Prezident Barack Obama o pár mesiacov neskôr, v septembri minulého roku, vyhlásil, že ISIS bude „zničený“. Tento cieľ mnohé veci začal meniť. Irán je súčasťou frontu proti ISIS v Iraku, al-Asad v Sýrii. ISIS napriek tomu kontroluje územie niekoľkých štátov (Irak, Sýria, Líbya, Nigéria) a zároveň podniká teroristické útoky v mnohých ďalších krajinách, od severnej Afriky po juhovýchodnú Áziu. Podľa niektorých je hrozba ISIS tak veľká, že by sa mal proti nej spojiť Západ s Ruskom a Čínou (Henry Kissinger), podľa iných je to regionálny problém, ktorý by mal trápiť Irán a Turecko, nie USA (Patrick Buchanan).
Cenným príspevkom do diskusie je esej Audrey Kurth Croninovej v aktuálnom čísle Foreign Affairs s názvom ISIS nie je teroristická skupina. Tézou textu profesorky z George Mason University je kritika Obamovej stratégie, podľa ktorej je ISIS teroristická skupina podobná al-Káide. Omyl, píše Kurth Croninová, hoci ISIS „používa terorizmus ako taktiku, v skutočnosti to vôbec teroristická organizácia nie je.“ Teroristické organizácie totiž majú „desiatky alebo stovky členov, útočia na civilov, nespravujú územie a nedokážu priamo čeliť vojenským jednotkám“. ISIS pritom preukázateľne funguje inak: kontroluje relatívne súvislé územie v Iraku a Sýrii plus ďalšie dŕžavy, dokáže vyberať dane, exportovať tovary, spravovať infraštruktúru a riadiť okolo tridsaťtisíc vojakov, ktorí majú k dispozícii tanky, obrnené vozidlá a ďalšu ťažkú techniku. ISIS je podľa Kurth Croninovej „pseudoštát, riadený konvenčnou armádou“. Dala by sa naň zrejme stiahnuť stará definícia Pruska: je to armáda, ktorá má štát.
Aby bolo možné stanoviť stratégiu proti ISIS, treba najskôr pomenovať, čím táto „pseudoštátna organizácia“ je a ako vnútorne funguje.
„ISIS vznikol v dôsledku americkej invázie do Iraku v roku 2003,“ píše autorka. Na začiatku to bola iba iracká odnož al-Káidy, Američanmi nazývaná al-Káida v Iraku, na čele ktorej stál Abú Musáb al-Zarkáví, ktorého cieľom bolo zjednotiť sunnitských radikálov a napádať amerických vojakov a šiítskych civilov. Po zabití al-Zarkávího v roku 2006 bola táto organizácia potlačená, druhý dych získala v amerických väzniciach v Iraku. Práve tam podľa amerických tajných služieb objavil Abú Bakr al-Bagdádí svoj vodcovský potenciál. Využil chaos občianskej vojny v Sýrii aj tragické pôsobenie irackého premiéra al-Malíkího a postupne rozširoval svoj vplyv a moc. A jeho apel presiahol hranice regiónu. Dnes má podľa Američanov vo svojej armáde pätnásťtisíc vojakov z 80 krajín sveta, v priemere sa k jeho armáde pridáva tisíc cudzincov za mesiac. K ISIS sa dnes hlásia irackí sunniti, bývalí protiamerickí povstalci aj Američanmi cvičení a školení príslušníci irackej armády. Tí jednak vedia, ako Američania myslia, poznajú ich taktiku a v neposlednom rade si priniesli americké zbrane, od tankov po vozidlá Humvees. ISIS – podľa amerických odhadov – dokáže získavať tridsať až sto miliónov dolárov mesačne. A to najmä predajom ropy do Turecka, Sýrie či Jordánska, kontrolou bánk na svojom území, zastrašovaním a zdaňovaním obyvateľstva (vrátane daní na mobilné telefonovanie), ako aj organizovaním únosov a požadovaním výkupného. ISIS dnes kontroluje 60 percent ropného priemyslu Sýrie, viacero vrtov Iraku, a z tohto dôvodu nepotrebuje externé finančné zdroje. A to znamená, píše Kurth Croninová, že sa proti nemu nedá bojovať ako proti al-Káide. Kvôli al-Káide vzniklo síce v USA 263 vládnych organizácii, ktorým sa podarilo účinne predísť útokom na americkom území, ale to je v boji proti ISIS viac-menej nepodstatné. Rovnako ako drony, ktoré dokázali zabiť 75 percent najdôležitejších vodcov al-Káidy. Vedenie ISIS totiž nežije izolované v horách, ale pôsobí integrovane v civilných štruktúrach miest. A v neposlednom rade sa Američanom pravdepodobne nemôže podariť ani informačná vojna proti ISIS, akú vyhrali proti al-Káide. V nej dosiahli, že výrazná väčšina moslimského obyvateľstva vnímala al-Káidu nepriaznivo (v priemere išlo o 57 percent, ale v Libanone to bolo napríklad až 96 percent, v Egypte 69 percent a podobne). Napodobiť to v regióne, kde po americkej invázii vypukla občianska a sektárska vojna je takmer nemožné, „Spojené štáty si nedokážu získať srdcia a mysle irackých sunnitských Arabov.“
Čo teda robiť? ISIS treba poraziť konvenčným spôsobom, ale lokálne, bez amerických vojakov, tvrdí autorka. Američania by mali byť prítomní, ale najmä diplomaticky a humanitárne.
