým ostatným bohom nalieval sladučký nektár, čo z veľkého miešadla čerpal. Blažení bohovia všetci vybuchli búrlivým smiechom, vidiac, jak po sieni od jedných ku druhým šmatlavo behá. Takto tam vtedy po celý deň, kým zapadlo slnko, jedli a netrúchlil nikto, bo všetkým sa rovnako ušlo.“ (I. spev – preklad Miloslav Okál)
Ambrózia znamená niečo, čo dáva nesmrteľnosť, teda pokrm bohov. Presne tým zodpovedá ovociu zo stromu života, o ktorom sa hovorí v Biblii, pretože tí, čo ho zjedia, budú žiť večne: „Potom im Pán, Boh, povedal: „Hľa, človek sa stal ako jeden z nás! Poznal dobro i zlo. Len aby teraz nenačiahol svoju ruku po strome života a nejedol a nežil naveky! A Pán, Boh, ho vykázal z raja Edenu, aby obrábal zem, z ktorej bol vzatý. Ba vyhnal človeka a na východ od raja Edenu postavil cherubov a vytasený ohňový meč, aby strážili cestu k stromu života.“ (Genezis, 3. kapitola, verše 22 – 24). Tu autor sprostredkuje myšlienku, že „my“, ktorí poznáme dobro a zlo, jeme zo stromu života a žijeme večne.
V epose ĺlias čítame aj o tom, ako Zeus poslal svoju dcéru Athénu, aby posilnila Achillea, ktorý odmietal prijímať potravu, kým zostane telo jeho priateľa Patrokla nepochované.
Zdá sa, že ambrózia a nektár, pokrm a nápoj bohov, sa teda môžu ponúknuť aj smrteľníkom, samozrejme, iba s mimoriadnym povolením „otca bohov i ľudí“.
A ovocie zo stromu života, ktoré poskytuje nesmrteľnosť, sa tiež môže podať ľuďom: „Tomu, kto zvíťazí, dám jesť zo stromu života, ktorý je v Božom raji.“ (Zjavenie 2:7).
V novom Jeruzaleme bude voda života aj strom života, obidva dajú spravodlivým nesmrteľnosť tak, ako ju nektár s ambróziou dávali olympským bohom a bohyniam.
„Potom mi (anjel) ukázal rieku vody života, čistú ako krištáľ, vytekajúcu od Božieho a Baránkovho trónu. Uprostred jeho námestia, z oboch strán rieky, je strom života, ktorý prináša dvanásť ráz ovocie: každý mesiac dáva svoje ovocie... Blahoslavení sú tí, čo si vypierajú rúcha: budú mať moc nad stromom života a budú môcť vstúpiť bránami mesta... Kto je smädný, nech príde, a kto chce, nech si naberie zadarmo vody života. (Zjavenie 22. 1 – 17)
V Biblii sú aj iné významné pasáže, ktoré sa vzťahujú k nebeskému pokrmu.
„Povedali teda stromy viniču: ,Poď ty a kraľuj nad nami!ʹ Vinič im však odvetil takisto: ,Môžem ja zanechať svoj mušt, ktorý obveseľuje bohov i ľudí, a ísť a povyšovať sa nad stromami?ʹ “ (Kniha sudcov 9:12-13).
Takže víno, mušt z viniča, obveseľuje bohov i ľudí.
A tu sa spomína anjelský pokrm:
„Rozkázal teda horným oblakom a otvoril brány nebies; a pršala im manna za pokrm a dal im chlieb z neba. Človek jedol chlieb anjelský; pokrmu im dal dosýta.“ (Žalm 78:23-25)
„Manna bola ako koriandrové semiačko a podobala sa bdéliu.“ (Numeri, 9:7)
Pán sa zjavil Abrahámovi v podobe troch mužov a Abrahám ich ponúkol mäsom a chlebom, maslom a mliekom a „oni jedli“. (Genezis 18). A vždy, keď sa ľuďom zjavili anjeli, napríklad Manue (Sudcov 13) alebo Gedeon (Sudcov 6), ľudia ponúkli anjelom jedlo a nápoj.
