Reč je o novej mocenskej role Nemecka. Na scénu sa vrátilo slovo geopolitika. Nejaký čas sa zdalo, že ho nahradí slovo geopoetika a politický slovník nahradí poetický, lenže zbrane začali rinčať, múzy mlčať a s rinčaním zbraní začali rinčať aj slová. Spiegel hovorí ironicky o THE GERMAN ÜBERMACHT, Respekt s českou iróniou, že ANGELA JEŠTĚ NEVEČEŘELA, ale na raňajky mala grécku krízu a na obed Putina. A český tik hovorí tak, že Európe nemá čo dominovať Merkel ako nemecká kancelárka, ale ako predsedníčka Európskej komisie, aj keď je jasné, že jej môže dominovať práve preto, že nie je európskou komisárkou, ale nemeckou kancelárkou.
Nemecký exkancelár Gerhard Schröder sa zase nevyhýba koketnému prirovnaniu demokratickej kancelárky Merkelovej k ríšskemu kancelárovi Bismarckovi, aj keď právom hovorí, že Nemci sú dnes skôr nemeckými Európanmi ako európskymi Nemcami. Za týmito publicistickými upútavkami sa však skrývajú suché fakty. Angela Merkel sa dnes opiera o triezvy pohľad na tri veličiny. Na historickú skúsenosť, že demokracia je lepšia ako totalita, na ekonomický fakt, že spoločnosť si môže dovoliť len to, na čo má a na zahraničnopolitický realizmus, ktorý jej hovorí, že nie všetko, čo chceme, je možné tu a teraz.
Od pádu Dvojičiek skryto, ale zjavne od falošnej analógie Arabskej jari s rokom 1989 (čo už uznal aj Fareed Zakaria, ktorý ináč nemôže prísť Georgeovi W. Bushovi na meno) je zrejmé, že nenastalo fukuyamovské definitívne víťazstvo liberálnej demokracie. Jefim Fištejn cituje nebohého singapurského reformátora Lee Kuana Yewa, ktorý nám odkazuje, že „v nových mladých krajinách demokracia pracuje a prináša ovocie len vtedy, ak majú poctivú a efektívnu vládu, no na to musia byť ľudia príslušne vzdelaní, bystrí a civilizovaní, pretože len takí si môžu zvoliť dobrú vládu, lebo zvolená vláda nemôže byť lepšia ako tí, čo ju volia“. Z toho vyplýva prvá skúsenosť: demokracia sa môže presadiť len na istej úrovni spoločnosti. Neznamená to, že sa jej máme zriecť, ale toľko, že ju máme pestovať sami u seba, podporovať všade tam, kde po nej ľudia túžia a pomáhať aktívne presadzovať tam, kde vyplýva z vnútornej potreby ľudí, schopných správať sa slobodne a zodpovedne.
Rast ekonomickej a mocenskej váhy v Európe je výsledkom triezveho správania sa Nemecka v čase hospodárskych kríz. Podiel Nemecka na európskom hospodárstve v nultých rokoch trvalo klesal. Nemecko robilo len veľmi opatrné reformy. V čase kríz sa však správalo racionálne a jeho podiel na európskej ekonomike začal znovu vzrastať. Nejde o nenávidené škrty, ktoré sú supou potravou neomarxistických intelektuálov a politikov s južanským temperamentom, ani o svet bez imigrantov, ktorý je živnou potravou pravicových hyen. Oboje je len formou zle skrývanej sociálnej závisti. V podstate ide o druhú skúsenosť, ktorej sa hovorí vyrovnaný rozpočet: že nemožno míňať, na čo sme si nezarobili a že to, čo máme, treba vkladať do oblastí, ktoré spoločnosť civilizujú a kultivujú – do neskorumpovanej správy, do vzdelávania a vedy, do zdravotníctva a spravodlivosti. To prvé sa na Slovensku zatiaľ darí, to druhé je biedou Ficovej vlády a neschopnosťou opozície.
