V slovenskej histórii minulého storočia je málo takých osobností. Významný národohospodár, uznávaný aj v zahraničí, guvernér banky v Tisovom štáte, jeden z kľúčových ľudí Povstania, Himmlerov osobný väzeň, po vojne človek prenasledovaný, väznený a uštvaný komunistami. Imrich Karvaš.
O jeho živote, ktorý sa uzavrel v roku 1981, hovoríme s jeho synom Milanom.
.napriek tomu, že v Bratislave je už aj Ulica Imricha Karvaša, stále máme pocit, že jedinečná osobnosť vášho otca stále nebola celkom docenená. Mýlime sa?
Je to širší problém. V našej spoločnosti sú vyzdvihovaní ľudia, ktorých skutky neznamenajú až toľko. Malo by sa viac hovoriť o ľuďoch, ktorí napríklad dlhodobo riadia úspešnú fabriku a zamestnávajú stovky ľudí, o významných vedcoch. Oni tvoria hodnoty a majú nesmiernu zodpovednosť. To sa týka aj otca a jeho pôsobenia na poste guvernéra Národnej banky. On bol v tejto funkcii navyše vo vojnovom období, preto sa pohyboval na hranici smrti. Otec riskoval všetko, aj bezpečnosť členov rodiny.
.stále sa nedoceňuje ani jeho kľúčová úloha pri príprave Povstania, ktorú komunistická história zamlčiavala. Nie je problém v tom, že vášho otca vnímajú skôr ako súčasť Tisovej garnitúry?
Nemám ten pocit. Možno je niekedy zmätok v tom, či bol otec členom HSĽS. Otec nikdy nepodpísal prihlášku do HSĽS, ale jeho funkcia bola na zozname tých, kde sa predpokladalo členstvo v HSĽS. Jeho význam v Povstaní komunisti znevažovali skôr preto, že otec odmietol s komunistami po roku 1945 spolupracovať. V povojnovom čase bol otec na Slovensku dosť populárny, ľudia si pamätali, že im, relatívne, z hospodárskeho hľadiska za vojny nebolo zle. Preto komunisti potrebovali otca zamiesť niekde pod stôl. A to sa im podarilo. Podarilo sa im to tak, že keď sme koncom deväťdesiatych rokov zakladali na Ekonomickej univerzite otcovu cenu pre nadaných študentov, tak sa ma jedna docentka opýtala: A kto to bol ten Karvaš?
.váš otec patril počas prvej republiky k tzv. regionalistom, ktorí nechceli rozbiť Československo, ale požadovali rovnoprávne postavenie Slovenska. Prečo sa podľa vás rozumný hlas týchto ľudí nepresadil výraznejšie?
Regionalizmus sa formoval až v roku 1932. Zachytil hádam všetkých významných slovenských národohospodárov a riaditeľov veľkých firiem, ale oni ho dostatočne nepropagovali, brali to tak, že dobrý národohospodár veľa nerozpráva, ale koná.
.váš otec najprv nechcel prijať funkciu guvernéra a Tisovi na rovinu povedal, že sa do funkcie nehodí, lebo manželku má Češku, a navyše je slobodomurár a socialista. Aký bol váš otec socialista?
Mal veľmi silné sociálne cítenie, pochádzal z mnohočlennej rodiny. Bolo ich sedem detí a otec im skoro zomrel. Otec socializmu neprepadol, ale silné sociálne cítenie mu zostalo do konca života. Vo svojej najlepšej knižke Základy hospodárskej vedy napísal, že tak ako sa štát stará o to, aby potrestal ľudí, ktorí kradnú, tak sa musí starať aj o to, aby žiadni ľudia neboli vyradení z ekonomického prospechu.
.prečo otec napokon prijal od Tisa funkciu guvernéra?
Otec sa o tom radil so svojimi priateľmi, najmä s Petrom Zaťkom. Videl riziko, ktoré bolo spojené s touto funkciou, ale veril, že bude môcť Slovensku pomôcť. Bol ochotný riskovať na najvyššiu mieru – takým riskom bol napríklad presun takmer všetkého zlata z rezerv Národnej banky do Švajčiarska, aby sa toto zlato nedostalo do Nemecka, ale ostalo pre budúce Československo, hospodárske zabezpečenie SNP.
.čo hovoril otec o Tisovi?
Otec si myslel, že spočiatku to Tiso určite myslel dobre, že chcel zachrániť Slovensko pred útrapami vojny. Hovoril, že najväčšou chybou bol Tisov postoj k Židom – čo vyplynulo aj z prejavu v Holíči v roku 1941, ktorý prispel k tragédii slovenských Židov.