Keď sa Ježiš „štyridsať dní a štyridsať nocí postil, napokon vyhladol. Tu pristúpil pokušiteľ a povedal mu: ,Ak si Boží Syn, povedz, nech sa z týchto kameňov stanú chleby.ʹ “ No Ježiš ho poslal preč: „Odíď, Satan,“ povedal mu. A „prišli anjeli a posluhovali mu“. (Matúš, 4). Ale ako mu posluhovali? Na starých rytinách vidieť anjelov okolo Ježiša s nebeským ovocím. „Anjeli mu priniesli na občerstvenie nebeský pokrm – nebeskú hostinu.“ (Milton, IV. Kniha)
Všetky dávne národy obetovali svojim bohom, núkali im mäso a nápoje, a bohovia vyjadrovali svoju spokojnosť s týmito obetami, ako sa píše vo všetkých svätých spisoch. „Tu Noe postavil Pánovi oltár... a priniesol zápalnú obetu na oltári... I zavoňal Pán príjemnú vôňu...“ (Genezis 8:20-21)
Keď sa Židia vrátili z Babylonu do vlasti, dostali „čo treba, junce, barany a jahňatá na zápalné žertvy nebeskému Bohu, zrno, soľ, víno a či olej... aby prinášali nebeskému Bohu ľúbe obety“. (Ezdráš 6:9-10)
Biblia hovorí, že okrem mäsa a chleba obetovali deti Izraela Bohu víno, olej, vodu a kadidlo.
„Nato sa traja hrdinovia prebili cez tábor Filištíncov, načreli vody z cisterny, ktorá je v Betleheme pri bráne, doniesli ju a dali Dávidovi. Nechcel ju však piť, ale vylial ju Pánovi.“ (2. Samuelova, 23:16)
V Ílias čítame o mnohých obetách. Zeus povedal Héré: „No Hektor bol večným bohom vždy najmilší zo všetkých ľudí, čo v Íliu žijú. Mne tiež bol taký, bo milými darmi vždy pamätal na mňa, lebo veď na mojom oltári nechýbal z hostiny nikdy podiel, ni z vína, ni z dymu, jak bohom sa ku pocte dáva.“
Medzi obetami Židov a Grékov je blízka analógia.
V hindskej mytológii zodpovedá ambrózii a nektáru Grékov soma. Je to opojný mliečny nápoj vyžmýkaný z rastliny soma (Asclepias acida), a pijú ho bohovia i ľudia, hoci nebeská soma sa od pozemskej líši. Pravým domovom tejto rastliny je nebo a démonovi, ktorý ju strážil, ju ukradol Indrov orol, tak ako Diov orol priniesol nektár a ako Odinov orol odniesol medovinu. Soma sa považuje za kráľovnú rastlín, lebo dáva zdravie, dlhý život a nesmrteľnosť. Príprava tohto nápoja je posvätný obrad, ktorý vykonáva bráhmán podľa svätých spisov Rigvéda. Neskôr sa soma personifikovala a stala sa indickým Dionýzom či Bakchom.
Homa sa v Aveste starých Peržanov stala tým, čím bola v hindskej Rigvéde soma. V tomto prípade našla indická mytológia svoj odraz v iránskych mýtoch.
V škandinávskych mýtoch hrá rolu nektáru, somy alebo vína medovina. Boh Odin prijíma vo svojom nebeskom príbytku Valhale duše tých, ktorí padli v boji, a ktorých vybrali Valkýry, božské panny. Valkýry v plnej zbroji svištia na bojových vozoch vzduchom, riadia bitky a najstatočnejších bojovníkov vyberajú do Valhaly. Tam potom bojovníci trávia čas bojom a hodovaním, s účasťou bohov i ľudí. Bojovníci teda v nebi pokračujú vo svojom pozemskom živote, ibaže ten trvá večne.