Tretia skúsenosť, ktorú si Merkelovej Nemecko odžilo na vlastnom tele, vyplýva z poznania, že sa dá dosiahnuť len to, čo je možné, ale treba dlhodobo a vytrvalo pracovať na tom, čo dosiahnuť chceme. Merkelovej postoj je iný ako Schröderov, lebo nie je a nechce byť ruskou klientkou – jasne rozlišuje geopolitický účel vo vzťahu s Ruskom a slobodnú podstatu partnerstva s Amerikou. Otázne je len, či to bude stačiť vo vzťahu s krajinou, v ktorej sa sila neráta na hrubý domáci produkt, ale na počet divízií.
Nemecký exkancelár Gerhard Schröder sa zase nevyhýba koketnému prirovnaniu demokratickej kancelárky Merkelovej k ríšskemu kancelárovi Bismarckovi, aj keď právom hovorí, že Nemci sú dnes skôr nemeckými Európanmi ako európskymi Nemcami. Za týmito publicistickými upútavkami sa však skrývajú suché fakty. Angela Merkel sa dnes opiera o triezvy pohľad na tri veličiny. Na historickú skúsenosť, že demokracia je lepšia ako totalita, na ekonomický fakt, že spoločnosť si môže dovoliť len to, na čo má a na zahraničnopolitický realizmus, ktorý jej hovorí, že nie všetko, čo chceme, je možné tu a teraz.
Od pádu Dvojičiek skryto, ale zjavne od falošnej analógie Arabskej jari s rokom 1989 (čo už uznal aj Fareed Zakaria, ktorý ináč nemôže prísť Georgeovi W. Bushovi na meno) je zrejmé, že nenastalo fukuyamovské definitívne víťazstvo liberálnej demokracie. Jefim Fištejn cituje nebohého singapurského reformátora Lee Kuana Yewa, ktorý nám odkazuje, že „v nových mladých krajinách demokracia pracuje a prináša ovocie len vtedy, ak majú poctivú a efektívnu vládu, no na to musia byť ľudia príslušne vzdelaní, bystrí a civilizovaní, pretože len takí si môžu zvoliť dobrú vládu, lebo zvolená vláda nemôže byť lepšia ako tí, čo ju volia“. Z toho vyplýva prvá skúsenosť: demokracia sa môže presadiť len na istej úrovni spoločnosti. Neznamená to, že sa jej máme zriecť, ale toľko, že ju máme pestovať sami u seba, podporovať všade tam, kde po nej ľudia túžia a pomáhať aktívne presadzovať tam, kde vyplýva z vnútornej potreby ľudí, schopných správať sa slobodne a zodpovedne.
Rast ekonomickej a mocenskej váhy v Európe je výsledkom triezveho správania sa Nemecka v čase hospodárskych kríz. Podiel Nemecka na európskom hospodárstve v nultých rokoch trvalo klesal. Nemecko robilo len veľmi opatrné reformy. V čase kríz sa však správalo racionálne a jeho podiel na európskej ekonomike začal znovu vzrastať. Nejde o nenávidené škrty, ktoré sú supou potravou neomarxistických intelektuálov a politikov s južanským temperamentom, ani o svet bez imigrantov, ktorý je živnou potravou pravicových hyen. Oboje je len formou zle skrývanej sociálnej závisti. V podstate ide o druhú skúsenosť, ktorej sa hovorí vyrovnaný rozpočet: že nemožno míňať, na čo sme si nezarobili a že to, čo máme, treba vkladať do oblastí, ktoré spoločnosť civilizujú a kultivujú – do neskorumpovanej správy, do vzdelávania a vedy, do zdravotníctva a spravodlivosti. To prvé sa na Slovensku zatiaľ darí, to druhé je biedou Ficovej vlády a neschopnosťou opozície.
Tretia skúsenosť, ktorú si Merkelovej Nemecko odžilo na vlastnom tele, vyplýva z poznania, že sa dá dosiahnuť len to, čo je možné, ale treba dlhodobo a vytrvalo pracovať na tom, čo dosiahnuť chceme. Merkelovej postoj je iný ako Schröderov, lebo nie je a nechce byť ruskou klientkou – jasne rozlišuje geopolitický účel vo vzťahu s Ruskom a slobodnú podstatu partnerstva s Amerikou. Otázne je len, či to bude stačiť vo vzťahu s krajinou, v ktorej sa sila neráta na hrubý domáci produkt, ale na počet divízií.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.