.s kým z garnitúry slovenského štátu otec najlepšie vychádzal?
S národohospodármi – s ministrom Pružinským, s ministrom Medrickým, ktorý bol v miernom krídle HSĽS a veľmi dal na otca. Presadil vo vláde všetko, čo otec chcel. Otec chodieval často aj za Šaňom Machom. Dôvod bol jasný. Keď sa po vojne na Národnom súde pýtal Daxner Šaňa Macha, či bol zaňho intervenovať Karvaš, Mach odpovedal: To už presne neviem, Karvaš intervenoval za každého.
.to, že Karvaš v kontexte svojej doby patril medzi intelektuálnu elitu, ocenili paradoxne aj fašisti, keď ho po odsúdení na smrť zaradili medzi prominentných väzňov. Hovorilo sa tiež, že bol Himmlerov osobný väzeň. Prečo?
To je taký novinársky termín, ale v podstate pravdivý. Keď otca odsúdili na smrť, zaradili ho do skupiny tzv. mimoriadnych politických väzňov, ktorá sa začala formovať vo Flossenburgu. O osude týchto ľudí mohol rozhodnúť iba Hitler alebo Himmler.
.po oslobodení sa otec vrátil domov. Ako si predstavoval svoj ďalší život?
Najprv sa chcel dať zdravotne do poriadku, mal po mučení v Berlíne ťažkú poúrazovú epilepsiu, teda časté epileptické záchvaty. Keď sa jeho stav upravil, tešil sa na vedeckú dráhu. Vždy sa chcel venovať viac vede ako politike. Plánoval, že bude učiť a pôsobiť ako poradca pri znovuvýstavbe Slovenska.
.ako uznávaný národohospodár bol ešte pred vojnou na polročnom turné po amerických univerzitách. Nelákalo ho odísť a urobiť vedeckú kariéru v zahraničí?
Otec mal v 1945, ale aj v roku 1948 možnosť odísť do USA. Dokonca dostal od Američanov aj varovanie a ponuku, že po našu rodinu pošlú lietadlo, aby sme sa dostali bezpečne z Československa. Otec odmietol, chcel ostať na Slovensku.
.keď Husák otcovi dal ponuku, aby vstúpil do KSČ, odmietol. Prečo?
Otec vedel, že komunistická ideológia je založená na nenávisti, a to mu vadilo. Takže, hoci mal silné sociálnodemokratické cítenie, s diktatúrou nechcel mať nič spoločné.
.mal s komunistami cez vojnu aj dobré osobné vzťahy?
Áno, najmä s Husákom, ktorý s Petrom Zaťkom zabezpečovali spojenie otca s ilegálnou SNR. Počas roku 1943 sme sa preto stretávali aj ako rodiny. Mám dokonca film, na ktorom som s Husákom v bazéne. Husákovci k nám často chodievali do záhrady. Okrem toho Husák aj jeho prvá manželka – inak veľmi príjemná žena a skvelá herečka – Magda Lokvencová boli otcovými žiakmi na práve.
.vášho otca neprekvapilo, ako sa neskôr vyvinula Husákova kariéra?
Otec vedel, že Husák bol nielen inteligentný, ale najmä veľmi ctižiadostivý. Po vojne dal ešte Husák otcovi potvrdenie, že nebol aktivista Tisovho režimu, ale potom už bol až priveľmi zaneprázdnený svojím bojom proti kapitalistom, takže ich vzájomné kontakty sa skončili.
.vášho otca prvýkrát zavreli v roku 1949. Prečo?
Ja si myslím, že preto, lebo odmietol ísť s komunistami. Myslím si, že za tým bol Široký a Bacílek. To boli úplne neschopní a neznámi ľudia – a otec bol po vojne na Slovensku dosť populárny, preto sa ho báli.
.vy ste vtedy boli pred maturitou. Čo sa s vami dialo, keď otca zavreli?
Ledva ma pustili k maturite. A po maturite ma na žiadnu vysokú školu nechceli vziať, robil som robotníka.
.ako ste prežívali spoločenský pád rodiny?
Bál som sa najmä o rodičov. Ja som bol som športovec, takže fyzicky som nemal žiadne problémy s tým, že som sa stal robotníkom. Robotníci, s ktorými som pracoval, ocenili, že som sa nad nich nepovyšoval, tak ma rýchlo prijali medzi seba. Bol som jeden z nich.