Medovina sa vyrába fermentovaním medu zmiešaného s vodou. Alkoholické nápoje z medu boli v staroveku bežné a počas stredoveku sa rozšírili po celej Európe. Gréci a Rimania poznali taký nápoj pod menom hydromel. Aj nektár sa údajne vyrába z medu vresu – Erica vulgaris.
V starovekej Číne, kde boli mimoriadne uctievaní predkovia, ľudia pravidelne obetovali ich duchom jedlo, nápoje aj parfumy. Ak sa aj hmotná podoba týchto obiet neskonzumovala, tak vonné čiastočky podľa viery Číňanov veľmi tešili blažené duše predkov.
V Egypte ukladali potravu k múmiám a na stenách hrobiek sa našli vyobrazenia nápojov a pokrmu, ktoré sa dali magickou mocou premeniť na skutočnosť. Zároveň dávali do hrobiek vpisovať alebo vyrývať modlitby, ktoré, keď ich prečítali žijúci priatelia alebo príbuzní, mali moc dodávať dušiam tisíc bochníkov chleba a rovnako veľa mier piva či vína.
Babylončania verili, že všetci ľudia zomrú, ale že v tajnom kúte kráľovstva mŕtvych rastie strom, ktorého ovocie poskytuje mladosť a život, a že tam pramení voda, ktorú stačí frknúť na mŕtvych, a tí vstanú – k večnému životu. Práve od Babylončanov prijali Židia príbeh o strome života a vode života.
Mohamed tiež vo svojom raji sľuboval verným pitie vína.
Človek, túžiaci po nesmrteľnosti, si predstavil strom života a vodu života, ambróziu a nektár, dve veci, no v niektorých krajinách sa spojili do jednej: soma, homa, medovina či víno. Anjel Rafael oznámil Tóbimu a Tobiášovi: „Aj keď ste ma videli jesť, nič som nejedol; čo ste videli, bolo iba zdanie.“ (Tobiáš 12:19) To je však v protiklade k textom z knihy Genezis aj inde, ktoré tvrdia, že keď anjeli navštívili ľudí, skutočne jedli a pili. A text z knihy Tobiášovej stráca váhu a význam vzhľadom na pevne a všeobecne prijímanú doktrínu, že bohovia aj ľudia jedia a pijú, či už zo stromu života a z vody života, ambróziu a nektár, somu, homu, medovinu či víno. Aký význam má táto doktrína – to je už iná otázka. Je to antropomorfický koncept.
Jedenie a pitie sú považované za nevyhnutné pre život všetkých bytostí, bohov či ľudí. A medzi nebeskými bohmi a pozemskými ľuďmi je dohoda, že ľudia majú bohom poskytovať obetu mäsa a nápoja, sladkých vôní a sladkého kadidla, akoby odplatu za ochranu, ktorú nesmrteľní poskytujú ľuďom. Preto je medzi bohmi a ľuďmi stály zväzok, zväzok, ktorý vytvára náboženstvo. Tak sme prišli k božskému poriadku, ilustrovanému vo svätých spisoch všetkých národov.
Očividne práve v antropomorfizme sa dá nájsť kľúč, ktorý vyrieši všetky náboženské hádanky a záhady.
Článok pôvodne vyšiel pod názvom Ambrosia and Nectar v americkom mesačníku The Open Court v roku 1921. Autor článku Peter J. Popoff bol učenec, pravoslávny kňaz a pôsobil ako misionár medzi ruskými imigrantmi v USA, hlavne v New Yorku. Často prispieval aj do denníka New York Times.
Autor fotosérie Sväté jedlo Jonas Bendiksen je nórsky fotožurnalista z agentúry Magnum. Spolupracuje s National Geographic, Newsweek či Telegpraph. Bol ocenený na World Press Photo a Pictures of the Year.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.