A hoci to vzhľadom na dôvod vzniku ISIS znie rozporuplne, je to prejav realizmu.
Cenným príspevkom do diskusie je esej Audrey Kurth Croninovej v aktuálnom čísle Foreign Affairs s názvom ISIS nie je teroristická skupina. Tézou textu profesorky z George Mason University je kritika Obamovej stratégie, podľa ktorej je ISIS teroristická skupina podobná al-Káide. Omyl, píše Kurth Croninová, hoci ISIS „používa terorizmus ako taktiku, v skutočnosti to vôbec teroristická organizácia nie je.“ Teroristické organizácie totiž majú „desiatky alebo stovky členov, útočia na civilov, nespravujú územie a nedokážu priamo čeliť vojenským jednotkám“. ISIS pritom preukázateľne funguje inak: kontroluje relatívne súvislé územie v Iraku a Sýrii plus ďalšie dŕžavy, dokáže vyberať dane, exportovať tovary, spravovať infraštruktúru a riadiť okolo tridsaťtisíc vojakov, ktorí majú k dispozícii tanky, obrnené vozidlá a ďalšu ťažkú techniku. ISIS je podľa Kurth Croninovej „pseudoštát, riadený konvenčnou armádou“. Dala by sa naň zrejme stiahnuť stará definícia Pruska: je to armáda, ktorá má štát.
Aby bolo možné stanoviť stratégiu proti ISIS, treba najskôr pomenovať, čím táto „pseudoštátna organizácia“ je a ako vnútorne funguje.
„ISIS vznikol v dôsledku americkej invázie do Iraku v roku 2003,“ píše autorka. Na začiatku to bola iba iracká odnož al-Káidy, Američanmi nazývaná al-Káida v Iraku, na čele ktorej stál Abú Musáb al-Zarkáví, ktorého cieľom bolo zjednotiť sunnitských radikálov a napádať amerických vojakov a šiítskych civilov. Po zabití al-Zarkávího v roku 2006 bola táto organizácia potlačená, druhý dych získala v amerických väzniciach v Iraku. Práve tam podľa amerických tajných služieb objavil Abú Bakr al-Bagdádí svoj vodcovský potenciál. Využil chaos občianskej vojny v Sýrii aj tragické pôsobenie irackého premiéra al-Malíkího a postupne rozširoval svoj vplyv a moc. A jeho apel presiahol hranice regiónu. Dnes má podľa Američanov vo svojej armáde pätnásťtisíc vojakov z 80 krajín sveta, v priemere sa k jeho armáde pridáva tisíc cudzincov za mesiac. K ISIS sa dnes hlásia irackí sunniti, bývalí protiamerickí povstalci aj Američanmi cvičení a školení príslušníci irackej armády. Tí jednak vedia, ako Američania myslia, poznajú ich taktiku a v neposlednom rade si priniesli americké zbrane, od tankov po vozidlá Humvees. ISIS – podľa amerických odhadov – dokáže získavať tridsať až sto miliónov dolárov mesačne. A to najmä predajom ropy do Turecka, Sýrie či Jordánska, kontrolou bánk na svojom území, zastrašovaním a zdaňovaním obyvateľstva (vrátane daní na mobilné telefonovanie), ako aj organizovaním únosov a požadovaním výkupného. ISIS dnes kontroluje 60 percent ropného priemyslu Sýrie, viacero vrtov Iraku, a z tohto dôvodu nepotrebuje externé finančné zdroje. A to znamená, píše Kurth Croninová, že sa proti nemu nedá bojovať ako proti al-Káide. Kvôli al-Káide vzniklo síce v USA 263 vládnych organizácii, ktorým sa podarilo účinne predísť útokom na americkom území, ale to je v boji proti ISIS viac-menej nepodstatné. Rovnako ako drony, ktoré dokázali zabiť 75 percent najdôležitejších vodcov al-Káidy. Vedenie ISIS totiž nežije izolované v horách, ale pôsobí integrovane v civilných štruktúrach miest. A v neposlednom rade sa Američanom pravdepodobne nemôže podariť ani informačná vojna proti ISIS, akú vyhrali proti al-Káide. V nej dosiahli, že výrazná väčšina moslimského obyvateľstva vnímala al-Káidu nepriaznivo (v priemere išlo o 57 percent, ale v Libanone to bolo napríklad až 96 percent, v Egypte 69 percent a podobne). Napodobiť to v regióne, kde po americkej invázii vypukla občianska a sektárska vojna je takmer nemožné, „Spojené štáty si nedokážu získať srdcia a mysle irackých sunnitských Arabov.“
Čo teda robiť? ISIS treba poraziť konvenčným spôsobom, ale lokálne, bez amerických vojakov, tvrdí autorka. Američania by mali byť prítomní, ale najmä diplomaticky a humanitárne.
A hoci to vzhľadom na dôvod vzniku ISIS znie rozporuplne, je to prejav realizmu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.