.vo svojej spomienkovej knihe píše Žo Langerová, ktorej manžel bol obeťou politických procesov, že jej dcéra najprv uverila socializmu a na istý čas sa preto matke odcudzila. Vy ste nikdy nepodľahli očareniu z komunizmu?
Nie, ja som nepodľahol. (Smiech.)
.ako to?
Myslím si, že to bolo vďaka rodinnému prostrediu.
.nikdy ste neboli na Stavbe mládeže?
Raz som bol. Dúfal som, že ma vďaka tomu vezmú na vysokú školu, ale ani to mi nepomohlo. (Smiech.)
.váš otec sa vrátil z väzenia po jeden a pol roku. Nemal ešte ani päťdesiat rokov. Ako žil potom?
Keď sa vrátil, nikto ho už nezamestnal. A keďže sa mu vo väzení veľmi zhoršil zrak, dostával invalidné, to bolo asi 400 korún.
.čo otcovo prenasledovanie a živorenie z invalidného dôchodku v jednoizbovom byte urobilo s vašou rodinou?
Najťažšie to bolo pre moju matku. Ja som bol mladý, športovec, hral som tenisovú druhú ligu, bol som reprezentant v jachtingu, to mi prinášalo radosť. Aj moja sestra sa držala skvele, keď ju vyhodili zo školy, uchytila sa v Balete SND. Mladší brat Ivan chodil do školy.
.váš otec ako významný národohospodár nemal úspory na horšie časy?
Nie. Ako guvernér mal iste slušný plat, ale nemal nikdy pocit, že treba zabezpečiť rodinu. Preto keď ho súdil prvý komunistický súd, musel skonštatovať, že otec je nemajetný.
.v rámci akcie B museli vaši rodičia opustiť Bratislavu a žili v zrube v Tatranskej Lomnici. Ako to otec znášal?
Dobre, otec bol totálny optimista. V Lomnici si privyrábal tak, že k nemu na hodiny konverzácie chodili ľudia z akadémie, ktorí tam pracovali v hvezdárni. Otec vedel skvele po nemecky, po anglicky a po francúzsky. Ani neviem, kde sa to naučil...
.váš otec sa ako 32-ročný stal profesorom, 35-ročný už bol ministrom, 37-ročný guvernérom banky, ale keď mal 45 rokov, jeho kariéra sa skončila. Ako to znášal?
Nikdy nikomu nedal najavo, že sa cíti nejako zdeptaný. Dúfal, že jeho pôsobenie sa ešte neskončilo, že komunizmus padne.
V roku 1958 ho opäť zavreli, obvinili z velezrady a odsúdili na sedemnásť rokov.
Vtedy ho zlomili. Vo väzení sa mu vrátili epileptické záchvaty, sedel v tme a zhoršil sa mu zrak. Navyše vedel, že mamička veľmi trpí a zle to psychicky znáša. Trápilo ho aj to, že my deti sa nemôžeme uplatniť adekvátne k našim schopnostiam. Preto už hovoril, čo oni chceli...
.historik Jablonický skúmal pozadie procesu, v ktorom odsúdili vášho otca za to, že údajne chcel rozbiť republiku a založiť akúsi Dunajskú federáciu. Vás zaujímalo, kto vtedy udal otca a jeho priateľov?
Neskúmal som to. V tom ma asi najviac ovplyvnila moja mamička. Ona bola veľmi hrdá osoba, preto som sa ani ja týmito vecami nikdy bližšie nezaoberal. V dokumentárnom filme STV o mojom otcovi padli aj konkrétne mená, ale chýbalo tam celé zákulisie toho prípadu, teda kto to celé riadil.
.ako otec žil, keď ho v roku 1960 pustili po amnestii na slobodu?
Pozbieral sa. Zase mal žiakov, učil jazyky, počúval zahraničné správy a stále nám hovoril: vy máte dobrú perspektívu, komunizmus rýchlo padne. Ja som mu hovoril: otec, veď to trvá už tridsať rokov.
.ako prežíval šesťdesiaty ôsmy rok?
Ohromne ho potešilo, že ho párkrát pozvali do Národnej banky, tešil sa, že zas bude môcť pomáhať, ale po auguste 1968 bol opäť nežiaduca osoba.
.nikdy ste otca neobviňovali z toho, že v súvislosti s jeho pôsobením bol aj váš život taký komplikovaný?
Človeku to môže napadnúť, ale ja som mal k otcovi veľkú úctu. A keď som bol v ťažkej situácii, vždy som rozmýšľal nad tým, ako by sa zachoval otec.
.nevyčítal si otec, že nevyužil v roku 1948 možnosť odísť s rodinou do USA?
Nikdy to nespomínal, on bol veľmi spätý so Slovenskom.
.dvadsať rokov bojoval so súdmi o svoju rehabilitáciu.
Áno, v tom bol neuveriteľne húževnatý.
.prečo tak stál o to, aby ho rehabilitovali komunistické súdy?
Chcel pred ľuďmi dokázať, že neurobil nič z toho, z čoho ho obviňovali. A robil to aj pre nás, deti. Mne to, napríklad, veľmi pomohlo.
.ako sa vyvíjala vaša kariéra?
V päťdesiatom roku sa otec vrátil z väzenia domov a v 1952 ma prijali na vysokú školu. Skončil som ju v roku 1957 a o rok neskôr otca opäť zavreli. Keď otca po dvoch rokoch pustili, získal som PhD. Koncom šesťdesiatych rokov som si vybavil ročnú stáž vo Švajčiarsku. Vždy som využil chvíľu, keď sa niečo dalo.
.prečo ste vyštudovali chémiu?
Ja som si ju nevybral, na školách, kam som sa hlásil, ma odmietli. Robil som istý čas laboranta vo Výskumnom ústave pre farmáciu a biochémiu. Odtiaľ ma ako robotnícky káder odporučili na chémiu, tak som ju vyštudoval. A ja som taký typ, že keď už niečo robím, tak sa to snažím robiť dobre, preto som chemik. (Smiech.)
.keby ste si mohli vybrať sám vysokú školu, čo by to bolo?
Národné hospodárstvo, ale to bolo pre mňa nemysliteľné. Mohol som ísť len na techniku, ale ani na stavebnú ma nevzali, vyšlo to len s chémiou. Po škole som pracoval v Chemickom ústave SAV. Keď otca zase zavreli, vyhodili ma z ústavu pre „kádrové odsúdenie otca“. To som dostal aj na papieri. To bola jedna z mojich najťažších chvíľ, lebo ma najprv nechceli ani do dimitrovky za robotníka a personálny šéf mi nadával, či si myslím, že oni sú nejaké smetisko vyvrheľov.
.politike ste sa vyhýbali aj po roku 1989?
Aj ma to trošku lákalo, ale odolal som. Mamička nás pred svojou smrťou prosila, aby sme sa vyhýbali politike, aspoň jedna generácia. A ani neviem, či by som dokázal hlasovať za niečo, čo nepovažujem za správne.
.váš otec zomrel v roku 1981, nedožil sa revolúcie.
Nie, hoci bol z nás najväčší optimista a stále veril, že komunistický režim čoskoro padne.
.vy ste však stihli ešte využiť slobodu a dokonca ste začali podnikať.
Odišiel som z Výskumného ústavu chemickej technológie už v roku 1990 a spolu s kolegami – vynikajúcimi chemikmi – sme založili maličkú firmu. Dnes nás je v nej pätnásť a pre prvú desiatku svetových chemických firiem robíme chemický výskum na objednávku.
.to sa dá – robiť na Slovensku vedecký výskum pre špičkové svetové firmy?
Dá sa to. Naši chlapci mali všetci ponuky ísť robiť do zahraničia, ale rozhodli sme sa vytvoriť firmu tu, na Slovensku.
.čo je výsledkom vášho výskumu?
Výstupom našej práce je 100 miligramov úplne novej látky, ktorú ešte nikto na svete nezosyntetizoval. To pošleme firme, s ktorou máme zmluvu, a oni ju skúšajú na biologické účely, či sa hodí vo farmácii, alebo na ochranu rastlín...
.máme už v Bratislave Karvašovu ulicu, na Ekonomickej univerzite je Cena Imricha Karvaša, NBS vydala pamätnú mincu, v STV vznikol dokument Financoval som SNP, v Leviciach sa má odhaliť pamätná tabuľa na otcovom rodnom dome. Čo by sa ešte malo urobiť, aby meno vášho otca neupadlo do zabudnutia?
Urobilo sa toho už dosť a rád by som v mene rodiny poďakoval všetkým, ktorí sa o to zaslúžili – tým, ktorí ho navrhli na najvyššie štátne vyznamenania, poslancom mesta, predstaviteľom Ekonomickej Univerzity, Slovenskej národnej banky, Múzea SNP a mnohým ďalším, ktorí sa zaslúžili o to, že otcove činy a dielo neupadli do zabudnutia. Či treba urobiť viac, to musia zvážiť iní.
O jeho živote, ktorý sa uzavrel v roku 1981, hovoríme s jeho synom Milanom.
.napriek tomu, že v Bratislave je už aj Ulica Imricha Karvaša, stále máme pocit, že jedinečná osobnosť vášho otca stále nebola celkom docenená. Mýlime sa?
Je to širší problém. V našej spoločnosti sú vyzdvihovaní ľudia, ktorých skutky neznamenajú až toľko. Malo by sa viac hovoriť o ľuďoch, ktorí napríklad dlhodobo riadia úspešnú fabriku a zamestnávajú stovky ľudí, o významných vedcoch. Oni tvoria hodnoty a majú nesmiernu zodpovednosť. To sa týka aj otca a jeho pôsobenia na poste guvernéra Národnej banky. On bol v tejto funkcii navyše vo vojnovom období, preto sa pohyboval na hranici smrti. Otec riskoval všetko, aj bezpečnosť členov rodiny.
.stále sa nedoceňuje ani jeho kľúčová úloha pri príprave Povstania, ktorú komunistická história zamlčiavala. Nie je problém v tom, že vášho otca vnímajú skôr ako súčasť Tisovej garnitúry?
Nemám ten pocit. Možno je niekedy zmätok v tom, či bol otec členom HSĽS. Otec nikdy nepodpísal prihlášku do HSĽS, ale jeho funkcia bola na zozname tých, kde sa predpokladalo členstvo v HSĽS. Jeho význam v Povstaní komunisti znevažovali skôr preto, že otec odmietol s komunistami po roku 1945 spolupracovať. V povojnovom čase bol otec na Slovensku dosť populárny, ľudia si pamätali, že im, relatívne, z hospodárskeho hľadiska za vojny nebolo zle. Preto komunisti potrebovali otca zamiesť niekde pod stôl. A to sa im podarilo. Podarilo sa im to tak, že keď sme koncom deväťdesiatych rokov zakladali na Ekonomickej univerzite otcovu cenu pre nadaných študentov, tak sa ma jedna docentka opýtala: A kto to bol ten Karvaš?
.váš otec patril počas prvej republiky k tzv. regionalistom, ktorí nechceli rozbiť Československo, ale požadovali rovnoprávne postavenie Slovenska. Prečo sa podľa vás rozumný hlas týchto ľudí nepresadil výraznejšie?
Regionalizmus sa formoval až v roku 1932. Zachytil hádam všetkých významných slovenských národohospodárov a riaditeľov veľkých firiem, ale oni ho dostatočne nepropagovali, brali to tak, že dobrý národohospodár veľa nerozpráva, ale koná.
.váš otec najprv nechcel prijať funkciu guvernéra a Tisovi na rovinu povedal, že sa do funkcie nehodí, lebo manželku má Češku, a navyše je slobodomurár a socialista. Aký bol váš otec socialista?
Mal veľmi silné sociálne cítenie, pochádzal z mnohočlennej rodiny. Bolo ich sedem detí a otec im skoro zomrel. Otec socializmu neprepadol, ale silné sociálne cítenie mu zostalo do konca života. Vo svojej najlepšej knižke Základy hospodárskej vedy napísal, že tak ako sa štát stará o to, aby potrestal ľudí, ktorí kradnú, tak sa musí starať aj o to, aby žiadni ľudia neboli vyradení z ekonomického prospechu.
.prečo otec napokon prijal od Tisa funkciu guvernéra?
Otec sa o tom radil so svojimi priateľmi, najmä s Petrom Zaťkom. Videl riziko, ktoré bolo spojené s touto funkciou, ale veril, že bude môcť Slovensku pomôcť. Bol ochotný riskovať na najvyššiu mieru – takým riskom bol napríklad presun takmer všetkého zlata z rezerv Národnej banky do Švajčiarska, aby sa toto zlato nedostalo do Nemecka, ale ostalo pre budúce Československo, hospodárske zabezpečenie SNP.
.čo hovoril otec o Tisovi?
Otec si myslel, že spočiatku to Tiso určite myslel dobre, že chcel zachrániť Slovensko pred útrapami vojny. Hovoril, že najväčšou chybou bol Tisov postoj k Židom – čo vyplynulo aj z prejavu v Holíči v roku 1941, ktorý prispel k tragédii slovenských Židov.
.s kým z garnitúry slovenského štátu otec najlepšie vychádzal?
S národohospodármi – s ministrom Pružinským, s ministrom Medrickým, ktorý bol v miernom krídle HSĽS a veľmi dal na otca. Presadil vo vláde všetko, čo otec chcel. Otec chodieval často aj za Šaňom Machom. Dôvod bol jasný. Keď sa po vojne na Národnom súde pýtal Daxner Šaňa Macha, či bol zaňho intervenovať Karvaš, Mach odpovedal: To už presne neviem, Karvaš intervenoval za každého.
.to, že Karvaš v kontexte svojej doby patril medzi intelektuálnu elitu, ocenili paradoxne aj fašisti, keď ho po odsúdení na smrť zaradili medzi prominentných väzňov. Hovorilo sa tiež, že bol Himmlerov osobný väzeň. Prečo?
To je taký novinársky termín, ale v podstate pravdivý. Keď otca odsúdili na smrť, zaradili ho do skupiny tzv. mimoriadnych politických väzňov, ktorá sa začala formovať vo Flossenburgu. O osude týchto ľudí mohol rozhodnúť iba Hitler alebo Himmler.
.po oslobodení sa otec vrátil domov. Ako si predstavoval svoj ďalší život?
Najprv sa chcel dať zdravotne do poriadku, mal po mučení v Berlíne ťažkú poúrazovú epilepsiu, teda časté epileptické záchvaty. Keď sa jeho stav upravil, tešil sa na vedeckú dráhu. Vždy sa chcel venovať viac vede ako politike. Plánoval, že bude učiť a pôsobiť ako poradca pri znovuvýstavbe Slovenska.
.ako uznávaný národohospodár bol ešte pred vojnou na polročnom turné po amerických univerzitách. Nelákalo ho odísť a urobiť vedeckú kariéru v zahraničí?
Otec mal v 1945, ale aj v roku 1948 možnosť odísť do USA. Dokonca dostal od Američanov aj varovanie a ponuku, že po našu rodinu pošlú lietadlo, aby sme sa dostali bezpečne z Československa. Otec odmietol, chcel ostať na Slovensku.
.keď Husák otcovi dal ponuku, aby vstúpil do KSČ, odmietol. Prečo?
Otec vedel, že komunistická ideológia je založená na nenávisti, a to mu vadilo. Takže, hoci mal silné sociálnodemokratické cítenie, s diktatúrou nechcel mať nič spoločné.
.mal s komunistami cez vojnu aj dobré osobné vzťahy?
Áno, najmä s Husákom, ktorý s Petrom Zaťkom zabezpečovali spojenie otca s ilegálnou SNR. Počas roku 1943 sme sa preto stretávali aj ako rodiny. Mám dokonca film, na ktorom som s Husákom v bazéne. Husákovci k nám často chodievali do záhrady. Okrem toho Husák aj jeho prvá manželka – inak veľmi príjemná žena a skvelá herečka – Magda Lokvencová boli otcovými žiakmi na práve.
.vášho otca neprekvapilo, ako sa neskôr vyvinula Husákova kariéra?
Otec vedel, že Husák bol nielen inteligentný, ale najmä veľmi ctižiadostivý. Po vojne dal ešte Husák otcovi potvrdenie, že nebol aktivista Tisovho režimu, ale potom už bol až priveľmi zaneprázdnený svojím bojom proti kapitalistom, takže ich vzájomné kontakty sa skončili.
.vášho otca prvýkrát zavreli v roku 1949. Prečo?
Ja si myslím, že preto, lebo odmietol ísť s komunistami. Myslím si, že za tým bol Široký a Bacílek. To boli úplne neschopní a neznámi ľudia – a otec bol po vojne na Slovensku dosť populárny, preto sa ho báli.
| Milan Karvaš sa narodil v roku 1932 v Bratislave. Vyštudoval chémiu na SVŠT, pracoval v Chemickom ústave SAV, z kádrových dôvodov aj ako robotník v Dimitrovke. Po revolúcii sa stal spoluzakladateľom firmy Synkola, ktorá pôsobí v oblasti chemického výskumu. Bol reprezentantom v jachtingu, plávaní a závodne hral tenis. |
Ledva ma pustili k maturite. A po maturite ma na žiadnu vysokú školu nechceli vziať, robil som robotníka.
.ako ste prežívali spoločenský pád rodiny?
Bál som sa najmä o rodičov. Ja som bol som športovec, takže fyzicky som nemal žiadne problémy s tým, že som sa stal robotníkom. Robotníci, s ktorými som pracoval, ocenili, že som sa nad nich nepovyšoval, tak ma rýchlo prijali medzi seba. Bol som jeden z nich.
.vo svojej spomienkovej knihe píše Žo Langerová, ktorej manžel bol obeťou politických procesov, že jej dcéra najprv uverila socializmu a na istý čas sa preto matke odcudzila. Vy ste nikdy nepodľahli očareniu z komunizmu?
Nie, ja som nepodľahol. (Smiech.)
.ako to?
Myslím si, že to bolo vďaka rodinnému prostrediu.
.nikdy ste neboli na Stavbe mládeže?
Raz som bol. Dúfal som, že ma vďaka tomu vezmú na vysokú školu, ale ani to mi nepomohlo. (Smiech.)
.váš otec sa vrátil z väzenia po jeden a pol roku. Nemal ešte ani päťdesiat rokov. Ako žil potom?
Keď sa vrátil, nikto ho už nezamestnal. A keďže sa mu vo väzení veľmi zhoršil zrak, dostával invalidné, to bolo asi 400 korún.
.čo otcovo prenasledovanie a živorenie z invalidného dôchodku v jednoizbovom byte urobilo s vašou rodinou?
Najťažšie to bolo pre moju matku. Ja som bol mladý, športovec, hral som tenisovú druhú ligu, bol som reprezentant v jachtingu, to mi prinášalo radosť. Aj moja sestra sa držala skvele, keď ju vyhodili zo školy, uchytila sa v Balete SND. Mladší brat Ivan chodil do školy.
.váš otec ako významný národohospodár nemal úspory na horšie časy?
Nie. Ako guvernér mal iste slušný plat, ale nemal nikdy pocit, že treba zabezpečiť rodinu. Preto keď ho súdil prvý komunistický súd, musel skonštatovať, že otec je nemajetný.
.v rámci akcie B museli vaši rodičia opustiť Bratislavu a žili v zrube v Tatranskej Lomnici. Ako to otec znášal?
Dobre, otec bol totálny optimista. V Lomnici si privyrábal tak, že k nemu na hodiny konverzácie chodili ľudia z akadémie, ktorí tam pracovali v hvezdárni. Otec vedel skvele po nemecky, po anglicky a po francúzsky. Ani neviem, kde sa to naučil...
.váš otec sa ako 32-ročný stal profesorom, 35-ročný už bol ministrom, 37-ročný guvernérom banky, ale keď mal 45 rokov, jeho kariéra sa skončila. Ako to znášal?
Nikdy nikomu nedal najavo, že sa cíti nejako zdeptaný. Dúfal, že jeho pôsobenie sa ešte neskončilo, že komunizmus padne.
V roku 1958 ho opäť zavreli, obvinili z velezrady a odsúdili na sedemnásť rokov.
Vtedy ho zlomili. Vo väzení sa mu vrátili epileptické záchvaty, sedel v tme a zhoršil sa mu zrak. Navyše vedel, že mamička veľmi trpí a zle to psychicky znáša. Trápilo ho aj to, že my deti sa nemôžeme uplatniť adekvátne k našim schopnostiam. Preto už hovoril, čo oni chceli...
.historik Jablonický skúmal pozadie procesu, v ktorom odsúdili vášho otca za to, že údajne chcel rozbiť republiku a založiť akúsi Dunajskú federáciu. Vás zaujímalo, kto vtedy udal otca a jeho priateľov?
Neskúmal som to. V tom ma asi najviac ovplyvnila moja mamička. Ona bola veľmi hrdá osoba, preto som sa ani ja týmito vecami nikdy bližšie nezaoberal. V dokumentárnom filme STV o mojom otcovi padli aj konkrétne mená, ale chýbalo tam celé zákulisie toho prípadu, teda kto to celé riadil.
.ako otec žil, keď ho v roku 1960 pustili po amnestii na slobodu?
Pozbieral sa. Zase mal žiakov, učil jazyky, počúval zahraničné správy a stále nám hovoril: vy máte dobrú perspektívu, komunizmus rýchlo padne. Ja som mu hovoril: otec, veď to trvá už tridsať rokov.
.ako prežíval šesťdesiaty ôsmy rok?
Ohromne ho potešilo, že ho párkrát pozvali do Národnej banky, tešil sa, že zas bude môcť pomáhať, ale po auguste 1968 bol opäť nežiaduca osoba.
.nikdy ste otca neobviňovali z toho, že v súvislosti s jeho pôsobením bol aj váš život taký komplikovaný?
Človeku to môže napadnúť, ale ja som mal k otcovi veľkú úctu. A keď som bol v ťažkej situácii, vždy som rozmýšľal nad tým, ako by sa zachoval otec.
.nevyčítal si otec, že nevyužil v roku 1948 možnosť odísť s rodinou do USA?
Nikdy to nespomínal, on bol veľmi spätý so Slovenskom.
.dvadsať rokov bojoval so súdmi o svoju rehabilitáciu.
Áno, v tom bol neuveriteľne húževnatý.
.prečo tak stál o to, aby ho rehabilitovali komunistické súdy?
Chcel pred ľuďmi dokázať, že neurobil nič z toho, z čoho ho obviňovali. A robil to aj pre nás, deti. Mne to, napríklad, veľmi pomohlo.
.ako sa vyvíjala vaša kariéra?
V päťdesiatom roku sa otec vrátil z väzenia domov a v 1952 ma prijali na vysokú školu. Skončil som ju v roku 1957 a o rok neskôr otca opäť zavreli. Keď otca po dvoch rokoch pustili, získal som PhD. Koncom šesťdesiatych rokov som si vybavil ročnú stáž vo Švajčiarsku. Vždy som využil chvíľu, keď sa niečo dalo.
.prečo ste vyštudovali chémiu?
Ja som si ju nevybral, na školách, kam som sa hlásil, ma odmietli. Robil som istý čas laboranta vo Výskumnom ústave pre farmáciu a biochémiu. Odtiaľ ma ako robotnícky káder odporučili na chémiu, tak som ju vyštudoval. A ja som taký typ, že keď už niečo robím, tak sa to snažím robiť dobre, preto som chemik. (Smiech.)
.keby ste si mohli vybrať sám vysokú školu, čo by to bolo?
Národné hospodárstvo, ale to bolo pre mňa nemysliteľné. Mohol som ísť len na techniku, ale ani na stavebnú ma nevzali, vyšlo to len s chémiou. Po škole som pracoval v Chemickom ústave SAV. Keď otca zase zavreli, vyhodili ma z ústavu pre „kádrové odsúdenie otca“. To som dostal aj na papieri. To bola jedna z mojich najťažších chvíľ, lebo ma najprv nechceli ani do dimitrovky za robotníka a personálny šéf mi nadával, či si myslím, že oni sú nejaké smetisko vyvrheľov.
.politike ste sa vyhýbali aj po roku 1989?
Aj ma to trošku lákalo, ale odolal som. Mamička nás pred svojou smrťou prosila, aby sme sa vyhýbali politike, aspoň jedna generácia. A ani neviem, či by som dokázal hlasovať za niečo, čo nepovažujem za správne.
.váš otec zomrel v roku 1981, nedožil sa revolúcie.
Nie, hoci bol z nás najväčší optimista a stále veril, že komunistický režim čoskoro padne.
.vy ste však stihli ešte využiť slobodu a dokonca ste začali podnikať.
Odišiel som z Výskumného ústavu chemickej technológie už v roku 1990 a spolu s kolegami – vynikajúcimi chemikmi – sme založili maličkú firmu. Dnes nás je v nej pätnásť a pre prvú desiatku svetových chemických firiem robíme chemický výskum na objednávku.
.to sa dá – robiť na Slovensku vedecký výskum pre špičkové svetové firmy?
Dá sa to. Naši chlapci mali všetci ponuky ísť robiť do zahraničia, ale rozhodli sme sa vytvoriť firmu tu, na Slovensku.
.čo je výsledkom vášho výskumu?
Výstupom našej práce je 100 miligramov úplne novej látky, ktorú ešte nikto na svete nezosyntetizoval. To pošleme firme, s ktorou máme zmluvu, a oni ju skúšajú na biologické účely, či sa hodí vo farmácii, alebo na ochranu rastlín...
.máme už v Bratislave Karvašovu ulicu, na Ekonomickej univerzite je Cena Imricha Karvaša, NBS vydala pamätnú mincu, v STV vznikol dokument Financoval som SNP, v Leviciach sa má odhaliť pamätná tabuľa na otcovom rodnom dome. Čo by sa ešte malo urobiť, aby meno vášho otca neupadlo do zabudnutia?
Urobilo sa toho už dosť a rád by som v mene rodiny poďakoval všetkým, ktorí sa o to zaslúžili – tým, ktorí ho navrhli na najvyššie štátne vyznamenania, poslancom mesta, predstaviteľom Ekonomickej Univerzity, Slovenskej národnej banky, Múzea SNP a mnohým ďalším, ktorí sa zaslúžili o to, že otcove činy a dielo neupadli do zabudnutia. Či treba urobiť viac, to musia zvážiť iní.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.